znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 23/2015-82

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť L. A., Z. B., M. B., T. C., L. C., C. C., M. C., E. D., K. E., J. F., J. F., I. F., M. F., E. F., Š. G., V. G., M. H., A. H., T. H., S. J., A. K., G. K., I. K., J. K., J. K., P. L., M. M., L. M., M. M., Z. M., H. M., A. N., J. N., A. N., T. N., Š. N., I. O., I. Ő., Ľ. P., M. Š., K. S., A. S., M. S., M. S., F. S., K. S., L. S., P. T., T. T., K. T., M. T., T. T., J. T., A. T., zastúpenej opatrovníčkou Z. T., Z. T., J. T., R. T., A. V., a M. V., zastúpených advokátkou JUDr. Olgou Szabó, J. Fučíka 213, Patince, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného úradu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. A/2010/00119 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. A., Z. B., M. B., T. C., L. C., C. C., M. C., E. D., K. E., J. F., J. F., I. F., M. F., E. F., Š. G., V. G., M. H., A. H., T. H., S. J., A. K., G. K., I. K., J. K., J. K., P. L., M. M., L. M., M. M., Z. M., H. M., A. N., J. N., A. N., T. N., Š. N., I. O., I. Ő., Ľ. P., M. Š., K. S., A. S., M. S., M. S., F. S., K. S., L. S., P. T., T. T., K. T., M. T., T. T., J. T., A. T., Z. T., J. T., R. T., A. V., a M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2014 doručená sťažnosť L. A., Z. B., M. B., T. C., L. C., C. C., M. C., E. D., K. E., J. F., J. F., I. F., M. F., E. F., Š. G., V. G., M. H., A. H., T. H., S. J., A. K., G. K., I. K., J. K., J. K., P. L., M. M., L. M., M. M., Z. M., H. M., A. N., J. N., A. N., T. N., Š. N., I. O., I. Ő., Ľ. P., M. Š., K. S., A. S., M. S., M. S., F. S., K. S., L. S., P. T., T. T., K. T., M. T., T. T., J. T., A. T., zastúpenej opatrovníčkou Z. T., Z. T., J. T., R. T., A. V., a M. V. (spolu ďalej len sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Olgou Szabó, J. Fučíka 213, Patince, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010 a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom Okresného   úradu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   úrad“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. A/2010/00119 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:«V právnej veci navrhovateľov... o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Komárne /teraz Okresný úrad Komárno/ č. A/2010/001191 zo dňa 27. 5. 2010, ktorá je vedená na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 19Sp/19/2010 podávam sťažnosť na Ústavný súd SR pre porušenie práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa... čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle... čl. 48 ods. 2, prvej vety Ústavy Slovenskej republiky..., ktorú zdôvodňujem nasledovne:

Dňa 23. 12. 2004 si sťažovatelia v 1/-59/ rade prostredníctvom svojich právnych zástupcov uplatnili na Obvodnom pozemkovom úrade v Komárne... nárok na navrátenie vlastníctva v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom.

Svoje nároky si sťažovatelia v 1/-59/ rade ako žiadatelia opierali o reštitučný titul podľa § 3 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení k pozemkom. Vlastníctvo k pozemkom bolo konfiškované Rozhodnutím konfiškačnej komisie v Komárne č. 146/139/1946 zo dňa

31. 7. 1946 na základe § 1 ods. 1 písm. d/ nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. č. I nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR.

V   uvedenej   veci   Obvodný   pozemkový   úrad   v   Komárne   vydal   Rozhodnutie č. A/2010/00119-1   zo   dňa   27.   5.   2010   v   ktorom   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam zapísaných   v   k.ú.   K.   vedených   v   Pkn.   vl.   č...,   ktoré   pôvodne   patrili   „G.“   priznané žiadateľom   nebolo,   nakoľko   podľa   správneho   orgánu   žiadatelia   nie   sú   oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 503/2003 Z. z.

Sťažovatelia ako navrhovatelia nesúhlasili s právnym názorom správneho orgánu preto   v   zákonnej   lehote   podali...   Opravný   prostriedok   proti   Rozhodnutiu   Obvodného pozemkového úradu v Komárne č. A/2010/00119-1 zo dňa 27. 5. 2010 na Krajský súd v Nitre...

