znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 229/04-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Miroslava   Kolesára,   R.,   a Dariny   Kolesárovej,   R.,   obaja zastúpení advokátom Mgr. I. R., Advokátska kancelária, R., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-1 C 141/01 (predtým Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 141/01) a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   RA-1   C   141/01 p o r u š i l   základné   právo   Miroslava   Kolesára   a   Dariny   Kolesárovej,   aby sa   ich   vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-1 C 141/01 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Miroslavovi Kolesárovi a Darine Kolesárovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   povinný   im   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Miroslavovi   Kolesárovi   a   Darine   Kolesárovej   p r i z n á v a   náhradu   trov právneho   zastúpenia   v sume   10   471   Sk   (slovom   desaťtisícštyristosedemdesiatjeden slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   povinný   vyplatiť   na   účet advokáta Mgr. I. R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 2. decembra 2004 č. k. I. ÚS 229/04-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Miroslava   Kolesára,   R.,   a Dariny Kolesárovej,   R.   (ďalej   len   „sťažovatelia“   alebo   „sťažovateľ“   a   „sťažovateľka“),   ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-1 C 141/01“ (predtým Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 141/01), (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“). Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Dňa 5. 3. 2001 podali sťažovatelia na Okresný súd v Revúcej žalobu, ktorou žiadali, aby žalovaný J. B., bytom L. bol zaviazaný uhradiť im sumu 171 234,90 Sk ako náhradu škody, ktorú utrpeli smrťou svojho syna M. K., ktorý zahynul pri dopravnej nehode. Dopravnú nehodu spôsobil pod vplyvom alkoholu žalovaný, ktorý v trestnom konaní aj bol odsúdený k trestu odňatia slobody. Od podania žaloby na Okresný súd v Revúcej si žalovaný uložený trest už aj vykonal. (...)

Vo   svojej   žalobe   sťažovatelia   si uplatnili   len nárok na   náhradu   škody,   ktorá   im dopravnou nehodou skutočne vznikla a svoj nárok aj doložili príslušnými dokladmi. Napriek tomu, že uplatnený nárok bol doložený všetkými relevantnými dokladmi a napriek tomu, že súdu sme oznámili aj adresu kde si žalovaný vykonával svoj trest odňatia slobody, súd od podania žaloby bol vo veci úplne nečinný. (...)

Keďže   sťažovatelia   poznajú problémy,   s ktorými zápasí   OS v Revúcej,   dlhú   dobu čakali kedy sa dostanú do poradia. Lenže keď táto doba presiahla všetky rozumné hranice, prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   sa   obrátili   na   OS   v Revúcej   so   žiadosťou o urýchlenie súdneho konania. Žiadosť o urýchlenie súdneho konania osobne predložil na súd právny zástupca sťažovateľov dňa 13. 2. 2004. (...) Od doby podania žaloby do podania žiadosti o urýchlenie súdneho konania uplynula doba skoro troch rokov, pričom súd nemôže vo   veci   preukázať   absolútne   žiadnu   činnosť.   A pritom   ide   o takú   dôležitú   vec   ako vysporiadanie nárokov po tragickej smrti jediného dieťaťa sťažovateľov. (...)

Sťažovatelia v snahe ukončiť celú záležitosť čím skôr sa ako na poslednú inštanciu obrátili na predsedu OS v Revúcej so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Táto sťažnosť na súd bola podaná opätovne osobne právnym zástupcom sťažovateľov dňa 21. 5. 2004. Na túto sťažnosť po mesiaci reagoval predseda súdu stereotypnou odpoveďou, v ktorej prieťahy uznal, odôvodnil ich nedostatočným obsadením súdu a uviedol, že dáva sudkyni pokyn vo veci konať. Žiaľ skutočnosť je taká, že do dňa vypracovania tejto sťažnosti súd je vo veci naďalej nečinný. (...)

