znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 228/2015-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.,   Lazaretská   12,   Bratislava,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Pavlom   Blahušiakom,   Advokátska   kancelária   DEDÁK& Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základnýchpráv podľa   čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkomKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 339/2013 z 12. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2015faxom a následne 27. apríla 2015 poštou doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s.,Lazaretská   12,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)sp. zn. 2 Co 339/2013 z 12. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Sťažovateľ uverejnil v denníkoch SME a ÚJ SZÓ, ktoré vydáva, sériu článkov (ďalej len   „články“)   súvisiacich   s   návštevou (ďalej   len   „ “) v erotickom   klube dňa   26.8.2005.   Jeho návšteva   v tomto   zariadení   sa   do   povedomia   verejnosti   dostala   prostredníctvom videozáznamu   z   policajnej   akcie   v   daný   večer,   na   ktorom   bol   nasnímaný. V novembri 2006 bol daný videozáznam zverejnený na internete na www.youtube.com, kde si ho pozrelo vyše 80.000 ľudí.

bol v čase návštevy erotického klubu poslanec mestského zastupiteľstva mesta,   podpredsedom   občianskeho   združenia a riaditeľom gymnázia v.

podal na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „prvostupňový súd“) dňa 18.12.2006 žalobu o ochranu osobnosti proti sťažovateľovi, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000 Sk.

Prvostupňový súd rozhodol dňa 28.10.2009, sp. zn. 11 C 241/06 rozsudkom (ďalej len „rozsudok“), ktorým zaviazal sťažovateľa k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33.193,92 EUR (1.000.000 Sk). Súd zároveň uložil povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 11,96 EUR a sťažovateľovi vo výške 59,76 EUR. V zvyšnej časti prvostupňový súd návrh zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku dňa 30.12.2009 odvolanie (ďalej len „odvolanie“), o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   aj   „druhostupňový   súd“)   rozsudkom zo dňa 19.10.2011, č. k. 7Co 204/2010 (ďalej len „konečný rozsudok“) nasledovne:

- prvostupňový rozsudok výrok o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť 33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)

- takisto potvrdil výrok ukladajúci povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 11,96 eur a sťažovateľovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)

-   napadnutý   výrok   prvostupňového   rozsudku   o   trovách   konania   zrušil   a   vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „Výrok 3“).

Proti   rozsudku   druhostupňového   súdu   podal   sťažovateľ   ústavnú   sťažnosť,   ktorú ústavný   súd   prijal   a   následne   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   558/2012   z   28.2.2013   (ďalej   aj „nález“) rozhodol, že daný rozsudok porušil práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Následne   druhostupňový   súd   vec   opätovne   prejednal   a   vydal   rozsudok č. k. 2 Co 339/2013-612 z 12.11.2014 (ďalej len „konečný rozsudok“), ktorým:

- potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o uložení povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi 33.193,92 EUR potvrdil (ďalej len „Výrok 1“)

-   potvrdil   výrok   ukladajúci   povinnosť   zaplatiť   náhradu   trov   konania   štátu navrhovateľovi v sume 11,96 eur a odporcovi 59,76 eur (ďalej len „Výrok 2“)

- odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51 eur (ďalej len „Výrok 3“)...

Sťažovateľ týmto podáva proti Výroku 1, Výroku 2 a Výroku 3 konečného rozsudku Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   2   Co   339/2013   zo   dňa   12.11.2014   túto   ústavnú sťažnosť....

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho ústavné právo garantované v článku 46 na súdnu ochranu   bolo   porušené,   nakoľko   druhostupňový   súd   porušil   právo   sťažovateľa na spravodlivý proces pretože:

III.1 nerešpektoval nález Ústavného súdu II. ÚS 558/2012 z 28.2.2013, III.2 svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, III.3 odôvodnení konečného rozsudku sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.»

K   námietke   nerešpektovania   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   558/2012z 28. februára 2013 sťažovateľka uviedla, že ústavný súd v uvedenom konaní «rozhodoval o totožnom   konaní,   ako   je   predmet   tejto   sťažnosti.   V   predmetnom   konaní   posudzoval rozsudok   druhostupňového   súdu   z   19.10.2011,   v   ktorom   druhostupňový   súd   rozhodol obdobne ak v konečnom rozsudku z 12.11.2014, t. j. konštatoval zásah sťažovateľa do práv a uložil mu povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy ako aj trovy konania. Sťažovateľ   má   za   to,   že   ústavný   súd   sa   vo   svojom   náleze   z   28.2.2013, sp. zn. II. ÚS 558/2012 stotožnil s jeho argumentáciou prezentovanou v priebehu celého prvostupňového aj druhostupňového konania. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nezasiahol do práv a v týchto intenciách prikázal druhostupňovému súdu konať a rozhodnúť...