Krajský súd v Nitre rozhodol v konaní č. sp. zn. č. 19Sp/19/2010 Rozsudkom zo dňa 21. 11. 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu č. A/2010/00119-1 zo dňa 27. 5. 2010 Sťažovatelia   ako   navrhovatelia   podali   odvolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Nitre č. 19Sp/19/2010 zo dňa 21. 11. 2011... na Najvyšší súd Slovenskej republiky ktorý viedol vec pod č. 10Sžr/22/2013....

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozhodol o podanom opravnom prostriedku   Uznesením   č.   k.   10Sžr/22/2013   zo   dňa   29.   1.   2014   nasledovne:   rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sp/92010-351 zo dňa 21.11. 2011 zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie....

Tvrdíme, že Krajský súd v Nitre odňal sťažovateľom v 1/- 59/ rade svojim postupom možnosť   konať   pred   súdom,   v   dôsledku   čoho   si   nemohli   uplatniť   tie   procesné   práva účastníka konania, ktoré im Občiansky súdny poriadok dáva. V dôsledku týchto skutočností neboli predvolávaní na súdne pojednávania a nebol im doručený rozsudok krajského súdu, čím im bolo nepochybne znemožnené podať prípadné odvolanie. Ide o pochybenie krajského súdu, ktoré zakladá zároveň porušenie základného Ústavného práva Slovenskej republiky Tvrdíme, že svojim konaním Krajský súd v Nitre porušil základné procesné práva všetkých sťažovateľov, preto o spravodlivom súdnom konaní hovoriť nemôžeme.... V tomto konaní nedošlo iba k porušeniu ústavného práva podľa či. 46 ods. 1 ale aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle či. 48 ods. 2 Ústavy SR....... správny orgán ako aj krajský súd opomenuli svoju povinnosť konať bez zbytočných prieťahov.

Okrem uvedených krajský súd odňal sťažovateľom v 1/- 59 rade možnosť konať pred súdom, v dôsledku čoho nemohli uplatniť tie procesné práva účastníka konania, ktoré im Občiansky   súdny   poriadok   dáva   -   neboli   predvolávaní   na   pojednávania   a   nebol   im doručený rozsudok krajského súdu, čim im bolo znemožnené podať prípadné odvolanie. Ide o pochybenie krajského súdu, ktoré je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku... V záujme odstránenia protiprávneho stavu sťažovatelia v 31, 21, 18, 10, 51, 13, 2, 32, 58, 14, 5, 19, 26, 47, 50, 6, 16, 46, 15, 4, 52, 49, 48, 27, 37, 38, 8, 40, 24, 1, 35, 3, 28, 44, 29, 34, 17, 56, 57,45, 47, 39, 7, 30, 36, 43, 22, 23, 33 rade ako navrhovatelia v 1/, 21, 3/, 5/, 11,/19/,20/, 24/, 32/, 34/, 35/, 39/, 43/, 47/, 49/, 51/, 52/, 67/, 69/, 70/, 71/, 72/, 73/, 77/, 89/, 92/, 96/, 100/, 101/, 102/, 103/, 104/, 109/, 114/, 115/, 116/, 127/, 137/, 138/, 139/, 140, 141/, 165/, 168/, 169/, 171/, 173/, 174/, 175/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa obrátili na predsedu Krajského súdu v Nitre so sťažnosťou zo dňa 27. 5. 2014. Poukázali   na   nedostatky   zistené   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   ktorý uznesením č. 10Sžr/22/2013 zo dňa 29. 1. 2014 konštatoval že krajský súd svojím konaním odňal navrhovateľom v 1/-175/ rade možnosť konať pred súdom, a preto zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sp/19/2010 zo dňa 21. 11. 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie....

Poukázali ďalej aj na fakt, že prvé podanie v tejto veci bolo doručené konajúcemu orgánu dňa 23. 12. 2004, a súd iba teraz zisťuje okruh účastníkov a skúma ich právne zastupovanie.

