znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 23/01-60 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   Ľ.   B.   a   JUDr.   A.   B.,   obaja bytom   B.,   zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   z 10.   februára   1999   v konaní vedenom pod sp. zn. 27 S 157/98 a taktor o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Bratislave   postupom   a   uznesením   z 10.   februára   1999   č.   k. 27 S 157/98-16   p o r u š i l základné právo JUDr. Ľ. B. a JUDr. A. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajský   súd   v Bratislave   postupom   a   uznesením   z 10.   februára   1999   č.   k. 27 S 157/98-16 p o r u š i l základné právo JUDr. Ľ. B. a JUDr. A. B. vlastniť majetok a s ním nakladať podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.  

3. JUDr. Ľ. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. A. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením z 24. mája 2001   sp.   zn.   I.   ÚS   23/01   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. Ľ. B. a JUDr. A. B., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva vlastniť majetok a s ním nakladať podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 (podľa platného právneho stavu čl. 1 ods. 1), čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dodatkový   protokol“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 S 157/98 a jeho uznesením z 10. februára 1999 č. k. 27 S 157/98-16 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia porušenie označených základných práv vidia v tom, že Krajský súd v Bratislave prijal 10. februára 1999 v právnej veci žalobcu A. B.   a spol.   proti   žalovanému   Krajskému   úradu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   úrad“) týkajúcej sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu uznesenie č. k. 27 S 157/98-16,   ktorým   odložil   vykonateľnosť   právoplatného   rozhodnutia   (stavebného povolenia) č. ŽP/ÚR-550/98-Jký zo 6. júla 1998 v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Bratislava IV č. 98-97/4057/A/24/B1/08H z 1. apríla 1998 až do právoplatného rozhodnutia o žalobe žalobcov.

Keďže   krajský   súd   napadnutým   uznesením   odložil   vykonateľnosť   právoplatného stavebného povolenia, sťažovatelia nemohli pokračovať v povolenej nadstavbe, prístavbe schodiska a prestavbe verandy ich domu. Sťažovatelia museli okamžite pozastaviť stavebné práce na prestavbe svojho domu v najnevhodnejšom období, keď bola odkrytá jeho strecha, neboli ukončené izolatérske a pokrývačské práce, v dôsledku čoho im pri každom daždi zatekalo do obývanej časti domu. Napriek úsiliu, ktoré sťažovatelia vyvinuli, nebolo možné stavbu zabezpečiť tak,   aby poveternostné vplyvy   nepriaznivo nevplývali na ich   životné podmienky. Vzhľadom na vysoký vek a zlý zdravotný stav sťažovateľov a na skutočnosť, že tento stav trval vyše poldruha roka, v dôsledku uvedených skutočností vznikali veľké škody na majetku sťažovateľov a okolnosti doliehali na nich osobitne nepriaznivo. Okrem uvedených skutočností sťažovatelia poukázali aj na to, že napadnutým uznesením   došlo neopodstatnene k „odďalovaniu možnosti neobmedzene užívať svoj majetok“.  

