znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 23/03-22Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť A. S., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 331/00 a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 331/00   p o r u š i l právo A. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   331/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. A. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré je Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 5. februára 2003 č.   k.   I.   ÚS   23/03-9   prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   A.   S.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   D.   D.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 331/00.

1.1 Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 16. mája 2000 podal okresnému súdu návrh na vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   v súvislosti   s prevodom   v návrhu   označenej nehnuteľnosti, pričom doteraz posledným úkonom v uvedenej veci bolo vyžiadanie správy 27. septembra 2001. Sťažovateľ tvrdil, že „odvtedy uplynulo 16 mesiacov a súd vo veci vôbec nekoná!“,   hoci   predseda   okresného súdu   na žiadosť   sťažovateľa   z 19.   júna 2002 „zistil prieťahy v konaní“, ktoré ospravedlnil nastúpením sudkyne na materskú dovolenku s tým,   že   „po   vyriešení   personálneho obsadenia   súdu   bude   vec   pridelená na   vybavenie inému   sudcovi“.   Sťažovateľ   uviedol,   že   napriek   tomuto   prísľubu   sa   vo   veci   doposiaľ nekoná.

1.2   Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk s poukazom najmä na to, že „Terajší   stav,   v akom   sa   konanie   nachádza   ma   dlhodobo   neúmerne   zaťažuje.   Bol   som podvodným spôsobom v roku 1999 pripravený o majetok nemalej hodnoty (...), s predajom ktorého som rátal pri plánovaní svojho ďalšieho života. Bezodkladne po tomto zistení som sa s dôverou obrátil na príslušný súd, dúfajúc v rýchlu nápravu a uplatnenie svojich práv. Od podania návrhu uplynuli už takmer tri roky, súd i keď začal vec prejednávať, posledných 16   mesiacov   vo   veci   vôbec   nekoná.   Z terajšieho   stavu   veci,   keď   je   zo   strany   štátu porušované moje ústavné právo som doslova zúfalý. (...) v dôsledku prieťahov v konaní súdu nemôžem užívať predmet konania ako vlastník, nemôžem predmetné nehnuteľnosti scudziť,   pričom   prichádzam   prinajmenšom   o výnos   z úrokov   z kúpnej   ceny“.   V tejto súvislosti uviedol, že nemajetkovú ujmu v požadovanej výške za porušenie ústavného práva dokáže „len veľmi ťažko špecifikovať“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   JUDr.   M.   Š.,   poverenou   zastupovaním   predsedníčky okresného súdu, vyjadrením z 26. februára 2003 a právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 21. marca 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 331/00 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 16. mája 2000 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa voči   dvom   odporcom   (fyzickým   osobám)   domáhal   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu (kúpnej zmluvy) v súvislosti s prevodom v návrhu označenej nehnuteľnosti. Podstatou tohto tvrdenia   sťažovateľa   je,   že   „zmluva   o prevode   nehnuteľnosti,   na   základe   ktorej   bol vykonaný zápis do katastra nehnuteľností bola uzatvorená bez môjho vedomia, na základe sfalšovaného plnomocenstva“. Tento návrh na začatie konania bol   zapísaný a je vedený okresným súdom pod sp. zn. 16 C 331/00.

2.   Okresný   súd   1.   júna   2000   vydal   na   základe   návrhu   sťažovateľa   predbežné opatrenie, ktorým odporcom zakázal „do právoplatného rozhodnutia v spore o neplatnosti právneho   úkonu   –   kúpnej   zmluvy   medzi   navrhovateľom   a odporcom   v I.   a II.   rade s nehnuteľnosťou (...) disponovať najmä ju scudziť, založiť, prenajať alebo zaťažiť vecným bremenom“. Na základe odvolania odporcov Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   uznesením   z 31.   októbra   2000   č.   k.   16   Co   360/00-25   uznesenie   okresného   súdu o predbežnom opatrení potvrdil. Spis bol za tým účelom na krajskom súde od 19. októbra 2000 do 15. decembra 2000.

