znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 23/07-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa o sťažnosti A. H., Z., zastúpenej advokátom Mgr. P. G., M., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 3162/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 3162/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica p r i k a z u j e, aby v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 3162/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   A.   H. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   6   296   Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta Mgr. P. G., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 5. marca 2007 doručená sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 3162/92.

Sťažovateľka uviedla, že Štátne notárstvo B. (ďalej len „štátne notárstvo“) prejednalo majetok   po jej   nebohom otcovi   R.   M.   pod   sp. zn. D 1001/83   a vo veci   23.   mája 1984 vydalo   rozhodnutie.   Sťažovateľka   podaním   z 1. februára   1992   adresovaným   štátnemu notárstvu žiadala o dodatočné prerokovanie novoobjaveného majetku po svojom otcovi – vyporiadanie   poľnohospodárskej   pôdy.   Podľa   tvrdení   sťažovateľky   v dedičskom   konaní dochádza od začiatku k prieťahom, na ktoré svojimi sťažnosťami opakovane poukazovala. Vec bola postupne pridelená trom súdnym komisárom. Sťažovateľka bola v konaní súdnou komisárkou   nesprávne   informovaná   o skutočnostiach   rozhodujúcich   pre   vyporiadanie dedičstva a preto bola vec pre nekompetentnosť a spôsobené prieťahy súdnej komisárke odňatá. Ani po viac ako 15 rokoch od podania návrhu na dodatočné prerokovanie majetku patriaceho do dedičstva nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   23/07-9 z 21. marca 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu predložil 5. apríla 2007 predseda okresného súdu vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr 4005/2007, ktoré obsahovalo iba chronológiu úkonov uskutočnených   súdnymi   komisármi,   pričom   stanovisko   k sťažnosti   ani   iné   skutočnosti predseda okresného súdu vo vyjadrení neuviedol.

Z predloženého spisu   okresného súdu   sp.   zn. 13 D 3162/1992   ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

Sťažovateľka   podala   4.   februára   1992   bývalému   štátnemu   notárstvu   návrh na vyporiadanie   novoobjavenej   poľnohospodárskej   pôdy,   ktorá   nebola   zahrnutá do dedičstva po nebohom R. M. v konaní vedenom pod sp. zn. D 1001/83. Prerokovanie dedičstva   urgovala   12.   novembra   1992.   Uznesením   okresného   súdu   sp. zn. Spr.   28/93 z 5. januára   1993   bola   vec   (v súvislosti   s prechodom   dedičskej   agendy   zo štátnych notárstiev na okresné súdy) pridelená okresnému súdu do senátu 13 C. Dňom 19. apríla 1993   začalo   dedičské   konanie na   okresnom   súde   bez   návrhu.   Poverený   súdny   komisár JUDr.   P.   J.   vyzval   10.   decembra   1993   sťažovateľku   na   predloženie   dokladov preukazujúcich   vlastnícke   právo   poručiteľa   k nehnuteľnostiam   (sťažovateľka   ho   zaslala 27. decembra   1993)   a   6.   júla   1994   nariadil   pojednávanie   na   prerokovanie   dedičstva na 24. august 1994. Súdny komisár uznesením č. k. 13 D 3162/92-96 z 30. augusta 1994 rozhodol,   že   konanie   o dodatočne   objavenom   dedičstve   zastavuje.   Uznesenie   bolo expedované   8.   decembra   1994.   Proti   uzneseniu   podala   sťažovateľka   2.   januára   1995 odvolanie.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č. k. 13 Co 124/95-99 z 23. júna 1995 rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie.   Súdny   komisár   vyzval   27.   októbra   1995   sťažovateľku   na   doplnenie podaného návrhu a vyžiadal si z okresného súdu spis sp. zn. D 514/81. Sťažovateľka podala súdnemu komisárovi nový návrh na dodatočné prerokovanie dedičstva 28. novembra 1995, ktorý doplnila 4. decembra 1995.