Túto nečinnosť súdu sťažovatelia berú ako úplne neľudskú. Veď predsa sudcovia musia   vedieť   čo   pociťujú   rodičia,   ktorým   nezodpovedný   vodič   zabije   ich   jediné   dieťa a ktorým táto ignorácia   ešte   viac jatrí   ich   ranu v srdci   spôsobenú   smrťou   ich   dieťaťa. Navyše táto až nepochopiteľná nečinnosť súdu značne znižuje dôveryhodnosť súdu nielen v ich   očiach,   ale   aj   v očiach   spoluobčanov,   ktorí   celú   záležitosť   sledujú   so   značnou pozornosťou.   Preto   sťažovatelia   oprávnene   žiadajú,   aby   Ústavný   súd   SR   im   priznal   aj primerané   finančné   zadosťučinenie.   A s ohľadom   na   dobu   prieťahov   zavinených   OS v Revúcej,   s ohľadom   na   morálne   a psychické   škody,   ktoré   tieto   prieťahy   spôsobujú sťažovateľom a v neposlednom rade aj znižovaním vážnosti súdu v očiach spoluobčanov za primerané považujeme   finančné zadosťučinenie   v celkovej   výške 100 000 Sk   pre   oboch sťažovateľov spoločne.

Z horeuvedených dôvodov žiadame, aby Ústavný súd SR (...) vydal nález, v ktorom rozhodne, že v konaní vedenom Okresným súdom v Revúcej pod sp. zn. 1 C 141/01 bola a ešte   aj   je   porušovaná   Ústava   SR   v jej   článku   48   ods.   2   v neprospech   sťažovateľov Miroslava Kolesára a Dariny Kolesárovej. Taktiež žiadame, aby Ústavný súd SR uložil Okresnému súdu v Revúcej povinnosť v spore konať bez ďalších zbytočných prieťahov. Súčasne navrhujeme, aby sťažovateľom bolo priznané finančné zadosťučinenie a to vo výške 100 000 Sk spoločne pre oboch sťažovateľov, splatné do dvoch mesiacov odo dňa doručenia nálezu účastníkom a aby OS v Revúcej bol zaviazaný uhradiť sťažovateľom trovy konania splatné k rukám ich právneho zástupcu priamo na jeho účet a to do 15 dní odo dňa doručenia nálezu Ústavného súdu účastníkom.

Odmenu právneho zástupcu si uplatňujeme v celkovej výške 7 820 Sk. Odmena je vypočítaná v zmysle ustanovenia §-u 13 ods. 8 vyhl. č. 163/02 Z. z., pričom ako výpočtový základ sa vychádza zo sumy 14 118 Sk. Celková suma je znížená v zmysle ustanovenia §-u 17 ods. 2 vyhl. č. 163/02 Z. z. K celkovej sume sú ešte pripočítané výdavky na miestne telekomunikačné výdavky vo výške 272 Sk za dva úkony. (...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. D., listom z 11. februára 2005   sp.   zn.   Spr.   219/05   a právny   zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 23. februára 2005.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom prípise uviedla nasledovné podstatné skutočnosti:

„Je to právna vec, ktorá je po zlúčení Okresného súdu Revúca s Okresným súdom Rimavská Sobota vedená pod spisovou zn. č. RA-1 C 141/01. Sťažovatelia podali návrh na bývalý   Okresný   súd   Revúca   dňa   05.   03.   2001.   Je   pravdou,   že   v tejto   veci   sa   riadne nekonalo.

Dňa   19.   08.   2002   sa   sťažovateľ   Miroslav   Kolesár   informoval   o stave   konania. Konajúca sudkyňa JUDr. M. K. mu oznámila prípisom zo dňa 28. 08. 2002, že k prieťahom vo   vybavovaní   jeho   návrhu   dochádza   z dôvodu   trvalého   nedostatočného   personálneho obsadenia súdu a vzhľadom na to, že ide o návrh z roku 2001 bude tento podľa poradia prejednaný.   Po   tomto   oznámení   neboli   vo   veci   urobené   žiadne   úkony.   Sťažovateľ v zastúpení svojím právnym zástupcom Mgr. I. R., advokátom z R. žiadal súd dňa 11. 02. 2004 o urýchlenie súdneho konania. Sudkyňa doručila dňa 17. 02. 2004 žalovanému návrh na vyjadrenie v lehote 15 dní a zároveň dňa 18. 02. 2004 oznámila právnemu zástupcovi sťažovateľa, že súd je od svojho vzniku personálne neobsadeným súdom a z tohto dôvodu nie   je   možné   jednotlivé   veci   vybavovať   priebežne.   Žalovaný   sa   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   vyjadril   k návrhu   dňa   05.   03.   2004   a sudkyňa   vytýčila   termín pojednávania dňa 10. 11. 2004 na deň 02. 12. 2004. Na pojednávaní dňa 02. 12. 2004 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania. Dňa 21. 01. 2005 podal právny zástupca sťažovateľa návrh na doplnenie dokazovania a zároveň upresnil a doplnil návrh.

