znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 229/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LATOUR, spol. s r. o., Ľubinská 18, Bratislava,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Petrou   Rumanovou,   Advokátska   kancelária, Zámocká   5,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LATOUR, spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LATOUR, spol. s r. o., Ľubinská 18, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Petrou Rumanovou, Advokátska kancelária, Zámocká 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je oprávnenou v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 36 Er 135/2013 proti povinným Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a. s. (ďalej len „povinný v 1. rade“), a Železničnej spoločnosti Slovensko, a. s. (ďalej len „povinný v 2. rade“), o vymoženie 113 463,79 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu – rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 173/2012-545 z 20. decembra 2012 právoplatného 7. januára 2013 (ďalej len „exekučný titul“ alebo aj „rozsudok krajského súdu“).

Okresným   súdom   poverená   súdna   exekútorka   vydala   v   exekučnom   konaní upovedomenie   o   začatí   exekúcie,   proti   ktorému   povinní   podali   námietky.   Námietky povinného v 2. rade boli doručené okresnému súdu 12. marca 2013 a námietky povinného v 1. rade boli doručené okresnému súdu 14. marca 2013.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 4 Obdo 23/2013 z 30.   apríla 2013 (ďalej len „uznesenie   najvyššieho   súdu   z 30.   apríla 2013“) odložil vykonateľnosť exekučného titulu až do rozhodnutia o dovolaní podanom povinnými proti exekučnému titulu.

Okresný súd v namietanom exekučnom konaní uznesením z 9. júla 2013 povolil odklad exekúcie, a to na základe uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   330/2013-16   z   18.   júla   2013   odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 (o odložení vykonateľnosti exekučného titulu) a nálezom č. k. III. ÚS 330/2013-36 z 12. novembra 2013 uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka už svojou skoršou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. augusta 2013 namietala porušenie svojich   práv označených   aj v jej terajšej   sťažnosti postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013 z dôvodu, že okresný súd nerozhodol o námietkach povinných proti exekúcii (ktoré mu boli doručené 12. a 14. marca 2013)   v   zákonnej   60-dňovej   lehote   a   ani do   doručenia   jej   sťažnosti.   Ústavný   súd   túto sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. IV. ÚS 559/2013-13 z 23. septembra 2013 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   14.   apríla   2014   opätovne namieta   porušenie   svojich   práv   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013 z dôvodu, že okresný súd nerozhodol o námietkach povinných proti exekúcii (ktoré mu boli doručené 12. a 14. marca 2013) v zákonnej 60-dňovej lehote a ani do doručenia jej sťažnosti.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol   o námietkach povinných,   a   to   napriek   tomu,   že   najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   4   Obdo   23/2013-678 z 31. januára   2014   právoplatným   27.   marca   2014   odmietol   dovolanie   povinných   proti exekučnému titulu, a zároveň uviedla:

«Máme za to, že Okresný súd Bratislava III konajúc ako všeobecný súd v predmetnej veci je povinný konať a v zákonnej lehote rozhodnúť o námietkach povinného, a to bez ohľadu na to. či bol povolený odklad exekúcie alebo nie.

V ustanovení § 50 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   je   ustanovená   zákonná   lehota,   v   ktorej   je   exekučný   súd povinný   rozhodnúť   o   námietkach   proti   exekúcii:   „Námietky   proti   exekúcii   je   exekútor povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.“

