znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 230/03-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   M.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   Č., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2002 sp. zn. 7 Sž 30/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7 Sž 30/02 z 26. septembra 2002 p o r u š i l   základné právo Ing. J. H. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a v   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7   Sž   30/02 z 26. septembra 2002 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. J. H. n e v y h o v u j e.

4. Ing. J. H. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

5.   Ing.   J.   H. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   9 070   Sk (slovom   deväťtisícsedemdesiat   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho advokátke JUDr. M. Č., Advokátska kancelária, B., do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 17. decembra 2003 č. k. I. ÚS 230/03-31 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   M.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. Č., Advokátska kancelária, B. (pôvodne zastúpeného advokátom JUDr. M. J., B.), ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „pakt“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. septembra 2002 sp. zn. 7 Sž 30/02 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 1. marca 2002 podal najvyššiemu súdu žalobu,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „MP   SR“)   z 13.   februára   2002 č. 690/2002-430, najvyšší súd však rozsudkom z 26. septembra 2002 sp. zn. 7 Sž 30/02 túto jeho žalobu zamietol.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd svojím uvedeným rozsudkom porušil jeho základné práva na súdnu a inú ochranu a na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14 ods. 1 paktu. Keďže najvyšší súd bol „posledným v rade orgánov štátu, ktoré v danom prípade“ porušili označené základné práva,   preto   sťažovateľ   upresnil,   že „ústavná   sťažnosť   smeruje   proti   jeho   rozsudku“. Sťažovateľ   tvrdí,   že   nezákonným   postupom   správnych   orgánov   bol „zbavovaný   svojho majetku“ a najvyšší súd mu „pri preskúmavaní zákonnosti rozhodovania (a rozhodnutia) Ministerstva   pôdohospodárstva   SR   v odvolacom   konaní   (...)   neposkytol   súdnu   ochranu a porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivé konanie predovšetkým   tým,   že „porušil   princíp   rovnosti   zbraní   a princíp   kontradiktórnosti konania“, pretože «NS SR sa v odôvodnení svojho rozsudku z 26. 9. 2002 č. 7 Sž 30/02 pokúsil o quasi konvalidáciu rozhodnutia MP SR z 13. 2. 2002 č. 690/2002-430, a to tým, že svojou vlastnou argumentáciou (str. 3 prvý odsek rozsudku) akoby nahradil nedostatok predmetného rozhodnutia MP SR spočívajúci v tom, že tento štátny orgán sa v odvolacom konaní vôbec nezaoberal argumentom o neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku z 1. 11. 1983 z dôvodu, že bola uzavretá podľa zákona č. 123/1975 Zb., ktorého režim sa na dotknutý   pozemok   nevzťahoval.   NS   SR   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   tvrdí,   že správne   orgány   si   platnosť   zmluvy   o odovzdaní   pozemku   do   dočasného   užívania z 1. 11. 1983 vykladali v súvislosti s výkladovými pravidlami § 41a Občianskeho zákonníka. NS SR to v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdí napriek skutočnosti, že ani jeden zo správnych   orgánov   nikdy   v žiadnom   rozhodnutí   (v   danej   veci)   neargumentoval   týmito výkladovými pravidlami. NS SR teda namiesto príslušných orgánov štátnej správy de facto rozhodol o prejudiciálnych otázkach, o ktorých mali rozhodnúť tieto orgány. Tento postup NS SR sa nám javí prinajmenšom ako neštandardný prejav solidarity súdu s MP SR. NS SR takto   vytvoril   akúsi   alianciu   orgánov   štátu   proti   vlastníkom   dotknutého   pozemku,   čo považujeme za porušenie princípu „rovnosti zbraní“».

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že «Princíp „rovnosti zbraní“ je neodlučiteľne spojený s princípom kontradiktórnosti konania. Kontradiktórnosť sporu spočíva v možnosti popierať požiadavky a argumenty druhej strany. Kontradiktórnosť sa vo všeobecnej právnej teórii považuje za pravidlo prirodzeného práva.

NS SR v odôvodnení svojho rozsudku z 26. 9. 2002 č. 7 Sž 30/02 (druhá strana, tretí odsek) uvádza, že MP SR, ako žalovaný správny orgán, navrhlo žalobu zamietnuť, pričom poukázalo   na   dôvodovú   časť   svojho   rozhodnutia.   Z uvedeného   vyplýva,   že   MP   SR   sa k žalobe   písomne   vyjadrilo.   Sťažovateľovi,   ani   jeho   právnemu   zástupcovi,   však   toto vyjadrenie nebolo doručené a tak sťažovateľ nedostal možnosť poprieť argumenty MP SR obsiahnuté v jeho vyjadrení k žalobe».

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že sa nezaoberal jeho argumentmi, ktorými preukázal nesplnenie základnej podmienky   na   začatie   správneho   konania   podľa   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   o užívaní pozemkov   a zriadených   záhradkových   osadách   a vyporiadaní   vlastníctva   k nim   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 64/1997 Z. z.“) v predmetnej veci.

