znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 228/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., bytom M., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., K., ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods.   1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Michalovce   pod sp. zn. 15   Er   57/03,   na   Krajskom   súde   v Košiciach   pod   sp.   zn.   15   CoE   23/04   a na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 246/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 20. septembra 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej   len „ústavný súd“)   21.   septembra   2005,   označeným ako   „Sťažnosť“ Ing.   M.   B., bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpený   advokátom   JUDr.   V.   K.,   K.,   namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení   s čl.   1   ods.   2   a čl.   7   ods.   5   ústavy   a vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 a 4 ústavy v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp.   zn.   15   Er   57/03,   na   Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 15 CoE 23/04 a na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 246/2004.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených   základných   práv   vyplývajúcich   z ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu uzneseniami okresného   súdu   č.   k.   15   Er   57/03-46   z 8.   decembra   2003,   krajského   súdu č. k. 15   CoE   23/04-64   zo 17. marca   2004   a najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   246/2004 zo 17. júna 2005 s tým, aby boli tieto uznesenia zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Všetkým trom súdom má ústavný súd prikázať, aby obnovili stav pred namietaným porušením práv sťažovateľa. Sťažovateľ požaduje aj priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   vo   výške   po   100   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Zo   sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako oprávnený   na   základe   notárskej   zápisnice   požiadal   o súdnu   exekúciu   voči   povinnému na vymoženie   svojej   pohľadávky   z titulu   pôžičky.   Uznesením   okresného   súdu č. k. 15 Er 57/03-46 z 8. decembra 2003 bolo vyhovené námietkam povinného smerujúcim proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Povinný namietal, že v skutočnosti pôžičku uvedenú v notárskej zápisnici nikdy nedostal, pričom sťažovateľ vydal čestné prehlásenie o tom, že povinný nemá voči   nemu dlh   vyplývajúci   z notárskej   zápisnice   s tým,   že túto   notársku zápisnicu považuje sťažovateľ za bezpredmetnú. Sťažovateľ napriek opakovaným výzvam okresného   súdu   doručeným   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   13.   augusta   2003 a 28. októbra   2003   sa   k týmto   námietkam   povinného   nevyjadril.   Vzhľadom   na   takýto skutkový stav dospel okresný súd k záveru, že vymáhanú pohľadávku treba považovať za uspokojenú ešte pred začatím exekučného konania, a preto sú námietky povinného dôvodné.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Namietal nedostatočne zistený   skutkový   stav,   ako   aj   okolnosť,   že   sa   rozhodlo   bez   nariadenia   pojednávania. Dôkazy,   na   ktoré   súd   prihliadol,   nie   sú   presvedčivé.   Súd   sa   neoboznámil   so   spisom okresného súdu sp. zn. 11 E 53/01, v ktorom bol právoplatne nariadený výkon rozhodnutia v prospech sťažovateľa na základe rovnakého titulu. Sťažovateľovi bola odňatá možnosť oboznámiť sa s listinnými dôkazmi predloženými povinným, keďže v inkriminovanom čase bol sťažovateľ vo výkone trestu, čo jeho právny zástupca osobne oznámil zákonnej sudkyni. Právny zástupca písomne požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k námietkam, keďže sám bol dlhodobo práceneschopný od 19. septembra 2003.

Uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 23/04-64 zo 17. marca 2004 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu   v skutočnosti nedošlo k vzniku záväzku povinného v zmysle notárskej zápisnice,   lebo sťažovateľ nepreukázal, že došlo k poskytnutiu pôžičky. Neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd rozhodol bez   nariadenia   pojednávania.   Hoci   podľa   §   253   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku pojednávanie sa nariadi, ak je to potrebné alebo ak to ustanovuje zákon, v danom prípade nebolo potrebné takto postupovať. Súd totiž takto postupuje vtedy, ak vykonáva dôkaz výsluchom svedka, účastníka alebo listinou, avšak v prípade listiny iba vtedy, ak jej obsah nie   je   účastníkom   konania   známy.   V prípade,   že   rovnopis   (fotokópia)   listiny   bola účastníkovi doručená a účastník preto jej obsah pozná, nie je potrebné vykonať ňou dôkaz na   pojednávaní.   Účastníci   majú   možnosť   sa   k obsahu   listiny   vyjadriť   a až   potom   súd zhodnotí, či vzhľadom na prípadné námietky voči listine, resp. jej obsahu nie je potrebné vykonať dôkaz na pojednávaní.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval jednak z ustanovenia § 237 písm. f), ako aj § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho   poriadku.   V súvislosti   s ustanovením   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku namietal, že mu bola odňatá možnosť oboznámiť sa s dodatočne predloženými listinnými dôkazmi povinného, keďže od 23. júna 2003 bol vo výkone trestu, pričom túto skutočnosť súdu včas osobne oznámil jeho právny zástupca. Krajský súd vec nesprávne právne   posúdil   aj   preto,   že   nebral   do   úvahy   právoplatné   uznesenie   okresného   súdu č. k. 11 E 53/01-6 z 21. februára 2001, ktorým bol na základe notárskej zápisnice povolený výkon   rozhodnutia   zriadením   sudcovského   záložného   práva.   V súvislosti   s ustanovením § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku namietal, že uznesenie okresného súdu a krajského súdu o námietkach povinného proti exekúcii treba per analogiam považovať za uznesenie o zastavení výkonu rozhodnutia, proti ktorému je prípustné dovolanie.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 246/2004 zo 17. júna 2005 bolo dovolanie sťažovateľa   odmietnuté.   V súvislosti   s tvrdenou   prípustnosťou   dovolania   podľa   §   237 písm. f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšší   súd   uviedol,   že   námietka   sťažovateľa, podľa ktorej bol od 23. júna 2003 vo výkone trestu, je v príkrom rozpore s obsahom spisu. Okresný súd totiž zaslal námietky povinného právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý ich prevzal 13. augusta 2005. Právny zástupca sa k námietkam nevyjadril, a to ani po opätovnej výzve okresného súdu. V prílohe listu z 23. októbra 2003 okresný súd zaslal právnemu zástupcovi   sťažovateľa   na   vyjadrenie   aj   ďalšie   podanie   povinného   spolu   s čestným vyhlásením   a znaleckým   posudkom,   ktorými   listinnými   dôkazmi   povinný   odôvodňoval svoje námietky proti exekúcii. Právny zástupca sťažovateľa tieto listiny prevzal 28. októbra 2003, ale sa k nim nevyjadril. Preto dospel najvyšší súd k záveru, že sťažovateľovi, ktorý bol   v exekučnom   konaní   pred   okresným   súdom   zastúpený   právnym   zástupcom   so splnomocnením pre celé konanie, postupom okresného súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. V súvislosti s tvrdenou prípustnosťou dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku dospel najvyšší súd k názoru, že dovolanie z tohto dôvodu by prichádzalo do úvahy iba proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) a g)   Exekučného   poriadku,   nie   teda   voči   uzneseniu,   ktorým   sa   rozhodlo   o námietkach povinného.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými postupmi a uzneseniami všeobecných súdov došlo   k porušeniu   označených   základných   práv   vyplývajúcich   z ústavy,   dohovoru a dodatkového protokolu. Na prejednanie námietok povinného mal okresný súd nariadiť pojednávanie   a tam   viesť   dokazovanie ohľadom   pravdivosti   alebo nepravdivosti   tvrdení povinného.   Došlo   tým   aj   k porušeniu   práva   sťažovateľa   oboznámiť   sa   s predloženými dôkazmi a vyjadriť sa k nim, vrátane práva na záver pojednávania zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, čo vo svojom súhrne znamená odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Uvedené   nedostatky   konania   na   okresnom   súde   neboli   napravené   ani   v rámci odvolacieho   konania,   keďže   ani   odvolací   súd   nerozhodoval   na   pojednávaní   a žiadne dokazovanie preto nevykonával. Pritom svoje rozhodnutie odôvodnil okolnosťami, ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť možno zistiť len na pojednávaní.

Nesprávny   bol   aj   postup   a uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorý   právom   podané dovolanie   odmietol.   Prípustnosť   dovolania   podľa   §   239   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku bola daná, lebo uznesenie súdu o vyhovení námietkam povinného treba z hľadiska   prípustnosti   dovolania   na   roveň   postaviť   uzneseniu   o zastavení   výkonu rozhodnutia.   Dovolanie   bolo   prípustné   aj   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku, a to z dôvodu, že sťažovateľovi bola postupom súdov odňatá možnosť konať vo veci v zmysle argumentov vyššie uvedených.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Rozhodovanie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu a krajského súdu, nie je v právomoci ústavného súdu. Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu porušeným základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. To znamená, že právomoc ústavného súdu je v tomto smere iba subsidiárna. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie, a preto právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľa   mal   krajský   súd v odvolacom konaní. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd, a preto tento mal v právomoci posúdiť námietky sťažovateľa.

Odlišná je situácia   vo   vzťahu k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu najvyššieho súdu. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou námietok sťažovateľa je, že došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu   ochranu tým, že konanie na okresnom   súde   nebolo kontradiktórne, keďže sťažovateľ nedostal možnosť reagovať na námietky a predložené dôkazy povinného, pričom   okresný   súd   hodnovernosť   a pravdivosť   predložených   dôkazov neposudzoval   na pojednávaní. Krajský súd a najvyšší súd tieto pochybenia nenapravili.