Uznesením predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 746/96 bola 22. mája 1996 vec sp. zn.   13   D   3162/92   pridelená   na   vybavenie   súdnej   komisárke   JUDr.   A.   M.   Súdna komisárka 15. októbra 1997 vyzvala sťažovateľku na doplnenie návrhu, avšak tá na výzvu nereagovala. Následne 1. decembra 1998 jej bola zaslaná ďalšia výzva na doplnenie podania pod   hrozbou   zastavenia   konania.   Sťažovateľka   1.   februára   1999   požiadala   o predĺženie lehoty na doplnenie podania, 29. marca 1999 oznámila súdnej komisárke, že podklady pre konanie sú na identifikácii na Geodézii v B. a budú okresnému súdu postúpené. Vzhľadom na to, že sťažovateľka nereagovala na ďalšiu výzvu na doplnenie podania z 2. septembra 1999, bola za účelom upresnenia návrhu predvolaná na notársky úrad na 19. október 1999, kde   svoj   návrh   zobrala v celom   rozsahu   späť.   V spise   sa   nachádza   koncept   uznesenia o zastavení konania, ktorý nebol vyhotovený a doručený účastníkom konania. V období od 12. novembra 1999 do mája 2004 vo veci neboli súdnou komisárkou vykonávané žiadne úkony spojené s prerokovaním dedičstva. Dňa 6. augusta 2002 sťažovateľka poskytla súdnej komisárke   ďalšie   informácie   o majetku   a 27.   novembra   2002   do   spisu   nahliadla. Sťažovateľka splnomocnila na zastupovanie v dedičskom konaní advokáta JUDr. J. M. Spis bol na požiadanie zaslaný okresnému súdu 22. mája 2003. Okresný súd Brezno požiadal 21. mája 2004 súdnu komisárku o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky na prieťahy v konaní a o žiadosť o pridelenie veci inému súdnemu komisárovi, ktoré mu zaslala 31. mája 2004. Zastupujúci predseda okresného súdu, po oboznámení sa s úkonmi vykonanými vo veci, listom sp. zn. Spr 4045/2004 z 24. augusta 2004 upozornil súdnu komisárku na prieťahy a potrebu plynulo pokračovať v konaní. Sťažovateľka listom zo 6. a z 26. novembra 2004 požiadala   súdnu   komisárku   o nariadenie   termínu   prerokovania   dedičstva.   Na   notárskom úrade   sa   14.   decembra   2004   uskutočnilo   pojednávanie   v dedičskej   veci   po   neb.   R.   M. Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 13 D 3162/92, D not 424/96 bolo vydané 15. februára 2005. Sťažovateľka   sa   proti   nemu   odvolala   22.   februára   2005   a   na   základe   toho   bol   spis predložený okresnému súdu. V období od marca do júna 2005 zisťoval tak okresný súd, ako aj Okresný súd Brezno údaje o dedičskom konaní po poručiteľke E. M., rod. F., M. G. a R. M.   Okresný   súd   Brezno   zaslal   25. mája   2005   okresnému   súdu   právoplatné   osvedčenie o dedičstve po poručiteľke H. M., rod. F. Okresný súd oznámil Okresnému súdu Brezno, že dedičské konanie po R. M. nie je ukončené pretože vyšli najavo nové skutočnosti a dôjde k zmene okruhu dedičov. Okresný súd vrátil vec súdnej komisárke 6. júna 2005 na ďalšie konanie z dôvodu, že na pojednávaní o dedičstve neboli prítomní a osvedčenie o dedičstve nebolo vydané právnym nástupcom zákonnej a závetnej dedičky. Na notárskom úrade bola 22. septembra 2005 vypočutá sťažovateľka a 24. októbra 2005 dediči po neb. R. M. Spis bol 18.   novembra   2005   vyžiadaný   predsedníčkou   okresného   súdu   k sťažnosti   na   prieťahy v konaní, ktorú podala sťažovateľka. Na notárskom úrade boli 14. marca 2006 opätovne vypočutí   dediči   po   neb.   R.   M.   Vyjadrenie   k dedičstvu   zaslala   24.   marca   2006   Š.   O. (zomrela 17. septembra 2006). Súdna komisárka 8. júna 2006 u sťažovateľky zisťovala, či dostala vyjadrenie z okresného súdu. U súdnej komisárky bola 6. októbra 2006 opätovne vypočutá sťažovateľka s tým, že pojednávanie bude pokračovať v závislosti od vyjadrenia JUDr. B. V., sudkyne Okresného súdu Brezno, a upresnenia dedičov po neb. Š. O. JUDr. B. V. vyžiadala spis od konajúcej notárky a následne v úradnom zázname z 2. novembra 2006 uviedla,   že   notárka   napriek   upozorneniu   svojou   nekompetentnosťou   spôsobuje   prieťahy v konaní, a preto vykonaním úkonov v konaní o dedičstve bude poverený iný notár podľa rozvrhu práce. Opatrením predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 2386/06-257 zo 6. novembra 2006 bola vec odňatá JUDr. A. M. a poverením okresného súdu zo 14. novembra 2006 sa súdnou komisárkou stala JUDr. D. V. Na požiadanie 10. januára 2007 predložila dedičský spis okresnému súdu. Dňa 15. februára 2007 spísala súdna komisárka so sťažovateľkou (ktorá sa dostavila bez predvolania) záznam do notárskej kancelárie. Spis bol opätovne zaslaný okresnému súdu 4. apríla 2007, ktorý spracoval vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky a 24. apríla 2007 ho predložil ústavnému súdu

