znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 229/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MONAQ Leasing, a. s., Panská 13,Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Mag.   Jánom   Čarnogurským,   Advokátskakancelária   Čarnogurský   ULC   s. r. o.,   Tvarožkova   5,   Bratislava,   vo   veci   namietanéhoporušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Oboer 277/2013 z 28. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MONAQ   Leasing,   a. s., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MONAQ Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   2 Oboer 277/2013   z   28.   novembra   2014   (ďalej   len„uznesenie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len„okresný   súd“)   uznesením   č. k.   5   Er   804/2012-36   zo   4.   decembra   2012   (ďalej   len„uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora (ďalejlen „súdny exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci návrhu (ďalej   len   „oprávnená“),   proti   sťažovateľke   ako   povinnej   na   vymoženiepohľadávky   8 190 960,41   €   s   prísl.   na základe   notárskej   zápisnice   napísanej   notárkou pod č. N 220/2005, Nz 57697/2005, NCRis 57120/2005 akoexekučného titulu.

Na základe odvolania oprávnenej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)uznesením č. k. 21 CoE 698/2012-83 z 25. júna 2013 zrušil uznesenie okresného súdu a vecmu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd následne poveril súdneho exekútora vykonanímexekúcie.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súdnapadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala   nepreskúmateľnosť   a   arbitrárnosťnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu a k tomu uviedla:

„Sťažovateľ považuje Uznesenie NS SR za arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože podľa právneho názoru Sťažovateľa v žiadnom prípade neexistoval dôvod na odmietnutie dovolania Sťažovateľa.

Sťažovateľ namietal, že postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave mu bola (i) odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP; (ii) konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) OSP; (iii) a že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c) OSP.

Najvyšší súd SR sa v Uznesení NS SR žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi prípustnosti   dovolania   uvedenými   v   bode   (ii)   a   (iii);   a   podľa   názoru   Sťažovateľa   sa s dôvodom uvedeným v bode (i) vysporiadal nesprávne a nedostatočne...

Keďže   v   Uznesení   NS   SR   Najvyšší   súd   SR   žiadnym   spôsobom   neargumentuje, neodôvodňuje   ani   neposudzuje   Sťažovateľom   namietanú   inú   vadu   konania   a   nesprávne právne posúdenie, Sťažovateľovi nie je zrejmý právny názor Najvyššieho súdu SR v tomto smere, a preto je možné Uznesenie NS SR považovať za nepreskúmateľné...“

Sťažovateľka v ďalšej časti svojej argumentácie, v ktorej namieta, že najvyšší súd„nezodpovedal   podstatné   sporné   právne   otázky,   ktoré   Sťažovateľ   namietal   v   podanom Dovolaní“, uviedla:

„Najvyšší súd SR vôbec neposudzoval postup Krajského súdu v Bratislave, ktorý zjavne   nesprávne   právne   posúdil   vec,   keď   dospel   k   záveru,   že   horeuvedená   notárska zápisnica   č.   N   220/2005,   Nz   57697/2005,   NCRIs   57120/2005   zo   dňa   28.11.2005   je materiálne vykonateľným exekučným titulom....

Za najzávažnejšie pochybenie Krajského súdu v Bratislave, ktoré mal Najvyšší súd SR s poukazom na podstatu a charakter exekučného konania ex offo skúmať, je skutočnosť, že už sám Krajský súd v   Bratislave   mal skúmať   samotnú prípustnosť   exekúcie   ex   offo a následne ju z úradnej povinnosti zastaviť....

Z výkladu ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že súd je povinný zisťovať dôvody pre pokračovanie v exekúcii alebo dôvody jej neprípustnosti. Zisťovanie dôvodov znamená,   že   zo   strany   exekučného   súdu   je   potrebné   skúmať   všetky   aspekty   každej individuálnej právnej veci. V právnej veci medzi oprávneným a Sťažovateľom ako povinným je zrejmé, že v Súdnom konaní exekučné súdy dôvody neskúmali a Najvyšší súd SR uvedené žiadnym spôsobom neposudzoval.

