znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 23/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., správcu konkurznej podstaty úpadcu M., a. s., F., O., a S. K., O., zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., pre namietané porušenie ich základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných slobôd a pre namietané porušenie základného práva S. K., O., na verejné prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohlo   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 31 Zm 84/00 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Obo 136/02 a sp. zn. 6 Obo 149/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   P.   B., správcu konkurznej podstaty úpadcu M., a. s., F., a S. K., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 29. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. P. B., správcu konkurznej podstaty úpadcu M. a. s., F. (ďalej len,,sťažovateľ v I. rade“), a S. K. (ďalej len,,sťažovateľ v II. rade“; spolu ďalej len,,sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. B., pre namietané porušenie ich základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a základného práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   a   pre   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľa v II. rade na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) pod sp. zn. 31 Zm 84/00 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Obo 136/02 a sp. zn. 6 Obo 149/06.

2. Sťažovatelia v sťažnosti v podstatnom uviedli: ,,Na základe návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu zo dňa 13.8.2000 podaného   na   Krajský   súd   Bratislava   sme   si   uplatnili   nárok   na   vydanie   zmenkového platobného rozkazu na čiastku 209 791 126,- Sk s príslušenstvom. Krajský súd v Bratislave dňa   30.10.2000   nášmu   návrhu   vyhovel.   Proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   podali odporcovia – S., a. s., B. a S. G., a. s., V. námietky. Na základe námietok Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 31 Zm 84/00 zo dňa 8.4.2002 zmenkový platobný rozkaz voči odporcovi v I. rade zrušil v celom rozsahu a voči odporcovi v II. rade platobný rozkaz ponechal v celom rozsahu v platnosti. Voči tomuto rozsudku sme podali odvolanie   dňa 30.5.2002 vo vzťahu k odporcovi v I. rade. Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 4 Obo 136/02 zo dňa 25.9.2003 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave v napadnutej časti voči odporcovi v I. rade.

Dňa 2.10.2003 došlo k postúpeniu zmenkovej pohľadávky na sťažovateľa v II. rade – S.   K.,   O.   Dňa   6.10.2003   sme   z   tohto   dôvodu   navrhli   zámenu   účastníkov   na   strane navrhovateľa.

Sťažovateľ v I. rade ako aj sťažovateľ v II. rade sme podali dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu SR s opätovným návrhom na zámenu účastníkov na strane navrhovateľa tak, že do konania vstúpi sťažovateľ v II. rade a vystúpi sťažovateľ v I. rade.

O dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 1 Obdo V 15/2004 tak, že rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obo 136/02 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Zároveň v odôvodnení rozsudku uviedol, že v odvolacom konaní bude potrebné vysporiadať sa s návrhom účastníkov na zámenu podľa § 92 Osp.

Napriek tomuto stanovisku Najvyšší súd SR v odvolacom konaní sa návrhom na zámenu účastníkov nezaoberal, s návrhom sa žiadnym spôsobom nevysporiadal a ďalej konal s pôvodným navrhovateľom, ktorý už v zmysle hmotného práva nebol v spore aktívne legitimovaným.   Sťažovateľovi   v   II.   rade   tým   súd   odňal   právo   konať   pred   súdom.   Bez vysporiadania   sa   s   návrhom   na   zámenu   účastníkov   a   teda   nerešpektovaním   názoru dovolacieho súdu, odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa   8.4.2002   potvrdil.   Napriek   nášmu   návrhu   na   pripustenie   dovolania   súd   dovolanie nepripustil. Podaním ústavnej sťažnosti máme preto jedinú možnosť obrany našich práv.“

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovatelia uviedli:

,,Na pojednávaní dňa 2.10.2008 rozhodoval Najvyšší súd SR v senáte zloženom z predsedu senátu - JUDr. J. Š. a členov senátu - JUDr. D. L. a JUDr. J. H. Táto skutočnosť vyplýva jednak zo zápisnice z pojednávania a jednak ju môžu potvrdiť účastníci konania, ktorí sudcov poznajú z iných pojednávaní konaných na Najvyššom súde SR. Napriek tejto skutočnosti   v   písomnom   vyhotovení   rozsudku   sú   uvedení   konajúci   sudcovia   -   predseda JUDr.   J.   Š.   a   členovia   senátu   JUDr.   I.   I.   a   JUDr.   A.   P.   Vzhľadom   na   to,   že rozhodovanie o odvolaní je zákonom stanovené ako rozhodovanie trojčlenného senátu a počas konania nedošlo   k   vylúčeniu   sudcov, niektorí z uvedených členov nemohli byť zákonnými sudcami v predmetnom konaní...

