znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 228/08-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť V. G., M., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 p o r u š i l   základné právo V. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   2085/2000, Dnot 363/2000 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   G. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000   Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania V. G. v sume 6 734 Sk (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťštyri   slovenských   korún)   na účet   jej   právneho   zástupcu advokáta JUDr. V. K., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 228/08 z 3. júla 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť V. G., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000. Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 19. a 30. júna 2008.

Z podaní sťažovateľky vyplýva, že v roku 2000 začalo okresným súdom konanie o dedičstve   po   poručiteľovi   Š.   G.,   zomrelom   1.   augusta   1929   (ďalej   len   „poručiteľ“), predmetom   ktorého   bol   jeho novoobjavený   majetok.   Predmetné   konanie je   vedené   pod sp. zn.   D   2085/2000, Dnot   363/2000.   Prerokovaním   uvedeného   dedičstva   bol   poverený súdny komisár JUDr. J. E. (ďalej len „súdny komisár“). Sťažovateľka je účastníčkou tohto konania, ktoré do dňa spísania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

Počas   doby   trvania   tohto   konania sa   sťažovateľka „neustále   stretávala   s tým,   že porušovateľ (okresný   súd,   pozn.) základného   práva   vydával   nesprávne   uznesenia o prejednaní dedičstva, ktoré odvolací súd vždy zrušil a vec vrátil porušovateľovi (okresný súd, pozn.) na ďalšie konanie“.

Podľa   sťažovateľky   predmetná   vec   nebola   okresným   súdom   prerokovaná v primeranej lehote, v dôsledku čoho nemôže užívať majetok, ktorý je predmetom dedičstva (pozemky v urbariáte).

S ohľadom na uvedené bol podľa sťažovateľky «porušený aj čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, a to najmä v nadväznosti na logický výklad vety „Dedenie sa zaručuje“ (aj vzhľadom na ust. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – konanie porušovateľa porušilo moje právo na ochranu majetku a moje právo na pokojné užívanie majetku fyzickej osoby – vlastníka, t. j. dediča poručiteľa, vzhľadom na znenie ust. §   460   Občianskeho   zákonníka   v aktuálnom   znení   –   „Dedičstvo   sa   nadobúda   smrťou poručiteľa)“».

V záujme ochrany   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľka   podala   sťažnosť   na prieťahy   v konaní   z 27.   marca   2007   adresovanú   ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorá bola následne postúpená predsedovi okresného súdu. Predseda okresného súdu odpovedal na túto sťažnosť prípisom z 30. mája 2007, v ktorom konštatoval existenciu prieťahov v predmetnom konaní spôsobených „konajúcim súdom a notármi pôsobiacimi ako súdni komisári“.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D 2085/200, Dnot 363/2000 porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci konal, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd podaním sp. zn. 1SprS 251/08 zo 4. septembra 2008 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania predmetnej veci, a vo vzťahu k dôvodom podanej sťažnosti uviedol: „Podľa vyjadrenia notára JUDr. J. É., ktorý je vo veci činný ako súdny komisár, od jeho poverenia vo veci ako súdneho komisára   vo   veci   bolo   nepretržite   konané,   boli   uskutočnené   pojednávania   a zisťované podklady pre rozhodnutie vo veci.

