znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 228/06-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   T.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite v konaní sp. zn. ČTS: ÚIS-46/KOK-2004 a postupom a uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/1 Gn 2750/04 z 11. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2006 doručená sťažnosť P. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Odboru   boja proti korupcii a organizovanej kriminalite (ďalej len „ÚIS PZ OBKOK“) v konaní sp. zn. ČTS: ÚIS-46/KOK-2004 a postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)   sp. zn. IV/1 Gn 2750/04 z 11. apríla 2004.

1. Vo vzťahu k postupu ÚIS PZ OBKOK zo sťažnosti vyplýva, že 7. apríla 2004 sťažovateľ zaslal ministrovi vnútra Slovenskej republiky trestné oznámenie na príslušníkov Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove a Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prešove podieľajúcich sa na vyšetrovaní trestného činu vraždy v trestnom konaní vedenom na Krajskom úrade justičnej polície Prešov pod sp. zn. ČVS: KÚJP P2/OVVK-03. Dňa 7. mája 2004 sťažovateľa navštívil príslušník ÚIS PZ OBKOK, ktorý spísal zápisnicu o trestnom oznámení sťažovateľa.

Dňa   3.   júna   2004   sťažovateľovi   bolo   doručené   uznesenie   vyšetrovateľa   ÚIS   PZ OBKOK o odmietnutí trestného oznámenia zo 7. apríla 2004, resp. 7. mája 2004.

Dňa 7. júna 2004 sťažovateľ zaslal sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti uzneseniu   o odmietnutí   trestného   oznámenia.   O tejto   sťažnosti   rozhodla   generálna prokuratúra uznesením sp. zn. IV/1 Gn 2750/04 z 11. apríla 2004 tak, že sťažnosť zamietla ako   podanú   oneskorene.   Uvedené   uznesenie   generálnej   prokuratúry   bolo   sťažovateľovi doručené 26. apríla 2004. Sťažovateľ namieta, že ÚIS PZ OBKOK sa jeho sťažnosťou proti uzneseniu o zamietnutí jeho trestného oznámenia vôbec nezaoberal a dokonca mu nebolo zaslané   ani   oznámenie   o tom,   že   jeho   sťažnosť   je   neprípustná,   pretože   ju   mal   podať oneskorene.   Týmto   postupom   sa   podľa   sťažovateľa   ÚIS   PZ   OBKOK   dopustil   nielen porušenia zákona, ale aj porušenia základného práva na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Podľa sťažovateľa je vzhľadom na obsah uznesenia o zamietnutí sťažnosti zrejmé, že uznesenie je zavádzajúce preto, aby sa zakryla skutočnosť, že policajný orgán ÚIS PZ OBKOK sa sťažnosťou vôbec nezaoberal a vyhol sa tak zodpovednosti, čím došlo k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

2. Vo vzťahu ku generálnej prokuratúre sťažovateľ uviedol, že 29. septembra 2004 zaslal generálnej prokuratúre podnet na sťažnosť pre porušenie zákona, ktorého sa   mal dopustiť ÚIS PZ OBKOK zbytočnými prieťahmi v konaní sp. zn. ČTS: ÚIS-46/KOK-2004. Dňa   5.   novembra   2004   sťažovateľovi   bolo   doručené   oznámenie generálnej   prokuratúry o postúpení jeho podnetu na ďalšie konanie Krajskej prokuratúre v Prešove, a to napriek tomu, že porušenia zákona sa mal dopustiť ÚIS PZ OBKOK so sídlom v Bratislave, teda táto prokuratúra nebola príslušná konať vo veci vzhľadom na územnú pôsobnosť a nie je ani oprávnená podať sťažnosť pre porušenie zákona.

Dňa 13.   decembra   2004   sťažovateľ   zaslal Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona. Dňa 21. marca 2005 bolo sťažovateľovi   doručené   oznámenie   o tom,   že   jeho   podnet   bol   postúpený   generálnej prokuratúre. Dňa 26. apríla 2006 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie o zamietnutí jeho sťažnosti,   pretože bola podaná   oneskorene. Tu   sťažovateľ   poukazuje na skutočnosť,   že uznesenie o odmietnutí jeho trestného oznámenia mu bolo doručené vo štvrtok 3. júna 2004, koniec 3-dňovej lehoty na podanie sťažnosti teda pripadol na nedeľu, a preto posledným dňom lehoty bol nasledujúci deň, t. j. pondelok 7. júna 2004.