Najvyšší súd SR síce dňa 20.11.2008 vydal opravné uznesenie v zmysle § 164 Osp, v ktorom uviedol mená členov senátu, ktorí skutočne v spore na pojednávaní rozhodovali, avšak máme za to, že zmeny mien sudcov nie sú zrejmou chybou, ktorú možno odstrániť opravným uznesením. V uznesení sa zároveň uvádza, že opatrením predsedu Najvyššieho súdu SR č. Spr. 144/2005 bolo rozhodnuté, že predsedkyňu senátu nahradí JUDr. J. Š., čo tiež pokladáme za účelové. Tieto zmeny a pochybenia sme sa dozvedeli až po písomnom vypracovaní rozsudku, preto sme nemohli namietať zaujatosť sudcov v zmysle § 14 Osp počas konania.

V nadväznosti na uvedené sme presvedčení, že zo strany Najvyššieho súdu SR došlo k hrubému porušeniu ústavného princípu, že nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi...“

K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   namietanému   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   v   II.   rade   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovatelia uviedli:

,,Dňa 2.10.2003, počas súdneho konania, po vyhlásení rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obo 136/02 došlo k postúpeniu zmenkovej pohľadávky zo sťažovateľa v I. rade na sťažovateľa v II. rade – S. K., O. Dňa 6.10.2003 preto sme ako účastníci konania navrhli zámenu účastníkov na strane navrhovateľa v zmysle § 92 ods. 2 Osp.

Sťažovateľ v I. rade ako aj sťažovateľ v II. rade sme podali dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu SR s opätovným návrhom na zámenu účastníkov na strane navrhovateľa tak, že do konania vstúpi sťažovateľ v II. rade a vystúpi sťažovateľ v I. rade.

O dovolaní rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 1 Obdo V 15/2004 tak, že rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obo 136/02 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Zároveň v odôvodnení rozsudku uviedol, že v odvolacom konaní bude potrebné vysporiadať sa s návrhom účastníkov na zámenu podľa § 92 ods. 2 Osp.

Napriek tomuto stanovisku Najvyšší súd SR v odvolacom konaní sa návrhom na zámenu účastníkov nezaoberal, s návrhom sa žiadnym spôsobom nevysporiadal a ďalej konal s pôvodným navrhovateľom, ktorý už v zmysle hmotného práva nebol v spore aktívne legitimovaným. Sťažovateľovi v II. rade tým súd odňal právo konať pred súdom a porušil tým jeho právo dané § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a konal o jeho právach bez jeho účasti.“

V   ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovatelia   poukazujú   na   právne   a   skutkové   otázky spojené   s   uplatňovaním   koncentračnej   zásady   v   zmenkovom   konaní,   vyplňovacím oprávnením, abstraktnosťou zmenkových vzťahov a zabezpečovacím charakterom zmenky. Ďalej v odôvodnení sťažnosti (avšak bez premietnutia tejto právnej argumentácie do petitu sťažnosti)   namietajú porušenie rovnosti   účastníkov konania a požadujú   ochranu svojich investícií z pozície zahraničného zmenkového veriteľa.

3. V petite sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol tak, že v ich právnej veci vedenej na krajskom súde a neskôr na najvyššom súde ako odvolacom súde bolo porušené vo vzťahu k obidvom sťažovateľom ,,...   základné   právo,   že   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi zaručené článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené Ústavou Slovenskej republiky ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a vo vzťahu k sťažovateľovi v II. rade ,,... bolo porušené právo, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom... zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Ďalej žiadajú ústavný súd, aby zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 149/06 z 2. októbra 2008 a aby vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal im právo na náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pred rozhodnutím zaslal sťažnosť na vyjadrenie krajskému súdu, ako aj najvyššiemu súdu, pričom tieto súdy sa k nej písomne vyjadrili podaniami doručenými ústavnému   súdu   25.   augusta   2009,   resp.   2.   septembra   2009.   Ústavný   súd   predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí senátu, pričom túto z ďalej uvedených dôvodov v celom rozsahu odmietol.