Podľa sťažovateľa „podmienkou začatia konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z. je existencia zriadenej záhradkovej osady; bez splnenia tejto podmienky nemožno konanie vôbec   začať   a ak   sa   napriek   tomu   konanie   začalo,   ide   o konanie   nezákonné   a v plnom rozsahu zmätočné. Zriadená záhradková osada je definovaná v § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. Zriadenou záhradkovou osadou sa rozumie záhradková osada zriadená do 24. júna 1991 na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá platná a účinná zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov alebo jeho organizačnou zložkou, alebo jej členom a poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá k pozemku mala

a) právo správy (právo hospodárenia) alebo

b) právo družstevného užívania, alebo

c) právo náhradného užívania, alebo

d) právo užívania na zabezpečenie výroby, alebo

e) iné užívacie právo.

Len záhradková osada, ktorá spĺňa definičné znaky uvedené v § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. je záhradkovou osadou, ktorej členovia si môžu nárokovať usporiadanie vzťahov k pozemkom podľa zákona č. 64/1997 Z. z.

Kritériá pre akceptáciu zriadenej záhradkovej osady sú teda dve

a) záhradková osada musela vzniknúť do 24. júna 1991,

b) záhradková osada musela mať uzavretú právne relevantnú (t. j. platnú a účinnú) zmluvu   o dočasnom   užívaní   pozemku,   ku   ktorému   sa   môže   začať   konanie   podľa zákona č. 64/1997 Z. z. (...)

V danom prípade sa existencia zriadenej záhradkovej osady odvodzuje od zmluvy o dočasnom užívaní pozemku z 1. 11. 1983 uzavretej medzi ZO SSZ 2-15 Ružinov na jednej strane a JRD Družba Bratislava, Domové role na strane druhej, ktorá bola uzavretá podľa zákona č. 123/1975 Zb. o užívaní poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby. (...) Navrhovateľ v žalobe z 1. 3. 2002 (strana 7 až strana 11 žaloby) veľmi podrobne spochybnil existenciu základnej podmienky začatia konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z., pričom   argumentoval   absolútnou   neplatnosťou   predmetnej   zmluvy   o dočasnom   užívaní pozemku z 1. 11. 1983

a) z dôvodu, že bola uzavretá podľa zákona, ktorého režim sa na dotknutý pozemok nevzťahoval,   pretože   na   tento   pozemok   sa   vzťahoval   zákon   č.   122/1975   Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve, a tiež

b) z dôvodu,   že   zmluva   nebola   schválená   právoplatným   rozhodnutím   príslušného národného výboru vydaným v správnom konaní“.

Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   na   jeho   uvedenú   podrobnú   argumentáciu neprihliadol.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie tým, že sa nezaoberal ani jeho argumentmi preukazujúcimi „porušenie základných zásad správneho konania zo strany MP SR, v odvolacom konaní ustanovených v § 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku, ako aj porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho   poriadku   upravujúce   obsah   odôvodnenia   rozhodnutia   vydaného   v správnom konaní“. V tejto   súvislosti   poukázal   najmä   na   to,   že: «Právo   na   spravodlivý   proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentného vysluhovania   spravodlivosti,   ktorá   má   byť   obsiahnutá   v každom   justičnom   akte.   Je korelátom   práva   sporovej   strany   prednášať   návrhy   a argumenty,   aby   na   ne   dostala odpoveď.   Odôvodnenie   rozhodnutia   je   aj   zárukou   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Takto   chápanú   povinnosť   súdu   odôvodniť   svoje   rozhodnutia   akceptuje   aj   judikatúra Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   vo   veci   H.   c.   Belgicko   –   rozhodnutie z 30. 11. 198...). Povinnosť súdu presvedčivo odôvodniť rozsudok je zakotvená napokon aj v slovenskom práve, to v § 157 ods. 3 OSP. Napokon aj podľa slovenskej judikatúry (R 37/1985) „Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia“.

Otázka   platnosti   zmluvy   o dočasnom   užívaní   pozemku   z 1.   11.   1983,   ktorej zodpovedanie je nevyhnutné pre zodpovedanie otázky, či bola splnená základná podmienka na   začatie   konania   podľa   zákona   č.   64/1997   Z.   z.,   bola   a je   v predmetnom   spore   od počiatku základnou otázkou. Z toho dôvodu bola tomuto problému v žalobe z 1. 3. 2002 venovaná osobitná pozornosť a boli použité veľmi podrobné argumenty. NS SR nemusel prijať argumentáciu navrhovateľa, avšak v odôvodnení rozsudku z 26. 9. 2002 číslo 7 Sž 30/02 mal vysvetliť prečo neakceptoval argumenty žalujúcej strany, ktorými preukazovala neplatnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku z 1. 11. 1983, teda nesplnenie základnej podmienky na začatie konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z. NS SR mal v odôvodnení predmetného rozsudku tiež odôvodniť prečo neakceptoval ani argumenty, ktorými žalujúca strana preukazovala porušenie Správneho poriadku v odvolacom konaní zo strany MP SR. NS SR tým porušil právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces.»