Sťažovatelia namietali, že krajský súd   napadnuté uznesenie „prijal bez toho, aby v odôvodnení   uznesenia   špecifikoval   závažnú   ujmu,   ktorá   žalobcom   hrozí   okamžitým výkonom   napadnutého   právoplatného   stavebného   povolenia“, a bez   toho,   aby   ich   ako vlastníkov   prestavaného rodinného   domu,   ktorých   sa   odklad vykonateľnosti   stavebného povolenia   týkal, „oboznámil   o dôvodoch   jeho   prijatia“.   Sťažovatelia   sa   nedozvedeli o napadnutom uznesení od krajského súdu, ale z listu krajského úradu č. W/99/347/3/1999-JMN z 26. februára 1999, ktorým im doručil jeho kópiu a vyzval ich „nevykonávať v zmysle cit. uznesenia KS v Bratislave žiadne stavebné práce až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe   žalobcu   A.   B.   a spol.   proti   tunajšiemu   úradu   o preskúmanie   zákonnosti   jeho rozhodnutia v uvedenej veci.“ Okrem toho sťažovatelia poukázali na to, že odôvodnenie napadnutého   uznesenia „aby   nebol   zmarený   účel   konania   o preskúmanie   rozhodnutia žalovaného správneho orgánu súdom“ je zhodné s textom § 250n Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý podľa ich názoru krajský súd mohol aplikovať v prípade neprávoplatných rozhodnutí, čo nie je ich prípad. Napadnuté uznesenie bolo vydané „podľa ust. § 250c veta druhá O. s. p.“, v zmysle ktorého predseda senátu môže uznesením odložiť vykonateľnosť rozhodnutia, „ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná škoda.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   viackrát   doplnil   ich   podanie   a upresnil   skutkový a právny   stav,   ako   i petit   predmetnej   sťažnosti.   Ohľadom   skutkového   stavu   uviedol,   že žaloba   o preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia   bola   krajskému   súdu   doručená 25. augusta 1998. Dňa 10. februára 1999 krajský súd rozhodol o odložení vykonateľnosti právoplatnosti   predmetného   stavebného   povolenia.   Napadnuté   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť   25.   februára   1999.   Sťažovatelia   sa   obrátili   na   krajský   súd   so   žiadosťou o prehodnotenie napadnutého uznesenia a o urýchlené prejednanie veci 7. marca 1999. Dňa 14. apríla 1999 sťažovatelia doručili krajskému súdu doplnok k žiadosti zo 7. marca 1999, v ktorom   skutkovo   a právne   argumentovali   v prospech   zákonnosti   rozhodnutí   správnych orgánov.   Prosba   a žiadosti   o urýchlené prejednanie   veci   vedenej   na   krajskom   súde   pod sp.   zn.   38 S 116/97   a   sp.   zn.   27   S   157/98   boli   zo   strany   sťažovateľov   ešte   sedemkrát zopakované a okrem   krajského súdu   v niektorých   prípadoch   adresované aj Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky.   Krajský   súd   vyniesol   vo   veci   preskúmania   rozhodnutia správneho orgánu 17. augusta 2000 rozsudok, ktorým žalobu o preskúmanie predmetného stavebného   povolenia   zamietol,   pričom   tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 12. septembra 2000.

Ohľadom právneho odôvodnenia sťažnosti právny zástupca sťažovateľov poukázal na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   neboli   v predmetnom   konaní   pred   krajským   súdom účastníkmi   a formálne   ich   tento   súd   nepovažoval   za   vedľajších   účastníkov,   to   však neznamená,   že   postupom   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť k porušeniu   ich subjektívneho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl.   2   ods. 2   ústavy   a   čl.   20   ods.1   prvej   vety   v spojení   s čl.   13   ods.   4   ústavy   a čl.   1 dodatkového protokolu.