Poukázali aj na to, že súd rozhodoval a rozhoduje o právach a povinnostiach 33 mŕtvych účastníkov konania, ktorí zomreli od začatia konania bez toho, aby zistil, kto je ich právnym nástupcom.

Podpredseda Krajského súdu v Nitre vo svojom oznámení č. Spr 3026/14 zo dňa 25. 6. 2014 reagoval na podanú sťažnosť takto:... „sťažnosť považujem za nedôvodnú“.... Na základe vyššie uvedených skutočnosti tvrdíme, že

- konaním Krajského súdu v Nitre bol porušený čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

- konaním správneho orgánu a Krajského súdu v Nitre bol porušený čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd...

- konaním správneho orgánu a Krajského súdu v Nitre bol porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...

- konaním správneho orgánu a Krajského súdu v Nitre bol porušený aj čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11...»

Sťažovatelia samotný návrh na rozhodnutie ústavného súdu vymedzili takto:„Žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze... vyslovil, že právo sťažovateľov v 1/-59/ rade domáhať sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajskom súde v Nitre

právo sťažovateľov v 1/-59/ rade, teda všetkých sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na správnom orgáne a na Krajskom súde v Nitre

porušené bolo a   zároveň   žiadam,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vydal   opatrenie   na odstránenie   protiprávneho   stavu,   a   zabezpečil   uplatnenie   nerešpektovaného   ústavného práva...

... žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhradu nemajetkovej ujmy

každému zo sťažovateľov vo výške 20.000,- Eur... Zároveň žiadam priznať aj náhradu trov konania za podanie sťažnosti...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   Sp   19/2010   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   úradu   v   konaní vedenom pod sp. zn. A/2010/00119 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010.

Ústavný súd sa obmedzil na predbežné skúmanie možnosti porušenia sťažovateľmi v petite ich sťažnosti označených základných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy), a to s poukazom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 23. decembra 2004 sa začalo správne konanie   o   reštitučných   nárokoch   175   fyzických   osôb   vrátane   sťažovateľov   (ďalej   len „žiadatelia“) pred okresným úradom (pôvodne Obvodným pozemkovým úradom Komárno, pozn.), ktorý o týchto nárokoch rozhodol rozhodnutím č. A/2010/001191 z 27. mája 2010 (ďalej len „rozhodnutie okresného úradu“) tak, že vlastnícke právo žiadateľom nepriznal.

Krajskému súdu bol 22. júla 2010 podaný žiadateľmi ako navrhovateľmi v 1. až 175. rade (žiadateľmi, pozn.) opravný prostriedok podpísaný Z. N., Z. T., I. B. a B. B. „s dovetkom   u všetkých   –   na   základe   splnomocnenia“,   ktorý   smeroval   proti   rozhodnutiu okresného úradu. Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010 rozhodoval o označenom opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej časti § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 19 Sp 19/2010-351 z 21. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že potvrdil rozhodnutie okresného úradu.

Proti rozsudku krajského súdu bolo podané odvolanie doručené krajskému súdu 13. januára 2012, ktoré bolo „podané a podpísané B. B. v mene navrhovateľov“. Najvyšší súd Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   na základe tohto odvolania svojím uznesením sp. zn. 10 Sžr 22/2013 z 29. januára 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje uznesenie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám, keď krajský súd vo veci konal a rozhodol bez toho, že by zástupcovia navrhovateľov v 1. až 175. rade (žiadateľov, pozn.) preukázali svoje oprávnenie na ich zastupovanie. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že napriek tomu, že tzv. zástupcov navrhovateľov v 1. až 175. rade vyzval, aby preukázali oprávnenie na svoje zastupovanie predložením relevantného splnomocnenia, ďalej s nimi konal ako so zástupcami navrhovateľov v 1. až 175. rade (žiadateľov, pozn.) bez splnenia tejto výzvy. Podľa najvyššieho súdu takýmto „konaním krajský súd odňal navrhovateľom v 1/ - 175/ rade možnosť konať pred súdom, v dôsledku toho nemohli uplatniť tie procesné práva účastníka konania, ktoré im Občiansky súdny poriadok dáva – neboli predvolávaní na pojednávania a nebol im doručený rozsudok krajského súdu, čím im bolo znemožnené podať prípadné odvolanie. Ide o pochybenie krajského súdu, ktoré je dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku.“.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010