2. 1. Sťažovateľ na základe uvedených skutočností a dôvodov navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR rozsudkom z 26. septembra 2002 č. 7 Sž 30/02 porušil právo Ing. J. H., bytom M., na spravodlivé súdne konanie zakotvené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2002 číslo 7 Sž 30/02 a vracia Najvyššiemu súdu SR vec na ďalšie konanie.

Ing. J. H. Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR“.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom z 19. januára 2004 sp. zn.   KP   9/03-7   a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu najvyššieho súdu z 25. marca 2004.

3. 1. Predseda najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadril nasledovne :«(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

(...) Najvyšší súd po vyžiadaní vyjadrenia žalovaného, ktorý žiadal zamietnuť žalobu ako   nedôvodnú,   o žalobe   rozhodol   na   ústnom   pojednávaní   rozsudkom,   ktorý   verejne vyhlásil dňa 26. septembra 2002. Týmto rozsudkom súd podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol po tom,   čo po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a žalobcom, ktorí neboli v konaní úspešní, právo na náhradu trov konania nepriznal.

V správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). Podľa § 245 ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“ sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Správne súdnictvo je v zmysle ustanovenia § 249 ods. 2 OSP ovládané dispozičnou zásadou. Súd v intenciách tohto ustanovenia preskúmava žalobou napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   žalobou napadnutého rozhodnutia postupoval v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a v rozsudku sa vyporiadal s námietkami žalobcov, ktoré boli uvedené v žalobe.

Je   nesporné,   že   správne   orgány   pokračovali   v konaní   v danej   veci   po   tom,   čo žalobcovia po prerušení správneho konania nepodali návrh na súd na určenie neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku z 1. novembra 1983, ktorá bola uzavretá podľa § 9 zákona   č.   123/1975   Zb.   o užívaní   pôdy   a iného   poľnohospodárskeho   majetku   na zabezpečenie výroby medzi odovzdávajúcou organizáciou JRD Družba Bratislava, Domové role a preberajúcou organizáciou ZO SSZ 2-15 Ružinov, Bratislava.

Podľa názoru najvyššieho súdu námietky uvedené v sťažnosti Ing. J. H., zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   J.,   proti   záveru   súdu,   ktorý   uviedol   ohľadne   tvrdenia   žalobcov o neplatnosti predmetnej zmluvy, sú nedôvodné. K záveru súdu uvedenému v rozsudku (str. 3   druhý   odsek),   že   „správne   orgány   neporušili   zákon,   keď   platnosť   uvedenej   zmluvy vykladali aj v súvislosti s výkladovými pravidlami § 41a Občianskeho zákonníka tak, že uvedenie iného zákonného ustanovenia nespôsobilo samo osebe neplatnosť zmluvy a že aj zákonná podmienka súhlasu okresného národného výboru bola daním pečiatky Okresného národného výboru Bratislava II a podpisu splnená“ dospel súd po preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí a správneho konania, ktoré mu predchádzalo. Pokiaľ sa v sťažnosti namieta, že súd týmto záverom „quasi konvalidoval“ rozhodnutie žalovaného, s touto   námietkou   nemožno   súhlasiť.   Súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   žalobou napadnutých rozhodnutí vychádzal z obsahu administratívneho spisu a obsahu rozhodnutí správnych orgánov.

Nemožno akceptovať ani tvrdenie v sťažnosti o nereagovaní súdu na skutočnosť, že rozhodnutia   správnych   orgánov   trpia   vadami,   keďže   sú   nedostatočne   odôvodnené. Posúdenie   formálnych   a obsahových   náležitostí   rozhodnutí   správnych   orgánov   v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní patrí do pôsobnosti správneho súdu. Pri posudzovaní náležitostí rozhodnutí postupuje správny súd aj podľa § 250i ods. 3 OSP. V zmysle tohto ustanovenia pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalobca   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Okresného   úradu Bratislava II zo dňa 5. júna 1998, č. 98/04482/OPPaLH týkajúceho sa nesprávneho určenia druhu pozemku (kultúry) parc. č. 15405, kat. úz. Bratislava – Nivy. Súd zistil, že proti tomuto rozhodnutiu bolo odvolanie podané oneskorené a preto Krajský úrad v Bratislave rozhodnutím   zo   dňa   14.   októbra   1998,   č.   441/98PP   odvolaniu   nevyhovel   a napadnuté rozhodnutie   potvrdil.   Súd   v odôvodnení   rozhodnutia   (str.   3   druhý odsek   posledná   veta) vysvetlil,   že sa touto námietkou nemohol zaoberať.   Išlo o rozhodnutie,   u ktorého neboli splnené podmienky súdneho preskúmavania (nedostatok vyčerpania riadnych opravných prostriedkov   -   §   247   ods.   2   OSP)   a okrem   toho   išlo   o rozhodnutie,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť ešte v roku 1998 (uplynutie lehoty na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 1 OSP). Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v odôvodnení   rozsudku   (str.   3   štvrtý   odsek)   súd náležite   zdôvodnil,   že   nemôže   preskúmavať   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   Krajského úradu v Bratislave zo dňa 14. októbra 1998, č. 441/98PP a rozhodnutia Okresného úradu Bratislava   II   zo   dňa   5.   júna   1998,   č.   98/04482/OPPaLH   a z 2.   februára   1999, č. 603/97/OPPaLH/Bi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti   žalobou   napadnutých   rozhodnutí   postupoval   v intenciách   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich správne súdnictvo. Preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2002, sp. zn. 7 Sž 30/02 za vecne správny. Preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť zamietol.»

3. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu zaujala nasledovné stanovisko:

«(...) Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní o žalobe smerujúcej proti rozhodnutiu Ministerstva pôdohospodárstva SR z 13. februára 2002 č. 690/2002-430 Čl. 1 Protokolu nerešpektoval. Výsledkom konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z. má byť v danom prípade odňatie   (zbavenie)   konkrétneho   majetku   sťažovateľovi   (a   jeho   sestre).   Najvyšší   súd   SR v danom prípade nerešpektoval

1. princíp rešpektovania majetku,

2. princíp odňatia (zbavenia) majetku podľa pravidiel,

3. princíp zachovania rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca.

(...)   Právo   disponovať   vlastným   majetkom   tvorí   tradičný   a základný   prvok vlastníckeho práva. Postup podľa zákona č. 64/1997 Z. z. znamená zásadný a v danom prípade veľmi tvrdý zásad do vlastníckeho práva sťažovateľa (a jeho sestry). Najvyšší súd SR   v danom   prípade   interpretoval   pravidlo   odňatia   (zbavenia)   majetku   a právo   SR upravovať   užívanie   majetku   tak,   že   princíp   rešpektovania   majetku   podriadil   údajnej existencii verejného záujmu v danom prípade. Za verejný záujem však nemožno považovať záujem na rozšírení vlastníctva jednej skupiny subjektov na úkor zúženia vlastníctva inej skupiny subjektov práva, ak účelom takéhoto zásahu má byť uspokojenie rádovo tých istých individuálnych potrieb. Orgány štátu, ktoré v danej veci konali, vrátane Najvyššieho súdu SR,   mali   veľmi   pozorne   skúmať,   či   boli   splnené   podmienky   konania   podľa   zákona   č. 64/1997   Z.   z.   a či   bola   zachovaná   slovenským   aj   medzinárodným   právom   garantovaná ochrana vlastníctva. (...)

Ako sme uviedli v sťažnosti, na platnosť a tiež na právne relevantnú účinnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku, bolo podľa slovenského práva potrebné schválenie zo strany príslušného okresného národného výboru – odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva udelený rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Nie je pravda, že v praxi sa tak nedialo. Ako dôkaz prikladáme kópiu rozhodnutia Okresného národného výboru – odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva Bratislava vidiek zo 7. 11. 1980 č. OPLV/3130/1978, ktorým bola schválená dohoda o dočasnom užívaní pozemkov. Pravidlá, ktoré upravujú odňatie (zbavenie) majetku v konaní podľa zákona č. 64/1997 Z. z. nie   sú   zakotvené   výlučne   len   v tomto   zákone,   ale   aj   v iných   právnych   predpisoch   – napríklad v Občianskom zákonníku (§ 47). Tvrdenie Najvyššieho súdu SR, že „zákonná podmienka   súhlasu   okresného   národného   výboru   bola   daním   pečiatky   Okresného národného výboru Bratislava II a podpisu splnená“ je nenáležité. V danom prípade totiž vôbec nemožno jednoznačne určiť:

-kto (ktorý odbor ONV Bratislava 2 a ktorá osoba) predmetnú zmluvu o dočasnom užívaní pozemku opatril odtlačkom pečiatky, ani kto sa tam podpísal,

-či odtlačok pečiatky a podpis neidentifikovateľnej osoby majú značiť súhlas alebo nesúhlas s uzavretím predmetnej zmluvy.(...)

Princíp zachovania rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca bol v danom prípade jednoznačne porušený. Zachovanie rovnováhy by si v danom prípade vyžadovalo poskytnutie primeranej náhrady,   čo   sa   však   nestalo.   Za   primeranú   náhradu   považujeme   jednoznačne   buď pridelenie náhradného pozemku rovnakej bonity, prípadne poskytnutie finančnej náhrady v trhovej cene. Poskytnutie náhradného pozemku mimo územia Bratislavy (v obci Kaplná) ani   poskytnutie   finančnej   náhrady   v zmysle   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   v žiadnom   prípade nemožno považovať za primeranú náhradu, a to obzvlášť z dôvodu, že predmetný pozemok má   byť   v budúcnosti   stavebným   pozemkom   (pozri   písomné   vyjadrenie   Miestneho   úradu Bratislava – Ružinov z 9. 9. 1998 č. RÚR-459/99/Ven) a teda jeho cena vzrastie. Pokiaľ by sťažovateľ   musel   niesť   individuálne   (špeciálne)   a neprimerané   bremeno,   nebola   by zachovaná rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca.

Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti sťažovateľa vyhovel.

