znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 228/2014-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   augusta   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti M. S., a. s., zastúpenej spoločnosťou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Prievozská 4/B, Bratislava, za ktorú   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   Milan Malata,   vo   veci   namietaného porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 12/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 Cb 51/2002) a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   M.   S.,   a. s.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cb   12/2010   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Cb   51/2002) p o r u š e n é   b o l o.

2. Obchodnej spoločnosti M. S., a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice – okolie p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice – okolie j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti M. S.,   a.   s.,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   331,68   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a šesťdesiatosem   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   spoločnosti   Malata, Pružinský, Hegedüš   &   Partners   s. r. o.,   Prievozská   4/B,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Prievozská 4/B, Bratislava, za ktorú   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   Milan Malata,   vo   veci   namietaného porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 12/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 Cb 51/2002).

Sťažovateľka poukazujúc na celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už viac ako 11 rokov a   dosiaľ   nie   je   právoplatne   skončené,   a na   nečinnosť   okresného   súdu   po   zrušení   jeho rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie, t. j. počnúc od 27. novembra 2009 v trvaní viac ako 4 roky, namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   spoločnosti   M. S.,   a. s.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice okolie v konaní vedenom pod spisovou značkou 12 Cb/51/2002 porušené bolo.

Okresnému   súdu   Košice   okolie   v   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou 12 Cb/51/2002 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Spoločnosti M. S., a. s. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- EUR (slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice okolie povinný uhradiť do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice okolie je povinný uhradiť spoločnosti M. S., a. s. trovy právneho zastúpenia   vo   výške   vo   výške   331,68   EUR...   na   účet   právneho   zástupcu,   advokátskej kancelárie M. P. H., do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 228/2014-24 z 21. mája 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr V/325/14 z 13. júna 2014 uviedol prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu vykonaných v období po 27. novembri 2009, uznal, že „v konaní boli spôsobené prieťahy“, a zároveň uviedol, že „v priebehu obdobia, keď bol súd   nečinný,   sťažovateľ   sa   o   konanie   vo   veci   nezaujímal...   a   pokračovanie   vo   veci neurgoval“.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr V/325/14 z 13. júna 2014 a právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení z 9. júla 2014 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet posudzovaného konania (nárok žalobcu – pôvodne Bardejovské pozemné stavby, a. s., a po postúpení pohľadávky a pripustení zmeny účastníka žalobcu na ELO spol. s r. o. – na zaplatenie sumy 17 367 125 Sk uplatnený proti sťažovateľke) sa po právnej a skutkovej stránke   nejaví   takým   zložitým,   aby   odôvodňoval   neprimeranú   celkovú   dĺžku posudzovaného konania.

Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov.

Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 17 Cb 12/2010 (pôvodne sp. zn. 12 Cb 51/2002) zistil, že namietané konanie sa začalo 23. mája 2002 a sťažovateľka je v tomto konaní v postavení žalovanej. Žalobca (pôvodne Bardejovské pozemné stavby, a. s., a po postúpení pohľadávky a pripustení zmeny účastníka na žalobcu ELO spol. s r. o.) sa v tomto   konaní   domáhal   proti   sťažovateľke   zaplatenia   sumy   17 367 125 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd vo veci rozhodol po 4 rokoch konania rozsudkom z 21. júna 2006, ktorým   sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   sumu   17 367 125 Sk s príslušenstvom.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní rozsudkom zo 17.   decembra   2007   (vydaným   po   1   roku   od   predloženia   veci   krajskému   súdu na odvolacie   konanie)   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   z   21.   júna   2006   v   časti sťažovateľke uloženej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 16 370 460 Sk a v zostávajúcej časti ho zmenil tak, že žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní uznesením z 29. júna 2009 (vydaným po 1 roku od predloženia veci najvyššiemu súdu na dovolacie konanie) zrušil rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcom výroku a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie odvolacie konanie.

Následne krajský súd (po 4 mesiacoch od vrátenia veci najvyšším súdom) uznesením z   18.   novembra   2009   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z   21.   júna   2006   vo   výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi sumu 16 370 460 Sk a vec mu vrátil na ďalšie konanie v súlade so závermi najvyššieho súdu.

Spis bol okresnému súdu doručený 27. novembra 2009, pričom počnúc od uvedeného dátumu bol okresný súd vo veci nečinný v období viac ako 4 rokov.

Žalobca 22. novembra 2013 doručil okresnému súdu späťvzatie návrhu z dôvodu, že ním uplatňovaná pohľadávka bola sťažovateľkou uhradená v exekučnom konaní.

Ústavný súd z vyžiadaného exekučného spisu okresného súdu sp. zn. 4 R 107/2008 zistil,   že   žalobca   15.   februára   2008   podal   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu – právoplatného rozsudku okresného súdu z 21. júna 2006 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu zo 17. decembra 2007, ktorým sa domáhal proti sťažovateľke vymoženia sumy 16 370 460 Sk. Exekučné konanie bolo ukončené 29. apríla 2008 (t. j. po dva a pol mesiaci od začatia konania), a to vymožením pohľadávky prikázaním z účtu sťažovateľky.

Okresný   súd   uznesením   z   18.   marca   2014   zastavil   konanie z   dôvodu   späťvzatia žaloby, proti ktorému uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie.

Z   vyjadrenia   okresného súdu   sp.   zn. Spr   V/325/14   z   13.   júna 2014   vyplýva, že odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení konania bolo predložené na rozhodnutie krajskému   súdu   13.   júna   2014,   teda   po   dvoch   mesiacoch   od   doručenia   sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu (10. apríla 2014).

Konanie v namietanom konaní dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd preto uzatvára, že s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania v trvaní viac ako 12 rokov (konanie sa začalo 23. mája 2002), na sťažovateľkou namietanú úplnú nečinnosť okresného súdu v období viac ako 4 rokov konania od vrátenia veci krajským súdom, t. j. od 27. novembra 2009, ako aj na ostatné okolnosti posudzovaného konania došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   vysloví,   že   k   porušeniu   práva   došlo   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde neprikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu už vo veci koná v odvolacom konaní krajský súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania, jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu)   po   134   €   (§   11   ods.   3   vyhlášky),   čo   spolu s režijným   paušálom   3   x   8,04   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   426,12   €. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám právneho zastúpenia sťažovateľky je potrebné pripočítať daň z pridanej hodnoty 20 %, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia v sume 511,34 €. Vzhľadom na to, že sťažovateľka si uplatnila nárok na priznanie náhrady trov konania v sume 331,68 € a tento neprevyšuje   jej   zákonný   nárok,   ústavný   súd   je   priznal   uplatnený   nárok   v   celej   výške 331,68 €, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Ústavný   súd   nevyhovel   v   súlade   s   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala prikázať okresnému súdu konať   v namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznať   jej   finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014