Podľa vyjadrenia konajúcej sudkyne bola dĺžka konania ovplyvnená nečinnosťou zo strany dedičov, respektíve ich právnych nástupcov. Bolo potrebné odstraňovať vady návrhu na dodatočné dedičské konanie, dochádzalo k neúčasti na pojednávaniach, k vzájomným rodinným rozporom, čo vyústilo v konfliktné situácie. Účastníci sami spôsobili prieťahy svojim konaním, respektíve nekonaním. Účastníci mali problémy už s doplnením návrhu na začatie   konania.   Konanie   bolo   zastavené   a   po   opravnom   prostriedku   a   zmene   právnej úpravy sa ďalej konalo. Následná výzva bola smerovaná na ustálenie predmetu konania. Okrem   toho   v   priebehu   konania   boli   problémy   s   doručovaním.   Zásielky   sa   doručovali opätovne. Posledné uznesenie neprevzal S. G. s tým, že je neznámy a J. G., ktorý zomrel. Táto situácia vyplýva aj z toho, že sa prejednáva dedičstvo po poručiteľovi, ktorý zomrel v roku 1929. Po viacerých pojednávaniach bolo konanie ukončené návrhom uznesenia zo dňa 31.   3.   2008.   Uznesenie   bolo   opätovne   vracané   súdnemu   komisárovi.   Konanie   tak   bolo ukončené až uznesením zo dňa 18. 6. 2008.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   som   toho   názoru,   že   v   konaní   nedošlo k prieťahom, ktoré by boli spôsobené Okresným súdom Žilina. Celé konanie je poznačené tým, že sa prejednáva dedičstvo po poručiteľovi, ktorý zomrel ešte v roku 1929. Z toho vyplýva okruh účastníkov a následné problémy s doručovaním, nakoľko v priebehu konania niektorí z účastníkov konania zomreli. Ďalším účastníkom je problém doručiť, nakoľko ich adresa pobytu je neznáma. Dĺžka súdneho konania bola spôsobená tiež nečinnosťou zo strany dedičov, ktorí nereagovali na výzvy, nedopĺňali potrebné podklady a podali neurčitý návrh na dodatočné prejednanie dedičstva. Zo strany súdneho komisára došlo k určitým prieťahom tiež z toho dôvodu, že neakceptoval pokyny konajúcej sudkyne na prepracovanie uznesenia, a toto mu muselo byť viackrát vrátené. Vo vzťahu k Okresnému súdu Žilina teda považujem podanú ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.“

K uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu   v podaní   z 18.   septembra   2008   zaujala stanovisko   aj   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu.   Vo   svojom stanovisku okrem iného uviedla: „Podľa ust. § 175zb OSP súd môže odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Takýto úkon je úkonom súdu a má povahu operatívneho,   neformálne prijatého opatrenia, a je preto v dispozícii súdu, čím je daná zodpovednosť súdu za efektívny postup v dedičskom   konaní   (čo   Ústavný   súd   vyslovil   aj   v   odôvodneniach   svojich   Nálezov IV. ÚS 73/04 z 19. 05. 2004 a III. ÚS 47/2000 z 11. 10. 2000). Účastníkovi konania zákon nepriznáva oprávnenie podať žiadosť o odňatie veci notárovi, účastník je oprávnený podať sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi súdu, čo som aj urobila. Nie je podľa môjho názoru preto pravdivé tvrdenie, že zo strany konajúceho súdu k prieťahom nedošlo, nakoľko riadenie priebehu konania je v dispozícii súdu. Čo sa týka tvrdenia o nečinnosti dedičov, nečinný bol len jeden z dedičov a jeho právny zástupca, čo však nemôže byť na ujmu   ostatných   dedičov   (aj   vzhľadom   na   možnosť   použitia   poriadkového   opatrenia konajúcim súdom). Toto je uvedené aj v odôvodnení Uznesenia Okresného súdu v Žiline D 2085/2000, Dnot 363/2000 zo dňa 18. 06. 2008 na str. 3 dole (zaslaný spisový materiál z Okresného súdu v Žiline).

Ja ako účastník konania som nedala žiadnu príčinu k tomu, aby sa dedičské konanie takto   neúmerne   preťahovalo   a   považujem   za   potrebné   opätovne   poukázať   na   to,   že napádam nielen zbytočné prieťahy, ale aj neprimeranú dĺžku konania a orgány verejnej moci, ako som už uviedla vyššie, majú k dispozícii procesné inštitúty smerujúce nielen k odstráneniu prieťahov, ale slúžiace aj na zabezpečenie rozhodnutia v primeranej lehote. Pokiaľ   sa   týka   tvrdenia   porušovateľa   o   tom,   že   súdny   komisár   neakceptoval   pokyny konajúcej sudkyne na prepracovanie uznesenia, a že teda došlo k určitým prieťahom len z jeho strany, mám zato, že konanie súdneho komisára je vlastne konaním súdu, čo vyplýva o. i. aj z označenia tejto funkcie, a preto znovu podotýkam, že súd mal možnosť použiť ust. § 175zb OSP tak, ako som uviedla už vyššie.