Treba súhlasiť so sťažovateľom v tom, že účastníci konania (vrátane exekučného konania) majú právo reagovať na argumenty a námietky druhého účastníka. K naplneniu tohto   princípu   je potrebné,   aby   účastník   mal   k dispozícii   stanovisko   druhého   účastníka a zároveň, aby mal možnosť a priestor podať k takémuto stanovisku svoje vyjadrenie, ktoré zas dostane k dispozícii druhý účastník (napr. I. ÚS 46/05). Treba zdôrazniť, že ide o právo účastníka   konania.   Tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   viesť   konanie   tak,   aby účastník dostal potrebné listiny, resp. informácie k dispozícii a aby mal vytvorený aj reálny časový priestor, v ktorom môže reagovať. Nie je teda povinnosťou súdu trvať na tom, aby účastník toto svoje právo aj využil. Je vecou slobodného rozhodnutia účastníka konania, do akej miery využije svoje účastnícke procesné práva.

Ústavný súd konštatuje, že právo sťažovateľa na kontradiktórne konanie bolo zo strany okresného súdu rešpektované. Okresný súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa tak   námietky   povinného,   ako   aj   jeho   doplňujúce   podanie,   avšak   právny   zástupca sťažovateľa   na   výzvy   súdu   nereagoval.   Pokiaľ   sťažovateľ   v odvolaní   proti   uzneseniu okresného súdu uviedol, že listom požiadal okresný súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie vzhľadom   na   dlhodobé   onemocnenie   právneho   zástupcu,   treba   uviesť,   že   z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva existencia takéhoto písomného podania, pričom ani sťažovateľ kópiu   takéhoto   podania   ústavnému   súdu   nepredložil.   Navyše,   sťažovateľ   v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu už túto skutočnosť netvrdí a odvoláva sa iba na to, že on osobne bol v inkriminovanom čase vo výkone trestu, a preto o námietkach povinného nevedel.   Treba   zdôrazniť,   že   nebolo   povinnosťou   okresného   súdu   ešte   znova   vyzývať právneho zástupcu sťažovateľa na podanie stanoviska, lebo na základe postupu okresného súdu   dostal   sťažovateľ   plnú   možnosť   využiť   svoje   procesné   oprávnenia.   Bolo   vecou sťažovateľa, že na výzvy súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu nereagoval.

Sťažovateľ napokon na námietky povinného reagoval až v odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu. To znamená, že v odvolacom konaní svoje procesné práva už v plnom   rozsahu   využil.   Kým   okresný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   nemal   možnosť prihliadať na stanovisko sťažovateľa, keďže tento žiadne nepodal, zatiaľ krajský súd vec posudzoval už so znalosťou stanovísk oboch účastníkov. Možno preto povedať, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na hodnotení kontradiktórnych stanovísk oboch účastníkov. Preto aj postup krajského súdu bol správny. Ústavný súd považuje za primeranú aj úvahu krajského   súdu   o tom,   za   akých   podmienok   by   prichádzalo do   úvahy v danom   prípade nariadiť pojednávanie za účelom vykonávania dokazovania.

Vzhľadom na doterajšie závery niet dôvodu spochybňovať stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého postupom nižších súdov nedošlo ku skráteniu práva sťažovateľa konať pred súdom, a to v súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku.   Pokiaľ   ide   o prípustnosť   dovolania   podľa   §   239   ods.   2   písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku, nemožno stanovisko najvyššieho súdu považovať ani za arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnené.   Keďže   je   v právomoci   najvyššieho   súdu rozhodovať o podanom dovolaní, musí byť v jeho právomoci aj výklad zákona ohľadom otázky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Ústavný súd nevidí ústavne relevantný dôvod na to, aby do tohto výkladu zasiahol.

Sťažovateľ v podanom odvolaní a dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci v tom, že krajský súd a najvyšší súd nebrali do úvahy skutočnosť, že v rámci súdneho výkonu   rozhodnutia   na   základe   rovnakého   exekučného   titulu   došlo   k právoplatnému nariadeniu tohto výkonu. Sťažovateľ bližšie nevysvetlil, prečo považuje túto skutočnosť za podstatnú, avšak pravdepodobne mieril na to, že v konaní o výkone rozhodnutia súd nemal pochybnosti   o existencii   sťažovateľovej   pohľadávky,   kým   v rámci   súdnej   exekúcie   už takéto pochybnosti vyslovil. Treba uviesť, že v súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nemá uvedená námietka právny význam, pretože relevantná by bola iba v súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa § 239 ods. 2 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľova námietka,   pokiaľ   je   pravdivá,   vyznieva   v podstate   v neprospech   sťažovateľa.   Ak   totiž existuje   právoplatné uznesenie   o nariadení   výkonu   rozhodnutia,   potom   bráni tomu,   aby paralelne prebiehala aj súdna exekúcia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005