Dňom 01.   01.   2005 došlo k zlúčeniu Okresného súdu Revúca s Okresným súdom Rimavská Sobota, pričom zákonnou sudkyňou v tejto právnej veci je naďalej JUDr. M. K. Vo veci nebol zatiaľ vytýčený ďalších termín pojednávania.

Podľa § 30 ods. 1 a 2 Zákona o ústavnom súde Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„(...) K sťažnosti sa vyjadrila aj predsedkyňa OS v Rim. Sobote. Táto vo svojom vyjadrení jednoznačne priznala, že OS v Revúcej od podania žaloby vo veci riadne nekonal. Taktiež priznala, že po zrušení OS v Revúcej a jeho zlúčení s OS v Rim. Sobote vo veci nekonal ešte ani tento súd.   Jednoznačne je možné povedať,   že   predsedkyňa   OS v Rim. Sobote   si   osvojila   názor,   ktorý   vyjadril   aj   predseda   zrušeného   OS   v Revúcej   vo   svojej odpovedi na písomnú sťažnosť žalobcov.

Sťažovatelia   nepopierajú   personálne   ťažkosti,   s ktorými   sa   stretával   bývalý   OS v Revúcej. Lenže aj napriek týmto objektívnym ťažkostiam sa nemôže stať, že žaloba podaná na súd 5. 3. 2001 bez povšimnutia leží na súde viac ako štyri roky od jej zaregistrovania. Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu urgovali začatie súdneho konania listom doručeným na súd dňa 13. 2. 2004. Na tento list žalobcovia dostali odpoveď, podľa ktorej   súd   zaslal   rovnopis   žaloby   žalovanému   na   vyjadrenie.   Ako   vyplýva   z dátumu vyjadrenia sa žalovaného, súd mu zaslal žalobu na vyjadrenie v polovici februára 2004, čiže   skoro   tri   roky   od   podania   žaloby.   Pre   taký   prieťah   v konaní   neexistuje   žiadne ospravedlnenie.

Celá   situácia   je   o to   tragickejšia,   že   žalovaný   po   použití   značného   množstva alkoholických nápojov zrazil a smrteľne zranil jediné dieťa žalobcov. Potom sa nemožno diviť, že žalobkyňa sa psychicky zrútila následkom čoho musela byť liečená na psychiatrii. K jej zlému zdravotnému stavu značnou mierou prispievajú aj prieťahy v činnosti bývalého OS v Revúcej. Už po podaní sťažnosti pre porušenie Ústavy SR bolo vo veci dňa 2. 12. 2004 prevedené prvé a doteraz jediné pojednávanie. Žalobkyňa sa tohto pojednávania s ohľadom na jej duševný stav na doporučenie svojho ošetrujúceho lekára nezúčastnila. (...)

Ako   vyplýva   z vyjadrení   predsedu   bývalého   OS   v Revúcej   a predsedkyne   OS v Rim. Sobote, ani títo prieťahy v súdnom konaní v spore teraz vedenom pod sp. zn. RA- 1 C 141/01   nepopierajú.   Preto   je   sťažnosť   pre   porušenie   Ústavy   SR,   ktorú   podali žalobcovia v súdnom spore vedenom pod touto sp. zn. úplne odôvodnená.

Sme toho názoru, že úplne odôvodnená je aj žiadosť na finančné zadosťučinenie. A s ohľadom na značne negatívny dosah na psychický stav manželov značne zosilnený viac ako trojročnou úplnou nečinnosťou súdu považujeme za úplne opodstatnenú ich požiadavku na priznanie finančného zadosťučinenia v celkovej výške 100 000 Sk.