...   Ústavný   súd   teda   jasne   uviedol,   že   skutkové   tvrdenia   a   hodnotiace   úsudky z článkov   nie   sú   protiprávne   a   nepredstavujú   nedovolený   zásah   do   osobnostných   práv navrhovateľa. V prípade uvedených právnych záverov nešlo o „nejaké nezáväzné, či interné úvahy“ ústavného súdu. Aj z pohľadu systematiky nálezu, keď tieto závery ústavný súd umiestnil do časti „Záver“ je nepochybné, že išlo o zhrňujúce závery kreujúce jeho právny názor na prejednávanú vec. Tieto závery preto musia všeobecné súdy vziať do úvahy pri svojom rozhodovaní.

Druhostupňový súd mal v zmysle § 56 Zákona a § 135 OSP tieto závery rešpektovať a pri svojom rozhodovaní bol týmito závermi viazaný. Vo svojom konečnom rozsudku sa právnymi závermi ústavného súdu nevysporiadal, ani ich nezohľadnil a rozhodol v príkrom rozpore s nálezom. Tie isté skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, u ktorých ústavný súd nenašiel   žiadne   zásahy   do   osobnostných   práv,   druhostupňový   súd   označil za protiprávne a nedovoleným spôsobom zasahujúce do osobnostných práv, za čo mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania...

Sťažovateľ   spoliehajúc   sa   na   záväznosť   nálezu   Ústavného   súdu   nemohol predpokladať rozhodnutie druhostupňového súdu, ktoré sa nachádza v konečnom rozsudku. Sťažovateľ   nemohol   s   ohľadom   na   nerešpektovanie   nálezu   prispôsobiť   svoju   procesnú obranu v súdnom konaní. Konečný rozsudok je tzv. „prekvapivé rozhodnutie“, ktorým sa z materiálneho   pohľadu   odňala   sťažovateľovi   efektívna   možnosť   konať   pred   súdom a zasiahlo sa zásadným spôsobom do jeho právnej istoty.

Keďže druhostupňový súd nepostupoval v súlade s pokynmi ústavného súdu, konal v rozpore s právnym predpismi a odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces, právo na súdnu ochranu. Arbitrárnym postupom odvolacieho súdu bol tiež porušený jeden zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu - princíp právnej istoty.».

Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne,jeho skutkové a právne závery sú nesprávne a/alebo neúplné, čo spôsobilo odňatie právasťažovateľky konať pred súdom.

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   argumentovala,   že   právne   závery   krajského   súdulogicky nevyplývajú zo skutkových zistení, pretože „prvostupňový súd dospel na základe vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam.   Druhostupňový   súd   sa argumentáciou   sťažovateľa   ohľadne   právneho   posúdenia   veci   dôkladne   nezaoberal a potvrdením   prvostupňového   rozsudku   sa   v   podstate   stotožnil   so   skutkovým   stavom a právnym   hodnotením   prvostupňového   súdu.   Sťažovateľ   v   odvolaní   druhostupňový   súd upozornil, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov a skutkových zistení k nesprávnym právnym záverom...“.

Krajský   súd   tiež   podľa   sťažovateľky   uprel   jej   právo   dozvedieť   sa   o   príčináchrozhodnutia   právom   stanoveným   spôsobom,   keďže „v   danom   prípade   je   podstatnou otázkou pre rozhodnutie vo veci zistenie, či došlo k neoprávnenému zásahu do práv a   či   sú   dané   predpoklady   na   obmedzenie   slobody   prejavu.   V   prípade,   ak odôvodnenie   konečného   rozsudku   uvedené   postráda   a   súd   navyše   predpoklady   pre obmedzenie slobody prejavu nezisťoval, právny záver druhostupňového súdu neobstojí. V takom prípade nemožno ani hovoriť o presvedčivom odôvodnení súdneho rozhodnutia.“.

Podľa sťažovateľky sa krajský súd nesprávne stotožnil so závermi Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) týkajúcimi sa zásahu do práv v oblastirodiny a známych, pracovnej oblasti, ako aj v oblasti verejného života, pričom v konanípreukázanie ujmy v týchto oblastiach preukázané nebolo.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, jehoodôvodnenie je nejasné, pretože krajský súd sa nevysporiadal s jej argumentmi podstatnýmipre rozhodnutie vo veci.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   slobodu   prejavuzaručeného   v   čl.   26   ods.   1   a   2   ústavy   sťažovateľka   argumentovala,   že   krajský   súd„v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie podmienok pre obmedzenie slobody prejavu a jeho   rozhodnutie   je   v   tomto   smere   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné. Druhostupňový súd mal svojím rozhodnutím nájsť a zadefinovať rovnováhu, primeranosť medzi právom podľa čl. 26   ústavy, ústavne konformnými možnosťami jeho obmedzenia a právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy. Súd však v konečnom rozhodnutí bez zjavného dôvodu,   ústavne   nesúladným   spôsobom   priorizoval   právo   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena   pred   právom   sťažovateľa na slobodu prejavu. V danom prípade nie sú splnené ústavné predpoklady pre obmedzenie práva na slobodu prejavu. Konajúce súdy ich existenciu zväčša neposudzovali a tam, kde test   ústavnej   konformity   obmedzenia   práv   vykonali   sú   ich   závery   nesprávne,   negujúce podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu.

