znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 23/06-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť L. G., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 20 C 28/92 a v súčasnosti vedenej pod sp. zn. 1 Cb 6546/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 6546/93 p o r u š i l základné   právo   L.   G.   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   L.   G. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   180   000 Sk (slovom   stoosemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Košiciach je p o v i n n ý   uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 9 754 Sk (slovom deväťtisícsedemstopäťdesiatštyri slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 18. januára 2006 č. k. I. ÚS 23/06-19 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť L. G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práv   podľa   čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vo veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 20 C 28/92 a v súčasnosti vedenej pod sp. zn. 1 Cb 6546/93.

2.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal 13. apríla 1992 krajskému súdu žalobu vo veci ochrany osobnosti, ktorý vo veci rozhodol až 31.   januára   2005,   keď   konanie   uznesením   zastavil.   Rozhodnutie   krajského   súdu nie je v dôsledku odvolania podaného sťažovateľom právoplatné.

3. Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods.   1   a   čl. 48 ods. 2   ústavy,   ako   aj čl.   6   ods.   1   dohovoru   krajským   súdom   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 1   Cb   6546/93,   prikázal   krajskému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov,   zakázal   krajskému   súdu   pokračovať   v porušovaní   označených   práv,   priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 180 000 Sk a náhradu trov konania.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sťažovateľ   sťažnosť   doplnil   podaním z 13. novembra   2006   a   k veci   sa   listom   z 5.   decembra   2006   písomne   vyjadril   predseda krajského   súdu   (Spr.   303/06).   K   uvedenému   vyjadreniu   zaujala   8.   decembra   2006 stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

V súvislosti s posudzovaným konaním ústavný súd pripomína, že vzhľadom na to, že zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo   nedošlo   k tzv.   zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začalo 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania a spisu krajského súdu sp. zn. 1 Cb 6546/93 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľ podal 13. apríla 1992 krajskému súdu žalobu proti C., vydavateľstvo V., K. (ďalej len „žalovaná“) „o ochranu cti a osobnosti“.

Na výzvu krajského súdu sa 11. mája 1992 písomne vyjadrila žalovaná.Krajský   súd   uznesením   z 18.   mája   1992   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa o doplnenie žalobného petitu.

Sťažovateľ sa 9. júna 1992 písomne vyjadril k podaniu žalovanej z 11. mája 1992 a upravil žalobný petit.

Krajský súd 12. októbra 1992 stanovil termín pojednávania na 26. október 1992. Na tomto   pojednávaní   bol   vypočutý   sťažovateľ   a k veci   sa   vyjadrili   právni   zástupcovia účastníkov konania.

Krajský súd 3. novembra 1992 požiadal Mestský úrad K. (ďalej len „mestský úrad“) o podanie   informácie   o sťažovateľovi.   (Odpoveď   bola   doručená   krajskému   súdu 27. novembra 1992.)

Krajský súd 11. decembra 1992 vyzval právneho zástupcu žalovanej o predloženie „riadneho splnomocnenia“. (Požadované bolo predložené 25. januára 1993.)

Predmetná   vec   bola   22.   júna   1993   prevedená   do   registra   Cb.   Zákonný   sudca, ktorému bola následne pridelená predmetná vec s prevedením do registra Cb nesúhlasil („nie sú dané procesné podmienky“).

Krajský súd 31. januára 1994 vyzval právneho zástupcu žalovanej, aby podrobne zdôvodnil jej stanovisko „v tom, že právne posúdenie spadá pod Obchodný zákonník“. (Požadované bolo doručené krajskému súdu 14. februára 1994.)

Krajský   súd   20.   októbra 1994   vyzval sťažovateľa   na predloženie dokladu   o jeho registrácii ako živnostníka.

Krajský   súd   4.   decembra   1997   vyzval   sťažovateľa,   aby   („vzhľadom   k značnému časovému odstupu“) oznámil, či „nedošlo k vysporiadaniu sporu“.

Sťažovateľ 29. decembra 1997 doplnil žalobný petit.Krajský   súd   16.   februára   1999   žiadal   Obchodný   register   pri   Okresnom   súde Košice I o výpis   z obchodného   registra   pre   žalovanú.   (Výpis   bol   predložený   10.   marca 1999.)

