znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 229/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 23. októbra 2007 sp. zn. 10 Co 38/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2008 doručená sťažnosť JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 23. októbra 2007 sp. zn. 10 Co 38/2006.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v postavení navrhovateľa (žalujúcej strany)   proti   odporkyni   M.   Š.   v rámci   občianskoprávneho   súdneho   konania   vedeného Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   16   C/103/02 domáhal zaplatenia odmeny   za právne zastúpenie   v sume   2   580   Sk. a prísl.   V tomto   konaní bol sťažovateľ úspešný a okresný súd rozhodol v jeho prospech rozsudkom z 12. októbra 2005, pričom zaviazal odporkyňu zaplatiť sťažovateľovi istinu v sume 2 500 Sk a trovy konania v sume   200   Sk.   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podala   odporkyňa   odvolanie a domáhala sa, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie zrušil. Krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co/38/2006-151 z 23. októbra 2007 napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, ako aj z tých skutočností, ktoré akceptoval z prednesov účastníkov“. Z rozsudku krajského súdu okrem iného vyplynulo, že:

- odporkyňa 5. apríla 2004 navrhla započítanie pohľadávky vedenej navrhovateľom proti nej,

- sťažovateľ nepreviedol odporkyni vymoženú sumu 4 702 113 Sk, čo je predmetom konania sp. zn. 17 C 263/01 na okresnom súde,

-   odporkyňa jednostranným prejavom   vôle započítala pohľadávku   sťažovateľa   za nezaplatenú vymoženú sumu,

-   sťažovateľ   nepreukázal   návratnosť   namietaných   neuhradených   prostriedkov odporkyni.

Sťažovateľ po zistení ďalších právne relevantných skutočností podal proti tomuto rozsudku krajského súdu, ktorý sa stal právoplatný 20. decembra 2007, v zákonnej lehote dovolanie, pričom jeho prípustnosť videl v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti s odvolaním sa na viaceré rozhodnutia krajského súdu (napr. rozsudok z 25. mája 2007 sp. zn. 4 Co 233/2006, rozsudok z 24. novembra 2005 sp. zn.   3   Co   96/05,   rozsudok   z   12.   decembra   2006   č.   k.   6   Co   124/2006-94   a ďalšie) poukazuje na to, že „senáty Krajského súdu v Prešove ako odvolacie súdy medzi tými istými účastníkmi   na   základe   obdobných   skutkových   zistení   dospeli   k odlišnému   skutkovému a právnemu   záveru,   ako   dospel   odvolací   súd   v konaní 10Co/38/2006“. Z uvedenej formulácie   pritom   nie   je   úplne   zrejmé,   v čom   vidí   sťažovateľ   namietané   porušenie ustanovení ústavy, ktoré bližšie konkretizoval s poukázaním na tieto skutočnosti:

„K porušeniu uvedených práv prišlo tým, že v porovnaní s rozsudkami všeobecných súdov (tak ako ich vyššie uviedol) v obdobných veciach bola v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007 sp. zn. 10 Co 38/2006 odlišne právne posúdená otázka započítania vzájomných pohľadávok a prenesenie dôkazného bremena z pohľadu ústavných princípov.

Odvolací   súd,   aj   keď   sa   oboznámil   s rozsudkami   odvolacích   súdov,   ktoré v podobných skutkovo a právne porovnateľných veciach rozhodli tak, že žalobe sťažovateľa vyhoveli, nepredvídateľne vo veci rozhodol inak, ako rozhodli iné senáty odvolacieho súdu. Aj v posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke.“

Z obsahu   sťažnosti   taktiež   vyplynulo,   že   proti   sťažovateľovi   ako   obvinenému   sa v súčasnosti   vedie   trestné   konanie   pod   sp.   zn.   1   T   60/06   pre   pokračujúci   trestný   čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   ktoré   nie   je   právoplatne skončené.   Sťažovateľ   pritom   poukazuje   na   skutočnosť,   že   <Odvolací   súd   svojím rozhodnutím   a postupom   zasiahol   do   sťažovateľovho   základného   práva   na   prezumpciu neviny, keď vo svojom rozhodnutí konštatuje, že „navrhovateľ nepreukázal, že odporkyni uhradil   sumu   4.   702.163,   90   Sk> V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   konštatuje,   že „odvolací súd v podstate nepriamo (inými slovami) uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu sprenevery“.

Na základe uvedeného v petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo JUDr. J. M. podľa čl.46 ods.1, čl.50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.1,2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007 č. k. 10 Co 38/2006-151 porušené.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23.októbra 2007 č. k. 10 Co 38/2006-151 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v Prešove   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   JUDr.   J.   M. v celkovej sume 6.732,-Sk na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. N., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonom   upraveným   spôsobom   pred   iným   súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané ( IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu z hľadiska rešpektovania požiadavky nezávislosti a nestrannosti výkonu   súdnej   moci,   pričom   po   zohľadnení   skutkových   okolností   napadnutého   konania sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v tom, že rozhodnutie konajúceho súdu vychádza po právnej stránke z nesprávneho posúdenia veci a   podľa   neho:   „K   porušeniu   uvedených   práv   prišlo   tým,   že   v porovnaní   s rozsudkami všeobecných   súdov   (tak   ako   ich   vyššie   uviedol)   v obdobných   veciach   bola   v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 23.   októbra 2007 zn.   10 Co 38/2006 odlišne právne posúdená   otázka   započítania   vzájomných   pohľadávok   a prenesenie   dôkazného   bremena z pohľadu ústavných princípov.“

Námietka, ktorú sťažovateľ uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, je zároveň aj dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na dovolacom   súde   a zároveň   aj na ústavnom súde,   musela byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Na základe toho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti. Vzhľadom   na   to,   že sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008