znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 228/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 23. marca 2004 prerokoval prijatú sťažnosť D. W. – DAFI SLOVAKIA, Č., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 11/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 11/01   p o r u š i l   právo D. W. – DAFI SLOVAKIA, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. D. W. – DAFI SLOVAKIA   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Skalica povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. D. W. – DAFI SLOVAKIA   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume   16   040   Sk   (slovom   šestnásťtisícštyridsať   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný súd Skalica povinný vyplatiť jej advokátovi JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., na jeho účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ bola 3. decembra 2003   doručená   sťažnosť   D.   W.   –   DAFI   SLOVAKIA,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Skalica (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o návrhu sťažovateľky na zaplatenie dlžnej sumy 34 353 Sk s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. Cb 11/01.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 228/03-10 zo 17. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ňou   označeného základného práva postupom okresného súdu vo veci sp. zn. Cb 11/01, prikázal okresnému súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj trovy jej právneho zastúpenia.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Skalica, zastúpený jeho predsedníčkou, vyjadrením sp. zn. Spr 79/04 z 5. februára 2003 (doplneným podaním z 3. marca 2004) a sťažovateľka, zastúpená svojím právnym zástupcom, stanoviskami z 13. februára 2004 a 11. marca 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa   10.   novembra   2000   podala   sťažovateľka   Okresnému   súdu   Trnava (sp. zn. 7 Rob 1762/00) návrh na vydanie platobného rozkazu proti odporcovi ENO, a. s., Skalica (ďalej len „odporca“) na zaplatenie 34 353,30 Sk s príslušenstvom.

Okresný   súd   v Trnave   21.   novembra   2000   postúpil   (§   105   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku) predmetný návrh Okresnému súdu Skalica.

Dňa   8.   decembra   2000   bola sťažovateľke   doručená   výzva   na uhradenie   súdneho poplatku a žiadosť   o vyčíslenie trov   konania (sťažovateľka   11.   decembra 2000 vyčíslila trovy konania a 15. decembra 2000 uhradila súdny poplatok v kolkoch).

Okresný súd vydal 12. januára 2001 pod sp. zn. 6 Rob 300/00 platobný rozkaz, ktorý doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky 22. januára 2001.

Platobný rozkaz napadol odporca 31. januára 2001 odporom.Sťažovateľka 3. októbra 2001 urgovala vytýčenie termínu pojednávania.Okresnému   súdu   bolo   9.   novembra   2001   doručené   oznámenie   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) z 22. októbra 2001, podľa ktorého bol na majetok odporcu   (dlžníka)   vyhlásený konkurz.   K oznámeniu   bolo   pripojené   uznesenie   krajského súdu č. k. 9 K 204/00-56 z 22. októbra 2001 o vyhlásení konkurzu (návrh podala spoločnosť ENO, a. s., 25. júla 2000).

Podľa   úradného   záznamu   z 27.   mája 2002   napísaného   JUDr.   J.   B.   je na majetok odporcu   vyhlásený (22.   októbra 2001) konkurz.   Z uvedeného dôvodu   sa súdne konania podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) prerušujú.

Pokynom   z uvedeného   dňa   bolo   uložené   súdnej   kancelárii   oznámiť   právnemu zástupcovi sťažovateľky a správcovi konkurznej podstaty, že v dôsledku vyššie uvedenej skutočnosti   je   súdne   konanie   vo   veci   sp.   zn.   Cb   11/01   prerušené   (v   súdnom   spise   sa nenachádzajú potvrdenia o doručení uvedeného oznamu).

Pokynom z 8. júla 2002 bolo uložené súdnej kancelárii dať súdny spis na lehotu a predložiť ho po skončení konania Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 9 K 204/00.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní vyhlásenie konkurzu má tieto účinky: súdne a iné konania podľa osobitného predpisu (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa   týkajú   majetku   patriaceho   do   podstaty   alebo   ak   sa   týkajú   nárokov,   ktoré   majú   byť z podstaty uspokojené.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 8. novembra 2000 okresnému súdu žalobu o zaplatenie „dlžnej sumy“ a aj napriek urgovaniu pokračovania v konaní okresný súd   od   16.   februára   2001   vo   veci   nekoná.   Túto   nečinnosť   okresného   súdu   považuje sťažovateľka za porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   svoju   obranu   proti   vyššie   uvedenému   tvrdeniu   okresný   súd   vo   svojom   už citovanom vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti uviedol, že v posudzovanej veci (...) „súd nemohol konať, nakoľko odporca v tejto veci ENO, a. s., Skalica je v konkurze, pričom návrh na konkurz bol podaný už 25. júla 2000, t. j. ešte pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu v tejto veci.