Vzhľadom   na   uvedené   mám   zato,   že   som   priloženými   písomnosťami   dostatočne preukázala odôvodnenosť a opodstatnenosť svojej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 4.   septembra   2000   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   M.   T.   (ďalej   aj „navrhovateľka“)   na   dodatočné   prerokovanie   dedičstva   po   poručiteľovi zaevidovaný pod sp. zn. NcG 807/2000 (ako jedna z právnych nástupcov nebohej   dedičky   po   poručiteľovi   bola   v tomto   návrhu   označená sťažovateľka);

- 7. septembra 2000 bol daný pokyn zákonnej sudkyne na vyžiadanie spisu sp. zn. D 435/29, Čd 2311/32 (dedičské konanie po poručiteľovi);

- 11.   septembra   2000   zaslal   okresný   súd   navrhovateľke   výzvu   na   predloženie originálnej alebo overenej fotokópie úmrtného listu poručiteľa;

- 11. októbra 2000 bola predmetná vec zapísaná pod sp. zn. D 2085/2000;

- 12. októbra 2000 vydal okresný súd poverenie súdnemu komisárovi na vykonanie úkonov v predmetnej veci;

- 7. novembra 2000 súdny komisár zaslal výzvu Lesnému spoločenstvu Š., s. r. o., (odpoveď na túto výzvu mu bola doručená 4. decembra 2000);

- 15.   januára   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   A.   K.   (dediča), zastúpeného advokátom;

- 9. januára 2001 bolo nariadené pojednávanie na 23. január 2001, právny zástupca A. K. sa telefonicky ospravedlnil z neúčasti bez uvedenia dôvodu;

- 23. januára 2001 bolo súdnym komisárom odročené pojednávanie na neurčito (do skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 861/98);

- 13. marca 2002 bolo doručené potvrdenie Katastrálneho úradu v Ž., že poručiteľ nie   je   vedený   ako   spoluvlastník   nehnuteľnosti   na   LV   č....   v k.   ú.   Š. (potvrdenie bolo zaslané na základe výzvy z 28. marca 2002);

- 12. marca 2002 podaním z tohto dňa Lesné spoločenstvo Š., s. r. o., potvrdilo viaceré skutočnosti týkajúce sa zapísania poručiteľa v pôvodnom zozname urbáru;

- 15. augusta 2002 bolo nariadené pojednávanie na 30. august 2002, ktoré bolo následne   súdnym   komisárom   odročené   na   9.   september   2002   za   účelom opätovného predvolania neprítomných účastníkov konania, u ktorých bolo doručenie predvolania riadne vykázané;

- 9. septembra 2002 na pojednávaní nedošlo k dohode medzi účastníkmi konania, a preto   súdny   notár   okresnému   súdu   navrhol,   aby   potvrdil   nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov (návrh tohto uznesenia bol vyhotovený

16. septembra 2002);

- 23. januára 2003 bol vrátený spis v tejto veci súdnemu komisárovi na doplnenie uznesenia;

- 18. marca 2003 bolo spis vrátený od súdneho komisára späť okresnému súdu bez vykonaných opráv uznesenia;

- 3. apríla 2003 bol spis vrátený späť súdnemu komisárovi za účelom vyčíslenia jeho trov;

- 18. júna 2003 bol spis vrátený späť okresnému súdu s odôvodnením, že „odmena notára   i náhrada   hotových   výdavkov   notára,   sú   obsiahnuté   vo   výroku i odôvodnení uznesenia, na tlačive nie, toto tlačivo spis neobsahuje“. (Podľa úradného záznamu z 18. júla 2003 bol v tento deň súdny komisár telefonicky upozornený, že trovy v budúcnosti musí vyčísľovať na predpísanom tlačive);

