znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I.   ÚS   228/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej, bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. D., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na verejné prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   a práva   účastníka   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2004 doručená sťažnosť Mgr. Rozálie Cenigovej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   D.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 84/03.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 84/03 z 30. júna 2004, uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z podania vyplýva, že sťažovateľka viedla na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   súdny   spor,   v ktorom   sa   domáhala   vyslovenia   neplatnosti   výpovede z pracovného pomeru. V priebehu konania došlo medzi sťažovateľkou a zamestnávateľom ku uzavretiu zmieru, avšak uznesením okresného súdu č. k. 12 C 95/00-147 z 28. júna 2002 zmier   nebol   schválený. Proti   uzneseniu   okresného súdu   podala sťažovateľka   odvolanie, v ktorom   namietala   nesprávne   právne   posúdenie   veci   okresným   súdom.   Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 376/02 z 31. januára 2003,   ktoré   bolo   vydané   bez   nariadenia   pojednávania,   bolo   uznesenie   okresného   súdu potvrdené, avšak na základe iného skutkového zistenia než na okresnom súde. Krajský súd považoval uzavretý zmier za rozporný s hmotným právom nie z toho dôvodu, ktorý uviedol okresný   súd,   ale   na   základe   skutkového   ustálenia,   podľa   ktorého   vraj   sťažovateľka   na ďalšom   zamestnávaní   netrvala.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   376/02 z 31. januára   2003   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktorého   oprávnenosť   vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda z tvrdenia, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať vo veci. Konkrétne šlo o to, že hoci odvolací súd vychádzal z odlišného skutkového ustálenia ako okresný súd, urobil tak bez toho, aby vykonal potrebné dokazovanie, hoci odvolací súd môže vychádzať z odlišného skutkového ustálenia   iba   na   základe   ním   samotným   vykonaného dokazovania   v odvolacom   konaní. Pritom dokazovanie môže odvolací súd vykonávať iba na pojednávaní. Keďže pojednávanie nariadené   nebolo,   nedostala   sťažovateľka   ani možnosť   zaujať stanovisko   ku   odlišnému skutkovému ustáleniu, resp. navrhnúť v tomto smere vykonanie potrebného dokazovania. Takýto   protizákonný   postup   odvolacieho   súdu   spočívajúci   v pozmenení   skutkového ustálenia bez vykonania vlastného dokazovania a bez nariadenia pojednávania považovala sťažovateľka za postup, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 Cdo   84/03   z 30.   júna   2004,   ktoré   bolo   právnej zástupkyni   sťažovateľky   doručené   23. septembra   2004,   bolo   dovolanie   odmietnuté   ako neprípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   odmietnutím   dovolania   nenapravil pochybenie, ktorého sa dopustil odvolací súd. Tým najvyšší súd porušil čl. 48 ods. 2 ústavy. V skutočnosti   totiž   dovolanie   bolo   prípustné,   lebo   postupom   krajského   súdu   bola sťažovateľke odňatá možnosť osobne konať na odvolacom pojednávaní. To znamená, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu o dovolaní meritórne rozhodnúť.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   84/03   z 30.   júna   2004   vyplýva,   že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 Co 376/02 z 31. januára 2003 odmietol. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku nebol splnený. Pod odňatím možnosti pred súdom konať [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] treba   rozumieť   taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní realizácia   jeho   procesných   práv   za   účelom   obhájenia   a ochrany   jeho   práv   a právom chránených   záujmov.   Vzhľadom   na   obsah   spisu   a obsah   námietok   sťažovateľky   dospel najvyšší súd k záveru, že tieto sú právne bezvýznamné. Otázka trvania alebo netrvania na ďalšom zamestnávaní je záležitosťou zisťovania skutkového stavu a k nej sa bude môcť sťažovateľka vyjadriť v ďalšom konaní o neplatnosti výpovede, keďže neschválením zmieru konanie   ďalej   pokračuje.   Uznesenie   o neschválení   zmieru   má   iba   procesnú   povahu a konanie   vo   veci   samej   sa   ním   nekončí,   čo   znamená,   že   účastník   má   ďalej   v konaní možnosť domáhať sa svojich práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Z podanej sťažnosti, a to nielen z návrhu nálezu (petitu), ale aj z obsahu sťažnosti je jednoznačné, že podľa názoru sťažovateľky postupom krajského súdu, ktorý bez nariadenia pojednávania   a bez   vykonania   dôkazov   dospel   ku   odlišným   skutkovým   ustáleniam   ako okresný súd, došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľky. Najvyššiemu súdu sťažovateľka vlastne vytýka, že pochybenie krajského súdu nenapravil. Sťažovateľka v tom vidí porušenie tých istých základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj zo strany najvyššieho súdu.

Podľa   právneho názoru   ústavného súdu   možno   považovať za   zrejmé už na prvý pohľad, že uznesením najvyššieho súdu nedošlo a ani nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo k tomu by mohlo dôjsť iba vtedy, keby bol najvyšší súd považoval dovolanie za prípustné, bol by o ňom meritórne konal a napokon rozhodol v neprospech sťažovateľky. Len vtedy by mohla prípadne obstáť úvaha sťažovateľky o tom, že aj najvyšší súd porušil čl. 48 ods.   2 ústavy tým, že nenapravil porušenie tohto článku, ktorého sa dopustil krajský súd.

Skutočnosť je taká, že najvyšší súd považoval dovolanie za neprípustné a ako také ho odmietol.   To   znamená,   že   o dovolaní   meritórne   nekonal   a nerozhodol.   Podľa   názoru sťažovateľky   bolo   dovolanie   prípustné,   preto   najvyšší   súd   podľa   nej   mal   o dovolaní meritórne konať a rozhodnúť.   Takýto stav je z pohľadu   sťažovateľky vlastne odopretím spravodlivosti (denegatio iustitiae) zo strany najvyššieho súdu, čo by zakladalo porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania (sťažnosťou) okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže sťažovateľka, ktorá bola v tomto konaní kvalifikovane zastúpená advokátkou, domáhala sa vyslovenia   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bolo   treba   sťažnosť   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2004