Podľa   názoru   sťažovateľa   generálna   prokuratúra   odstúpením   podnetu   na   podanie sťažnosti   pre   porušenie   zákona   nepríslušnému   orgánu   ako   aj   uvedením   zavádzajúcich informácii   v napadnutom   uznesení   sa   dopustila   porušenia   práva   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti požaduje vydať nález, v ktorom by ústavný súd vyslovil, že:

1.   Úrad   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Odbor boja proti korupcii a organizovanej kriminalite postupom v konaní sp. zn. ČTS: ÚIS-46/KOK-2004 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

2. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky svojím postupom a uznesením sp. zn. IV/1   Gn   2750/04   z   11.   apríla   2004   porušila   základné   právo   sťažovateľa   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   ÚIS   PZ   OBKOK v konaní sp. zn. ČTS: ÚIS-46/KOK-2004 došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a postupom a rozhodnutím generálnej prokuratúry došlo k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Pri prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd predovšetkým zohľadnil, že sťažovateľ namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť takým postupom označených orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktorý   vyústil   do   uznesenia   o odmietnutí   trestného oznámenia sťažovateľa podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti predovšetkým skúmal, či súčasťou základného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní začať trestné konanie voči osobe označenej oznamovateľom (poškodenou osobou) v jej oznámení podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, a zistil, že tomu tak nie je.

Hoci prvá hlava druhej časti Trestného poriadku upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní (postup pred začatím trestného stíhania) pri vybavovaní oznámení osôb o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin (§ 196 ods. 1 Trestného poriadku), podstatou konania o nich je len preverenie týchto skutočností. Oznamovateľ má právo byť oboznámený s opatreniami prijatými na základe jeho oznámenia a má tiež právo žiadať prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa po podaní oznámenia podľa § 198 ods. 2 Trestného poriadku, resp. právo podať sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí veci pre neprípustnosť   trestného   stíhania   (§   197   ods.   3   Trestného   poriadku).   Procesným oprávneniam oznamovateľa (poškodenej osoby) však nezodpovedá aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní začať trestné konanie na základe jeho oznámenia, keďže „právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a nemožno ho odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd“ (II. ÚS 42/00). Domáhanie   sa   ochrany   základného   práva   pred   iným   orgánom   ochrany   práva prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné právo,   porušenie   ktorého   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   namieta,   existuje. Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe označenej v trestnom   oznámení ako páchateľ trestného činu. Aj   keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené podmienky pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na   základe   skutočností   uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených preverovaním   trestného   oznámenia),   je   plne   v   právomoci   orgánov   činných   v   trestnom konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Takéto   právo   nemožno odvodiť   ani   z   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto základných   práv   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu   kvalifikovať   konanie,   v   ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad pre začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže vyšetrovateľ začať konať alebo pokračovať v konaní. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho oznámením, či sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd už vyslovil, že absencia existencie práva na začatie trestného stíhania, resp. pokračovanie v trestnom stíhaní vylučuje aj možnosť porušenia sťažovateľom označeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. II. ÚS 223/03).

Keďže   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní   podľa   § 196   a nasl.   Trestného poriadku   nemožno   považovať   za   súčasť   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemôžu prieťahy v tomto postupe predstavovať ani porušenie základného práva sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorého porušenie sťažovateľ namietal v súvislosti s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí jeho oznámenia podľa § 196 ods. 1 Trestného poriadku. Preto bolo potrebné v tejto časti jeho sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom označených orgánov činných v trestnom konaní   ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   účelom,   podstatou   a   zmyslom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Ústavný súd už v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 41/98 a sp. zn. II. ÚS 20/02 vyslovil, že právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania (§ 160 Trestného poriadku), keď sa   občan stáva účastníkom   tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený.

Pretože na základe uvedených skutočností neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup označených porušovateľov mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ústavný súd jeho návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006