Sťažnosť pre porušenie Ústavy SR sme riadne odôvodnili a doplnili preto máme za to, že pri jej prejednaní netrváme na tom, aby vo veci bolo vytýčené ústne pojednávanie. Súčasne Vám oznamujeme, že trovy právneho zastúpenia si uplatňujeme s tým, že žiadame,   aby OS v Rim.   Sobote   bol   zaviazaný   ich uhradiť   na účet.   Priamo v písomnej sťažnosti sme si uplatnili nárok na priznanie trov konania za dva úkony právnej pomoci. Tento   nárok   rozširujeme   aj   za   vypracovanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   sa predsedkyne OS v Rim. Sobote o jeden úkon v celkovej výške 2 651 Sk (2001 Sk + 150 Sk paušál). Spolu si uplatňujeme nárok vo výške 10 471“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. RA-1 C 141/01 (predtým Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 141/01):

Dňa   5.   marca   2001   bol   Okresnému   súdu   Revúca   doručený   žalobný   návrh sťažovateľov na zaplatenie 171 234,90 Sk z titulu náhrady škody spôsobenej ublížením na zdraví následkom smrti proti J. B. z L. (ďalej len „odporca“).

Dňa 19. augusta 2002 doručil súdu sťažovateľ podanie, v ktorom sa zaujímal o stav konania vo veci predmetného žalobného návrhu.

Dňa   21.   augusta   2002   konajúca   sudkyňa   listom   oznámila   sťažovateľovi,   že „K prieťahom vo vybavovaní Vášho návrhu dochádza z dôvodu trvalého nedostatočného personálneho obsadenia tunajšieho súdu“.

Dňa   13.   februára   2004   doručili   sťažovatelia   súdu   žiadosť   o urýchlenie   súdneho konania.

Dňa 17. februára 2004 bol v spise vykonaný úradný záznam o tom, že odporca bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Dňa 17. februára 2004 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii okresného súdu pokyn, aby doručila návrh na vyjadrenie odporcovi.

Dňa 18. februára 2004 konajúca sudkyňa listom oznámila sťažovateľom, že ich návrh bol zaslaný odporcovi na vyjadrenie.

Dňa 8. marca 2004 odporca doručil súdu svoje vyjadrenie k žalobnému návrhu. Dňa 10. novembra 2004 sudkyňa nariadila pojednávanie na 2. december 2004. Dňa 2. decembra 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom predloženia objektivizácie jednotlivých čiastkových nárokov v lehote dvoch mesiacov.

Dňa 21. januára 2005 doručili sťažovatelia súdu podanie o zmene a doplnení svojho žalobného návrhu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS   54/02, II.   ÚS   32/02). Podľa   rovnakých kritérií   postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o zaplatenie 171 234,90 Sk z titulu náhrady škody spôsobenej ublížením na zdraví následkom smrti t. č. vedenom pod sp. zn. RA-1 C 141/01, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia, došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci.

2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný v období od 5.   marca   2001   do   17.   februára   2004   (tridsaťpäť   mesiacov)   a od   8.   marca   2004   do 10. novembra   2004   (deväť   mesiacov).   Okresný   súd   teda   počas   troch   rokov   a ôsmich mesiacov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa   sťažovatelia   ako   žalobcovia   vo   veci náhrady   škody   spôsobenej   ublížením   na   zdraví následkom   smrti   počas   súdneho   konania   nachádzajú,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.   Obranu   okresného   súdu,   podľa   ktorého „k prieťahom   vo   vybavovaní   (...)   návrhu dochádza   z dôvodu   trvalého   nedostatočného   personálneho   obsadenia   súdu,“ nemožno akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Skutočnosť, že okresný súd (konkrétne ešte Okresný súd Revúca) mal personálne problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 100 000 Sk „s ohľadom na značne negatívny dosah na psychický stav manželov značne zosilnený viac ako trojročnou úplnou nečinnosťou súdu“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na povahu veci, ako aj na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov považuje za primerané každému vo výške po 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   10   471 Sk z dôvodu   trov   ich   právneho   zastúpenia   advokátom Mgr. I. R.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia   15.   júla   2004,   podanie   sťažnosti 26. júla 2004 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 23. februára 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 9 068 Sk. Základná sadzba   tarifnej   odmeny   bola   však   znížená   o 20   %,   pretože   išlo   o   spoločné   úkony   pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 7 254,40 Sk. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 136 Sk v roku 2004) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2004 sumu 14 790 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Za   jeden   úkon,   ktorý   bol   vykonaný   v roku   2005,   patrí   odmena   pre   jedného sťažovateľa v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 4 301,60   Sk   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.Celkové   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   preto   predstavujú   celkom zaokrúhlene sumu 19 100 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslili v sume 10 471 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi

- im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2004