III.

6.   Primárnou   podmienkou   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie a   jej   následné meritórne   prerokovanie   a   rozhodnutie   je   existencia   právomoci   ústavného   súdu   o   nej rozhodnúť. Ako totiž vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných   práv   a   slobôd (ľudských práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavou a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľom ochranu   pred   namietaným   porušením   ich   práv   a   slobôd.   Ak   takýto   súd   existuje,   jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť (m. m. II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).

7. Právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, mal v rámci riadneho inštančného postupu najvyšší súd v odvolacom konaní iniciovanom sťažovateľom v I. rade, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Preto ústavný súd z dôvodu nedostatku právomoci odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu, aj keď je na mieste uviesť, že podstatné sťažnostné námietky sťažovateľov smerujú proti postupu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

8. Podstata sťažnostných námietok smerujúcich proti konaniu pred najvyšším súdom sa dá zhrnúť do týchto bodov:

•namietaný postup najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorý po zrušení rozsudku dovolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie nerozhodol o návrhu na zmenu účastníkov konania na strane žalobcu,

•namietané   porušenie   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi,   ktoré   vidia sťažovatelia   v   tom,   že   v   záhlaví rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu z 2.   októbra   2008 bolo uvedené   iné zloženie senátu, ako bolo jeho reálne zloženie   na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku,

•namietané   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie spočívajúce v   tvrdenom   nerešpektovaní   ustanovení   zmenkového   práva   (hmotného   aj   procesného) postupom a rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu.

9. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že procesné postavenie sťažovateľov v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bolo   diametrálne   odlišné.   Kým   sťažovateľ   v   I.   rade   bol účastníkom konania v procesnom postavení žalobcu a takto s ním aj všeobecné súdy konali, sťažovateľ v II. rade účastníkom konania nebol, ale sa účastníkom konania   stať   chcel a prejavil tomu zodpovedajúcu procesnú iniciatívu. Po návrhu sťažovateľa v I. rade na zmenu účastníkov podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ v II. rade vyjadril   svoj   súhlas   so   vstupom   do   konania   na   strane   žalobcu   podľa   §   92   ods.   3 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ v II. rade však nebol účastníkom konania, čo konštatoval o. i. aj najvyšší súd ako dovolací súd v rozsudku z 29. marca 2006, a ani najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   v   konaní   po   zrušení rozsudku dovolacím súdom s   ním   ako   s   účastníkom   nekonal.   Z   takéhoto   rozdielneho   procesného   postavenia sťažovateľov   vyplýva   aj   nutnosť   túto   rozdielnosť   v   konaní   pred   ústavným   súdom rešpektovať.   Rovnako   ústavný   súd   nemohol   nezohľadniť   hmotnoprávnu   skutočnosť spočívajúcu v zmene osoby veriteľa   pohľadávky   zo   zmenky,   ktorá bola predmetom konania pred všeobecnými súdmi v dôsledku jej postúpenia zo sťažovateľa v I. rade na sťažovateľa   v   II.   rade,   pričom   táto   skutočnosť bola zhodne tvrdená sťažovateľom v   I.   rade   (pôvodným   veriteľom)   a   sťažovateľom   II.   rade   (novým   veriteľom). Postúpením   tejto   pohľadávky   sťažovateľ v I. rade   prestal   byť   veriteľom žalovanej pohľadávky, ktorým sa stal sťažovateľ v II. rade, k čomu sťažovatelia v sťažnosti zhodne uviedli, že sťažovateľ I. rade ,,v zmysle hmotného práva nebol (po postúpení pohľadávky, pozn.) v spore aktívne legitimovaným“.

10. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v I. rade postupom a rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   z   2.   októbra   2008   ústavný súd   uvádza:   Z   odôvodnenia   sťažnosti   nemožno   vyvodiť,   že   námietkou   proti nerozhodnutiu o návrhu na zmenu účastníkov konania podanou sťažovateľom v I. rade sa má odôvodniť zásah do práv sťažovateľa v I. rade. Z podstaty veci to ani nie je možné, pretože v tejto súvislosti sa môže cítiť poškodený na svojich právach len sťažovateľ v II. rade, vo vzťahu ku ktorému aj táto sťažnostná námietka bola uplatnená.