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola   vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 3162/92.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

A.   Predmetom   posúdenia   v   uvedenom   konaní   je   dedičské   konanie   a   v rámci   neho postup   súdneho   komisára,   ktoré   sa   osobitne   nelíši   od   obdobných   konaní   tohto   druhu. Ústavný   súd   zo   sťažnosti   ani   z   predloženého   spisu   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

B. Pri hodnotení druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky ako účastníčky konania a dospel k záveru, že toto   zásadným spôsobom prispelo k prieťahom v konaní.   Sťažovateľka   v priebehu   doterajšieho   konania   pri   prerokúvaní   dedičstva neposkytla súdnym komisárom úplné údaje o nehnuteľnostiach, uskutočňovala rozporuplné procesné úkony, keď z vlastnej iniciatívy a opakovane spresňovala návrh na prerokovanie dedičstva, na konkrétnu výzvu súdnej komisárky z 15. októbra 1997 však nereagovala. Pri ďalšej   výzve   súdnej   komisárky   z   1.   decembra   1998   požiadala   o predĺženie   lehoty na predloženie   dokladov,   doklady   napriek tomu   nepredložila,   nereagovala ani na výzvu z 2. septembra   1999.   V dôsledku   toho   bola   predvolaná   na   vypočutie   na   notársky   úrad 19. októbra 1999, kde svoj návrh na dodatočné prerokovanie dedičstva zobrala v celom rozsahu   späť.   Sťažovateľka   poskytla   súdnej   komisárke   ďalšie   informácie   o majetku 6. augusta   2002,   27.   novembra   2002   nahliadla   do   spisu   a následne   18.   februára   2003 splnomocnila   na   zastupovanie   komerčného   právnika   JUDr.   J.   M.   V   novembri   2004 opakovane   žiadala   o urýchlenie   dedičského   konania.   V osvedčení   o dedičstve sp. zn. 13 D 3162/92,   D   not   424/96   z 15.   februára   2005,   v rámci   ktorého   bola   uzavretá dohoda   o vyporiadaní   dedičstva,   sa   sťažovateľka   vzdala   práva   na   podanie   žiadosti o pokračovanie v konaní o dedičstve, následne 22. februára 2005 podala proti rozhodnutiu odvolanie, v ktorom uvádza, že dohodu podpísala pod nátlakom, ktorý bol na ňu vyvíjaný. Napriek pochybeniam súdnej komisárky, ktoré vyústili do odňatia veci a jej pridelenia inej súdnej komisárke, je potrebné aj správanie sťažovateľky považovať za také, ktoré výrazným spôsobom prispelo k doterajšej dĺžke konania o prerokúvanom dedičstve.

C. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Ústavný súd už v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   judikoval,   že   úkony   notára   ako súdneho komisára   v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00).

