znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 229/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., Kanada, zastúpenej advokátkou JUDr. N. S., B.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 42/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2007 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 42/2006 (v petite nesprávne uvedená sp. zn. 12 C 42/2006 – pozn. ústavného súdu).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že:„(...) Dňa 16. 3. 2006 bol Okresnému súdu v Trenčíne doručený návrh sťažovateľky na začatie konania v občianskoprávnej veci, ktorá je vedená na Okresnom súde v Trenčíne pod č. k. 21 C 42/2006 vo veci vyporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov. (...)

Napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo už 19 mesiacov, vo veci okresný súd od 14. 11. 2006 nekoná, doposiaľ nedošlo zo strany súdu k žiadnemu úkonu smerujúcemu k vykonaniu navrhovaných dôkazov na poslednom pojednávaní, vo veci nebolo vytýčené pojednávanie.

Zistili sme, že od 16. 3. 2006 zákonná sudkyňa vykonala tieto úkony:

-dňa 11. 5. 2006 bolo odporcovi uložené vyjadriť sa k žalobnému návrhu

-Dňa 12. 9. 2006 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. 11. 2006

-Dňa 2. 10. 2006 a 4. 10. 2006 súd vyžiadal správy z bánk

-Dňa 14. 11. 2006 na pojednávaní žiadala sťažovateľka (resp. jej právna zástupkyňa) o doplnenie   dokazovania   a to   dopytom   v ďalších   bankách   a následne   písomným podaním doručeným súdu 16. 11. 2006 žiadala o ustanovenie znalca na vyčíslenie všeobecnej   ceny   veci   patriacej   do   zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva účastníkov konania.

Zákonná sudkyňa nevykonala jediný úkon v tejto veci za posledných 12 mesiacov a to napriek opakovaným telefonickým urgenciám zo strany jej právnej zástupkyne. Zároveň bola dňa 1. 8. 2007 zo strany právnej zástupkyne sťažovateľky doručená Okresnému súdu Trenčín sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda súdu rozhodol, že posúdil túto sťažnosť ako opodstatnenú a to listom zo dňa 24. 8. 2007. Napriek tomu nedošlo k náprave a súd vo veci nekoná. (...)“

3.   Sťažovateľka   k sťažnosti   pripojila   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   21   C   42/2006   z 30.   júla   2007   adresovanú   predsedovi okresného súdu a odpoveď sp. zn. Spr. 2179/2007 z 24. augusta 2007 na túto sťažnosť, v ktorej   podpredseda   okresného   súdu   po   chronologickom   popise   jednotlivých   úkonov daného súdu uviedol:

„(...)   Preštudovaním   spisu   21   C   42/2006   bolo   zistené,   že   návrh   bol   doručený Okresnému súdu Trenčín 16. 3. 2006. Uznesením z 11. 5. 2006 bolo odporcovi uložené vyjadriť sa k návrhu podľa § 114 ods. 2 O. s. p.. Odporca sa vyjadril k návrhu podaním doručeným   súdu   16.   6.   2006.   Dňa   12.   9.   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktoré sa nedostavili   účastníci   a právny   zástupca   odporcu.   Súd   konal   v ich   neprítomnosti a pojednávanie   bolo   odročené   na   14.   11.   2006.   Uznesením   zo   dňa   2.   10.   2006   bola navrhovateľka vyzvaná na zloženie preddavku na trovy dokazovania. Právna zástupkyňa navrhovateľky uznesenie prevzala 9. 10. 2006. Podaniami zo dňa 4. 10. 2006 vyžiadal súd zo S., pobočka T.,   Správu katastra T. o stavy účtov a nehnuteľného majetku. Podaním z 13. 10. 2006 bola vyžiadaná správa z A. B.. Dňa 27. 10. 2006 prevzala právna zástupkyňa kópie   správ   z peňažných   ústavov.   Na   pojednávaní   dňa   14.   11.   2006   žiadala   právna zástupkyňa navrhovateľky doplniť dokazovanie dopytmi v ďalších peňažných ústavoch (...) a na dopravnom inšpektoráte. Následne písomným podaním z 15. 11. 2006 doručeným súdu 16.   11.   2006   predložila   právna zástupkyňa   navrhovateľky   písomný návrh na doplnenie dokazovania ustanoviť znalca na ocenenie auta, vyžiadať z katastra spis ohľadne predaja bytu, zistiť pohyb na účtoch podľa návrhu a tiež v (...)