V exekučnom konaní je exekučný súd povinný už pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo posúdiť povahu   exekučného   titulu,   ktorý   je   podkladom   pre   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie. V exekučnej veci medzi a Sťažovateľom ako povinným je zrejmé, že exekučným titulom bola a je notárska zápisnica, ktorá však v tejto právnej veci nemôže byť exekučným titulom...“

Sťažovateľka ďalej uvádza: «V neposlednom rade,   fatálne procesné pochybenie   exekučného   súdu,   ktorý mal vzhľadom na návrh oprávneného na zastavenie exekúcie zo dňa 07.12.2012 a v zmysle ust. § 57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku,   exekúciu   ex   offo   zastaviť,   pričom k uvedenému kroku z úradnej povinnosti exekučný súd nepristúpil, bolo zjavným porušením procesných práv Sťažovateľa ako povinného.

Aj   podľa   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   M   Cdo   5320/2001 zo dňa 25.04.2002 (R 50/2004) „dispozičná zásada, ktorou je ovládané exekučné konanie, sa prejavuje aj v spôsobe jeho skončenia. Ak ten, kto podal návrh na nariadenie exekúcie, alebo jeho právny nástupca navrhne jeho zastavenie, musí mu súd vyhovieť a exekúciu zastaviť.“»

Vo vzťahu k záverom najvyššieho súdu o tom, že nedoručením uznesenia okresnéhosúdu, odvolania oprávnenej proti tomuto uzneseniu a uznesenia krajského súdu sťažovateľkeako povinnej v exekučnom konaní nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľky konať predsúdom, sťažovateľka uviedol:

«Sťažovateľ ako povinný sa mal možnosť oboznámiť s týmito súdnymi rozhodnutiami a s odvolaním oprávneného až pri nahliadnutí do súdneho spisu, čo je z hľadiska zásad rovnosti účastníkov konania a kontradiktórnosti konania neprípustné.

Európsky súd pre ľudské práva opakovane vo svojich rozhodnutiach (napr. Szabovicz vs.   Švédsko,   Milatová   a   ostatní   vs.   Česká   republika),   konštatoval,   že   je   elementárnym právom účastníka konania mať možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany, keď uviedol: „Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle Článku 6 ods. 1 ods. 1 Dohovoru je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a   argumenty,   ktoré   považuje   za   potrebné,   aby   jej   požiadavkám   bolo   vyhovené,   ale   i zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim“.

Obdobný názor zaujal i Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 141/2010 zo dňa   21.10.2010,   keď   konštatoval,   že:   „právo   účastníkov   konania   na   doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav   nerovnosti   účastníkov   v   konaní   pred   súdom,   čo   je   v   rozpore   s   princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbrani ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie žalobcu nebolo doručené žalovanej, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé. Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   slobôd   (viď   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. I. ÚS 335/06) v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (237 písm. f) OSP).“

Povinnosť rešpektovať toto právo však zostáva zachované i v exekučnom konaní, keďže   takéto   konanie   veľmi   výraznou   mierou   zasahuje   do   právneho   postavenia a vlastníckeho práva Sťažovateľa ako povinného.

Pokiaľ Sťažovateľ ako povinný nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom odvolania oprávneného ani s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, ktorý zaujal v Uznesení KS BA, došlo tak k odňatiu možnosti konať pred súdom Sťažovateľovi.

V   tomto   smere   sa   Sťažovateľ   nemôže   stotožniť   s   názorom   Najvyššieho   súdu   SR v Uznesení NS SR, podľa ktorého nedoručením zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia, odvolania oprávneného a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave (Uznesenie KS BA) nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Najvyšší   súd   SR   iba   formálne   odkázal   na   skutočnosť,   že   Exekučný   poriadok povinnosť   doručovať   rozhodnutia   exekučných   súdov   a   podaní   oprávneného   povinnému vyslovene neurčuje.

Keďže právny poriadok a jednotlivé právne predpisy je nevyhnutné aj s poukazom na procesné práva a ochranu, ktorú právny poriadok priznáva účastníkom konania, vykladať vo vzájomnej súvislosti, podlá Sťažovateľa Najvyšší súd SR v Uznesení NS SR nesprávne a nedostatočne posúdil konanie Krajského súdu v Bratislave, okrem iného aj v rozpore s ustálenou   judikatúrou   priznávajúcu   procesné   práva   na   oboznámenie   sa   účastníka so všetkými podaniami protistrany a rozhodnutiami súdov.