Podstatou   námietok   sťažovateľov   v   tejto   časti   sťažnosti   je   namietanie   totožných nedostatkov v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010, aké boli krajskému súdu vytknuté v uznesení najvyššieho súdu a ktoré boli dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ako   už   bolo   konštatované, vyplýva,   že   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   (ako   prvostupňového   súdu)   a   vec   vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že sťažovateľmi namietaný postup krajského súdu mohol byť a bol predmetom prieskumu všeobecným súdom vyššieho stupňa a sťažovateľmi vytýkané nedostatky tým boli preskúmané v inštančnom postupe všeobecných súdov.

Sťažovatelia   budú   mať možnosť   v   ďalšom   štádiu   konania pred   krajským   súdom uplatniť   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   tak   ich   zastúpenia   v konaní,   ako   aj   skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   daná   jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   úradu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   A/2010/00119 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010

Sťažovatelia v tejto časti sťažnosti namietajú neprimeranú dĺžku konania v trvaní viac ako desiatich rokov konania vedeného okresným úradom o ich reštitučných nárokoch v spojení   s   konaním   vedeným   krajským   súdom   o   preskúmanie   rozhodnutia   okresného úradu.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).

Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že správne konanie vedené okresným úradom o reštitučných nárokoch sťažovateľov a súdne konanie vedené krajským súdom podľa tretej hlavy piatej   časti   §   250l   a   nasl.   OSP nie   je možné   z hľadiska   namietaných   prieťahov posudzovať   ako   celok   a   prípadne   vyhodnocovať   na   ťarchu   súdneho   konania   dĺžku správneho   konania   označeného   sťažovateľmi   v   trvaní   piatich   rokov   a   piatich   mesiacov (od uplatnenia   reštitučných   nárokov   žiadateľmi   23.   decembra   2004   do   rozhodnutia okresného úradu 27. mája 2010).

Pokiaľ   sťažovatelia   namietajú   prieťahy   v   správnom   konaní   o   ich   reštitučných nárokoch   vedenom   okresným   úradom,   uvedené   je   v   podstate   namietaním   nečinnosti okresného úradu ako orgánu verejnej správy.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   mali   podľa   citovaného   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   dostupné   účinné   právne   prostriedky   nápravy   proti nečinnosti orgánu verejnej správy na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uvedená okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať o tejto časti sťažnosti sťažovateľov, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Pokiaľ ide o možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Sp 19/2010, zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že toto konanie sa začalo 22. júla 2010 (keď bol podaný opravný prostriedok žiadateľmi ako navrhovateľmi v 1. až 175. rade, resp. ich zástupcami), trvá štyri a pol roka a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Krajský súd vo veci rozhodol po jednom roku a štyroch mesiacoch od začatia konania rozsudkom z 21. novembra 2011, následne vo veci približne v trvaní dvoch rokov konal najvyšší súd ako odvolací súd a krajský súd vo veci opätovne konal po zrušení jeho rozsudku najvyšším súdom a vrátení veci od 11. februára 2014 a koná dosiaľ.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v   posudzovanom   konaní   ani s ohľadom na celkovú dĺžku konania v trvaní štyri a pol roka a zrušenie rozsudku krajského súdu   najvyšším   súdom   sa   nevyznačuje   prieťahmi   takej   intenzity,   ktoré   by   zakladali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   Ústavný   súd   prihliadol   na   skutkovú   zložitosť   veci   vyplývajúcu   z   celkového počtu navrhovateľov (175). Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že z celkovej doby posudzovaného konania v trvaní štyri a pol roka vo veci konal najvyšší súd ako odvolací súd   v   trvaní   dvoch   rokov,   pričom   dĺžka   odvolacieho   konania   bola   zjavne neprimeraná k dôvodom, pre ktoré bol rozsudok krajského súdu zrušený. Okrem uvedeného ústavný súd prihliadol   aj   na   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   posudzovaného   konania,   ktorí, resp. ktorých zástupcovia zostali pasívni pri preukázaní samotného zastúpenia v konaní.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2015