znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 228/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. L., K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. B., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   49   Er 293/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. L. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011 doručená sťažnosť I. L., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. B., K.,   v ktorej   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 293/2005.

Sťažovateľka v podaní uviedla, že 30. marca 2005 súdny exekútor podal v jej veci okresnému   súdu   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd 18. apríla 2005 zaslal súdnemu exekútorovi výzvu na doplnenie tejto žiadosti, na ktorú odpovedal   podaním   z   30.   mája   2005.   Okresný   súd   14.   júna   2005   udelil   súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka podala 17. júla 2008 súdnemu exekútorovi   námietky   proti   exekúcii.   Následne   jej   10.   júla   2008   bolo   doručené upovedomenie o začatí exekúcie zrážkami z iných príjmov (starobného dôchodku). Okresný súd 28. júla 2008 zaslal súdnemu exekútorovi výzvu na predloženie spisu v predmetnej veci,   pretože   mu   v   tento   deň   bolo   doručené   vyjadrenie   súdneho   exekútora   k podaným námietkam.   Sťažovateľkou   podaným   námietkam   proti   exekúcii   okresný   súd   uznesením z 24. novembra 2008 vyhovel. Oprávnený sa proti uzneseniu z 24. novembra 2008 odvolal podaním doručeným okresnému súdu 7. januára 2009. Spis v predmetnej veci bol krajskému súdu postúpený 19. marca 2009. Krajský súd 6. augusta 2009 zaslal súdnemu exekútorovi výzvu, aby sa k podanému odvolaniu vyjadril. Vyjadrenie sťažovateľky bolo krajskému súdu   doručené   25.   augusta   2009   a   vyjadrenie   súdneho   exekútora   9.   septembra   2009. Okresnému súdu bolo 1. februára 2010 doručené uznesenie krajského súdu z 30. decembra 2009, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2008 a vrátil vec späť na ďalšie   konanie.   Sťažovateľke   a   oprávnenému   bolo   uvedené   uznesenie   krajského   súdu doručené 11. marca 2011 a súdnemu exekútorovi 9. februára 2010. Sťažovateľka podala 11. marca 2011 proti okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a 31. marca 2010 podala žiadosť o zastavenie predmetného konania. Okresný súd uznesením z 25. marca 2011   námietky   sťažovateľky   proti   exekúcii   zamietol.   Sťažovateľke   bola   5.   apríla   2011 doručená odpoveď na jej sťažnosť na prieťahy, ktorú predseda okresného súdu vyhodnotil ako čiastočne odôvodnenú. Následne 2. mája 2011 bolo sťažovateľke doručené uznesenie okresného súdu z 25. marca 2011, proti ktorému podala 17. mája 2011 odvolanie.

Podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   jej   práv   v   predmetnom   konaní   došlo   postupom okresného súdu pri rozhodovaní o ňou podaných námietkach proti exekúcii. Prieťahy boli spôsobené nečinnosťou okresného súdu v období od 28. júla 2008 (doručenie námietok proti exekúcii okresnému súdu) do 24. novembra 2008 (vydanie uznesenia okresného súdu o námietkach), ako aj v období od 1. februára 2010 (doručenie spisu z krajského súdu spolu z uznesením z 30. decembra 2009) do 25. marca 2011 (vydanie uznesenia okresného súdu o zamietnutí   námietok   sťažovateľky),   ktorá   trvala   viac   ako   14   mesiacov.   Túto „časť namietaného konania“, v ktorom okresný súd rozhodoval o námietkach sťažovateľky proti exekúcii, nemožno podľa sťažovateľky považovať „ani po stránke právnej, ani po stránke faktickej   ako   zložité   konanie,   pretože   Exekučný   poriadok   v   ust.   §   50   upravuje   dôvody podania námietok a v ods. 2 predmetného zákonného ustanovenia je stanovená lehota 60 dní na rozhodnutie o nich odo dňa ich doručenia súdu...

Dokazovanie   súdu   pre   rozhodnutie   o   námietkach   voči   exekúcii   bolo   potrebné vykonať   len   v   rozsahu   preskúmania   existencie   oprávnenosti   týchto   zákonných   dôvodov vymedzených v ustanovení § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).“.