V konaní v uvedenej veci sa v posudzovanom období vystriedali traja súdni komisári. V ich postupe ústavný súd zistil obdobia nečinnosti, keď sa v konaní riadne nepokračovalo bez toho, aby tomu bránila zákonná prekážka. Dedičské konanie začalo 4. februára 1992 podaním   návrhu   sťažovateľkou   na   vtedajšie   štátne   notárstvo.   V súvislosti   s prechodom dedičskej agendy na okresné súdy bola vec pridelená podľa rozvrhu práce na rok 1993 súdnemu komisárovi JUDr. P. J., ktorý 10. decembra 1993, t. j. po viac ako 22 mesiacoch vyzval sťažovateľku na predloženie dokladov preukazujúcich vlastnícke právo poručiteľa k nehnuteľnostiam.   Sťažovateľka   predložila   požadované   doklady   súdnemu   komisárovi 27. decembra 1993, ktorý pojednávanie na prerokovanie dedičstva nariadil po 6 mesiacoch na 24.   augusta   1994   a   konanie   o dodatočne   objavenom   dedičstve   uznesením sp. zn. 13 D 3162/92, D not 690/93 z 30. augusta 1994 zastavil (expedované 8. decembra 1994). Proti uzneseniu o zastavení konania podala sťažovateľka 2. januára 1994 odvolanie, o ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   13   Co   124/95-99   z 23.   júna 1995   tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvýraznejšie prieťahy zistil ústavný súd v období, v ktorom vo veci konala súdna komisárka JUDr. A. M. Vec jej bola pridelená uznesením sp. zn. Spr 746/96 dňa 22. mája 1996, pričom prvý úkon vo veci vykonala 15. októbra 1997, t. j. po viac ako 16 mesiacoch. Po opakovaných výzvach na doplnenie návrhu predvolala súdna komisárka sťažovateľku na 19. október 1999 na notársky úrad. Podľa úradného záznamu sťažovateľka zobrala svoj návrh v celom rozsahu späť. Súdna komisárka rozhodnutie o zastavení konania nevydala a vo veci od októbra 1999 do decembra 2004, t. j. v priebehu piatich rokov (s výnimkou predloženia   spisu   okresnému   súdu, vyjadreniu   k sťažnosti   na   prieťahy   v konaní a dožiadania   katastra   nehnuteľností)   vo   veci   nekonala. Listom   zastupujúceho   predsedu okresného súdu z 24. augusta 2004 bola upozornená na povinnosť konať vo veci plynulo. Napriek   uvedenému,   opakovaným   sťažnostiam   sťažovateľky   na   prieťahy   v   konaní (9. novembra 2004 a 30. novembra 2004) i skutočnosti, že súdna komisárka konala aj vo veci dedičstva po manželke poručiteľa, nedokázala organizovať postup v konaní tak, aby vo veci bolo právoplatne rozhodnuté.

Opatrením predsedu okresného súdu bol spis v dedičskej veci odňatý JUDr. A. M. pre nezabezpečenie plynulosti konania a niekoľkoročné prieťahy, odňatý podľa § 175zb Občianskeho   súdneho   poriadku   a   14.   novembra   2006   bol   pridelený   na   ďalšie   konanie súdnej komisárke JUDr. D. V.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá od založenia jurisdikcie ústavného súdu viac ako 14 rokov a ako celok (vzhľadom na jeho doterajšiu dĺžku, z ktorej prieťahy predstavujú viac ako 8,5 roka) je poznačené zbytočnými prieťahmi.

S ohľadom   na uvedené   nemožno dobu   predmetného konania vedeného okresným súdom považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani za primeranú vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

2. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k porušeniu   práva   alebo   slobody   došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu (súdnych komisárov) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia okresného súdu vo svojej veci.

3. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   200   000   Sk,   ktoré   odôvodnila   dlhotrvajúcim   stavom   právnej neistoty, ktorý má vplyv na napäté vzťahy v rodine.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 50 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu a   dĺžku zbytočných prieťahov. Ústavný súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že k doterajšej dĺžke konania výraznou mierou prispelo aj správanie sťažovateľky   v priebehu   konania,   na   základe   čoho   výšku   finančného   zadosťučinenia primerane znížil. Vo zvyšnej časti v návrhu uplatnenému nároku sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   okrem   už uvedeného aj zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

4. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátom   Mgr.   P.   G.   v konaní pred   ústavným súdom.   Ústavný   súd   ich priznal v súlade s návrhom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 po 3 148 Sk za jeden úkon podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku ) podľa výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2007