3.   Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   22.   marec   2001,   ktoré   po   výsluchu účastníkov   konania   bolo   odročené   na   7.   jún   2001.   Neskôr   bol   však   tento   termín pojednávania   zmenený   na   25.   september   2001   za   účelom   predvolania   dvoch   svedkov, zadováženia katastrálneho spisu týkajúceho sa predmetnej nehnuteľnosti a zistenia stavu vyšetrovania   trestnej   veci   podvodu   v súvislosti   s kúpnou   zmluvou   napadnutou   v tomto konaní sťažovateľom. Okresnému súdu bolo požadované vyjadrenie od Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava III (ďalej len „odbor vyšetrovania“) doručené 16. mája   2001   a fotokópia   katastrálneho   spisu   31.   mája   2001.   Okresný   súd   v záujme odstránenia závady v doručení predvolania na pojednávanie jedného zo svedkov (M. S., ktorý mal odporcom spornú nehnuteľnosť ako splnomocnený zástupca sťažovateľa predať) požiadal 17. augusta 2001 príslušné orgány o zistenie jeho adresy pobytu, ktoré mu 22. a 28. augusta   2001   oznámili,   že   označená   osoba   sa   v evidencii   nenachádza.   Zo   zápisnice z pojednávania z 25. septembra 2001 vyplýva, že sťažovateľ uviedol, že „mám vedomosť od   odporcov,   že   osoba,   ktorá   je   uvedená   na   splnomocnení   M.   S.   (...)   neexistuje“,   čo následne potvrdila aj odporkyňa, keď uviedla, že „po stretnutí s navrhovateľom sme si na polícii overovali údaje ohľadne M. S. a bolo nám povedané, že taká osoba neexistuje“. Toto pojednávanie po vyjadreniach účastníkov a výsluchu prítomného svedka bolo odročené na neurčito. Ako dôvod odročenia okresný súd uviedol: zistenie štádia vyšetrovania trestnej veci, oznámenie návrhov na doplnenie dokazovania účastníkmi konania v lehote 20 dní a zistenie pobytu „M. S.“.

4. Právny zástupca sťažovateľa podal 28. septembra 2001 okresnému súdu žiadosť o nariadenie znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectva a grafológie. Okresný súd požiadal   1.   októbra   2001   register   obyvateľov   o zistenie   pobytu   svedka   M.   S.   a odbor vyšetrovania o oznámenie stavu konania. Na prvú z uvedených žiadostí bolo okresnému súdu   11.   októbra   2001odpovedané   tak,   že   „M.   S.   (...)   sa   v evidencii   občanov   SR nenachádza“.

5.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu   listom   z 15.   mája 2002 žiadal predsedu okresného súdu   o odstránenie prieťahov v konaní, pretože „uplynulo už 8 mesiacov a vo veci sa nekoná. Podľa mojich informácií získaných v spisovej kancelárii „16 C“ je zákonná sudkyňa na materskej dovolenke, z tohto dôvodu žiadam o odstránenie prieťahov   v konaní   pridelením   veci   náhradnému   sudcovi“.   Zástupca   okresného   súdu (JUDr. R. F., poverený výkonom funkcie predsedu okresného súdu) listom z 19. júna 2002 sťažovateľovi   odpovedal   tak,   že   „vo   veci   som   zistil   prieťahy“,   a zároveň   uviedol,   že „zákonná sudkyňa nastúpila na materskú dovolenku. Po vyriešení personálneho obsadenia tunajšieho súdu bude spis pridelený na vybavenie inému sudcovi“.

6.   Okresný   súd   požiadal   22.   mája   2003   odbor   vyšetrovania   o oznámenie   stavu konania, v akom sa nachádza trestná vec podvodu, a zároveň vyzval priamo sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Súdna zásielka sa okresnému súdu, ktorý ju zasielal priamo na adresu sťažovateľa, opakovane vrátila ako nedoručená (naposledy 2. júla 2003).  

7. Okresnému súdu bolo 27. júna 2003 doručené oznámenie odboru vyšetrovania o stave konania trestnej veci, podľa ktorého naďalej trvajú dôvody na prerušenie trestného stíhania, tak ako to je uvedené v uznesení z 15. augusta 2001 o jeho prerušení podľa § 173 ods. 1 písm. f (predtým e) Trestného poriadku (ďalej len „TP“). Z uznesenia vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OÚV-852/20-2000 z 15. augusta 2001 vyplýva, že trestné stíhanie, ktoré bolo začaté   uznesením   vyšetrovateľa   z 20.   septembra   2000   za   trestný   čin   falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona (ďalej len „TZ“) a pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 3 písm. b) TZ (...), bolo prerušené podľa § 173 ods. 1 písm. e) TP, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe.

8. Odborom vyšetrovania bol 24. júla 2003 okresnému súdu zaslaný vyšetrovací spis na základe jeho žiadosti z 9. júla 2003.

9.   Okresný   súd   úpravou   z 19.   augusta   2003   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na 5. november 2003.   III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   331/00   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Zástupkyňa okresného súdu uviedla, že „Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľa A. S. vo veci sp. zn. 16 C 331/00 ako i s obsahom predmetného spisu som vo veci zistila prieťahy v konaní. Zároveň si dovoľujem uviesť, že v predmetnej veci sa priebežne   konalo   až   do   novembra   2001,   kedy   zákonná   sudkyňa   nastúpila   na   materskú dovolenku (riziková gravidita). Vzhľadom na opakované personálne zmeny na tunajšom súde nebolo možné prideliť vec na vybavenie zákonnému sudcovi (…)“.

