znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 228/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 50/00 a takto rozhodol

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012 doručená   sťažnosť   J.   P.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaniami   doručenými ústavnému   súdu   12.   marca   2012   a 13.   marca   2012   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   7   C   50/00-626   z   15.   júla   2010,   ako   aj   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 50/00.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 50/00 sa Bytové družstvo T. (ďalej len „žalobca“) žalobou podanou okresnému súdu domáhalo proti sťažovateľovi a spol. (rozumej proti sťažovateľovi a jeho manželke, pozn.) zaplatenia sumy 6 833 Sk s príslušenstvom, t. j. 226,81 € s príslušenstvom, a to z titulu nedoplatku na mesačných   zálohových   platbách   za   služby   spojené   s užívaním   bytu.   Okresný   súd v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   50/00   z 15.   júla   2010,   ktorým sťažovateľa a spol. zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 537,14 €, vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol s tým, že o nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti predmetného rozsudku. Sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáhal preskúmania označeného rozsudku okresného súdu a v konečnom dôsledku aj jeho zrušenia z dôvodu, že okresný súd podľa jeho názoru v predmetnej veci nezohľadnil   zodpovednosť   žalobcu   za   sťažovateľom   tvrdený   únik   vody   z prasknutého potrubia na úseku, o ktorý sa mal starať žalobca, čo však podľa sťažovateľa neučinil aj napriek skutočnosti, že žalobca mal o uvedenej poruche podľa sťažovateľa vedomosť, a aj napriek tomu zodpovednosť za škodu vzniknutú z tejto poruchovej udalosti pripísal žalobca sťažovateľovi   a spol.   Sťažovateľ   tiež   namieta   málo   plynulý   postup   okresného   súdu v predmetnej veci vedenej pod sp. zn. 7 C 50/00, v dôsledku čoho sa podľa neho predlžuje stav jeho právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.  

Podaním doručeným ústavnému súdu 13. marca 2012 sťažovateľ zobral späť svoju sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku ním tvrdeného nesprávneho rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626   z 15. júla 2010, pričom svoje späťvzatie odôvodnil tým, že „... napadnutý rozsudok ešte nie je právoplatne ukončený, a teda nie je zákonný dôvod na jeho revidovanie“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ním   označených   základných   práv   zaručených v ústave, aby zrušil rozhodnutie okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010 a aby jemu a jeho manželke priznal primerané finančné zadosťučinenie.  

Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010, ako aj namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 50/00.

1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie

Pokiaľ   ide   o rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   7   C   50/00-626   z   15.   júla   2010,   je potrebné   konštatovať,   že   aj   keď   v tejto   časti   sťažovateľ   zobral   svoju   sťažnosť   späť s odôvodnením, že označené rozhodnutie okresného súdu ešte nenadobudlo právoplatnosť, vzhľadom   na zistenie   ústavného   súdu,   že   označené   rozhodnutie   okresného   súdu v skutočnosti nadobudlo právoplatnosť už 15. septembra 2010, ako aj v záujme zachovania materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd, ústavný súd v tejto časti konanie z dôvodu   späťvzatia   jednoducho   nezastavil,   ale   preskúmal   svoje   procesné   možnosti preskúmania napadnutého rozhodnutia okresného súdu.  

V súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010 ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napádaného rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626   z 15. júla 2010, a to podaním riadneho opravného prostriedku - odvolania, ktoré však sťažovateľ nevyužil a rozsudok okresného súdu   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   15.   septembra   2010. V prípade,   že   by   sťažovateľ   využil   svoje   procesné   právo   a proti   označenému   rozsudku okresného   súdu   by   podal   odvolanie,   príslušný   krajský   súd   ako   súd   odvolací   by   sa v odvolacom   konaní   musel   v   podstate   vysporiadať   s   identickými   námietkami   proti rozhodnutiu okresného súdu, aké sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred   ústavným   súdom,   avšak   keďže   ústavný   súd   nenahrádza   činnosť   krajských   súdov, sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov  

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   v časti   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd zistil, že o identickej   sťažnosti   sťažovateľa   už   ústavný   súd   v minulosti   rozhodol   nálezom č. k. II. ÚS 231/08-30 z 29. apríla 2009, ktorým konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom konaní okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené,   odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už   rozhodol   (prekážka   res   iudicata),   by   ústavný   súd   už   nemohol   preskúmavať   postup okresného súdu v označenom konaní v období, ktoré v minulosti už raz bolo predmetom prieskumu   ústavného   súdu,   preto   v tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   pri predbežnom   prerokovaní odmietol   pre   jej neprípustnosť   [§   25 ods.   2 v   spojení   s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].  

Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v čase   po   29.   apríli   2009,   t.   j.   v čase po rozhodnutí ústavného súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že právna neistota sťažovateľa týkajúca sa konania v merite veci bola odstránená už 15. septembra 2010, keď rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 50/00-626 z 15. júla 2010 nadobudol právoplatnosť.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   jednou zo základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Od 15. septembra 2010, keď nadobudol právoplatnosť meritórny rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 50/00 z 15. júla 2010, do 29. februára 2012, keď sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu doručená 5. marca   2012),   nepochybne   uplynula   dvojmesačná   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   týkajúcej   sa   postupu okresného súdu v konaní o merite veci už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti   s postupom   okresného   súdu   v období   po   15.   septembri   2010,   t.   j. po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v merite veci ústavný súd zistil, že v tomto období okresný súd konal už iba vo veci úhrady trov konania, pričom podľa zistenia ústavného súdu   okresný   súd   7.   októbra   2010   predložil   spis   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“) na konanie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 1. júna 2009,   ktorým   mu   bola   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania,   pričom   krajský   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   11   Co   145/2010 z 30. septembra 2011 a spis bol následne 2. novembra 2011 vrátený späť okresnému súdu. Okresný   súd   potom   bezodkladne   25.   novembra   2011   vyzval   sťažovateľa   a spol. na preukázanie ich majetkových pomerov, na túto výzvu bola okresnému súdu doručená odpoveď   21.   decembra   2011.   Následne   okresný   súd   16.   januára   2012   vydal   opravné uznesenie k svojmu uzneseniu zo 17. júna 2010 a 15. marca 2012 okresný súd uznesením č. k. 7 C 50/00-669 rozhodol o trovách konania.

Preskúmaním účelnosti a časovej postupnosti procesných úkonov okresného súdu vykonaných vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 50/00 v čase po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia   ústavný   súd   v   tomto   skúmanom období   v postupe   okresného súdu   nezistil žiadne obdobia nečinnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako zbytočné prieťahy v zmysle sťažovateľom namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy.

V uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   obdobie (od 7. októbra 2010 do 2. novembra 2011),   keď sa   spis z dôvodu   odvolacieho konania nachádzal   na   krajskom   súde,   nemožno   z   objektívnych   dôvodov   pripočítať   na   ťarchu okresného súdu, pretože v tomto období okresný súd nemohol svojím postupom ovplyvniť rýchlosť tohto konania a postup krajského súdu sťažovateľ nenamietal.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa postupu okresného súdu po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Ústavný   súd   nad   rámec   podotýka,   že   keďže   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 7 C 50/00-669   z 15.   marca   2012,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o trovách   konania,   dosiaľ nenadobudlo   právoplatnosť,   v prípade   eventuálneho   budúceho   zdĺhavého   postupu okresného súdu v konaní o trovách konania má sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov novou sťažnosťou podanou ústavnému súdu.  

Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou sa domáha priznania finančného zadosťučinenia aj pre svoju manželku z titulu porušenia označených práv, je potrebné odmietnuť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože sťažovateľ nenamieta porušenie svojich práv, ale porušenie práv inej osoby. Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemôže podať fyzická osoba, ktorá   namieta   porušenie   základných   práv   a   slobôd   iných   osôb,   nie   svojich   (m.   m. I. ÚS 56/98,   III.   ÚS   137/03),   pričom   priznanie   finančného   zadosťučinenia   je   viazané na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd.  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   je (ako už   bolo   uvedené,   pozn.)   viazané   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   alebo slobody   sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   týchto   častiach sťažnosti už nerozhodoval.

Ústavný súd tiež podotýka, že kvôli odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o jeho žiadosti ustanoviť mu v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012