znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 229/05-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2006 v senáte zloženom   z predsedu   Štefana Ogurčáka   a zo sudcov   Juraja Horvátha a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   B.,   bytom   Č.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1093/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1093/96 p o r u š i l základné právo J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   1093/96 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. B. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíc tristodva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jeho právnej   zástupkyni   JUDr.   M.   K.,   K.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. septembra   2005   doručená   sťažnosť   J.   B.,   bytom   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1093/96.

2.   Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov jeho právneho zastúpenia.

3.   Ústavný   súd   19.   októbra   2005   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 229/05-8.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 1093/96 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

A.

Sťažovateľ spolu s V. V., rod. B., bytom P. (obaja zastúpení advokátkou JUDr. K. P.) podali 6. decembra 1996 na okresnom súde   proti T. U., (ďalej len „žalovaný“) žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.

Okresný   súd   4.   marca   1997   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcov,   aby   predložila ocenenia nehnuteľnosti za účelom vyrubenia súdneho poplatku.

Právna zástupkyňa žalobcov 17. marca 1997 požiadala okresný súd, aby na ocenenie nehnuteľnosti ustanovil znalca.

Okresný súd 18. augusta 1997 zaslal žalobu žalovanému na vyjadrenie (doručená 22. augusta 1997) a 24. septembra 1997 vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku v sume 9 200 Sk.

Okresný   súd   21.   októbra   1997   opätovne   zaslal   kópiu   žaloby   žalovanému   na vyjadrenie (doručená 6. novembra 1997).

Žalobcovia 1. októbra 1997 zaplatili súdny poplatok a podaním z 21. októbra 1997 urgovali vytýčenie termínu pojednávania. Žalobcovia 2. januára 1998 oznámili okresnému súdu meno svojho nového právneho zástupcu (advokát JUDr. M. K.).

Žalovaný   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   (advokát   JUDr.   L.   S.) 17. januára   1998   vyjadril   k žalobe.   Žiadal   predmetné   konanie   spojiť   s vecou sp. zn. 20 C 884/97, v ktorej sa domáha náhrady nákladov, ktoré „vynaložil na zhodnotenie nehnuteľnosti“.

Okresný súd zo spisu sp. zn. 20 C 884/97 18. februára 1998 zistil, že žalovaný sa domáha   zaplatenie   stavebných   nákladov   žalobcami   (podľa   úradného   záznamu   na č. l. 24 z 18. februára 1998 predmetné veci nie je možné spojiť).

Okresný súd predvolal 30. apríla 1998 účastníkov na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 15. máj 1998.

Pojednávanie konané 15. mája 1998 (prítomní účastníci a ich právni zástupcovia) bolo   po   vzájomnom   súhlase   odročené   na   26.   jún   1998   za   účelom   vykonania   pokusu o mimosúdny zmier.

Pojednávanie konané 26. júna 1998 (prítomní účastníci a ich   právni zástupcovia) bolo na návrh účastníkov odročené na neurčito za účelom posúdenia možnosti reálneho rozdelenia predmetu sporu znalcom.

Okresný   súd   17.   februára   1999   vyzval   právneho   zástupcu   žalobcov   na   podanie informácie o stave (štádiu) znaleckého posúdenia reálnej deľby.

Právny zástupca žalobcov 31. marca 1999 oznámil súdu, že v súlade s posúdením a návrhom znalca bol vypracovaný návrh dohody, ktorý bol 23. novembra 1998 zaslaný žalovanému, ktorý na návrh nereagoval.

Okresný   súd   24.   augusta   1999   nariadil   pojednávanie   na   17.   september   1999. Žalovaného žiadal o predloženie písomného stanoviska k návrhu žalobcov na dohodu. Pojednávanie konané 17. septembra 1999 (prítomní sťažovateľ, žalovaný a ich právni zástupcovia) bolo po prednesoch prítomných odročené na neurčito s tým, že žalovaný sa v lehote   15   dní   vyjadrí   k predloženému   geometrickému   plánu   a súd   vyžiada   z katastra nehnuteľností   a z úradu   životného   prostredia   informácie   k predmetu   sporu   (možnosť prístupu k časti pozemku).

Žalovaný   2.   novembra   1999   oznámil   okresnému   súdu,   že   reálne   rozdelenie nehnuteľnosti   spôsobom   uvedeným   v geometrickom   pláne nie   je možné   (noví   majitelia susedných nehnuteľností „mienia súčasnú prístupovú cestu prehradiť“).