Od   posledného   návrhu   navrhovateľky   na   znalecké   dokazovanie   nebolo   o tomto návrhu rozhodnuté a ani sa vo veci nekonalo.

Vzhľadom   na   dlhší   časový   odstup   od   posledného   úkonu   bude   zákonná   sudkyňa upozornená na povinnosť konať vo veci plynule a bez prieťahov.

Vašu sťažnosť vzhľadom na posledné obdobie považujeme za opodstatnenú.“

4. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   žiada   prikázať   okresnému   súdu konať bez   zbytočných   prieťahov,   priznať jej   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (pozri   napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   70/00,   I.   ÚS   56/03, III. ÚS 140/03, IV. ÚS 59/03).

Podľa konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu ojedinelá nečinnosť súdu, hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Ústavný   súd   vo   viacerých   rozhodnutiach   uviedol,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom   konaní   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 120/03), pričom jednorazový „výpadok“   v konaní   súdu   nesignalizuje   bez   ďalšieho   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní.

Ústavný   súd   konštatuje   v zásade   totožný   priebeh   konania   (výpočet   procesných úkonov) vo veci sp. zn. 21 C 42/2006, aký uviedla v sťažnosti sťažovateľka a okresný súd v odpovedi na jej sťažnosť z 24. augusta 2007 (pozri body 2 a 3 v I. časti odôvodnenia). Na základe   týchto   skutočností   vyplýva,   že   konanie   o sťažovateľkinej   žalobe   od   jej postúpenia   okresnému   súdu   16.   marca   2006   trvá   k času   podania   ústavnej   sťažnosti (3. októbra   2007)   necelých   19   mesiacov,   počas ktorých   okresný   súd   (do   16.   novembra 2006) vykonal procesné úkony už uvedené v I. časti odôvodnenia. Od 16. novembra 2006 do doručenia sťažnosti predsedovi okresného súdu 1. augusta 2007 okresný súd nevykonal vo veci žiadny procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu v merite veci.

V rámci predbežného prerokovania   veci   ústavný   súd   dopytom   na okresnom   súde zistil,   že   po   podaní   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní (t.   j.   po   1.   auguste   2007)   zákonná sudkyňa na základe návrhu účastníkov konania vyžiadala správy (informácie) z peňažných ústavov, dopravného inšpektorátu a správ katastra ohľadne majetku eventuálne patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov a nariadila termín pojednávania vo veci na 6. december 2007.

Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy,   ústavný súd na takéto   lehoty   síce   prihliada,   ale ich nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. So zreteľom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. 63/00).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť,   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 21 C   42/2006,   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   vzhľadom   na   to,   že   aj   keď doterajší priebeh konania pred okresným súdom nebol celkom bez prieťahov [obdobie vyše 10 mesiacov medzi 16. novembrom 2006 (návrh sťažovateľky na doplnenie dokazovania) a podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   3.   októbra   2007],   v zásade   však   smeroval k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   a s prihliadnutím   na ostatné okolnosti prípadu (celková dĺžka konania v posudzovanej veci do podania sťažnosti ústavnému súdu v trvaní   19   mesiacov,   predmet   konania   pred   okresným   súdom)   nesignalizuje   reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Zo   zistení   ústavného   súdu   na   okresnom   súde   tiež vyplýva, že okresný súd po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného   súdu   (t.   j.   po   1.   auguste   2007)   vykonal   ďalšie   procesné   úkony   smerujúce na zistenie skutočného stavu a vo veci stanovil termín pojednávania na 6. december 2007.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec dôvodov, na základe ktorých bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá, ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   existujú   aj   ďalšie   relevantné   dôvody   na   jej odmietnutie. Sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu mu bola doručená 1. augusta 2007, a bez toho, aby sťažovateľka vyčkala na jej odpoveď (dopad na urýchlenie konania vo veci), podala o dva mesiace (3. októbra 2007) sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný   priestor   na   prijatie   opatrení   za   účelom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho stavu zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou.   Vzhľadom na to, že sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   po   uplynutí   len   dvoch   mesiacov od doručenia   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu,   ústavný   súd   by   posúdil   podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému   nemožno   pripísať   účinky,   ktoré   by   inak   takáto   sťažnosť   mohla   mať (a v posudzovanej veci aj mala), ak by predseda okresného súdu dostal primeranú lehotu na prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní   (podobne IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 101/06).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007