znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 228/09-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   augusta   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   spol.   s r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   K.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 110/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   spol.   s r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   spol.   s r.   o.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len („ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 93/2005 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 110/2007.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že «Sťažovateľ sa na základe notárskej zápisnice N 212/2004, Nz 70415/2004 zo dňa 16. 9. 2004 ako vykonateľného exekučného titulu stal oprávnenou osobou v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej   len   „prvostupňový   súd“)   pod   sp.   zn.   26   Er   1086/2005,   predmetom   ktorého   je vymoženie sumy vo výške 1.542.667,- Sk s prísl. a vypratanie nehnuteľnosti oprávneného, ktoré exekučné konanie sa začalo dňa 30. 5. 2005 na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 16.5.2005 (ďalej len „exekučné konanie“)...».

Okresný súd uznesením sp. zn. 26 Er 1086/05, EX 1831/05 z 19. septembra 2005 exekúciu   zastavil.   Krajský   súd uznesením   č.   k.   1   CoE 94/2005-50 z 22.   februára 2006 uznesenie okresného súdu sp. zn. 26 Er 1086/2005, EX 1831/2005 z 19. septembra 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením sp. zn. 26 Er 1086/2005, EX 1831/2005   zo   16.   marca   2007   exekúciu   v časti   o vypratanie   nebytového   priestoru vyhlásil za neprípustnú a exekúciu v tejto časti opätovne zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu   sp.   zn.   26   Er   1086/2005,   EX   1831/2005   zo   16. marca   2007   podal   sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 110/2007-157 z 1. júla 2008 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   26.   augusta   2008.   Uznesením   č.   k. 26 Er 1086/2005-175   z 30. decembra   2008   okresný   súd   návrh   na   zastavenie   exekúcie zamietol.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   14.   januára   2009.   Uznesením   č.   k. 26 Er 1086/2005-183 z 12. februára 2009 okresný súd povolil odklad exekúcie z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie, keďže notárska zápisnica, na základe ktorej má byť exekúcia vykonávaná, nie je vykonateľná.

Sťažovateľ v sťažnosti   popisuje jednotlivé prieťahy, ku ktorým   malo podľa   neho v konaní okresného súdu a krajského súdu dôjsť, takto:

«V dôsledku uznesenia prvostupňového súdu sp. zn.: 26 Er 1086/05, EX 1831/05 zo dňa 19. 9. 2005, ktoré bolo pre chybný postup súdu zrušené uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) sp. zn: 1CoE 94/2005-50 zo dňa 22. 2. 2006, sa vykonanie exekúcie neúmerne oddialilo o dvanásť mesiacov... K ďalšiemu podstatnému a ničím neodôvodnenému prieťahu došlo vydaním uznesenia o zastavení exekúcie sp. zn: 26 Er 1086/2005-125 zo dňa 16. 3. 2007 prvostupňovým súdom až   po   šiestich   mesiacoch   od   podania   návrhu   povinného   na   zastavenie   exekúcie   v časti o vypratanie nebytového priestoru zo dňa 13. 9. 2006. Proti vyššie uvedenému uzneseniu prvostupňového súdu podal sťažovateľ dňa 5. 4. 2007 odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol aj napriek viacerým urgenciám až uznesením sp. zn.: 1 CoE 110/2007-157 zo dňa 1. 7. 2008, t. j. po viac ako roku od podania odvolania sťažovateľom. V tejto súvislosti sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   prvostupňový   súd   po   doručení   odvolania   sťažovateľa postúpil   spis   odvolaciemu   súdu   až   po   troch   mesiacoch   nečinnosti,   vzhľadom   na   to,   že prvostupňový súd podľa odvolacieho súdu vyhodnotil vykonané dokazovanie jednostranne v neprospech   sťažovateľa   a rozhodol   predčasne,   odvolací   súd   opätovne   zrušil   uznesenie prvostupňového súdu a   vrátil   mu vec   na ďalšie konanie.   Prvostupňový   súd   po ďalších štyroch mesiacoch návrh povinného na zastavenie exekúcie v časti o vypratanie nebytového priestoru uznesením sp. zn. 26 Er 1086/2005-175 zo dňa 30. 12. 2008 zamietol.»

Podľa sťažovateľa „... nepochopiteľná je skutočnosť, že prvostupňový súd skúmal materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu až po takmer 4 rokoch odo dňa podania návrhu na   vykonanie   exekúcie   (počas ktorého obdobia musel   predmetnú exekučnú   vec   dvakrát riešiť odvolací súd v dôsledku protizákonného postupu súdu), a to aj napriek tomu, že túto otázku mal prvostupňový súd z úradnej povinnosti skúmať ešte pred vydaním poverenia pre exekútora   na   vykonanie   exekúcie,   najneskôr   však   v   rámci   konania   o   námietkach   proti exekúcii“.

