znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 23/02-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť V. C., spol. s r. o.,   so sídlom Z., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. E. K., so sídlom B. B., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl. 1 Protokolu   č.   1   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene z 15. júna 1999 č. k. 10 C 148/97-120, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. septembra 1999 č. k. 10   Co 1782/99-140   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 28.   februára 2001 sp. zn. M Cdo 45/2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. C., spol. s r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2002   doručená   sťažnosť   V.   C.,   spol.   s r. o.,   so   sídlom   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. E. K., so sídlom B. B., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   (ďalej   len „okresný   súd“)   z 15.   júna   1999   č.   k.   10   C   148/97-120,   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 30. septembra 1999 č. k. 10 Co 1782/99-140 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 28. februára 2001 sp. zn. M Cdo 45/2000. Sťažovateľka konkrétne namietla, že jej právo na spravodlivé súdne   konanie napadnuté súdy   porušili tým,   že sa   pri   svojom   rozhodovaní neriadili   právnymi   predpismi   platnými   v čase   uzavretia   zmluvy,   ktorá   bola   predmetom návrhu   sťažovateľky   v predmetnom   občianskom   súdnom   konaní,   a nebrali   zreteľ   na skutočnosti   ňou   uvádzané.   V súvislosti   s námietkou   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru v odôvodnení   svojho   návrhu   sťažovateľka   namietla   aj   porušenie   čl.   142   ods.   3   ústavy najvyšším   súdom,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   predmetný   rozsudok nevyhlásil verejne a účastníkov príslušného konania o vyhlásení rozsudku neupovedomil. Porušenie   svojho   práva   vlastniť   majetok   a tento   užívať   vidí   sťažovateľka   v tom,   že napadnuté rozhodnutia súdov jej znemožnili užívanie majetku v jej výlučnom vlastníctve vrátane jeho prenajímania, v dôsledku čoho prichádza o finančné prostriedky, ktoré by jej plynuli z takto získaného nájomného.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   čl.   142   ods.   3   ústavy   najvyšším   súdom,   ktorú sťažovateľka vzniesla v odôvodnení svojho návrhu, o tejto námietke už ústavný súd koná vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 5/02. Podľa § 24 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná. V zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustný návrh.

Zo sťažnosti v jej zvyšnej časti vyplýva, že sťažovateľka namieta nesúlad s ústavou a dohovorom   v   prípade   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   z ktorých   posledné   (rozsudok najvyššieho   súdu)   nadobudlo   právoplatnosť   11.   mája   2001,   teda   dňom   jeho   prevzatia sťažovateľkou. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je však jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie jej podanie v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej právnej skutočnosti (I. ÚS 38/98). Ústavný súd nemá pochybnosti, že toto ustanovenie   napriek   niektorým   zmenám   v   príslušnej ústavnej   úprave   naďalej   vykonáva čl. 127   ústavy   a že   rešpektovaním   rovnováhy   medzi   potrebou   ochrany   základných   práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty a nadobudnutých práv na   strane   druhej   plní   rovnaký   účel,   aký   plnilo   v období   platnosti   a účinnosti predchádzajúceho znenia tohto ustanovenia ústavy.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany ústavnosti,   že podstatou   tvrdení sťažovateľky o porušení označených základných práv a slobôd sú skutočnosti, ku ktorým došlo najneskôr dňom 11. mája 2001, a že v čase, keď bola ústavnému súdu predmetná sťažnosť podľa čl. 127 ústavy podaná, t. j. 10. januára 2002, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred   ústavným súdom,   bolo potrebné jej   sťažnosť   posúdiť   ako návrh   podaný oneskorene.  

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2002