Zároveň oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Oznamujeme tiež, že si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia a zároveň uvádzame číslo účtu...»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   ako   aj   z vyjadrení   účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Na základe návrhu jedenástich členov Základnej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov   2-15   Bratislava   -   Ružinov   užívajúcich   pozemok   parc.   č.   15405   v   kat.   úz. Bratislava - Nivy bolo začaté konanie na vyporiadanie vlastníctva k predmetnému pozemku podľa zákona č. 64/1997 Z. z.

Podielovými spoluvlastníkmi pozemku parc. č. 15405 v kat. úz. Bratislava - Nivy sú sťažovateľ a jeho sestra Mgr. Z. H.

V uvedenej   veci   začali   konať príslušné   orgány   štátnej   správy,   a to   Okresný   úrad Bratislava   II,   odbor   pozemkový,   poľnohospodárstva   a lesného   hospodárstva   (ďalej   len „okresný úrad“), ktorý vo veci vydal rozhodnutie z 5. júna 1998 č. 98/04482/OPPaLH, ďalej rozhodnutie   z 2.   februára   1999   č.   603/97/OPPaLH/Bi   a rozhodnutie   z 11.   júla   2000   č. 2000/03723/OPPaLH/Bi,   ako   aj   Krajský   úrad   v Bratislave,   odbor   pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „krajský úrad“), ktorý vo veci vydal rozhodnutie   zo   14.   októbra   1998   č.   441/98   PP,   rozhodnutie   z 24.   júna 1999   č.   PPLH-132/199 a rozhodnutie z 2. januára 2002 č. PPLH-537-1/2001/SCA.

2.   Sťažovateľ   a jeho   sestra   ako   účastníci   uvedených   správnych   konaní   viackrát vyslovili nesúhlas so spôsobom, akým mali byť podľa zákona č. 64/1997 Z. z. „zbavení“ svojho majetku, ako aj s náhradou, ktorú mali za svoj pozemok dostať. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podali v zákonnej lehote aj proti návrhu pozemkových úprav 24. mája 2001 námietky.

3. Krajský úrad rozhodnutím z 8. novembra 2001 prerušil konanie, a to z dôvodu, že mal pochybnosti „o otázke platnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku parc. č. 15405 k. ú. Nivy uzatvorenej dňa 1. 11. 1983 medzi JRD Družba Bratislava a ZO SZZ 2-15 Ružinov“. Krajský úrad zároveň vyzval sťažovateľa a jeho sestru ako vlastníkov dotknutého pozemku, aby mu do 30 dní oznámili, či podali určovaciu žalobu o vyslovenie neplatnosti uvedenej zmluvy, s tým, že pokiaľ tak v určenej lehote neurobia, spraví si tento správny orgán úsudok o platnosti či neplatnosti tejto zmluvy sám.

4. Listom zo 16. novembra 2001 oznámil právny zástupca sťažovateľa krajskému úradu,   že „navrhovanú   určovaciu   žalobu   nepodajú.   Dôvodom   tohto   postoja   bola skutočnosť, že (podľa ustálenej súdnej praxe) určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP možno   úspešne   podať   len   vtedy,   ak   sa   nemožno   domáhať   priamo   plnenia   a ak   právne postavenie žalobcu by bez takéhoto určenia bolo neisté. V danom prípade však vec bola v správnom   konaní   pred   vecne   príslušným   orgánom   štátu,   ktorý   bol   v plnom   rozsahu kompetentný o platnosti, či neplatnosti predmetnej zmluvy (v rámci správneho konania) rozhodnúť   v zmysle   §   40   Správneho   poriadku,   ako   o   predbežnej   otázke.   V danej   etape riešenia predmetnej veci na zosúladenie postavenia vlastníkov s právom (na zabezpečenie ich právnej istoty) stačilo, ak by predmetné správne konanie (ktoré sa začalo podľa zákona č. 64/1997 Z. z. bez toho, aby boli naplnené zákonom ustanovené definičné znaky existencie zriadenej záhradkovej osady) bolo zastavené z dôvodu, že neboli splnené podmienky na začatie tohto konania“.

5. Krajský úrad rozhodnutím z 2. januára 2002 č. PPLH-537-1/2001/SCA námietkam sťažovateľa   a jeho   sestry   proti   návrhu   pozemkových   úprav   nevyhovel.   Právny   zástupca sťažovateľa podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.

6. Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky ako odvolací správny orgán svojím rozhodnutím z 13. februára 2002 č. 690/2002-430 odvolanie sťažovateľa zamietlo a napadnuté rozhodnutie krajského úradu potvrdilo.

7. Sťažovateľ 1. marca 2002 podal najvyššiemu súdu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia MP SR z 13. februára 2002 č. 690/2002-430, najvyšší súd však rozsudkom z 26. septembra 2002 sp. zn. 7 Sž 30/02 túto jeho žalobu zamietol.