Žalobcovia 15. decembra 1999 urgovali pokračovanie v konaní.Okresný súd 11. januára 2000 vyzval Okresný úrad K., odbor životného prostredia a odbor   katastrálny, na predloženie   požadovanej informácie (odbor   životného   prostredia predložil informáciu 9. februára 2000).

Okresný súd 11. apríla 2000 nariadil pojednávanie na 11. máj 2000 (predvolanie bolo doručené účastníkom   a ich   právnym zástupcom).   Právna zástupkyňa žalobcov 12. apríla 2000 oznámila súdu, že už žalobcov nezastupuje.

Pojednávanie konané 11. mája 2000 (prítomní sťažovateľ, žalovaný a jeho právny zástupca) bolo po oboznámení listu od úradu životného prostredia odročené na neurčito s tým, že okresný súd si vyžiada informáciu od katastrálneho úradu a od Útvaru hlavného architekta mesta K. (útvar bol požiadaný o podanie informácie 16. mája 2000 a odpoveď doručil súdu 8. júna 2000).

Okresný súd 30. novembra 2000 stanovil termín pojednávania na 12. január 2001.Na   pojednávaní   konanom   12.   januára   2001   (prítomní   účastníci   a ich   právni zástupcovia)   boli   vypočuté   zúčastnené   strany.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   1. marec 2001 s tým, že v uvedený deň sa uskutoční obhliadka predmetu sporu.

Okresný   súd   23.   januára   2001   požiadal   úrad   životného   prostredia   o podanie doplňujúcej   informácie   a   katastrálny   úrad   o predloženie   výpisu   z listu   vlastníctva   (list vlastníctva bol predložený súdu 12. februára 2001 a odpoveď úradu životného prostredia 15. februára 2001).

Miestna obhliadka predmetu sporu bola vykonaná 1. marca 2001. Písomný záznam o jej priebehu vypracovala zákonná sudkyňa.

Okresný   súd   8.   októbra   2001   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru stavebníctvo doc. Ing. M. S. (ďalej len „znalec“).

Znalec 26. októbra 2001 žiadal o predloženie spisového materiálu. Tento mu bol zaslaný   12.   novembra   2001   (znalec   1.   februára   2002   požiadal   z dôvodu   pracovnej zaneprázdnenosti o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku. Na predĺženie termínu upozornil už účastníkov konania na obhliadke nehnuteľnosti konanej 3. decembra 2001).Znalec predložil okresnému súdu 13. marca 2002 znalecký posudok č. 05/2001.Znalecký posudok bol 23. apríla 2002 zaslaný účastníkom na vyjadrenie (žalovaný predložil vyjadrenie 18. júla 2002).

Okresný súd uznesením z 18. júla 2002 priznal znalcovi odmenu.Na   pojednávaní   konanom   19.   septembra   2002   (prítomní   účastníci   a ich   právni zástupcovia)   sa   účastníci   vyjadrili   k znaleckému   posudku.   Okresný   súd   odročil pojednávanie na neurčito za účelom vykonania ďalšieho znaleckého dokazovania. Sťažovateľ 4. decembra 2002 „rozšíril žalobu“ a upravil petit žaloby.

Okresný   súd   uznesením   z 18.   marca   2003   nepripustil   zmenu   žaloby   (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. apríla 2003) a uznesením z 19. marca 2003 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézia Ing. M. H., ktoré má nadväzovať na výsledky doteraz vykonaného znaleckého dokazovania (súdny   spis   bol   zaslaný znalcovi 15. mája 2003).Znalec predložil okresnému súdu 11. júla 2003 znalecký posudok č. 7/2003 zo 4. júla 2003 (posudok bol doručený účastníkom 25., resp. 27. júla 2003).

Okresný súd uznesením z 29. septembra 2003 priznal znalcovi znalečné.Okresný súd 20. novembra 2003 stanovil termín pojednávania na 30. január 2004.Na pojednávaní konanom 30. januára 2004 (prítomní žalobcovia a právni zástupcovia účastníkov)   bol   po   prednesoch   právnych   zástupcov   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bolo zrušené   podielové   spoluvlastníctvo,   predmet   sporu   bol   reálne   rozdelený   a bolo   určené výlučné vlastníctvo účastníkov k jeho rozdeleným častiam. Písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 18 C 1093/1996-100 bolo doručené právnym zástupcom účastníkov 29. februára 2004, resp. 2. marca 2004.