Jedná sa o zákonnú lehotu, ktorú je exekučný súd povinný dôsledne rešpektovať. Táto zákonná lehota nebola dodržaná, pričom súčasnom štádiu konania je už odklad exekúcie vzhľadom na odmietnutie dovolania povinných irelevantný....»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa LATOUR, spol. s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čí.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod spis. zn. 36 Er 135/2013 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   spis.   zn. 36 Er 135/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľovi   LATOUR,   spol.   s.   r.   o   priznáva   finančné   zadosťučinenie 5.000,00 EUR..., ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi LATOUR, spol. s. r. o. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Okresný   súd   Bratislava   III   povinný zaplatiť   na účet právneho   zástupcu sťažovateľa   do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 135/2013.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   nečinnosť   okresného   súdu   pri   rozhodovaní o námietkach podaných povinnými proti exekúcii, keď okresný súd o týchto námietkach doručených 12. marca 2013 a 14. marca 2013 nerozhodol ani po uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie o nich.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný   súd   v   celom   rozsahu   odkazuje   na   dôvody   svojho   uznesenia č. k. IV. ÚS 559/2013-13 z 23. septembra 2013 a zdôrazňuje (aj s poukazom na odpoveď predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2064/2013 z 22. júla 2013 na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v napadnutom konaní), že okresný súd v súvislosti s podanými námietkami proti   exekúcii   nebol   nečinný,   ale   vykonával   procesné   úkony   vrátane   uznesenia z 9. júla 2013, ktorým povolil odklad exekúcie do právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní proti exekučnému titulu.

Ústavný súd vo svojom predchádzajúcom uznesení uviedol: «Na   tomto   konštatovaní   nič   nemení   ani   skutočnosť,   že   ústavný   súd   svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 330/2013 z 18. júla 2013 rozhodol, že odkladá vykonateľnosť uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obdo   23/2013   z   30.   apríla   2013,   ktorým   bolo rozhodnuté o odklade vykonateľnosti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob/173/2012-545 z 20. decembra 2012 až do rozhodnutia o dovolaní... (odklad vykonateľnosti predmetného rozsudku krajského súdu nebol podľa odôvodnenia označeného uznesenia ústavného súdu v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 riadne odôvodnený, pozn.)

Pokiaľ sťažovateľka svoje námietky, ktorými odôvodňovala porušenie označených práv,   opiera   výlučne o skutočnosť,   že v danej   veci   nebola dodržaná lehota ustanovená v § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého o námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada,   ale   ich   nedodržanie   nemusí   automaticky   znamenať   porušenie   uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného   úkonu,   na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať   za   následok   porušenie základných   zásad   civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   realizácie širšieho základného práva, a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené   v   ustanoveniach   siedmeho   oddielu   druhej   hlavy   ústavy   a   v   príslušných medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach,   ktoré   majú   prednosť   pred   zákonom (čl. 154c   ods.   1   ústavy).   V   tomto   zmysle   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   právo   na   spravodlivý   proces   nemožno   stavať   proti   sebe   ani   ich   od   seba oddeľovať.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. PL. ÚS 25/01).... Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti nemohol opomenúť v neposlednom rade aj to, že v exekučnom konaní platí zásada zákazu návratu do pôvodného stavu (restitutio in integrum). V prípade, že by došlo k vykonaniu exekúcie, hoci by sa neskôr ukázalo, že exekúcia nemala byť vykonaná, nemožno už vykonaný exekučný úkon zrušiť.»

Ústavný   súd   akceptuje argumentáciu   sťažovateľky,   že   po   rozhodnutí   najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania povinných proti exekučnému titulu v súčasnom štádiu konania nie   je   daný   dôvod   na   to,   aby   okresný   súd   nerozhodol   o   námietkach   povinných   proti exekúcii. Avšak vzhľadom na to, že uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sa stalo právoplatným 27. marca 2014, nie je možné obdobie od rozhodnutia najvyššieho súdu do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 14. apríla 2014 hodnotiť ako taký prieťah v konaní, ktorý by odôvodňoval zásah ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   uzatvára,   že   postup   okresného   súdu v namietanom   konaní   pri   rozhodovaní   o   námietkach   povinných   proti   exekúcii necharakterizujú   prieťahy,   ktoré   by   nasvedčovali   možnosti   porušenia   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehoty podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby sťažovateľka za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným   prieťahom   alebo   by   činnosť   okresného   súdu   bola   neefektívna,   predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014