K porušeniu   ústavných   práv   sťažovateľov   uznesením   o odložení   vykonateľnosti stavebného   povolenia   právny   zástupca   sťažovateľov   uviedol,   že   v danom   prípade sťažovatelia   nenamietajú   vecnú   správnosť   rozhodnutia   a odôvodnenia   krajského   súdu a nedomáhajú sa preskúmania odôvodnenia z pohľadu jeho vecnej stránky, ale namietajú porušenie svojich práv podľa ústavy. Podľa ich presvedčenia aj v prípadoch nemeritórnych rozhodnutí v konaní podľa piatej časti druhej hlavy OSP sú súdy povinné postupovať na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy),   pretože aj   nemeritórne   rozhodnutia   sú   spôsobilé   zasiahnuť   do   ústavou garantovaných základných práv a slobôd. V konaní pred krajským súdom bolo rozhodované o subjektívnych právach sťažovateľov, hoci neboli jeho účastníkmi, a preto krajský súd bol povinný   poskytnúť   ochranu   aj   ich   právam   (čl.   12   ods.   2   ústavy).   Sťažovatelia   ďalej poukázali na to, že v právnom štáte možno od orgánu súdnej moci spravodlivo očakávať, že jeho   rozhodnutie   nebude   arbitrárne,   ale   že   súd   dôkladne   zistí   predpoklady   svojho rozhodnutia z hľadiska relevantných právnych predpisov, zváži jeho dôsledky a presvedčivo odôvodní zásah do subjektívnych práv chránených právnym predpisom najvyššej právnej sily. Sťažovatelia namietali, že krajský súd v rozpore s § 157 ods. 2 a § 157 ods. 3 OSP nedostatočne   odôvodnil   napadnuté   uznesenie   a   aj tým   došlo   k porušeniu   ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   právoplatnosťou   stavebného   povolenia   Okresného úradu Bratislava IV z 1. apríla 1998 sp. zn. 98-97/4057/A/24/B1/08H im dňom 27. júla 1998   vzniklo   právo   užiť,   resp.   dovoleným   spôsobom   naložiť   so   svojou   vecou   takým spôsobom,   ktorého   výsledkom   bude   prírastok   veci   a zvýšenie   jej   úžitkovej   hodnoty. Naopak,   vykonateľnosťou   napadnutého   uznesenia   o odložení   vykonateľnosti   uvedeného stavebného rozhodnutia, t. j. dňom 23. februára 1999 počínajúc a dňom 12. septembra 2000 končiac (právoplatnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave), im nebolo toto čiastkové vlastnícke právo umožnené vykonať. Bolo to obmedzenie ich vlastníckeho práva, ktoré však nespĺňalo ústavné požiadavky, nebolo totiž podľa názoru sťažovateľov primerané, pretože trvalo dlhší čas, ako bolo nevyhnutne potrebné. Sťažovatelia považujú procesný postup a napadnuté uznesenie krajského súdu za nezlučiteľné aj s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutkové   a právne   argumenty   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný súd vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti vydal nález, ktorým vysloví, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým uznesením došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok a s ním nakladať podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok garantovaného v čl. 1 dodatkového protokolu.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Krajský   súd   v Bratislave,   zastúpený   predsedníčkou   JUDr.   M.   Š.,   listom z 20. augusta 2001 sp. zn. Spr. 2236/00 a sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaniami z 8. júna 2001, z 9. apríla 2002, z 26. júla 2002 a z 13. januára 2003.Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení poukázala na skutkové okolnosti danej veci, pokiaľ však sťažovatelia namietali rozhodnutie krajského súdu, k tomu uviedla, že „ako orgán štátnej správy súdov nie som oprávnená sa vyjadrovať a toto posudzovať.“Predsedníčka krajského súdu na nariadení ústneho pojednávania netrvala.Sťažovatelia listom z 8. júna 2001 oznámili ústavnému súdu, že trvajú v predmetnej veci na ústnom pojednávaní, neskôr však svoje stanovisko zmenili a listom z 13. januára 2003 dali na vedomie ústavnému súdu, že na verejnom pojednávaní v danej veci netrvajú.Právny zástupca sťažovateľov prípisom z 9. apríla 2002 požiadal ústavný súd, aby v súlade s § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa podnet vo veci vedenej pod spisovou značkou I. ÚS 23/01 posudzoval ako podanie podľa citovaného zákona v znení ostatnej novely č. 124/2002 Z. z.

Podaním z 26. júla 2002 sa právny zástupca sťažovateľov podľa „čl. 127 ods. 4“ (správne malo byť podľa čl. 127 ods. 3) ústavy domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia pre sťažovateľov v sume 1 000 000 Sk, a to z nasledovných dôvodov:„1.   Predmetné   konanie   vyžadovalo   od   Krajského   súdu   v Bratislave,   čo   sa   týka rýchlosti   konania,   osobitné úsilie vzhľadom   na   práva,   ktoré boli   v „hre“.   Krajský   súd v Bratislave totiž dňa 07. 02. 1999 rozhodol o odklade vykonateľnosti správnych rozhodnutí v konaní. Tým spôsobil,   že sťažovatelia museli okamžite pozastaviť práce na nadstavbe svojho rodinného domu v najnevhodnejšom období, keď bola odkrytá strecha a to bez toho, aby   sa   vopred   pokúsil   zistiť   možné   dopady   svojho   rozhodnutia   na   subjektívnu   situáciu sťažovateľov.