Prvostupňový   rozsudok   napadli   odvolaním   25.   marca   2004   žalovaný   a 30. marca 2004 žalobcovia.  

Okresný   súd   doplňujúcim   rozsudkom   z 19.   apríla   2004   upravil   výrok   rozsudku z 30. januára 2004 o bližšiu identifikáciu nehnuteľnosti („... o výmere 118 m2 zastavaná plocha dvor, dom...“).

Okresný   súd   uznesením   z 19.   apríla   2004   nepriznal   žalovanému   oslobodenie   od súdnych poplatkov a 20. apríla 2004 zaslal odvolania účastníkov na vzájomné vyjadrenie k ich obsahu. Proti vyššie uvedenému uzneseniu podal žalovaný 13. mája 2004 odvolanie.Okresný   súd   26.   mája   2004   predložil   súdny   spis   s odvolaniami   proti   rozsudku (a uzneseniu)   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“). Žalovaný predložil 23. augusta 2004 okresnému súdu potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových   pomeroch.   Toto   potvrdenie   bolo   následne   27.   augusta   2004   predložené krajskému súdu.

Okresnému   súdu   bolo   6.   júna   2005   doručené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 14 Co 169/04-228 z 31. marca 2005, ktorým bol zrušený prvostupňový rozsudok a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, a uznesenie č. k. 14 Co 171/04-235 z 31. marca 2005,   ktorým   bolo   potvrdené   prvostupňové   uznesenie   (uznesenia   krajského   súdu   boli doručené právnym zástupcom účastníkov 13., resp. 16. júna 2005).

Na   č.   l.   243   spisu   je   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   z 10.   júna   2005   k sťažnosti sťažovateľa.

Okresný   súd   1.   júla   2005   vyzval   právneho   zástupcu   žalovaného   na   oznámenie spisovej   značky   konania   o určenie   vlastníctva   žalovaného   k   predmetu   sporu.   Právny zástupca   15. júla   2005   súdu   oznámil,   že   v požadovanom   spore   žalovaného   nezastupuje a vec môže mať súvis s dedičským konaním vedeným pod sp. zn. D 675/92. Podľa úradného záznamu z 8. augusta 2005 predmetná vec nie je vedená v dedičskom registri na Štátnom notárstve   K.   Dňa   16.   augusta   2005   dala   zákonná   sudkyňa   pokyn   súdnej   kancelárii   na zisťovanie konania o predmetnej veci na Okresnom súde Košice – okolie.

Okresný súd 7. septembra 2005 stanovil termín pojednávania na 10. november 2005, súčasne vyzval žalovaného na predloženie listiny, ktorou si uplatnil svoje vlastnícke právo na   Okresnom   súde   Košice   I   k prejednávanej   nehnuteľnosti   (predvolanie   bolo   doručené účastníkom v čase od 8. do 12. septembra 2005.)

Na   pojednávaní   konanom   10.   novembra   2005   (prítomní   účastníci   konania)   boli vypočutí účastníci a konanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania dokazovania „na ohodnotenie predmetnej nehnuteľnosti znalcom z odboru ohodnotenia nehnuteľností“.Na posledných (nečíslovaných) dvoch stranách súdneho spisu je „vyjadrenie sudcu k ústavnej sťažnosti“ z 23. novembra 2005.

Súdny spis sp. zn. 18 C 1093/96 bol predložený ústavnému súdu na nahliadnutie 2. decembra 2005.

B.

Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   sp.   zn.   Spr   2373/05   zo   16.   júna   2005   na sťažovateľovu   sťažnosť   uviedol: „(...)   Predmetná   vec   je   po   skutkovej   stránke   značne zložitá. Súd si musel vyžiadať odborné stanovisko od viacerých znalcov.

Aj keď súd vo veci už rozhodol, stav konania je v podstate taký, aký bol na začiatku konania.