Najvyšší súd SR na strane 5 Uznesenia NS SR uvádza, že „súdy nie sú povinné doručiť   každú   písomnosť   protistrane“.   Takéto   tvrdenie   je   nie   len   v   príkrom   rozpore s konštantnou   judikatúrou,   ale   aj   samotnými   procesnými   zásadami   rovnosti   účastníkov a rovnosti zbraní.

Najvyšší súd SR ďalej argumentuje skutočnosťou, že doručením zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie povinnému, sa nemení právna   pozícia   povinného.   S   uvedeným   konštatovaním   sa   Sťažovateľ   nemôže   stotožniť. Poverenie na vykonanie exekúcie je prvým krokom, takpovediac iniciačným krokom, ktorý ďalej   ústi   až   k   vydaniu   samotného   upovedomenia   o   začatí   exekúcie.   Skutočnosť,   že poverenie na výkon exekúcie má priamy účinok na súdneho exekútora v žiadnom prípade neznamená, že sa tým už v tejto fáze nemení právna pozícia povinného.

Odlišný právny názor v Uznesení NS SR nie je podľa názoru Sťažovateľa správny. Pokiaľ   ide   o   nedoručenie   odvolania   oprávneného   a   Uznesenia   KS   BA   ako rozhodnutia odvolacieho súdu Sťažovateľovi,   ani   toto nemožno považovať   za   neodňatie možnosti konať pred súdom.

Ku   každému   podaniu,   ktorým   je   odvolanie,   má   protistrana   možnosť   sa   písomne vyjadriť, a tým ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Ide o prejav základnej zásady rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania. Je preto zrejmé, že nedoručením odvolania oprávneného Sťažovateľovi sa Sťažovateľ nemohol žiadnym spôsobom argumentačne brániť, a tým prípadne ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:„1.Základné právo spoločnosti MONAQ Leasing, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podlá čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 2Oboer/277/2013 zo dňa 28.11.2014 porušené boli.

2.Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   č. k.   2Oboer/277/2013   zo   dňa   28.11.2014   sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3.Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   MONAQ   Leasing,   a. s.   trovy konania v sume 355,73 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie proti uzneseniu krajského súdu akoneprípustné.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva nasúdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedápovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesnégarancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pre   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:„Proti... rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie povinný, ktorý navrhol, aby dovolací   súd   uznesenie   odvolacieho   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2. písm. b/, c/ O. s. p. a § 237 písm. f/ O. s. p. (účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Podľa dovolateľa v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. nie je explicitne uvedené uznesenie odvolacieho   súdu   o   zmene   (zrušení)   zamietavého   rozhodnutia   prvostupňového   súdu rozhodujúceho   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia.   Na   základe   tejto skutočnosti má povinný za to, že dovolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné. Dovolateľ má za to, že súd rozhodoval napriek existencii právoplatného a vykonateľného uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 9Cb/232/2012-323 zo dňa 12. 12. 2012, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/16/2013 zo dňa 19. 02.   2013   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   o   povinnosti   oprávneného   zdržať   sa akýchkoľvek   úkonov   ako   oprávneného   z   predmetnej   notárskej   zápisnice.   Namietol v dovolaní,   že   súd   prvého   stupňa   ani   odvolací   súd   sa   touto   námietkou   povinného nezaoberali a k týmto skutočnostiam nevyjadrili. Odňatie možnosti konať pred súdom vidí dovolateľ   v   tom,   že   Okresný   súd   Bratislava   I.   nedoručil   povinnému   svoje   rozhodnutie o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   a   povinnému   nebolo doručované ani odvolanie oprávneného a následné uznesenie odvolacieho súdu. V ďalšom dovolateľ namietol inú vadu spočívajúcu v tom, že súd prvého stupňa nerozhodol o návrhu oprávneného na zastavenie konania. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd nesprávne právne posúdil vec a uviedol aj iné dôvody neplatnosti exekučného titulu....

