znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 23/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Cimrákom, Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK, s. r. o., Štefánikova 7, Nitra, vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013.

2. Sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore (konaní) proti odporkyni Sociálnej poisťovni – ústrediu, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“) o preskúmanie rozhodnutia   odporkyne   č.   4590-11/2011-BA   z 30.   septembra   2011   o úrazovej   rente. Odporkyňa   predmetným   rozhodnutím   stanovila   sťažovateľovi   úrazovú   rentu od 1. novembra   2005   sumou   76,15   €   mesačne   a od   1.   januára   2011   celkovou   sumou 101,20 € mesačne. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 31. októbra 2011 opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 Sp/40/2011 zo 14. mája 2012 tak, že „rozhodnutie odporkyne... zo dňa 30. 9. 2011“ potvrdil. Rozhodnutie krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním z 27. júna 2012. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013 rozsudok krajského súdu zo 14. mája 2012 potvrdil.

3. Predmetom súdneho sporu bolo preskúmanie označeného rozhodnutia odporkyne, najmä   jej   postupu   pri   výpočte   (stanovení   výšky)   úrazovej   renty   podľa   príslušných ustanovení zákona č.   461/2003 Z.   z. o sociálnom   poistení v znení neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o sociálnom   poistení“)   v znení   aktuálnom   v čase   rozhodovania, vyplácanej sťažovateľovi z titulu pracovného úrazu z 23. júla 1986 pôvodne ako náhrada za stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej   neschopnosti,   ktorú   mu   nevyplácal zamestnávateľ, ale Slovenská poisťovňa, a. s., a jej právny nástupca Allianz – Slovenská poisťovňa,   a.   s.,   na   základe   zmluvného   vzťahu   medzi   zamestnávateľom   sťažovateľa a poisťovňou.

4.   Sťažovateľ   uviedol,   že «Sociálna   poisťovňa   síce   priznala   sťažovateľovi   nárok na úrazovú rentu, avšak v sume v akej mu bola vyplácaná do 01. 11. 2005. Výšku úrazovej renty pritom Sociálna poisťovňa jednoznačne prevzala výlučne od komerčnej poisťovne a nie od zamestnávateľa, ktorého za týmto účelom ani raz nekontaktovala. Dikcia § 272 zákona   o   sociálnom   poistení   je   pritom   jasná   a   jednoznačná   -   Sociálna   poisťovňa   je zo zákona   povinná   od   zamestnávateľa   prevziať   výplatu   plnení   vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania (§ 272 používa pojem „preberá“ a nie môže prebrať), ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993, čo bol aj prípad sťažovateľa, pričom je povinná poskytovať takéto plnenie v sume v akej patrila do 31. 12. 2003 so začiatkom výplaty počnúc dňom 01. 01. 2004.

Keďže Sociálna poisťovňa začala vyplácať sťažovateľovi úrazovú rentu od 01. 11. 2005 vo výške v akej mu bola vyplácaná k 01. 11. 2005, jej postup je v priamom rozpore s § 272   zákona   o   sociálnom   poistení,   napriek   tomu   ho   okrem   Krajského   súdu   v   Nitre odobril taktiež Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku. Ani jeden zo súdov sa však vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s podstatnou otázkou, a to na základe akého ustanovenia zákona o sociálnom poistení... bola Sociálna poisťovňa oprávnená vyplácať sťažovateľovi plnenie v inej výške a k inému dátumu ako ustanovuje § 272 zákona o sociálnom poistení...».

5.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Z   vyššie   uvedených   skutočností (bod   4,   pozn.) je zrejmé,   že   napadnutý   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   nenachádza   oporu   v   zákone o sociálnom   poistení...   Takéto   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   je   potrebné   považovať za arbitrárne, keďže sa súd vôbec nezaoberal meritom veci, a to posúdením zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie...   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn. 10 So 53/2012   zo   dňa   17.   07.   2013“,   zrušil   predmetný   rozsudok   a priznal   mu   trovy právneho zastúpenia.

7.   Ako   dôkazový   materiál   sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne č. 4590-11/2011-BA z 30. septembra 2011; opravný prostriedok z 31. októbra 2011   proti   tomuto   rozhodnutiu;   písomné   oznámenie   odporkyne   o oprave   rozhodnutia zo 6. decembra 2011; rozsudok krajského súdu č. k. 23 Sp/40/2011-23 zo 14. mája 2012; odvolanie sťažovateľa z 27. júna 2012; rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

11. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv zaručených   ústavou   a   dohovorom   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   rozsudkom sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013 (body 1 a 6).

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

13. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v tom (body 4 a 5), že vo veci konajúce všeobecné súdy, najmä však najvyšší súd, nedostatočne vyhodnotili   existujúci   skutkový   stav,   nesprávne   interpretovali   a   aplikovali   najmä ustanovenie   §   272   zákona o sociálnom   poistení,   v   dôsledku   čoho potom   skutkový   stav nesprávne právne posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.