- 16.   júla   2003   bol   zrealizovaný   pokyn   z   12.   septembra   2002   na   doručenie uznesenia   okresného   súdu   z 11.   júla   2003,   ktorým   bolo   potvrdené nadobudnutie   dedičských   podielov   účastníkom   konania   i súdnemu komisárovi;

- 31. júla 2003 a 1. augusta 2003 boli okresnému súdu doručené odvolania štyroch účastníkov konania;

- 29. septembra 2003 boli podané odvolania zasielané na vyjadrenie zostávajúcim účastníkom konania;

- 6. októbra 2003 až 17. októbra 2003 boli doručené okresnému súdu vyjadrenia účastníkov konania k podaným odvolaniam;

- 19.   novembra   2003   okresný   súd   predložil   spis   v tejto   veci   Krajskému   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   za   účelom   rozhodnutia   o podaných odvolaniach;

- 21. septembra 2004 krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 9 CoD 124/03, ktorým zrušil   uznesenie   z 11.   júla   2003   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   spis   bol doručený okresnému súdu späť 27. septembra 2004;

- 29. septembra 2004 bol daný pokyn doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania a zároveň vrátiť spis súdnemu komisárovi na ďalšie úkony;

- 5.   septembra   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   navrhovateľky o umrtí dediča V. K. (súdnemu komisárovi bolo podanie identického znenia doručené 31. augusta 2005);

- 12.   decembra   2005   bolo   súdnym   komisárom   nariadené   pojednávanie   na

20. december 2005 (predvolanie sa nepodarilo doručiť R. G.);

- 20. decembra 2005 bolo pojednávanie na návrh účastníkov konania odročené na

12. január 2006 za účelom doplnenia okruhu dedičov po zomrelom dedičovi R.   G.;   súdny   komisár   výzvou   požiadal   Katastrálny   úrad   v Ž.   o výpis z pozemkovej   knihy   a indentifikáciu   parciel   (podaním   z 5.   januára   2006 Správa katastra B. odpovedala na túto žiadosť);

- 12.   januára   2006   po   vykonanom   pojednávaní   súdny   komisár   spolu   s návrhom uznesenia   na   zastavenie   predmetného   dedičského   konania   spis   odstúpil okresnému súdu;

- 21. februára 2006 bol spis vrátený späť súdnemu komisárovi na prepracovanie návrhu uznesenia;

- 8. marca 2006 súdny komisár predložil okresnému súdu nový návrh uznesenia,

- 21.   marca   2006   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   D   2085/2000,   Dnot   363/2000 konanie v predmetnej veci zastavil;

- 18. mája 2006 až 5. júna 2006 boli okresnému súdu doručené odvolania proti uvedenému uzneseniu z 21. marca 2006 od štyroch účastníkov konania;

- 5. júna 2006 bol daný pokyn na zistenie pobytu S. G. (odpoveď okresnému súdu doručená 4. júla 2006), následne po doručení zásielky tomuto účastníkovi konania   mal   byť   spis   v predmetnej   veci   doručený   krajskému   súdu   na rozhodnutie o podaných odvolaniach;

- 27. júla 2006 bol spis predložený krajskému súdu;

- 13.   apríla   2007   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   CoD/86/2006   zrušil   uznesenie okresného súdu z 21. marca 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie, spis bol okresnému súdu doručený 20. apríla 2007;

- 6. júna 2007 okresný súd uznesením vyzval navrhovateľku na odstránenie vád podania v lehote 60 dní od jej doručenia pod hrozbou odmietnutia podania a súčasne   dal   pokyn   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu   účastníkom konania;

- 22. októbra 2007 žiadosť navrhovateľky okresnému súdu o predĺženie lehoty na predloženie doplňujúcich dokladov;

- 22. októbra 2007 boli požadované doklady predložené navrhovateľkou;

- 12. decembra 2007 bolo nariadené pojednávanie na 7. január 2008;

- 7. januára 2008 sa uskutočnilo pojednávanie;