11. Prvotný pohľad na túto sťažnostnú námietku vo vzťahu k sťažovateľovi v II. rade môže   signalizovať   jej   právnu   relevanciu.   Ako   však   vyplýva   z   doterajšej   judikatúry ústavného súdu, tak ústava, ako aj dohovor chránia práva konkrétne a účinné, teda nie práva teoretické a iluzórne (m. m. I. ÚS 5/02). V konaní o sťažnosti takto ústavný súd poskytuje ochranu porušeným právam v prípade, ak sú tieto konkrétne a reálne, a nie v prípade, ak majú   iba   teoretický   význam.   Z   obsahu   spisu   krajského   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd prvýkrát   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   v   napadnutej   časti rozsudkom sp. zn. 4 Obo 136/02 vyhláseným na pojednávaní 25. septembra 2003. Návrh na zmenu účastníkov konania na strane žalobcu, ako aj súhlas sťažovateľa v II. rade so vstupom do konania boli najvyššiemu súdu doručené 15. októbra 2003,   teda   potom,   ako   najvyšší   súd   na pojednávaní 25. septembra 2003 potvrdil rozsudok krajského súdu o zrušení zmenkového platobného rozkazu vo vzťahu k žalovanému v I. rade a svojim rozsudkom bol v zmysle §   156   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   viazaný.   Bez   ohľadu   na   tvrdené hmotnoprávne zmeny v osobe veriteľa pohľadávky zo zmenky bol teda reálny právny stav taký, že najvyšší súd ako   odvolací   súd   potvrdil   zrušenie   zmenkového   platobného rozkazu voči žalovanému v I. rade. Inak povedané, najvyšší súd zhodne s krajským súdom konštatoval nemožnosť uplatňovania práv na plnenie zo zmenky voči žalovanému v I. rade. Na   dôvodnosti   a   vecnej   správnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   potvrdzujúceho   zrušenie zmenkového platobného rozkazu   voči   žalovanému v I.   rade   nič nezmenil ani rozsudok najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok z 25. septembra 2003 len pre porušenie povinnosti odvolacieho súdu odročiť pojednávanie nariadené na 25. september 2003 z dôvodu ospravedlnenia sa právneho zástupcu sťažovateľov. Ak následne najvyšší súd ako odvolací súd nerozhodol o návrhu na zmenu účastníkov konania, tento jeho postup síce môže znamenať opomenutie pokynu dovolacieho súdu, v okolnostiach prípadu je však bez   ústavnoprávnej   relevancie.   Ani   takéto   rozhodovanie   totiž   nemohlo   byť   spôsobilé privodiť zmenu právneho postavenia sťažovateľa v II. rade ako veriteľa pohľadávky zo zmenky voči žalovanému v I. rade. Napokon správnosť právneho záveru krajského súdu o zrušení zmenkového platobného rozkazu voči žalovanému v I. rade (bez ohľadu na osobu veriteľa) opätovne potvrdil najvyšší súd rozsudkom z 2. októbra 2008. Preto bolo potrebné aj vo vzťahu k sťažovateľovi v II. rade túto sťažnostnú námietku považovať za zjavne neopodstatnenú, čo bolo dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto časti.  

12. Pokiaľ ide o námietku odňatia zákonnému sudcovi spočívajúcu v tom, že v záhlaví rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu z 2. októbra 2008 bolo uvedené iné   zloženie senátu, než bolo jeho reálne zloženie na pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, uplatnenú vo vzťahu k sťažovateľom, ústavný súd uvádza:

Predovšetkým táto tvrdená námietka zakladá dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku] a súčasne prípustnosť dovolania podľa   § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku, keďže ju možno subsumovať pod tam uvedené nesprávne obsadenie súdu. Sťažovateľ v I. rade teda ako účastník konania pred všeobecnými súdmi mohol túto argumentáciu uplatniť v dovolacom konaní, pričom však z obsahu sťažnosti nemožno vyvodiť, či podal dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu z 2. októbra 2008, ktorého   prípustnosť by založil na nesprávnom obsadení odvolacieho súdu podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. Ak sťažovateľ nevyužil tento mimoriadny opravný prostriedok   na ochranu svojich   práv   v systéme všeobecného   súdnictva,   sťažnosť nie je prípustná   (§   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čo   je   dôvodom   na   jej   odmietnutie ústavným súdom v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   v   I.   rade   v   tejto   časti   je   však   aj   jej   zjavná neopodstatnenosť (body 13 a 14 odôvodnenia tohto uznesenia).