Sloboda prejavu ako ústavou zaručená sloboda nie je neobmedzená. Podmienky na jej obmedzenie stanovuje ústava v článku 26 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 4. Právo na slobodu   prejavu   možno   v   zmysle   uvedeného   obmedziť   iba   opatrením   stanoveným zákonom,   ktoré   je   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné   na   ochranu   jedného z vymedzených legitímnych cieľov. Každé obmedzenie základných práv musí byť primerané sledovanému účelu a vždy je potrebné dbať na podstatu a zmysel obmedzovaného práva. Aplikácia obmedzení základných práv musí byť v zásade reštriktívna, tak aby boli v čo možno najširšej miere garantované subjektívne práva proti zásahom orgánov moci.“.

V   súvislosti   s   nevyhnutnosťou   obmedzenia   slobody   prejavu   je   sťažovateľka   tohonázoru, že „nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, aby v dôsledku zverejnenia článkov boli prijaté opatrenia na ochranu osobnostných práv. Zverejnené články nijako nevybočujú z ústavných medzí slobody prejavu a sú jednoznačne realizáciou slobody prejavu. Súdy neosvedčili naliehavú spoločenskú potrebu pre aplikáciu opatrení potrebných na ochranu práv a slobôd.

ako verejne činná osoba musí počítať so zvýšeným záujmom o svoju osobu a rešpektovať, že verejnosť - voliči sa zaujímajú o jeho skutky. Ako riaditeľ školy - gymnázia si musí byť takisto vedomý skutočnosti, že z titulu svojej funkcie má pre žiakov pôsobiť aj ako morálna autorita...

Prvostupňový súd ako aj druhostupňový súd pri odôvodneniach svojich rozhodnutí poukazovali najmä na neprimerane veľký rozsah, ktorý sťažovateľ téme návštevy v erotickom salóne venoval. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v pomeroch malého regionálneho mesta - išlo o top tému daného obdobia, ktorá zaujímala celú verejnosť (čo potvrdilo aj dokazovanie) a bolo prirodzené, že bola spravodajsky pokrývaná. V každom článku však išlo o opísanie aktuálneho vývoja kauzy, ktorá súvisela s, a nie o opakovanie tvrdenia, že bol v erotickom salóne.

Okrem prvých dvoch článkoch nebola návšteva nikdy nosnou témou ďalších článkov.   Novinári   mapovali   vývoj   udalostí   a   reakcie   rodičov,   politikov   a   ďalších zainteresovaných osôb (napr. predseda SMK, primátor, členovia rady školy, členovia petičného výboru na odvolanie ), pričom pre vysvetlenie situácie bolo potrebné uviesť podpornú informáciu.“.

K primeranosti obmedzenia slobody prejavu sťažovateľka poukazujúc na súvisiacerozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) uviedla, že „ústavou prípustným účelom obmedzenia slobody prejavu je ochrana osobnostných práv. Takéto obmedzenie však musí byť primerané sledovanému účelu...

Sťažovateľ už vyššie poukázal na skutočnosť, že naďalej žije s manželkou bez viditeľných zmien v ich vzťahu, zotrval vo funkcii riaditeľa gymnázia a bol opätovne zvolený do   funkcie   poslanca   mestského   zastupiteľstva.   Tieto   dokázané   fakty   vyvracajú   tvrdenia o ujme v rodinnej, pracovnej a politickej rovine.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 2 Co 339/2013-612 zo dňa 12.11.2014 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 339/2013-612 zo dňa 12.11.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s.   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 33.000 EUR.

4. Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva úhradu trov konania, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet DEDÁK & Partners, s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, aksa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojichpráv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na toposkytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladáautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákonyna konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvoupodľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultimaratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   23.   marca   2015elektronicky a 24. marca 2015 poštou na okresnom súde dovolanie proti rozsudku krajskéhosúdu, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc poskytnúť ochranuoznačeným   právam   sťažovateľky   má   najprv   a   predovšetkým   Najvyšší   súd   Slovenskejrepubliky (ďalej len,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súddospel vo veciach napr. m. m. III.   ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011,I. ÚS 480/2013).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnostipodanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolaciekonanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu odmietnuť prejej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľkanamieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežnes   ním   aj   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princípsubsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutianajvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákonao ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravnéprostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných právalebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), žev prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanejsťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomtomimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky budemať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolanianeprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva nasúdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivésúdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade   procesnéhorozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnostiústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozsudku krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský aZvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojenís § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľkynezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015