- 17. marca 2008 bolo pojednávanie odročené na základe žiadosti M. C. za účelom zabezpečenia splnomocnení od dedičov po nebohom účastníkovi konania M. G. na 31. marec 2008, ako aj za účelom opätovného predvolania A. K. a jeho právneho zástupcu pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty;

- 31. marca 2008 sa konalo pojednávanie;

- 9.   apríla   2008   súdny   komisár   doručil   spis   spolu   s návrhom   na   potvrdenie nadobudnutia dedičstva podľa dedičských podielov okresnému súdu;

- 15.   apríla   2008   bol   spis   opätovne   vrátený   súdnemu   komisárovi   s tým,   aby dôsledne rešpektoval zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov;

- 7. mája 2008 bol spis vrátený od súdneho komisára;

- 13. mája 2008 bol spis vrátený späť súdnemu komisárovi, aby postupoval v súlade s pokynmi zákonnej sudkyne a s poznámkou „odôvodniť uznesenie nemožno tvrdeniami“;

- 27. mája 2008 bol súdnym komisárom spis následne vrátený okresnému súdu;

- 10. júna 2008 bol spísaný úradný   záznam o telefonickom   rozhovore zákonnej sudkyne so súdnym komisárom, podľa ktorého tento „zobral na vedomie pripomienky   zákonnej   sudkyne,   dňa   11.   6.   si   spis   prevezme   za   účelom prepracovania   návrhu   uznesenia   (odôvodnenie)   a   spis   predloží   17.   6. zákonnej sudkyni“;

- 17. júna 2008 bol spis vrátený od súdneho komisára spolu s návrhom uznesenia;

- 18.   júna   2008   okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   uznesením,   ktoré   bolo následne doručované účastníkom konania (nepodarilo sa ho doručiť štyrom účastníkom konania);

- 5. augusta 2008 bola okresným súdom zaslaná výzva na zistenie pobytu dvoch dedičov - účastníkov konania.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (m. m. III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A.) Predmetom posúdenia v tejto veci je dedičské konanie, ktoré sa osobitne nelíši od obdobných   konaní tohto   druhu.   Z vyjadrení   sťažovateľky,   okresného   súdu   ani z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Na skutkovú zložitosť tejto veci má v doterajšom priebehu konania podľa ústavného súdu vplyv aj vysoký počet účastníkov tohto konania, ktorých počet bol v priebehu konania zvýšený o právnych nástupcov po troch zomrelých   dedičoch.   Okresný   súd   bol   v priebehu   konania   v dôsledku   neprevzatia   jeho zásielok nútený zisťovať miesta pobytu viacerých účastníkov konania a taktiež zisťovať okruh majetku patriaceho do dedičstva po poručiteľovi. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu v tomto konaní a ani jeho neefektívny postup.

B.)   Pri   hodnotení   podľa   druhého   kritéria,   ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľky nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by mohli byť pri jeho rozhodovaní zohľadnené na jej ťarchu a v dôsledku   ktorých   by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C.) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00).

V postupe súdneho komisára povereného okresným súdom vykonaním potrebných úkonov   v uvedenej   dedičskej   veci   možno   zistiť   obdobia,   keď   sa   v konaní   riadne nepokračovalo bez toho, aby ďalšiemu postupu vo veci bránila zákonná prekážka. Žiaden procesný úkon nebol v tejto veci vykonaný počas obdobia trvajúceho viac ako päť mesiacov (od 13. marca 2002, keď bola súdnemu komisárovi doručená odpoveď na jeho výzvu od Správy   katastra   Bytča,   do   15.   augusta   2002,   keď   bolo   súdnym   komisárom   nariadené pojednávanie v tejto veci). Taktiež obdobie trvajúce od 22. novembra 2004, keď bol spis v tejto veci vrátený súdnemu komisárovi na ďalšie konanie, až do 12. decembra 2005, keď bolo   súdny   komisárom   nariadené   pojednávanie,   t.   j.   viac ako   jeden   rok,   bolo   uvedené konanie   opätovne   poznačené   nečinnosťou.   Nečinnosť   súdneho   komisára   v   označených obdobiach   bez   toho,   aby   jeho   postupu   bránila   zákonná   prekážka,   treba   považovať   za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   k zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie poznačené aj neefektívnou činnosťou súdneho komisára a okresného súdu. O uvedenej neefektívnej činnosti v tomto konaní svedčí aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 CoD 124/03 z 21. septembra 2004, ktorým bolo uznesenie okresného súdu č. k. D 2085/2000-51 z 11. júla 2003 zrušené ako predčasne vydané a nepreskúmateľné a vec bola vrátená späť na ďalšie konanie. O zrušení tohto uznesenia krajský súd rozhodol preto, že v ňom okrem iného neboli vyriešené ani dve základné   otázky   nevyhnuté   pre   vydanie   rozhodnutia   v dedičskom   konaní,   a to   otázka predmetu dedenia, resp. majetku patriaceho do dedičstva po poručiteľovi, ako ani otázka okruhu dedičov po poručiteľovi.