Konkurz bol vyhlásený na majetok dlžníka dňom 22. októbrom 2001. Konanie je v tejto veci prerušené a z uvedeného dôvodu žiadam predmetnú sťažnosť zamietnuť.“

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol: „Návrh na začatie konania bol podaný dňa 08. 11. 2000. Konkurz na majetok dlžníka   bol   vyhlásený   až   22.   10.   2001.   Účinky   konkurzu   nastanú   až   odo   dňa   jeho vyhlásenia,   nie od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu,   ako to uvádza Okresný súd v Skalici. Samotné podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu nemá vplyv na priebeh iného konania.   To znamená,   že   toto   konanie   sa   podaním   na   vyhlásenie   konkurzu   neprerušilo a Okresný súd mal vo veci konať.

V zmysle zákona súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo ak sa týkajú   nárokov,   ktoré   majú   byť   z podstaty   uspokojené   až   vyhlásením   konkurzu. Konanie sa preruší na základe osobitného rozhodnutia o jeho prerušení podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní. Okresný súd v Skalici však do dnešného dňa takéto rozhodnutie o prerušení konania nevydal a vo veci naďalej nekoná. Ku prerušeniu konania nedošlo a nekonaním spôsobuje v konaní ďalšie prieťahy.

Vzhľadom   na   uvedené   máme   za   to,   že   Okresný   súd   v Skalici   porušil   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Cb   11/01   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Okresný   súd   a právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojich   už   vyššie   uvedených doplňujúcich   podaniach   (z   3.   a 11.   marca   2004)   predniesli   a odôvodňovali   svoje protichodné právne názory na nepotrebnosť (resp. nevyhnutnosť) osobitného písomného vyhotovenia   uznesenia   o prerušení   súdneho   konania   z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na majetok dlžníka.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľku (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3.1.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetné   konanie   o náhradu   konkrétne   určenej peňažnej   sumy   treba   považovať   za   konanie   tak   po   právnej   stránke,   ako   aj   po   stránke faktickej   (skutkovej)   za   pomerne   jednoduché   (skúmaný   prípad   je   z hľadiska   právnej a faktickej náročnosti štandardným postupom, teda pomerne jednoduchým prípadom).

3.2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľky   v predmetnom   konaní   ústavný   súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné z hľadiska zisťovania príčin (dôvodov) vplývajúcich na dĺžku a priebeh konania pričítať na jej vrub.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom konanie posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   zo   skutočností   zistených   (vyplývajúcich)   zo   súdneho   spisu   sp.   zn. Cb 11/01   (pozri   prehľad uvedený   v II.   časti   tohto   odôvodnenia) ústavný súd   konštatuje plynulosť v postupe konania okresného súdu od postúpenia mu veci (21. november 2000) do napadnutia ním vydaného platobného rozkazu odporom podaným odporcom 31. januára 2001.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   okresný   súd   v období   od   31.   januára   2001   do 9. novembra 2001, keď mu bolo doručené oznámenie krajského súdu z 22. októbra 2001, podľa ktorého bol na majetok odporcu (dlžníka) vyhlásený konkurz, t. j. počas desiatich mesiacov, nevykonal žiadne úkony vo veci.

Ďalej   je   skutočnosťou,   že   uznesením   krajského   súdu   z 22.   októbra   2001   č.   k. 9 K 204/00-56 bol na majetok odporcu vyhlásený konkurz a že účinky zákonom upravené pre vyhlásený konkurz (prerušenie konania podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní) sa vzťahujú aj na konanie, ktoré proti odporcovi začala sťažovateľka a ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn. Cb 11/01.