Sťažovateľka svojím správaním dĺžku uvedeného konania neovplyvnila a sťažnosťou adresovanou   okresnému   súdu   o   urýchlenie   konania   požiadala.   V   predmetnej   veci k porušeniu   v   sťažnosti   označeného   základného   práva   sťažovateľky   došlo   nielen nečinnosťou   okresného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou.   V   tejto   súvislosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2008 bolo   uznesením   krajského   súdu   z   30.   decembra   2009   zrušené   z   dôvodu   jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   požiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €, ktoré odôvodnila   takto: „sa domnieva,   že doba,   ktorá uplynula   od   podania   jej   námietok   voči   exekúcii   až   doposiaľ,   doba   takmer   3   rokov,   je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. Samotné konštatovanie porušenia jej práva nie je vzhľadom na dĺžku konania pre sťažovateľku dostačujúce. Poskytnuté finančné zadosťučinenie by znamenalo pre sťažovateľku určitú satisfakciu za spôsobenú právnu neistotu.

Dôvod,   pre   ktorý   sa   sťažovateľka   domnieva,   že   jej   patrí   primerané   finančné zadosťučinenie spočíva v tom, že od júla 2008 bolo sťažovateľke zrazených z jej starobného dôchodku   Sociálnou   poisťovňou   do   depozitu   viac   ako   1.670,-   eur.   V   dôsledku   toho   je sťažovateľka   vystavená   stavu   právnej   neistoty,   žije   v   stále   sa   prehlbujúcom   napätí, nepoznajúc ani po takomto nadmieru dlhom období výsledok konania, t. j. či jej námietkam voči   exekúcii   bude   vyhovené,   alebo   budú   právoplatne   zamietnuté.   Jediným   príjmom sťažovateľky je starobný dôchodok a preto právoplatné rozhodnutie vo veci má pre ňu a jej život   zásadný   význam.   Sťažovateľka   s   prihliadnutím   k   svojmu   pokročilému   veku   stav neprimerane dlhej právnej neistoty pociťuje ako výraznú ujmu.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 49 Er 293/2005   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zakáže   okresnému   súdu   pokračovať v porušovaní uvedeného základného práva, prikáže okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a zaviaže okresný súd na úhradu jej trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 293/2005 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. K porušeniu uvedeného práva malo dôjsť v dôsledku nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu v uvedenom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom.

Ústavný súd pripomína, že v konaní, v ktorom sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia jej základných práv, považuje za prostriedok nápravy postupu okresného súdu (ktorý môže prispieť k urýchleniu konania) sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepostupovala tak, ako jej to umožňoval § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.   (a   nepreukázala   tiež,   že   by   si   základné   právo,   ktorého   porušenie   namietala   pred ústavným súdom, chránila prípadne iným spôsobom). Sťažnosť z 11. marca 2011 ústavný súd nepovažuje za vyčerpanie tejto možnosti podľa už uvedeného. Okresný súd na túto sťažnosť   odpovedal   listom   z   5.   apríla   2011,   v   ktorom   ju   vyhodnotil   ako   čiastočne odôvodnenú.   Vzápätí   po   doručení   tejto   odpovede   okresného   súdu   bola   sťažovateľkou 30. mája 2011 podaná sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný   súd   podotýka,   že   podanie   sťažnosti   v   tak   krátkom   čase   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   navyše   po   doručení   odpovede   okresného   súdu,   v   ktorej existenciu   prieťahov   v   uvedenom   konaní   čiastočne   uznal   a   urobil   opatrenie   na   ich odstránenie (uznesením z 25. marca 2011, ktoré bolo sťažovateľke doručené 2. mája 2011, okresný súd zamietol jej námietky proti exekúcii), sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného   súdu   dostal   primeranú   (rozumnú)   lehotu   nielen   na   prijatie   opatrení   proti zbytočným prieťahom vo veci samej, ale i na ich realizáciu už skôr v prípade aktívneho prístupu sťažovateľky k ochrane jej práv (mutatis mutandis IV. ÚS 306/04, III. ÚS 73/05).

Sťažovateľka nepreukázala a ani netvrdila, že podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011