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.   namieta   porušenie   jeho   práva   na   súdnu   ochranu   týkajúce   sa   nedoručenia rozhodnutia   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   povinnému a nedoručenia odvolania oprávneného a následne uznesenia odvolacieho súdu povinnému. K výhradám dovolateľa, že súd prvého stupňa nedoručil povinnému rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a tiež nedoručil odvolanie oprávneného   ako   aj   následné   uznesenie   odvolacieho   súdu   povinnému   dovolací   súd poznamenáva,   že   súdy   nie   sú   povinné   doručiť   každú   písomnosť   protistrane.   Takúto povinnosť im Exekučný poriadok ukladá len v prípade takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu, a to v štádiu po upovedomení o začatí exekúcie, ktoré predstavuje prvý procesný úkon súdneho exekútora a exekučného súdu voči povinnému. Povinný sa o vykonávaní exekúcie dozvie prvýkrát z upovedomenia o začatí exekúcie,   keďže   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   prípadné   odvolanie   proti   zamietavému rozhodnutiu   o   udelení   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   sa   povinnému   na   vyjadrenie nedoručuje (s výnimkou podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie   na   podklade   cudzieho   rozhodnutia,   o   ktorý   prípad   v   danej   veci   nejde). Rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, resp. v danej veci zamietnutie žiadosti   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nemôže   opravnými   prostriedkami napádať povinný, pretože takéto rozhodnutie nevyvoláva voči povinnému žiadne právne účinky,   teda   zamietnutím   žiadosti   na   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a doručením tohto rozhodnutia súdnemu exekútorovi sa nemení právna pozícia povinného. Toto   rozhodnutie   má   priame   právne   účinky   len   voči   osobe   exekútora.   Poverenie   na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len   voči   osobe   súdneho   exekútora.   Ide   o   procesný   úkon   exekučného   súdu   adresovaný súdnemu exekútorovi na základe, ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky   voči   osobe   povinného,   preto   povinný   voči   nemu   nemôže   využiť   žiadne   opravné prostriedky. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo/205/2011 a Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 254/2012.

Podľa názoru dovolacieho súdu prvostupňový ani odvolací súd neodňal povinnému možnosť pred súdom konať tým, že mu nebolo doručené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia,   odvolanie   oprávneného   ako   aj   následné rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného proti zamietavému rozhodnutiu súdu prvého stupňa o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko Exekučný poriadok, ktorým je exekučné konanie spravované, neukladá povinnosť súdom namietané rozhodnutia a podanie oprávneného doručovať povinnému.

Vzhľadom na to, že povinný nie je v tomto štádiu exekučného konania subjektom procesné   legitimovaným   nie   je   preto   oprávneným   ani   k   podaniu   ostatných   dovolacích dôvodov týkajúcich sa konania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Keďže   prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť   z   ustanovenia   §   239   O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie povinného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný   prostriedok   neprípustný   odmietol.   So   zreteľom   na   odmietnutie   dovolania   sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu dospelk záveru,   že   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľky   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnúudržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sarelevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenieprípustnosti   dovolania   sťažovateľky   a   svoje   závery   dostatočne   odôvodnil,   tak   ako   súcitované.   Ústavný   súd   preto   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom   aplikovaný   postupa rozhodnutie mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uzneseniav súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Zo   sťažnostných   námietok   vyplýva,   že   sťažovateľka   dôsledne   nerozlišuje   medzidôvodmi prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“) a dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 OSP, najmä pokiaľ ide o dovolaciedôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   zo   vzťahujúcej   sa   právnej   úpravyjednoznačne vyplýva, že jedine danosť vád konania označených v § 237 OSP mohla založiťprípustnosť dovolania proti uzneseniu krajského súdu.

Za stavu, keď najvyšší súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky prípustnostidovolania podľa § 237 OSP, posudzovanie ďalších sťažovateľkou uvádzaných námietok, t. j.že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci[dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP], a rozhodnutie spočíva na nesprávnomprávnom posúdení veci [dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP], bolo vylúčené zprieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľky.

Najvyšší súd v posudzovanom prípade preto postupoval ústavne konformne, keď sanezaoberal   sťažovateľkou   namietanými   nesprávnymi   skutkovými   a   právnymi   závermikrajského súdu, ktorých prieskum je možný, len ak je dovolanie prípustné.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   samotné   závery   najvyššieho   súdu   o   absencii   vadykonania podľa § 237 písm. f) OSP, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočnýmspôsobom   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky   v   rozsahu   potrebnomna rozhodnutie o prípustnosti dovolania a jeho záver o tom, že nedoručovaním uzneseniaokresného súdu, odvolania oprávnenej proti tomuto uzneseniu a uznesenia krajského súdunedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, nie je zjavne neodôvodnený ani arbitrárny,práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   možnosťporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, pretosťažnosť   sťažovateľky   odmieta   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v jej petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015