3.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   reakcii   (z   21.   marca 2003)   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   uviedol,   že   „zo   strany   Okresného   súdu Bratislava II nedošlo k náprave, súd vo veci naďalej nekoná. Túto skutočnosť preukazuje i vyjadrenie Okresného súdu BA II k sťažnosti. Mám za to, že týmto postupom okresného súdu   skutočne dochádza   k porušeniu   základného práva sťažovateľa   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhujeme preto, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, ako je uvedené v písomnom podaní sťažnosti zo dňa 16. 1. 2003“.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnuté občianskoprávne konanie vo veci neplatnosti právneho úkonu, ktoré sa začalo 16. mája 2000 a je doteraz neskončené, t. j. trvá celkom 3 roky a 5 mesiacov, je komplikované skutočnosťou, že o tvrdenom dôvode neplatnosti napadnutej kúpnej zmluvy sa začalo trestné stíhanie, ktoré je t. č. na základe uznesenia z 15. augusta 2001 prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe (pozri bod 3 a 7 časti II nálezu). Na doterajšej dĺžke konania, najmä že doteraz nedošlo k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ   ako navrhovateľ počas súdneho   konania nachádza, čo   je základným   účelom práva zaručeného v cit. článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), sa podľa názoru ústavného súdu   ďalej   podieľa   aj   zložitosť   dokazovania   skutkového   dôvodu   sťažovateľom požadovaného určenia neplatnosti právneho úkonu.

4.2 Ústavný súd však zistil, že na doterajšej dĺžke konania sa podieľala aj nečinnosť okresného súdu v konaní v období od 12. októbra 2001 do 21. mája 2003, t. j. nečinnosť v trvaní 1 roka a 7 mesiacov (pozri body 4 a 6 časti II nálezu). Okresný súd túto dobu nečinnosti,   ktorá   nebola   vyvolaná   správaním   sťažovateľa,   ospravedlňoval   rizikovou graviditou   -   nástupom   zákonnej   sudkyne   na   materskú   dovolenku   a opakovanými personálnymi zmenami.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Takto napr. ústavný súd s ohľadom na okolnosti danej veci neprihliadol pri skúmaní prieťahov na obdobie nečinnosti okresného súdu   počas   dovolenky   a práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   v trvaní   7   mesiacov (I. ÚS 76/03).   Podľa názoru ústavného súdu rovnaký postup bol odôvodnený aj v danej veci, preto ústavný súd neprihliadol na dobu nečinnosti okresného súdu, ktorá bola vyvolaná práceneschopnosťou a nástupom zákonnej sudkyne na materskú dovolenku. V okolnostiach danej veci bolo možné tento prieťah okresného súdu z tohto dôvodu ospravedlniť najdlhšie do 15. mája 2002 (pozri bod 5 časti II nálezu).

Na ospravedlnenie nasledujúceho obdobia nečinnosti okresného súdu (až do 21. mája 2003)   však   ústavný   súd   už   ďalší   ústavne   relevantný   dôvod   nezistil.   V tejto   súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné   personálne obsadenie   súdu   a   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   zástupkyne   okresného   súdu   nevyplýva prijatie   takýchto   opatrení   v súvislosti   s uvádzanými   personálnymi   zmenami.   Zistenú nečinnosť   okresného   súdu   bolo   preto   potrebné   v súlade   s konštantnou   judikatúrou ústavného súdu považovať v dĺžke jedného roka za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.3 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk. V tejto súvislosti o. i. (pozri bod 1.2 časti I nálezu) uviedol, že nemajetkovú ujmu v požadovanej výške za porušenie ústavného práva dokáže „len veľmi ťažko špecifikovať“, avšak „Z terajšieho stavu veci, keď je zo strany štátu porušované moje ústavné právo som doslova zúfalý (...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   (pozri   body   4.1   a   4.2   tejto   časti)   považuje   za primerané vo   výške   10   000   Sk.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   nemohol   prihliadnuť na tvrdenie sťažovateľa, že „v dôsledku prieťahov v konaní súdu nemôžem užívať predmet konania   ako   vlastník,   nemôžem   predmetné   nehnuteľnosti   scudziť,   pričom   prichádzam prinajmenšom   o výnos   z úrokov   z kúpnej   ceny“.   Ústavný   súd   totiž   pri   úvahe   o   výške primeraného   finančného   zadosťučinenia   nemôže   v žiadnom   prípade   špekulovať   o tom, s akým výsledkom posudzované súdne konanie môže skončiť.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 5. novembra 2003