2. Napriek úsiliu, ktoré navrhovatelia vyvinuli, nebolo možné stavbu zabezpečiť tak, aby poveternostné vplyvy nepriaznivo nevplývali na životné podmienky navrhovateľov.

3.   Na   vyššie   uvedené   skutočnosti   Krajský   súd   v Bratislave   aj   upozornili,   a to niekoľkokrát, avšak bez výsledku.

4. Navrhovatelia nemali inú možnosť, ako si zabezpečiť bývanie. Nakoniec na možný vznik závažných škôd na majetku napriek vykonaným zabezpečovacím prácam upozornili aj Krajský úrad v Bratislave listom zo dňa 16. 08. 2000.

5.   Reálny   výkon   práva   sťažovateľov   vykonať   nadstavbu   a prístavbu   svojej nehnuteľnosti záviselo od finančných prostriedkov, ktoré mali k dispozícii. Tie však počas mesiacov a mesiacov nečinnosti súdu v dôsledku dvojcifernej inflácie rýchlo strácali na hodnote.   Obaja   sťažovatelia   boli   dôchodcami   a preto   boli   pri   financovaní   nadstavby a prístavby svojej nehnuteľnosti závislí od svojich úspor. V danom prípade však tomu tak nebolo, nakoľko Krajský súd v Bratislave konal s prieťahmi.

6. Obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľov nespĺňalo kritérium primeranosti, nakoľko trvalo po dlhší čas, ako bolo nevyhnutne potrebné a sťažovatelia preto boli po dlhý čas   vystavení   právnej   neistote,   pričom   bola   výrazne   podkopaná   dôvera   v súdny   systém v Slovenskej republike.

7. Postup Krajského súdu v Bratislave výrazne negatívne zasiahol do uspokojovania základnej životnej potreby sťažovateľov – potreby bývania.

8. Vzhľadom na vysoký vek a zlý zdravotný stav sťažovateľov všetky tieto skutočnosti na nich doliehali osobitne nepriaznivo.“

Podľa § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. fyzická osoba alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do nadobudnutia účinnosti tohto zákona (20. marca 2002) nerozhodlo vo veci samej, môže do 30 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo podľa tohto zákona, v takom prípade sa vo veci ďalej koná podľa tohto zákona po nadobudnutí jeho účinnosti.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu takúto žiadosť doručili ústavnému súdu v zákonom stanovenej lehote 11. apríla 2002, ústavný súd posudzoval ich podanie podľa zákona o ústavnom súde v znení zákona č. 124/2002 Z. z. ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.   II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   ods.   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

2.   Predmetom   konania   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   a   rozhodnutím Krajského   súdu   v Bratislave,   konkrétne   jeho   uznesením   z 10.   februára   1999   č.   k. 27 S 157/98-16   bolo porušené   ich ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj právo vlastniť majetok a ním nakladať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

3. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách pri rešpektovaní princípu subsidiarity (I. ÚS 13/00, II. ÚS 55/01, II. ÚS 55/98, I. ÚS 4/02).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

4. Podľa sťažovateľov k porušeniu ich práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy došlo tým, že krajský súd v napadnutom uznesení uviedol len toľko, že: „Krajský súd rozhodol o návrhu žalobcov podľa ust. § 250c veta druhá O. s. p. spôsobom   uvedeným   vo   výroku   tohoto   uznesenia   z dôvodov,   aby   nebol   zmarený   účel konania o preskúmanie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu súdom.“

Krajský súd v konaní pred ústavným súdom sa v podstate pridržiaval napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia.

5. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy), (I. ÚS 49/01).