13. Iná je situácia u sťažovateľa v II. rade, ktorý nebol účastníkom konania pred všeobecnými súdmi, a preto námietku spojenú s nesprávnym obsadením odvolacieho senátu v dovolaní uplatniť nemohol (dovolanie môže podať účastník konania). Námietku o odňatí zákonnému   sudcovi   však   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisu   doručeného krajským   súdom   hodnotí   ako   nedôvodnú.   Predovšetkým   samotní   sťažovatelia   v   texte sťažnosti uvádzajú, že ich advokát sa zúčastnil pojednávania na odvolacom súde 2. októbra 2008,   na   ktorom   došlo   aj   k   vyhláseniu   rozsudku,   pričom   senát   rozhodoval   v zložení: predseda   senátu   -   JUDr.   J.   Š.   a   členovia   senátu   -   JUDr.   D.   L. a JUDr. J. H.. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti   v tejto časti   uviedol: ,,Je pravdou,   že v písomnom vyhotovení rozsudku boli ako členovia senátu uvedení JUDr. A. P. a JUDr. I. I., hoci vo veci nerozhodovali, ale vec rozhodol senát v zložení predseda senátu JUDr. J. Š. a členovia senátu JUDr. D. L. a JUDr. J. H.   Tento zjavný omyl bol napravený vydaním opravného uznesenia z 20. novembra 2008. Ide o učebnicový postup podľa ust. § 164 v spojení s § 211 ods. 2 OSP. Toto pochybenie má logické vysvetlenie, keďže sudkyne JUDr. P. a JUDr. I. sú podľa rozvrhu práce členkami senátu JUDr. Š.   V namietanej veci JUDr.   Š.   však   nerozhodoval   vec   patriacu   do   jeho   senátu,   ale   zastupoval   vylúčenú predsedníčku   senátu   JUDr.   M.,   a   to   na   základe   opatrenia   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z   1.   júna   2006.   Podľa   nášho   názoru,   vo   veci   rozhodli   zákonní sudcovia, vrátane predsedu senátu.“

14. Tieto tvrdenia najvyššieho súdu zodpovedajú obsahu spisu a ústavný súd k tomu len stručne dodáva:

Platná   právna   úprava   civilného   procesu   v   čase   konania   vo   veci   sťažovateľov pripúšťala, aby najvyšší súd bol odvolacím a zároveň dovolacím súdom (§ 10 ods. 2 a § 10a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). O dovolaniach proti rozhodnutiam najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu rozhoduje iný senát tohto súdu, pričom je vylúčené, aby sudcom v odvolacom senáte bol sudca, ktorý bol členom dovolacieho senátu najvyššieho súdu (§ 14 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Presne táto situácia nastala v právnej veci, ktorá je predmetom tejto sťažnosti, keď JUDr. A. M., ktorá bola členkou dovolacieho senátu bola ex lege vylúčená z rozhodovania v odvolacom senáte najvyššieho   súdu   po   zrušení jeho   rozsudku   dovolacím   senátom   najvyššieho   súdu   a z rovnakého dôvodu bola vylúčená   aj   zastupujúca   predsedníčka   senátu   JUDr.   M.   F.   Predseda   najvyššieho   súdu opatrením z 1. júna 2006, ktoré je súčasťou spisu, rozhodol podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2006 o pridelení tejto veci zastupujúcemu predsedovi   iného senátu, ktorý   vec vybaví (rozumej rozhodne) ako člen senátu 6O. Z toho vyplýva, že JUDr. J. Š. vec v odvolacom konaní nerozhodoval ako predseda  ,,svojho“   senátu,   ale   ako   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   v   súlade   s rozvrhom práce určený zastupujúci predseda v inom senáte, keďže tak jeho predsedníčka, ako aj ju zastupujúca predsedníčka boli ex lege   z   rozhodovania   vylúčené.   Následne JUDr. J. Š. v senáte   spolu s JUDr. J. H.   a   JUDr. D. L. vec rozhodli rozsudkom na pojednávaní 2. októbra 2008, čo umožňuje ústavnému súdu uzavrieť, že vec rozhodovali zákonní sudcovia. Podľa judikatúry ústavného súdu je zákonným sudcom tak sudca určený v súlade s rozvrhom práce, ako aj sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie z dôvodu   vylúčenia   iného   sudcu   (m.   m.   II.   ÚS   118/02,   II.   ÚS   119/02).   Ak   následne   v písomnom vyhotovení rozsudku došlo omylom k uvedeniu nesprávneho zloženia senátu, pričom   táto chyba   bola   napravená   postupom   podľa   §   164   Občianskeho súdneho poriadku, nemohlo to mať žiaden vplyv na zákonné zloženie odvolacieho senátu, a to aj vzhľadom na to, že aj sťažovatelia v sťažnosti nerozporujú zloženie senátu, ktorý vec pojednával a rozsudkom 2. októbra 2008 aj rozhodol.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   vo   vzťahu k sťažovateľovi v II. rade odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže   pri   predbežnom   prerokovaní   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).

15. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúcemu v tvrdenom nerešpektovaní ustanovení zmenkového práva (hmotného aj procesného) postupom a rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd uvádza:

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou   či   mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako ,,pánom   zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

16. Z   týchto hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu z 2. októbra 2008 a zistil tieto skutočnosti: Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku odkázal na   podrobné   právne   a   skutkové   dôvody   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   vyplývajú   zo správneho hodnotenia dôkazov a ktoré si najvyšší súd ako odvolací súd osvojil, a taktiež odkázal na dôvody rozsudku najvyššieho súdu z 25. septembra 2003, čo korešponduje aj s judikatúrou   štrasburských   orgánov   ochrany práv (García Ruiz proti Španielsku z   21.   januára   1999).   Podľa   ústavného   súdu   sú   závery   najvyššieho   súdu   (v   spojení   so závermi krajského súdu) zrozumiteľné, dostatočne odôvodnené a rešpektujúce osobitosti zmenkovo-právnych vzťahov. Taktiež výklad a aplikácia relevantných ustanovení zákona o zmenkách   a   šekoch   vykazuje   znaky   logického   výkladu   rešpektujúceho   požiadavku   na ústavne konformný výklad zákonov (čl. 152 ods. 4 ústavy).   Samotná   skutočnosť,   že sťažovatelia sa s právnym názorom všeobecných súdov v ich právnej veci nestotožňujú, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Všeobecné súdy sa dostatočne zaoberali všetkým   podstatnými   námietkami   sťažovateľov   a   tieto   vyhodnotili   spôsobom,   ktorý zodpovedá   zákonným   požiadavkám   na   odôvodnenie   rozsudku   (§   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku).   O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyššieho   súdu   (v   spojení   s   rozsudkom krajského   súdu   a   predchádzajúcim   rozsudkom   najvyššieho   súdu)   takéto   nedostatky nevykazuje,   a   preto   konštatuje,   že   ním   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie.

17. Ďalšie sťažnostné námietky súviseli s tvrdeným porušením rovnosti účastníkov a týkali sa aj obáv o majetok sťažovateľov (ochrana investícií), keď sťažovatelia tvrdili, že súdy sa ,,nevyrovnali s otázkou zabezpečenia návratnosti tejto investície zahraničnému investorovi“, z čoho sťažovatelia nepriamo vyvodzujú zásah do ich práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru. Tieto sťažnostné námietky sa však neprejavili v petite sťažnosti, kde sťažovatelia kvalifikovane zastúpení advokátom nežiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva   pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu musí okrem iného obsahovať aj výslovné označenie základných práv a slobôd, ktoré sa podľa sťažovateľa porušili, pričom v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd v zásade viazaný návrhom na začatie konania (teda aj sťažnosťou). Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). Keďže sa sťažovatelia v petite sťažnosti nedomáhali vyslovenia porušenia týchto práv, týmito sťažnostnými námietkami sa ústavný súd bližšie zaoberať nemohol.

18. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v celom rozsahu   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní,   keďže   nezistil   možné   porušenie označených práv,   ktoré   by   mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi sťažovateľov   (návrh   na   zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   vrátenie   veci   na   ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010