znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 228/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods.   1   a čl. 149 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresnej   prokuratúry   Piešťany č. k. 1 Pn 519/12-4   z 2.   októbra   2012   a opatrením   Krajskej   prokuratúry   v   Trnave č. k. 2 Kn 556/12-10 z 25. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 519/12-4 z 2. októbra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie okresnej   prokuratúry“)   a opatrením   Krajskej   prokuratúry   v Trnave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   č.   k.   2   Kn   556/12-10   z 25.   januára   2013   (ďalej   aj   „opatrenie   krajskej prokuratúry“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   fyzická   osoba   P.   N.   (ďalej   aj „oznamovateľ“) ako konateľ a v tom čase aj spoločník obchodnej spoločnosti S., s. r. o., podal na odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru T. trestné oznámenie vo veci prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods.   1 a 2 písm. c)   zákona č.   300/2005 Z.   z. Trestný   zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Poverený príslušník Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru   H.   Okresného riaditeľstva   Policajného zboru   T.   (ďalej   len „policajt“) po odstúpení veci svojím uznesením ČVS: ORP-1913/HC-TT-2012 z 9. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie policajta“) rozhodol o odmietnutí podaného trestného oznámenia podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Proti   uzneseniu   policajta   podal   oznamovateľ sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pn 519/12-4 z 2. októbra 2012 tak, že podanú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zamietla.   Proti   rozhodnutiu   okresnej   prokuratúry oznamovateľ brojil podaním podnetu podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   ktorý   bol   vybavený opatrením   krajskej   prokuratúry   č. k. 556/12-10   z 25.   januára   2013.   V ostatnom   podal sťažovateľ cestou svojho konateľa P. N. sťažnosť ústavnému súdu.

3. V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal predovšetkým to, že „... má zákonný nárok na to, aby orgány činné v trestnom konaní náležite a dôsledne zistili podozrenie zo spáchania   trestného   činu   resp.   prečinu,   aby   páchatelia   boli   spravodlivo   potrestaní a súčasne má nárok na ochranu svojho vlastníckeho práva ako aj pokojné užívanie svojho majetku,   ktoré je chránené Ústavou SR ako aj článkom 1 Dodatkového protokolu č.   1 Európskeho   dohovoru   ako   aj   ochranu   pred   neoprávneným   užívaním   jeho   vlastníctva cudzími   osobami.   Orgány   činné   v trestnom   konaní   mu   však   takúto   ochranu   neposkytli. Z uvedeného   dôvodu   považuje...   rozhodnutia   policajného   orgánu   ako   aj   konajúcich prokuratúr za predčasne vydané, nepreskúmateľné, zmätočné, riadne neodôvodnené, nebol náležite zistený skutkový stav veci, čím následne v predmetnom konaní došlo k nesprávnemu interpretovaniu a aplikácii právnych predpisov, čo je v príkrom rozpore nielen s Trestným zákonom, Trestným poriadkom, ale aj Ústavou SR, čím došlo k porušeniu základných práv a slobôd...“.   Jedným   z východísk   tohto   sťažovateľom   namietaného   postupu   orgánov činných   v trestnom   konaní   bola   aj   skutočnosť   spočívajúca   v nesprávnych   skutkových zisteniach, ktorým oponuje, keď tvrdí, že „Mylné a protizákonné je... tvrdenie Okresnej prokuratúry..., ako aj Krajskej prokuratúry..., že automobil bol zakúpený počas trvania manželstva   a to   aj   z prostriedkov   manželky...   a vzhľadom   na   to,   nemožno   jednoznačne konštatovať,   že   išlo   výlučne   o vec   slúžiacu   len   výkonu   povolania   konateľa   spoločnosti a konateľ spoločnosti nie je s manželkou rozvedený a ani majetkovo právne vysporiadaný a že do BSM patria všetky hnuteľné a nehnuteľné, aktíva a pasíva, ktoré nadobudol niektorý z manželov alebo obaja manželia za trvania manželstva.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.Ústavné právo sťažovateľa uvedené v čl.   20,   46 ods.   1 a 149 Ústavy SR   boli postupom   Okresnej   prokuratúry...   v konaní   č.   1   Pn   519/12   a postupom   Krajskej prokuratúry... č. 2 Kn 556/12 porušené.

2. Ústavný súd uznesenie Okresnej prokuratúry... č. 1 pn 519/12 zo dňa 2. 10. 2012 a rozhodnutie Krajskej prokuratúry... č. 2 Kn 556/12 zo dňa 25. 1. 2013 zrušuje.

3.   Okresná   prokuratúra...   a Krajská   prokuratúra...   sú   povinné   spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania...“.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 124/03, III. ÚS 261/07).

8. Ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   II.   ÚS   42/00,   II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované   ako   trestný   čin   a   vznesené   obvinenie   konkrétnej   osobe.   Posúdenie,   či   je dôvod na začatie trestného stíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému   súdnemu   orgánu   ochrany   ústavnosti   nepatrí   preskúmavať   ich   rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody.

9. V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských   hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu. Aj podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorým je Slovenská republika viazaná, subjektom práv môže byť len obvinený. Poškodeným nevyplývajú z článku 6 (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom obvinení“ inej osoby) nijaké práva v trestnom konaní vrátane začatia a vedenia trestného stíhania proti niekomu (m. m. rozhodnutie ESĽP vo veci Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991, § 29).

10.   Ústavný   súd   ďalej   podotýka,   že   právu   dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu   alebo opakovaného   podnetu   (§   31   a   násl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení neskorších   predpisov),   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   aj   vyhoveli   v   súlade   s   jej predstavami (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

11. Podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to, aby jeho oznámenie, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené kompetentným orgánom činným v trestnom konaní v kontexte jeho zákonného zmocnenia a v rozsahu jeho kompetencií. Zákonnou povinnosťou krajskej prokuratúry bolo teda na podnet sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť krajská prokuratúra splnila tým, že svojím opatrením   č.   k.   2   Kn   556/12-10   z 25.   januára   2013   zaujala   stanovisko   k   námietkam sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   krajská   prokuratúra   nepostupovala   v   súlade   s   predstavami sťažovateľa, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že sťažovateľovi bolo upreté právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne iné s týmto postupom súvisiace práva ako   napr.   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru.   Pri   vybavení sťažovateľovho   podnetu   krajská   prokuratúra   vo   svojom   opatrení   vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa – „Poukazujete najmä na skutočnosť, že policajt aj prokurátor okresnej   prokuratúry   nedostatočne   zistili   skutkový   stav   veci,   nezaoberali   sa   meritom trestného oznámenia a neoprávneným užívaním cudzieho motorového vozidla, ale riešili otázku   vysporiadania   BSM“ –   konštatovala zákonnosť postupu   podriadenej   prokuratúry a policajta, so závermi ktorých sa stotožnila: „Krajská prokuratúra sa plne stotožňuje so závermi policajta ako i prokurátora Okresnej prokuratúry... s tým, že v konkrétnej veci sa nejedná o trestný čin ani iné protiprávne konanie, vykazujúce znaky trestnosti.“ Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť medzi porušením práva na inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a napadnutým   postupom   tak   okresnej prokuratúry a jej rozhodnutím, ako aj krajskej prokuratúry a jej opatrením, v dôsledku čoho bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.   K   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   jeho   označeného   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom krajskej prokuratúry a jej opatrením v spojení s postupom okresnej prokuratúry a jej rozhodnutím ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že orgán verejnej moci, resp. všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým   patrí   aj   základné   právo   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie nevyplývalo   z   toho,   že   orgán   verejnej   moci,   resp.   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní veci nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo tak dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a v dôsledku toho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13.   Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 citovaného zákona   ďalší   opakovaný   podnet   v tej   istej   veci   vybaví   nadriadený   prokurátor   uvedený v odseku   1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

14. Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej uznáva opakovaný   podnet   podľa   zákona   o prokuratúre   za   účinný   prostriedok   ochrany   tých základných práv, ktorých ochranu v konaní pred ústavným súdom uplatnil aj sťažovateľ.

15.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je oprávnený podľa osobitných predpisov. Inými slovami, ak na ochranu označených práv bol sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   oprávnený   využiť   iné   opravné prostriedky   podľa   osobitných   právnych   predpisov,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre neprípustnosť.

16. Ústavný súd už v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, že   vynechanie   niektorej   inštitúcie   v sústave   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   zistiť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by   účinne   napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických   prekážok   postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní.

17.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   tvrdil,   že   jeho   podnet smeroval len proti krajskej prokuratúre bez toho, aby tvrdil a preukázal, že využil § 34 ods. 1   zákona   o prokuratúre   aj   proti   generálnej   prokuratúre,   nekonal   tak   spôsobom predpokladaným § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, v dôsledku čoho ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom   podaná sťažnosť je pre nevyčerpanie dostupných   a účinných právnych   prostriedkov   ochrany   označených   práv   tiež   neprípustná   podľa   §   25   ods.   2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

18.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané porušenie   čl.   149   ústavy,   ústavný   súd konštatuje, že toto ustanovenie ústavy vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovania prokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlave ústavy.   Preto   nemožno   čl.   149   ústavy   samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   jeho porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických   osôb   podľa   čl.   127 ústavy   prostredníctvom   sťažnosti   pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 165/07). Vzhľadom na túto skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie označeného článku ústavy, ktorého porušenie nie je možné samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013