Základným účelom odkladu vykonateľnosti správneho rozhodnutia súdom je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje (čl. 12 ods. 2 ústavy ). Odklad právoplatného správneho rozhodnutia   súdom   má   mimoriadny   charakter,   pretože   súd   v takomto   prípade   pred rozhodnutím vo veci samej prelamuje právne účinky právoplatného správneho aktu, preto k vydaniu   takéhoto rozhodnutia   by malo dôjsť   v celkom   výnimočných   a odôvodnených prípadoch, ktoré zákonodarca v § 250c definoval slovami o hroziacej závažnej ujme.Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti správneho rozhodnutia súdom sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať napr. zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).V kontexte danej veci ústavný súd k tomu dodáva, že súčasťou obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho   právach   a povinnostiach.   Z toho   vyplýva,   že   každý   má   právo   byť   účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Inak povedané, domáhať sa jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú ochranu možno len v medziach príslušných zákonov, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy (predtým podľa čl. 11 ústavy) majú príslušné medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd (I. ÚS 5/02).

6. 1. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danej veci rozhodoval o žalobe A. a I. B.   proti   žalovanému   Krajskému   úradu   v Bratislave   vo   veci   preskúmania   rozhodnutia správneho orgánu (právoplatného stavebného povolenia) podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, a to ustanovenia § 250c OSP. Účastníkmi tohto konania sťažovatelia neboli, pričom stavebné povolenie, ktoré bolo predmetom uvedeného konania, bolo vydané na prestavbu a prístavbu ich rodinného domu, s ktorou sťažovatelia aj započali po nadobudnutí právoplatnosti tohto stavebného povolenia (27. júla 1998), t. j. realizovali nadstavbu, prístavbu schodiska a prestavbu verandy. Sťažovatelia pokračovali v uvedených stavebných prácach až do februára 1999, keď sa od žalovaného krajského úradu dozvedeli o vydaní   napadnutého   uznesenia.   Po   vydaní   napadnutého   uznesenia   krajským   súdom sťažovatelia museli okamžite pozastaviť práce na nadstavbe svojho rodinného domu, ako to uviedli, v najnevhodnejšom období, keď bola odkrytá strecha ich domu, a preto napriek enormnému úsiliu, ktoré vyvinuli, nebolo možné stavbu zabezpečiť tak, aby poveternostné vplyvy krajne nepriaznivo nevplývali na ich životné podmienky. Na uvedené skutočnosti sťažovatelia krajský súd opakovane upozorňovali, domáhali sa urýchleného preskúmania danej veci, predkladali listinné dôkazy a argumentovali v prospech vydaného stavebného povolenia, krajský súd však na ich pripomienky neprihliadol a vo veci právoplatne rozhodol až po uplynutí poldruha roka od vydania napadnutého rozhodnutia.

6.   2.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   v napadnutom   uznesení   sa   krajský   súd výslovne odvolal na ustanovenie § 250c druhej vety OSP, podľa ktorého: „Na žiadosť účastníka   môže   predseda   senátu   uznesením   vykonateľnosť   rozhodnutia   odložiť,   ak   by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma.“ Krajský súd však v odôvodnení napadnutého uznesenia pod ustanovenie § 250c OSP zaradil, teda citoval text z piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, a to ustanovenia 250n OSP. Podľa názoru ústavného súdu takto vymedzený dôvod („aby nebol zmarený účel konania   o preskúmanie   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   súdom“), ktorý   sa vzťahuje   na   rozhodovanie   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   správnych orgánov,   teda   na   neprávoplatné   rozhodnutia   správnych   orgánov,   nemôže   zodpovedať odôvodneniu § 250c OSP. Z tohto hľadiska možno súhlasiť so sťažovateľmi, že krajský súd neuviedol dostatočné a relevantné dôvody v napadnutom uznesení, t. j. dôvody, ktoré by zodpovedali § 250c OSP. Podľa názoru ústavného súdu však táto skutočnosť nemôže byť sama osebe dôvodom pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy vzhľadom na okolnosti danej veci, pretože sťažovatelia neboli účastníkmi tohto   konania   a proti   napadnutému   uzneseniu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok.   To znamená,   že   sťažovatelia   sa   za   žiadnych   okolností   nemohli   brániť   proti   účinkom napadnutého uznesenia založeného na nerelevantných a nedostatočných dôvodoch.