V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okrem   iného   (pozri   aj   dôvody   citované   vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu uvedené v časti I bodu 3. 1 tohto rozhodnutia) uviedol: „(...) Žalovaný správny orgán navrhol žalobu zamietnuť, pričom poukázal na dôvodovú časť   svojho   rozhodnutia.   (...)   Predmetná   zmluva   bola   uzavretá   podľa   §   9   zákona   č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku za zabezpečenie výroby medzi odovzdávajúcou organizáciou JRD Družba Bratislava, Domové role a preberajúcou organizáciou ZO SSZ 2-15 Ružinov, Bratislava dňa 1. 11. 1983. Tvrdenia o jej neplatnosti opierali   žalobcovia   o to,   že   mala   byť   uzavretá   podľa   zákona   č.   122/1975   Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve, z čoho vyplýva, že na jej platnosť sa vyžadoval súhlas okresného národného výboru. Najvyšší súd SR v súdnom preskúmavacom konaní dospel k záveru, že správne orgány neporušili zákon, keď platnosť uvedenej zmluvy vykladali aj v súvislosti s výkladovými pravidlami § 41a Občianskeho zákonníka tak, že uvedenie iného zákonného   ustanovenia   nespôsobilo   samo   osebe   neplatnosť   zmluvy   a že   aj   zákonná podmienka   súhlasu   okresného   národného   výboru   bola   daním   pečiatky   Okresného národného výboru Bratislava II a podpisu splnená (...)“.

8.   Z vyjadrenia   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   z 26.   apríla 2002, ktorým sa v postavení žalovaného v konaní pred najvyšším súdom písomne vyjadrilo k žalobe sťažovateľa, vyplýva nasledovný obsah:

„Žalobcovia   1,   2   sa   domáhajú   preskúmania   rozhodnutí   ministerstva,   Okresného úradu Bratislava 2, ako aj Krajského úradu Bratislava a žiadajú napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Uviedli, že rozhodnutia boli vydané v správnom konaní podľa   zák.   č.   64/1997   Z.   z.   a podľa   zákona   o správnom   poriadku,   pričom   však   nebola splnená   základná   podmienka   na   začatie   konania,   t.   j.   existencia   zriadenej   záhradkovej osady v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 64/1997 Z. z., nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, preto rozhodnutia sú nezákonné.

Žalovaný   rozhodnutím zo dňa   13.   2.   2002 č.   690/2002-430   rozhodol   o podanom odvolaní   žalobcov   1,   2   a potvrdil   rozhodnutie   Krajského   úradu   Bratislava   č.   PPLH- 537/2001/SCA z 2. 1. 2002, ktorým Krajský úrad Bratislava nevyhovel námietkam žalobcov voči výpisu z návrhu projektu pozemkových úprav v záhradkovej osade 2-15 Ružinov v k. ú. Nivy.   Vyhodnotil   dôvody   podaného   odvolania   v dôvodovej   časti   rozhodnutia   a dospel k záveru,   že   zo   strany Krajského   úradu   Bratislava   nedošlo   k porušeniu zákona,   a preto rozhodnutie   ako   správne   potvrdil.   Žalobcovia   1,   2 neuvádzajú   v podanom návrhu   nové skutočnosti,   ktorými   sa   žalovaný   v rámci   odvolacieho   konania   nezaoberal,   a preto poukazujeme v celom rozsahu na dôvodovú časť rozhodnutia žalovaného a považujeme ju za súčasť nášho vyjadrenia k podanému návrhu.

Z uvedeného dôvodu žiadame návrh žalobcov 1, 2 v celom rozsahu zamietnuť. O trovách konania žiadame rozhodnúť tak, že žalobcovi sa tieto nepriznávajú. Súčasne   zasielame   rozhodnutia   Krajského   úradu   v Bratislave   v rozsahu   ako   boli žalovanému poskytnuté spolu s rozhodnutím žalovaného, ako aj odvolanie žalobcov 1, 2 proti rozhodnutiu Krajského úradu Bratislava. Pokiaľ ide o rozhodnutie a spisový materiál Okresného   úradu   Bratislava   II,   tieto   materiály   boli   Najvyššiemu   súdu   SR   zaslané k uvedenému   číslu   listom   Okresného   úradu   Bratislava   II   z 19.   4.   2002   pod   č. 495/2002/02807/OPP a LHTk.“

Zo spisu nevyplýva, že toto písomné vyjadrenie bolo doručené sťažovateľovi alebo jeho právnemu zástupcovi.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý musí byť riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, zriadeným podľa zákona, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek obvinení vznesenom proti nemu. (...)

1. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením o prijatí sťažnosti prijal na ďalšie konanie, bolo tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu z 26. septembra 2002 sp. zn. 7 Sž 30/02 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa následne uviedla, že napadnutým rozsudkom najvyšší súd porušil právo sťažovateľa podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru týkajúceho sa „ochrany   majetku“,   pretože   najvyšší   súd   v danom   prípade   „nerešpektoval   1.   princíp rešpektovania majetku, 2. princíp odňatia (zbavenia) majetku podľa pravidiel, 3. princíp zachovania rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu komunity a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca (...).

Ústavný súd konštatuje, že tento článok Dodatkového protokolu k dohovoru nebol predmetom   tohto   konania   vymedzeného   sťažnosťou   sťažovateľa   a uznesením   ústavného súdu o jej prijatí na ďalšie konanie a ústavný súd sa ním preto nemohol osobitne zaoberať ani   rozhodovať   o jeho   porušení,   tak   ako   to   žiadala   právna   zástupkyňa   sťažovateľa. Zvláštnosť   konania   pred   ústavným   súdom   totiž   vylučuje   možnosť   navrhovateľa   meniť predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (pozri napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 6/02).