Neefektívnu činnosť   okresného súdu   v tomto   konaní možno   preukázať aj ďalším uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoD 86/2006 z 13. apríla 2007, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu z 21. marca 2006. Krajský súd v tomto uznesení konštatoval: „Súd   prvého   stupňa   predmetné   závery,   ani   pokyny   (intencie)   odvolacieho   súdu (ide o pokyny   krajského   súdu   uložené   okresnému   súdu   v uznesení   krajského   súdu z 21. septembra   2004,   pozn.) nerešpektoval.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   posudzované rozhodnutie, hoci aktuálne ide o zastavujúce uznesenie, v podstate trpí všetkými vadami a nedostatkami, ktoré viedli k zrušeniu už prvotného uznesenia vo veci samej.“.

Okresný   súd   i súdny   komisár   v predmetnom   konaní   musia   zabezpečiť   súčinnosť všetkých účastníkov konania, čo aj v tomto prípade vzhľadom na ich vysoký počet nie je úloha   jednoduchá.   Napriek   tejto   skutočnosti   s prihliadnutím   na doterajšiu   dĺžku   tohto konania, ktoré ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu trvalo už viac ako sedem rokov a dva mesiace, možno podľa ústavného súdu konštatovať, že okresný súd mohol svojím sústredenejším   a   hlavne dôraznejším   postupom   v konaní   (napr.   využitím   poriadkových opatrení)   zabezpečiť   rýchlejší   postup   v konaní   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na obdobia, keď bol okresný súd nútený opakovane zasielať súdnemu komisárovi spis v tejto veci na prepracovanie   návrhu   uznesenia   v dôsledku   nerešpektovania   jeho   pokynov   súdnym komisárom   (obdobie   od   doručenia   spisu   okresnému   súdu   od   súdneho   komisára 17. septembra 2002 až do vrátenia spisu okresnému súdu 18. júna 2003 trvajúce viac ako deväť mesiacov, ako aj obdobie od doručenia spisu okresnému súdu súdnym komisárom 9. apríla 2008 do vrátenia spisu okresnému súdu 17. júna 2008, t. j. viac ako dva mesiace).

Uvedený postup okresného súdu z hľadiska základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za ústavne akceptovateľný.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že dobu predmetného konania vedeného   okresným   súdom   nemožno   považovať   za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, a ani za primeranú vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

IV.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (predovšetkým v súvislosti s vyhotovením a doručením písomného rozhodnutia okresného súdu   v predmetnej   veci   účastníkom   konania,   ako   aj   v súvislosti   s vykonaním   ďalších procesných úkonov, ktoré preň z ďalšieho postupu vo veci vyplynú).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní o uvedenom návrhu a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (predovšetkým povahu predmetu konania a podiel okresného súdu na vzniknutých prieťahoch) ústavný súd považoval priznanie sumy 60 000 pre sťažovateľku za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods.   1 a § 16 ods.   3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 191 Sk.

Ústavný   súd   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2008   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   podanie   na   súde)   priznal odmenu spolu v sume 6 352 Sk (2 x 3 176 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu v sume 382 Sk (2 x 191 Sk), spolu teda v sume 6 734 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008