6. 3. Vzhľadom na to, že krajský súd napadnutým uznesením odložil vykonateľnosť právoplatného   rozhodnutia,   ktorým   bolo   sťažovateľom   vydané   stavebné   povolenie,   na základe   čoho   boli   oprávnení   vykonávať   prístavbu   a prestavbu   svojho   rodinného   domu, krajský súd sa nepochybne dotkol vlastníckeho práva ohľadom ich rozostavanej a obývanej stavby. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že toto rozhodnutie o stavebnom povolení nadobudlo právoplatnosť 27. júla 1998 a od tohto dátumu mohli sťažovatelia v zmysle tohto stavebného povolenia dovoleným spôsobom postupovať a aj postupovali už šesť mesiacov, pričom v tejto zmenenej situácii ich zastihlo vydanie napadnutého uznesenia. Krajský súd pred   vydaním   napadnutého   uznesenia   a   ani   v napadnutom   uznesení   nereagoval   na   túto situáciu sťažovateľov, pričom mal predpokladať a aj zistiť, či nedošlo za daných okolností k zmene ich situácie. Zákonné ustanovenie síce vyžaduje (§ 250c OSP) skúmať hroziacu závažnú ujmu v danom kontexte žalobcom, ale pokiaľ by sa zasahovalo do práv tretích osôb,   pokiaľ   je   tu   nebezpečenstvo,   že   od   vydania   stavebného   rozhodnutia   do   vydania napadnutého rozhodnutia nastali zmeny, krajský súd okolnosti týchto zmien mal zisťovať, teda mal sťažovateľov vypočuť. Krajský súd však sťažovateľom nedal šancu, vôbec s nimi nekonal, hoci sa ich vydanie napadnutého rozhodnutia nepochybne dotýkalo. Podľa zákona sa síce krajský súd mohol rozhodnúť o odložení vykonateľnosti právoplatného stavebného rozhodnutia, ale vzhľadom na uvedené okolnosti mal zisťovať, či sa tým nedotkne ústavou zaručených práv sťažovateľov.

6.   4.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   informovali   krajský   súd   o tom,   že v dôsledku vydania napadnutého uznesenia nemohli riadne užívať ani pôvodnú časť svojho rodinného domu, t. j. a že mali obmedzené užívanie vlastníckeho práva aj k tej časti svojho rodinného domu, ktorá nebola dotknutá predmetným stavebným povolením, a v dôsledku postoja krajského súdu, ktorý na ich sťažnosti nereagoval, hoci tento stav trval poldruha roka, sťažovatelia nemali možnosť domáhať sa jeho ochrany.

Podľa názoru ústavného súdu tým, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia krajský súd neprihliadol na záujmy sťažovateľov, a keďže ani po tom, ako sa dozvedel z ich tvrdení, že malo dôjsť k zásahu do ich užívacieho práva, na ich informácie nereagoval, sťažovatelia mali odňaté právo na súdnu ochranu vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti.V danom prípade nie citované ustanovenie § 250c OSP bolo príčinou zásahu, ale jeho výklad   a   uplatnenie   vo   vzťahu   k právam   (oprávneniam)   sťažovateľov.   Bolo   pritom v právomoci krajského súdu uvedené ustanovenie aplikovať tak, aby bola zaistená ochrana základných práv všetkých dotknutých subjektov.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia síce podľa zákona neboli účastníkmi konania, ale uvedené ustanovenie nezakazovalo, aby krajský súd s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci nemohol konať aj s osobami, ktoré nie sú účastníkmi konania, ktorých ústavou zaručené práva však môžu byť dotknuté. Krajský súd mal citované ustanovenie § 250c OSP vykladať   tak,   aby   nevylúčil   sťažovateľov   z konania   a aby   neprimeraným   spôsobom vzhľadom na sledovaný cieľ a na všetky okolnosti daného prípadu nezasahoval do podstaty práva sťažovateľov na súdnu ochranu. Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje   niekoho   za   účastníka   konania,   neznamená,   že   s ním   konajúci   súd   nemôže v prípade   potreby   konať,   ak   sa   účinky   jeho   postupu   alebo   jeho   rozhodnutia   týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo v medzinárodnej zmluve. Z týchto dôvodov došlo k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s   čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