2. Predmetom konania boli teda tvrdenia len o porušení procesných základných práv podľa   označeného   článku   ústavy   a označených   ustanovení   medzinárodných   zmlúv o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Sťažovateľ   predovšetkým   namietal,   že najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil „princíp   rovnosti   zbraní   a princíp kontradiktórnosti konania“, a tým porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy, dohovoru a paktu.

2. 1 Porušením princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti konania boli vlastne dve tvrdenia sťažovateľa. Ich podstatu možno zhrnúť tak, že

a)   najvyšší   súd   založil   svoj   rozsudok   na   takých   dôvodoch   o „platnosti   zmluvy o odovzdaní pozemku do dočasného užívania“, ktorými „ani jeden zo správnych orgánov nikdy   v žiadnom   rozhodnutí   (v   danej   veci)   neargumentoval“, a tým   podľa   sťažovateľa najvyšší   súd „namiesto   príslušných   orgánov   štátnej   správy   de   facto   rozhodol o prejudiciálnych   otázkach,   o ktorých   mali   rozhodnúť   tieto   orgány“, čo   je   podľa sťažovateľa porušením „princípu rovností zbraní“;

b) z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že žalovaný správny orgán, ktorý navrhol žalobu zamietnuť, sa v konaní pred najvyšším súdom k nej písomne vyjadril, avšak podľa predmetnej sťažnosti „Sťažovateľovi, ani jeho právnemu zástupcovi, (...) toto vyjadrenie nebolo doručené a tak sťažovateľ nedostal možnosť poprieť argumenty MP SR obsiahnuté v jeho   vyjadrení   k žalobe“.   Podľa   sťažovateľa   tým   zo   strany   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu „princípu kontradiktórnosti konania“.

2. 2 Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej (vrátane   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve)   musí   predchádzať   jeho postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania   v zmysle   príslušných ustanovení   ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach   a základných slobodách   (v   kontexte   danej   veci   v súlade   s   dohovorom   a paktom),   najmä   garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa   rešpektovania   jednotlivých   aspektov   „práva na spravodlivé   súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi   a pripomienkami,   ktoré   boli   predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

2. 3 Pokiaľ ide námietku porušenia princípu „rovnosti zbraní“ [pozri vyššie písm. a) bodu 2. 1] ústavný súd súhlasne so sťažovateľom konštatuje, že najvyšší súd - v tom čase ako   správny   súd   jednej   inštancie   -   založil   svoje   rozhodnutie   na   takých   skutočnostiach a dôvodoch, ktoré procesné strany rozumne nemohli predvídať a reagovať na ne vo svojich stanoviskách   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   5/00).   Ústavný   súd   opiera   toto   konštatovanie predovšetkým   o dôvody   uvedené   v napadnutom   rozsudku,   z ktorých   vzhľadom   na   ich (v tomto bode) značnú všeobecnosť a nekonkrétnosť nevyplýva to, z akých dôvodov bola správnymi orgánmi ako predbežná otázka posúdená platnosť spornej „zmluvy o dočasnom užívaní   pozemku“,   ani   to,   či   a v akom   rozsahu   mali   pri   tomto   ich   posúdení   význam výkladové pravidlá ustanovenia § 41a Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti predseda najvyššieho súdu uviedol, že najvyšší súd pri preskúmaní zákonnosti   žalobou   napadnutých   rozhodnutí   vychádzal   okrem „obsahu   rozhodnutí správnych orgánov“ aj „z obsahu administratívneho spisu“. Ústavný súd však pri posúdení, či   bol   v konaní   pred   najvyšším   súdom   dodržaný   princíp   rovnosti   zbraní   v zmysle   cit. judikatúry, nemohol tejto okolnosti (bližšie neurčenému obsahu administratívneho spisu) pripísať taký význam, aký zdá sa, jej pripisuje najvyšší súd.

Vzhľadom na uvedené mohol podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ legitímne pochybovať o tom, či sa pri posúdení platnosti zmluvy z dôvodov uvedených najvyšším súdom   nedostal   v súdnom   konaní   do   podstatne   nevýhodnejšej   procesnej   situácie,   než v ktorej sa nachádzal jeho odporca – žalovaný správny orgán.

2. 4 Čo sa týka námietok porušenia princípu kontradiktórnosti konania, ústavný súd konštatuje, že nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi nebolo doručené písomné vyjadrenie žalovaného správneho orgánu k jeho žalobe (pozri   bod   8   časti   II   nálezu),   na   ktoré   sa   najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku výslovne odvolal.