Krajský   súd   16.   februára   1999   vyzval   sťažovateľa,   aby   doplnil   žalobu   o formu podnikania žalovanej a aby oznámil, či trvá na žalobe. (Požadované oznámené krajskému súdu 12. marca 1999.)

Podľa úradného záznamu z 29. júla 2002 sťažovateľ nahliadol do súdneho spisu. (Do spisu nahliadol aj 30. júla 2002.)

Dňa 30. júla 2002 dal zákonný sudca súhlas na vyhotovenie kópie sťažovateľom požadovaných listov súdneho spisu.

Dňa 3. marca 2004 bol súdny spis pridelený sudcovi L. V. a dňa 8. decembra 2004 sudkyni JUDr. G. M.

Krajský súd uznesením č. k. 1 Cb 6546/93-67 z 31. januára 2005 konanie zastavil.Uznesenie z 31. januára 2005 napadol sťažovateľ odvolaním.Súdny spis bol 28. februára 2005 predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na odvolacie konanie (sp. zn. 5 Obo 78/05).

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň... zakázať pokračovať v porušovaní základných práv...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 6546/93 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1, základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   krajského   súdu   vo svojom   vyjadrení   z 5.   decembra   2006   uviedol: «Žaloba bola nášmu súdu doručená 13. 4. 1992, vec bola zapísaná do registra „C“ a dňa 26. 10. 1992 sa uskutočnilo prvé pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom výsluchu navrhnutých svedkov. Po opakovaných námietkach žalovaného, že vec má byť posúdená podľa Obchodného zákonníka, bola vec v júni 1993 preradená do registra „Cb“.

V uvedenom období sudcovia obchodného úseku prejednávali a rozhodovali niekoľko druhov agendy – prvostupňovú, odvolaciu, platobných rozkazov a konkurzov a vyrovnaní, pričom   najmä   v prvostupňovej   agende   boli   sudcovia   enormne   zaťažení,   keď   v priemere každý zo sudcov obchodného úseku mal pridelených cca 3000 vecí a každý rozhodoval minimálne v dvoch agendách.

Nedostatočné personálne obsadenie   a nadmerná   zaťaženosť sudcov   determinovali skutočnosť,   že   vo   veci   neboli   v primeranej   lehote   vykonávané   úkony.   Stav   nadmernej zaťaženosti a neprimerane vysoký počet vecí na jedného sudcu pretrvával aj po roku 2000. V dôsledku   zabezpečenia   rovnomerného   rozdelenia   pridelených   sporov   bola   vec postupne prideľovaná šiestim sudcom, pričom v januári 2005 bolo konanie podľa § 107 ods. 4 O.s.p. zastavené, pretože žalovaný zanikol dňa 15. 8. 2002 výmazom z obchodného registra.»

3.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   k vyjadreniu   krajského súdu   v podaní   z 8.   decembra   2006   uviedol: „Vyjadrenie   k sťažnosti   neobsahuje   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   akýmkoľvek   spôsobom   spochybňovali   jej   dôvodnosť   alebo   záver, že k porušeniu práva sťažovateľa došlo.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol v súlade s jeho sťažnosťou tak ako bola prijatá na ďalšie konanie.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   občianskoprávne   konanie   (vo   veci ochrany osobnosti) síce začalo 13. apríla 1992, teda pred viac ako 14 rokmi, a k dnešnému dňu nie je právoplatne rozhodnuté, ústavný súd je však oprávnený posudzovať vec len v období po 15. februári 1993 (pozri prvý odsek II. časti nálezu).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda 13 rokov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že aj keď nie je v zásade oprávnený   skúmať   a rozhodnúť   o porušení   základných   práv   pred   15.   februárom   1993, neznamená   to,   že   pri   celkovom   hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv, nemôže zohľadniť aj stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

4.2 Ústavný súd je toho názoru, že uvedená dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti občianskoprávneho sporu vedeného v konaní pred krajským súdom. Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť   (skutkovú,   právnu   alebo   procesnú   prekážku), na základe ktorej – samostatne alebo v spojení s inými – by mohol predmetnú vec vrátane konania o nej posúdiť ako vec, ktorej dĺžka by bola spôsobená jej zložitosťou.