14.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom   ochrany ústavnosti.   Táto právomoc spolu   s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

15.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 10 So/53/2012 zo 17. júla 2013 sú zlučiteľné s označeným   článkom   ústavy   (resp.   dohovoru).   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd poznamenáva,   že   (podľa   svojej   konštantnej   judikatúry)   nemá   zásadné   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

17. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   na   základe   odvolania   sťažovateľa potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   23   Sp/40/2011-23   zo   14.   mája   2012,   náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní (administratívnom a aj súdnom) zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku a odvolacej argumentácie sťažovateľa svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší   súd...,   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   O.   s.   p.),   preskúmal   napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   spolu   s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   bez   nariadenia pojednávania   v   súlade   s   §   250ja   ods.   2   O.   s.   p.   a   jednomyseľne   dospel   k   záveru,   že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny;   preto   ho   po   preskúmaní   opodstatnenosti   odvolacích   dôvodov   postupom   podľa § 219 ods. 1 a2 O. s. p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17. júla 2013 po tom, čo deň vyhlásenia   rozhodnutia bol zverejnený   na   úradnej tabuli a internetovej   stránke Najvyššieho súdu... (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. a 3 O. s. p.). Podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

V prejednávanej veci odporkyňa svojím rozhodnutím č. 4590-11/2011-BA zo dňa 30. 09. 2011 priznala navrhovateľovi od 1. novembra 2005 nárok na úrazovú rentu v sume 76,15 Eur mesačne, postupne valorizovanú k 1. januáru 2011 na sumu 101,20 Eur mesačne. V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedla, že navrhovateľovi stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (po pracovnom úraze, ktorý utrpel 23. júla 1986) až do 31. októbra 2005 vyplácala   (namiesto   zamestnávateľa   z   jeho   zmluvného   poistenia)   poisťovňa   Allianz

-Slovenská poisťovňa, a. s., preto prevzala výplatu úrazovej renty dňom 1. novembra 2005. Tá   na   požiadanie   odporkyni   oznámila,   že   k   31.   decembru   2003   bola   navrhovateľovi poukazovaná zálohovo suma 2 700 Sk netto a po prepočte straty na zárobku na základe navrhovateľom   predloženého   potvrdenia   o   zárobku   bola   priemerná   mesačná   strata na zárobku vypočítaná v sume 1 959 Sk, ktorá bola po valorizácii v januári a júli 2005 zvýšená na 2 294 Sk/76,15 Eur.

Ako   už   uviedol   najvyšší   súd   vo   svojom   predchádzajúcom   rozhodnutí   sp.   zn. 7 So/100/2009 zo dňa 30. júna 2010, na povinnosť odporkyne prevziať výplatu náhrady za stratu na zárobku od 1. januára 2004 ako úrazovú rentu nemôže mať vplyv skutočnosť, že dovtedy náhradu navrhovateľovi vyplácala za zamestnávateľa zmluvná poisťovňa, pretože z ust.   § 272 ods.   1 zákona priamo vyplýva,   že odporkyňa od 1.   januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri   pracovnom   úraze   a   chorobe   z   povolania,   ktoré   vznikli   pred   26.   novembrom   1993, pričom   bolo   právne   irelevantné,   či   dovtedy   náhradu   poskytoval   priamo   zamestnávateľ alebo komerčná poisťovňa na základe poistnej zmluvy so zamestnávateľom.

Námietku   navrhovateľa,   že   odporkyňa   nemala   prevziať   výšku   úrazovej   renty   od komerčnej   poisťovne,   ale   mala   vychádzať   z   údajov   od   bývalého   zamestnávateľa, nepovažoval   odvolací   súd   za   opodstatnenú,   pretože   výpočet   poskytnutý   odporkyni poisťovňou vychádzal z potvrdenia o zárobku predloženého navrhovateľom a navrhovateľ ani neuviedol konkrétnu námietku voči ustálenej sume. Pokiaľ sa v § 272 ods. 3 zákona hovorí o „sume, v akej patrila do 31. decembra 2003“, je v danom prípade potrebné za túto sumu považovať sumu, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná, lebo výška náhrady, ktorá navrhovateľovi k 31. 12. 2003 po zdanení patrila, nebola medzi účastníkmi sporná a v súlade s § 260 ods. 1 zákona sa táto náhrada vypláca vo výške, ktorá patrila k 31. 12. 2003, aj po tomto dni. Navyše odporkyňa by ani nebola oprávnená rozhodovať o výške   náhrady   za   stratu   na   zárobku   po   skončení   pracovnej   neschopnosti,   pretože na rozhodnutie   o   tom   by   bol   v   zmysle   §   272   ods.   11   zákona   príslušný   všeobecný   súd v občiansko-právnom konaní.

Je síce pravda, že odporkyňa mala prevziať výplatu úrazovej renty od 1. januára 2004, ale Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. jej neodovzdala včas potrebné podklady, preto mohla   navrhovateľovi   priznať   a   vyplácať   úrazovú   rentu   až   od   1.   novembra   2005. Navrhovateľ   však   v   tejto   súvislosti   neutrpel   žiadnu   ujmu,   keďže   realizovaním   výplaty úrazovej renty poisťovňou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. do uvedeného termínu bol jeho nárok na úrazovú rentu rovnako uspokojený.

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné a preto odvolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne.»

18. Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   zo   17.   júla   2013   (v   spojení   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 23 Sp/40/2011-23 zo 14. mája 2013) nezistil, že by skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním a s na vec sa vzťahujúcou právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnené   a   súladné   s   požiadavkami   ústavnej ochrany vyplývajúcej z právnej úpravy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa (ktoré sú v zásade totožné s argumentáciou sťažovateľa v správnom konaní a aj v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne z 30. septembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ (aj) v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v správnom konaní a aj v konaní na prvostupňovom súde zisteného skutkového stavu. Ústavný súd preto nie je oprávnený   ani   povinný   tieto   závery   (postupy   a   hodnotenia)   nahradzovať   (podobne   aj I. ÚS 21/98,   IV.   ÚS   110/03,   I.   ÚS   384/2011)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

22. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne akceptovateľné a namietaný rozsudok najvyššieho súdu je aj náležite odôvodnený. Ústavný súd   považuje   postup   najvyššieho   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   krajského   súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv, a preto sťažovateľovu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

23.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014