Je síce skutočnosťou, že najvyšší súd toto vyjadrenie cituje len veľmi stručne a vo svojom právnom názore o veci samej tomuto vyjadreniu žalovaného správneho orgánu zdá sa nepripísal žiadny význam, táto skutočnosť však pri posúdení, či v okolnostiach danej veci bol   alebo   nebol   dodržaný   princíp   kontradiktórneho   konania, bola   právne   bezvýznamná. Z princípu kontradiktórnosti konania totiž vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť   posúdiť,   či   a do   akej   miery   je   písomné   vyjadrenie   jeho   odporcu   (protistrany v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (pozri mutatis mutandis napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne: z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené písomné vyjadrenie žalovaného správneho   orgánu   sa   odvoláva „v celom   rozsahu   na   dôvodovú   časť   rozhodnutia žalovaného“, ktorú   považuje „za   súčasť   (...)   vyjadrenia   k podanému   návrhu“; z tohto hľadiska neobsahovalo teda sporné vyjadrenie žiadnu novosť medzi účastníkmi konania. Na druhej   strane   však   žalovaný   správny   orgán   v tomto   vyjadrení   reagoval   aj   na   žalobu sťažovateľa   (jej   obsah)   prinajmenej   v časti,   v ktorej   uviedol,   žeŽalobcovia   1,   2 neuvádzajú v podanom návrhu nové skutočnosti, ktorými sa žalovaný v rámci odvolacieho konania   nezaoberal“.   Toto   vyjadrenie   obsahujúce   dôvody,   pre   ktoré   správny   orgán požadoval žalobu sťažovateľa zamietnuť, malo vo svojom celku evidentne za cieľ (účel) ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci, či inak pri jeho rozhodovaní zavážiť. Ako už bolo uvedené podľa judikatúry ESĽP nezáleží pritom na tom, aký bol jeho skutočný účinok na rozhodnutie najvyššieho súdu (pozri cit. rozsudky K. S. a F. R.).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie si vyžadovalo, aby sťažovateľ dostal v príhodnom (pre neho užitočnom čase) možnosť posúdiť, či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho strany reagovať na toto písomné vyjadrenie žalovaného správneho orgánu. V skutočnosti sa sťažovateľ mal možnosť s týmto písomným vyjadrením (s jeho existenciou) oboznámiť až prostredníctvom   samotného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   pričom   možnosť   vyjadriť   sa k nemu v predmetnom konaní nemal žiadnu.

2.   5   Pretože   najvyšší   súd   nepostupoval   v súlade   s princípom   rovnosti   zbraní a princípom   kontradiktórnosti   konania   (pozri   body   2.   3   a 2.   4   tejto   časti),   porušil napadnutým rozsudkom právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto nálezu.

3.   Ústavný   súd   však   nezistil,   že   týmto   nedodržaním   princípov   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti konania došlo zároveň k odmietnutiu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu   ochranu,   tak   ako   to   tvrdil   sťažovateľ.   Zistenými   nedostatkami   evidentne   nebol odmietnutý sťažovateľovi prístup na súd a ani vo svojej podstate nebolo dotknuté základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. V tejto časti nebolo možné preto sťažnosti sťažovateľa vyhovieť.

Z argumentácie   sťažovateľa   ďalej   vyplýva,   že   zásah   do   svojich   označených základných   práv   vidí   aj   v tom,   že   najvyšší   súd   nedostatočne   odôvodnil   napadnuté rozhodnutie. V tejto súvislosti okrem uvedeného uvádzal aj to, že sa nezaoberal ani jeho argumentmi „preukazujúcimi porušenie základných zásad správneho konania zo strany MP SR, v odvolacom konaní ustanovených v § 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku, ako aj porušenie ustanovenia § 47 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku upravujúce obsah odôvodnenia rozhodnutia vydaného v správnom konaní“.

Vzhľadom   na   to,   že   uvedené   námietky   sťažovateľa   sa   týkajú   problému   vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (mutatis mutandis, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 165/02, I. ÚS 177/03, I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03, I. ÚS 215/03).

Ústavný   súd   tieto   ďalšie   námietky   sťažovateľa   neakceptoval.   Podľa   jeho   názoru závery   najvyššieho   súdu   v tejto   časti   nemožno   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne neodôvodnené, či inak ich účinky za nezlúčiteľné s príslušnou ústavnou úpravou ľudských práv   a základných   slobôd   alebo   ich   úpravou   v označených   článkoch   dohovoru   a paktu. Najvyšší súd preto vo zvyšnej časti neporušil právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd s ohľadom na uvedené zvláštne okolnosti danej veci (pozri bod 2. 1 až 2.5 tejto časti nálezu) dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah,   je   povinný   vec   znova   prerokovať   a rozhodnúť.   V tomto   konaní   alebo   postupe   je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančného   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk.

Vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   však   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   závery ústavného súdu o porušení práva sťažovateľa zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1   paktu   a zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   predstavujú   samé   osebe   primerané spravodlivé zadosťučinenie pre sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 9 070 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia advokátkou JUDr. M. Č., Advokátska kancelária, B.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia v roku 2003 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu z 19. januára 2004).   Za   jeden   úkon   vykonaný v roku   2003   patrí   odmena   v sume   4   270   Sk   a k tomu náhrada režijného paušálu 128 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2004, patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb).   Takto   priznaná   suma   celkom   činí zaokrúhlene (§ 25 vyhlášky) sumu 9 070 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2004