Je tiež skutočnosťou, že okresný súd nevydal žiadne uznesenie o prerušení konania z dôvodu vyhláseného konkurzu.

Ústavný súd sa v rámci predmetu tohto konania vymedzeného návrhom na začatie konania (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde)   uznesením   o prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie nemohol zaoberať tvrdením sťažovateľky, či podľa zákona mal okresný súd vydať uznesenie   o prerušení   konania,   resp.   či   tak   nemusel   urobiť.   Zároveň   však   ústavný   súd nemohol   prehliadnuť,   že   súdna   kancelária   doteraz   nerealizovala   (pozri   časť   II   nálezu) úpravu sudcu z 27. mája 2002, ktorou uložil „oznámiť právnemu zástupcovi sťažovateľky a správcovi konkurznej podstaty, že v dôsledku uvedenej skutočnosti je súdne konanie vo veci Cb 11/01 prerušené“.

Zo spisu vyplýva, že k ďalšiemu pokynu sudcu   došlo až 8. júla 2002, keď bolo uložené súdnej kancelárii dať súdny spis na lehotu a predložiť ho po skončení konania krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že predsedníčka okresného súdu neuviedla žiadny dôvod, ktorým   by   bolo   možné   ospravedlniť   nerealizovanie   uvedenej   úpravy   sudcu   súdnou kanceláriou týkajúcej sa povinnosti „oznámiť“ skutočnosť o vyhlásení konkurzu na majetok odporcu,   neuviedla   ani   žiadnu   skutočnosť   o strate   jej   aktuálnosti   vo   vzťahu   ku sťažovateľke,   pre   ktorú   je   takéto   „oznámenie“   prima   facie   dôležité   z dôvodu   možnosti prihlásiť   svoju   pohľadávku   v konkurznom   konaní.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že v oznámení o vyhlásenom konkurze ide o úkon súdu umožňujúci uplatnenie pohľadávky navrhovateľom v začatom konkurznom konaní, a teda o úkon smerujúci k rozhodnutiu veci.

V okolnostiach   danej   veci   zistenú   nečinnosť   okresného   súdu   od   3.   januára   2001 prakticky doteraz je potrebné považovať za „zbytočných prieťah“   v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   keď   inak   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   ani vec   nie   je   možné   považovať za skutkovo   a právne   zložitú,   ani   správanie   sťažovateľky   za   také,   ktorým   by   bolo   možné ospravedlniť zistený postup okresného súdu a stav napadnutého konania pred ním. Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   1 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na účinky vyhlásenia konkurzu (§ 14 ods. 1 písm. d) a § 14 ods. 5 in fine zákona o konkurze a vyrovnaní) neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, tak ako to žiadala sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

5.1.   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk. Svoju požiadavku odôvodnila „predovšetkým dĺžkou celého konania, ktoré trvá už takmer tri roky, a to bez jediného pojednávania. (...) V dôsledku nečinnosti súdu trvá u sťažovateľky   stav   právnej   neistoty,   sú   ohrozené   jej   obchodno-záväzkové   vzťahy a obmedzené   možnosti   finančného   investovania   do   ďalších   obchodov   (...).   Takisto   je ohrozená   jej   dobrá   povesť   nielen   v podnikateľských   kruhoch,   ale   aj   medzi   občanmi, s ktorými prichádza do kontaktu. U sťažovateľky nečinnosťou Okresného súdu v Skalici trvá neustále stav právnej neistoty, ktorý možno odstrániť jedine meritórnym rozhodnutím vo veci...“

5.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky   okolnosti   zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri   vyššie   bod 3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 15 000 Sk.

5.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z vyššie   uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 16 040 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č. (bod 3 výrokovej časti tohto rozhodnutia).

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti z 3. decembra 2003 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 13. februára 2004. Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu 128 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2004, patrí odmena v sume 4 540 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 1 ods. 3, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   preto   trovy právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   sumu   13   472   Sk,   zvýšenú   o 19   %   daň z pridanej hodnoty v sume 2 559 Sk, t. j. spolu 16 031 Sk, po zaokrúhlení 16 040 Sk.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. marca 2004