Na základe v sťažnosti uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2,   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohody o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, nečinnosťou   Okresnému   súdu   Košice   I   v   exekučnom   konaní   sp.   zn.   26   Er   1086/2005 a nečinnosťou   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   odvolacom   konaní   sp.   zn.   1   CoE   110/07 porušené bolo.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Košice I, aby v exekučnom konaní sp. zn. 26 Er 1086/2005 bezodkladne konal .

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500 €, ktoré je povinný Okresný súd Košice I vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500 €, ktoré je povinný   Krajský   súd   v   Košiciach   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 331/04).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Er 1086/2005 a postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 CoE 110/2007.

Z argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v   sťažnosti   vyplýva,   že   k porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

- okresný súd svojou nečinnosťou a nesústredenou činnosťou spôsobil, že exekúcia nie je ukončená napriek tomu, že od podania návrhu na výkon exekúcie uplynuli takmer 4 roky,

-   krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 26 Er 1086/2005, EX 1831/2005 zo 16. marca 2007 až 1. júla 2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 26 Er 1086/2005 a spis krajského súdu sp. zn. 1 CoE 110/2007.

1. K porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1086/2005

Pri skúmaní opodstatnenosti sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prihliada ústavný súd na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné prieťahy   podľa   uvedeného   článku   ústavy   (napr.   II. ÚS 199/02,   I. ÚS 197/03, IV. ÚS 296/04).

Zo   súdneho   spisu,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal   od   okresného   súdu,   vyplýva, že exekučné konanie sťažovateľa ako oprávneného začalo 30. mája 2005 na základe návrhu sťažovateľa na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky a vypratanie nehnuteľnosti, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica. Na základe žiadosti exekútora z 2. júna 2005 vydal okresný súd 8. júna 2005poverenie pre súdneho exekútora a 8. augusta 2005 na základe návrhu exekútora z 26. júla 2005 poverenie pre exekútora doplnil. Dňa 5. septembra 2009 navrhla obchodná spoločnosť E., spol. s r. o. (spoločnosť nebola vo veci oprávneným ani povinným), zastavenie exekúcie. O zastavení exekúcie rozhodol okresný súd uznesením č. k. 26 Er 1086/05-29 z 19. septembra 2005. Na základe odvolania sťažovateľa podaného proti   tomuto   uzneseniu   28.   septembra   2005   predložil   okresný   súd   spis   na   rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu 20. októbra 2005. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 Co 94/2005-50 z 22. februára 2006 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil. Krajský súd vrátil spis okresnému súdu 22. júna 2006. Na základe návrhu povinného z 18. septembra 2006 na zastavenie exekúcie okresný súd 29. septembra 2006 vyžiadal doklady potrebné   na   rozhodnutie   o zastavení   exekúcie.   Sťažovateľ   odpovedal   okresnému   súdu podaním z 27. októbra 2006 a následne podaniami z 9. novembra 2006 a 1. decembra 2006 navrhol,   aby   okresný   súd   vyžiadal   správy   od   dodávateľov   plynu,   elektriny   a vody   do objektu, ktorý bol predmetom vypratania exekúcie. Na predloženie požadovaných dokladov v lehote 15 dní vyzval okresný súd dodávateľov 13. decembra 2006. Na túto výzvu reagoval dodávateľ elektriny 11. januára 2007, dodávateľ plynu 18. januára 2007 a dodávateľ vody 30. januára 2007. Uznesením zo 16. marca 2007 sp. zn. 26 Er 1086/2005 rozhodol okresný súd, že exekúcia v časti o vypratanie nehnuteľnosti je neprípustná, a v tejto časti exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal 5. apríla 2007 sťažovateľ odvolanie a 12. júna 2007 zaplatil   za   podané   odvolanie   súdny   poplatok.   Spis   bol   okresným   súdom   predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 4. júla 2007. O odvolaní rozhodol krajský súd 1. júla 2008 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol krajským súdom vrátený okresnému súdu 19. augusta 2008. Okresný súd na základe uznesenia krajského súdu vyzval 21. októbra 2008 povinného na predloženie potrebných dokladov a uznesením č. k. 26 Er 1086/2005-175 návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. januára 2009. Podaním z 11. februára 2009 navrhol povinný odklad exekúcie. O tomto podaní rozhodol okresný súd uznesením č. k. 26 Er 1086/2005-183 z 12. februára 2009 tak, že odklad exekúcie povolil. Proti uzneseniu podal 27. februára 2009 odvolanie sťažovateľ. Na rozhodnutie o odvolaní predložil okresný súd spis krajskému súdu 5. marca 2009.