4.3   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne zohľadnená pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci, pričom   toto   konanie   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu vrátane akcentovania významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Podľa   názoru   ústavného súdu   občianske súdne konanie,   ktoré trvá   tak dlho,   ako je to v danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v globále   považovať za nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným v čl. 48 ods.   2 ústavy a najmä čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v princípe   predlžuje   stav   právnej   neistoty dotknutých osôb do takej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03).

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 1 Cb 6546/93 ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol:

- od   22.   júna   1993   (prevedenie   veci   do   registra   Cb)   do   31.   januára   1994   (výzva žalovanej), t. j. viac ako sedem mesiacov,

- od   14.   februára   1994   (vyjadrenie   žalovanej)   do   4.   decembra   1997   (výzva sťažovateľovi), t. j. viac ako 45 mesiacov (keď krajský súd vykonal 20. októbra 1994 jediný procesný úkon, a to výzvu sťažovateľovi),

- od 29. decembra 1997 (doplnenie žalobného petitu) do 16. februára 1999 (výzva registrovému súdu), t. j. viac ako 13 mesiacov,

- od 12. marca 1999 (reakcia sťažovateľa na výzvu krajského súdu zo 16. februára 1999) do 31. januára 2005 (zastavenie konania), t. j. viac ako 58 mesiacov, t. j. spolu viac ako 123 mesiacov (viac ako 10 rokov) bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonal vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť krajského súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   postupom krajského   súdu.   Obranu   krajského   súdu   spočívajúcu   v uvádzaní   dôvodov,   ktoré   mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne   príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

4.5 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.6 Podľa právneho názoru ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/94) obsah práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   uvedený   v čl.   46   ods.   1   ústavy   nespočíva   len   v tom,   že   osobám nemožno   brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej republiky.

V konkrétnych   okolnostiach   prípadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   konštatované porušenie práv garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu, že v priebehu konania došlo k výmazu žalovanej z obchodného   registra   (po   vyše   10   rokoch   od   podania   žaloby),   znamená   v konečnom dôsledku   aj   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   zaručenú   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Vyššie konštatované obdobia vyše 10 rokov nečinnosti krajského súdu v konaní vo veci ochrany osobnosti   sú   z   ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a   netolerovateľné,   keďže svojimi   dôsledkami   nadobudli   charakter   odopretia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae). Z uvedeného dôvodu rozhodol ústavný súd aj o porušení práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako je to uvedené v bode 1 tohto nálezu.

5. Keďže predmetná vec (po zastavení konania) je t. č. v štádiu odvolacieho konania, ústavný súd nepovažoval za dôvodné a účelné zaoberať sa návrhom sťažovateľa o prikázaní krajskému   súdu   vo   veci   konať,   resp.   o zákaze   pokračovať   v porušovaní   označených základných práv.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1 Sťažovateľ žiadal z dôvodu   neúnosnosti   dĺžky   konania na jeho právnu istotu priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 180 000 Sk.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia označených základných práv nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   (pozri   body   4.1   až   4.6   tejto   časti),   ako aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku doterajšieho konania [a aj ku skutočnosti, že k (zatiaľ neprávoplatnému) zastaveniu konania nedošlo vinou sťažovateľa] považuje za primerané v ním požadovanej výške, t. j. v sume 180 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb   (z   toho   dva   úkony   v roku   2005), a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 30. decembra 2005 a vyjadrenie z 13. novembra 2006. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 15 007 Sk, resp. zo sumy 16 381 Sk), čo predstavuje odmenu za jeden úkon 2 501 Sk, resp. 2 730 Sk a spolu s režijným paušálom 150 Sk, resp. 164 Sk sumu 2 651 Sk, resp.   sumu   2   894   Sk   za   jeden   úkon   právnych   služieb.   Náhrada   trov   konania   za   tri úkony právnych   služieb   v danom   prípade   predstavuje   spolu   sumu   8   196 Sk.   Keďže právna zástupkyňa   sťažovateľa   je   platcom   DPH,   zvyšuje   sa   predmetná   suma   o 19%, t. j. o 1 558 Sk. Náhrada trov konania predstavuje teda celkovú sumu 9 754 Sk.

Ústavný súd preto priznal právnej zástupkyni sťažovateľa odmenu v ňou uplatnenej výške (t. j. v sume 9 754 Sk).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2006