7. K porušeniu práva sťažovateľov vlastniť majetok a ním nakladať malo dôjsť tým, že od 23. februára 1999, teda od vykonateľnosti napadnutého uznesenia, do 12. septembra 2000,   teda   do   nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bola zamietnutá   žaloba   o preskúmanie   predmetného   stavebného   povolenia,   im   bolo   odňaté „právo užiť, resp. dovoleným spôsobom naložiť so svojou vecou takým spôsobom, ktorého výsledkom bude prírastok veci a zvýšenie jej úžitkovej hodnoty.“

7.   1.   Článok   20   ods.   1   ústavy   ustanovuje,   že   každý   má   právo   vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Obsah   vlastníctva   tvorí   súhrn   subjektívnych   vlastníckych   oprávnení,   medzi   ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka   určovať ďalší   právny   osud   veci.   Citovaný čl.   20   ods.   1   ústavy   teda   nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového   protokolu)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení   vyplývajúcich   aj   z   §   123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov.

7. 2. Ústavný súd s prihliadnutím na svoje závery týkajúce sa čl. 46 ods. 1 ústavy usúdil, že v danej veci vzhľadom na to, že sťažovateľom nemohla byť poskytnutá náležitá súdna ochrana a v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 1 dodatkového protokolu im nebolo umožnené pokojné užívanie svojho vlastníctva k tej časti domovej nehnuteľnosti, ktorá nebola dotknutá napadnutým uznesením krajského súdu, tento stav zasiahol do ich vlastníckeho   práva,   ktoré   obmedzil.   Vzhľadom   na   dĺžku   trvania   tohto   obmedzenia (poldruha   roka)   v okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   zistil,   že   toto   obmedzenie   bolo neprimerané, a preto konštatoval porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 dodatkového protokolu.

Slovné   spojenie   „právo   na   ochranu“,   ktoré   je použité   aj   v čl.   20   ods.   1   ústavy, imlikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy. Podstata porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu podľa okolností daného   prípadu   spočíva   v tom, že   sťažovatelia   nemali k dispozícii   počas poldruha   roka žiadny právny prostriedok na ochranu svojho vlastníckeho práva k tej časti nehnuteľnosti, ktorá de facto bola dotknutá, i keď nebola predmetom stavebného povolenia, a z týchto dôvodov ústavný súd uznal aj porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 dodatkového protokolu.

Krajský   súd   pritom   v súlade   so   zásadou iura   novit   curia si   musel   byť   vedomý účinkov,   ktoré   výklad zákona   (§   250c   OSP   v podobe,   v akej   ho   aplikuje)   vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľov základných práv a slobôd, v danom prípade konkrétne sťažovateľov.

8. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uplatnili   a   podrobne   odôvodnili   aj   nárok   na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom prihliadol na všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, ako aj na skutočnosti, že vzhľadom   na   vysoký   vek   a zlý   zdravotný   stav   sťažovateľov   všetky   negatívne   účinky napadnutého uznesenia doliehali na nich osobitne nepriaznivo. Poldruha roka sťažovatelia nemohli v rovnakej kvalite užívať svoje vlastnícke práva a absencia nemožnosti nápravy zvyšovali ich útrapy. Ústavný súd preto podľa zásad spravodlivosti uznal za odôvodnené priznať sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške každému sťažovateľovi po 50 000 Sk.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. júla 2003