Exekučné konanie vedené okresným súdom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu   trvalo od   2. júna 2006   do   24.   apríla 2009.   Počas tohto obdobia   sa   spis z dôvodu rozhodnutia o odvolaniach nachádzal na krajskom súde od 20. októbra 2005 do 22. júna 2006   a od   4. júla 2007   do 19.   augusta   2008.   Počas   obdobia,   keď   sa   spis   nachádzal na okresnom súde, zistil ústavný súd kratšie obdobia nečinnosti od 2. júna 2005 do 8. augusta 2005,   keď   bolo   exekútorovi   vydané   bezchybné   poverenie,   od   vrátenia   spisu   krajským súdom po rozhodnutí o odvolaní 22. februára 2006 do 29. septembra 2006, keď okresný súd požiadal   povinného   na   predloženie   dokladov,   a od   vrátenia   spisu   krajským   súdom   po rozhodnutí o odvolaní 19. augusta 2008 do 21. októbra 2008, keď vyzval povinného na predloženie dokladov. Ústavný súd tak zistil, že počas predmetného konania sa v činnosti okresného súdu vyskytli prieťahy v trvaní približne 10 mesiacov.

Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že z jeho stabilizovanej judikatúry vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03). Ojedinelá nečinnosť súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I.   ÚS   124/05). Na kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Ústavný   súd   nezistil   v konaní   okresného   súdu   také   prieťahy,   ktoré   by   mali   za následok porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ a povinný v predmetnom konaní tiež využívali svoje procesné práva, keď podávali návrhy na zastavenie exekúcie, na odklad exekúcie a odvolania proti uzneseniam okresného súdu. Ústavný súd sa v tejto súvislosti odvoláva na svoju judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že za neodstránenie stavu právnej   neistoty   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka   konania   neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda   konštatovať,   že   k celkovej   dĺžke   konania v predmetnej veci prispelo aj obdobie, ktoré okresný súd potreboval na vydanie rozhodnutia o procesných návrhoch sťažovateľa a povinného v exekučnom konaní, resp. na vykonanie úkonov s nimi súvisiacimi, avšak zodpovednosť za toto predĺženie nemožno pripočítať na ťarchu okresného súdu.

Sťažovateľ k predĺženiu exekučného konania navyše prispel aj tým, že po dobu viac ako 2 mesiacov nezaplatil súdny poplatok za podané odvolanie.

Na záver považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa o tom, že okresný súd skúmal materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu až po takmer štyroch rokoch odo dňa podania návrhu na vykonanie exekúcie, v dôsledku čoho okresný súd až 12. februára 2009 uznesením č. k. 26 Er 1086/2005-183 rozhodol o povolení odkladu exekúcie   z dôvodov,   že   možno   očakávať   zastavenie   exekúcie   pre   nevykonateľnosť exekučného titulu.

Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že vykonateľnosť notárskej zápisnice ako   exekučného   titulu   mal   okresný   súd   skúmať   ex   offo   už   pri   rozhodovaní   o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekúciu však na základe takéhoto   exekučného   titulu   navrhol   práve   sťažovateľ,   a preto   bolo   jeho   záujmom a povinnosťou, aby pochybnosti o vykonateľnosti exekučného titulu nevznikli. Ústavný súd je   toho   názoru,   že   sťažovateľ   nemôže   prenášať   zodpovednosť   za   prípadné   prieťahy v exekučnom konaní z dôvodu preskúmavania vykonateľnosti exekučného titulu na okresný súd. Navyše o zastavení exekúcie z dôvodu nevykonateľnosti exekučného titulu ešte nebolo právoplatne rozhodnuté.

Ústavný   súd   zistil,   že   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 26 Er 1086/2005 nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať za taký, ktorý   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnosť sťažovateľa bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 110/2007

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   namietajúcej   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1   CoE 110/2007   vychádzal ústavný   súd zo svojej   doterajšej stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 110/2007 rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 26 Er 1086/2005-125 zo 16. marca 2007. Vo veci rozhodol uznesením č. k. 1 CoE 110/2007-157 z 1. júla 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 2008.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (24.   apríla 2009)   krajský   súd   už   vo   veci   nekonal   a   nemohol   už   žiadnym   ústavne   relevantným spôsobom   ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v ňom (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07).   Sťažnosť sťažovateľa bolo preto aj v tejto časti potrebné odmietnuť podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (o priznaní   trov   právneho   zastúpenia,   ako   aj   finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 17. augusta 2009