Stav právnej neistoty umocňovanej významom sporu nie je odstránený, a preto Vašu sťažnosť hodnotím ako dôvodnú. (...)“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 1093/96 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 2373/05 z 25. novembra 2005 opísal chronologicky priebeh konania a k dôvodnosti sťažnosti uviedol: „(...) Prieťahy v konaní neboli spôsobené subjektívnym zavinením sudkyne. K predĺženiu konania prispeli aj samotní účastníci, ktorí sa usilovali o mimosúdnu dohodu, ku ktorej však v konečnom dôsledku nedošlo. (...)“

3.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   k vyjadreniu   okresného súdu   okrem   iného   uviedol: „(..)   Sťažovateľ   má   za   to,   že   prieťahy   v tomto   konaní nespočívajú iba v začiatkoch konania, kedy sa účastníci pokúšali o mimosúdnu dohodu. Naviac má za to, že čas od 26. 6. 1998 do 17. 9. 1999 bol neprimerane dlhý jednak na uzavretie mimosúdnej dohody, jednak na to, aby sa konajúci súd vecou zaoberal, nakoľko priebeh konania riadi súd a nie účastníci konania.

O tom, že v priebehu konania sú dlhé časové úseky nečinnosti súdu svedčí aj toto samotné podanie predsedu OS Košice I.

Či boli prieťahy spôsobené subjektívnym zavinením sudkyne, k tomu sa sťažovateľ nevie vyjadriť, lebo on za nečinnosťou vnímal konajúci súd. (...)“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetné konanie, ktoré sa začalo 6. decembra 1996, nie je dosiaľ (ani po vyše deviatich rokoch) právoplatne skončené.

4.2. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné)   relevantnú   pre   rozhodnutie.   Na   základe   týchto   hľadísk   konanie   o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nehodnotil ako právne zložité.

Vzhľadom   na existujúce umiestnenie (lokalizáciu   v teréne) nehnuteľnosti   a z toho vyplývajúce   problémy   jej   reálnej   deľby,   ktoré   spôsobili   (vyvolali)   vykonanie viacerých znaleckých   posúdení   možného   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva,   ústavný   súd pripúšťa   určitú   faktickú   zložitosť   predmetnej   veci   majúcu   vplyv   na   priebeh   a aj   dĺžku konania.   Ani   táto   faktická   náročnosť   však   neospravedlňuje   doterajšie   vyše   deväťročné trvanie sporu.

4.3. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom. Využívanie procesných oprávnení sťažovateľom (pokus o zmier, rozšírenie žaloby a úprava jej petitu) nemalo zásadný vplyv na priebeh konania a nebolo ani hlavným   dôvodom   jeho   doterajšej   dĺžky   (pozri   vyššie   chronologický   prehľad   priebehu konania v časti II odôvodnenia).

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 18 C 1093/96 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

- od 6. decembra 1996 (nápad veci na okresný súd) do 18. augusta 1997 (zaslanie žaloby na vyjadrenie), t. j. vyše osem mesiacov,

- od 1. októbra 1997 (zaplatený súdny poplatok) do 30. apríla 1998 (predvolanie na pojednávanie), t. j. vyše sedem mesiacov,

- od 31. marca 1999 (odpoveď právneho zástupcu sťažovateľov na výzvu súdu) do 24. augusta 1999 (predvolanie na pojednávanie), t. j. takmer päť mesiacov,

-   od   8.   júna   2000   (odpoveď   útvaru   hlavného   architekta)   do   30.   novembra   2000 (predvolanie na pojednávanie), t. j. vyše päť mesiacov,

- od 1. marca 2001 (miestna obhliadka) do 8. októbra 2001 (nariadenie znaleckého dokazovania), t. j. vyše 7 mesiacov,

- od 19. septembra 2002 (pojednávanie) do 19. marca 2003 (nariadenie znaleckého dokazovanie), t. j. 6 mesiacov,t. j. spolu dva a pol roka, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonal vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje,   že   v konaní došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000 Sk z dôvodu prieťahov v konaní spôsobených nečinnosťou okresného súdu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet konania považuje za primerané v požadovanej výške, t. j. v sume 40 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné   podanie   (sťažnosť)   z 26.   septembra   2005   a vyjadrenie   zo   14. decembra   2005. Odmena za jeden   úkon   právnych   služieb   (v   zmysle § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje   spolu   s režijným paušálom   150   Sk   sumu   2   651   Sk.   Odmena   advokátke   za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony   právnych   služieb) 7   953 Sk.   Keďže sťažovateľ   si   uplatnil náhradu   trov   konania v sume 5 302 Sk, ústavný súd rozhodol v súlade s jeho návrhom tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2006