znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 227/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenompod sp. zn. 23 Er 1087/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 23 Er 1087/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažnosť bola podanána poštovú prepravu 23. decembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkounapadnutého exekučného konania v procesnom postavení povinnej, predmetom ktorého jevymoženie pohľadávky ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „oprávnená“) v sume 3 300 €na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatné a vykonateľné uznesenie okresnéhosúdu sp. zn. 18 C 192/2006 z 8. marca 2011.

3. Z obsahu sťažnosti vyplynul takýto priebeh napadnutého konania:„... oprávnená podala dňa 24.10.2011 návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora ⬛⬛⬛⬛... Súd vydal dňa 7.11.2011 exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Sťažovateľka dňa 5.1.2012, bez toho, že by mala vedomosť o začatí exekučného konania, hotovostným vkladom na bankový účet zaplatila oprávnenej všetko, čo jej ukladal právoplatný (a medzičasom už aj vykonateľný) súdny zmier. Týmto dňom (5.1.2012) zanikol dlh sťažovateľky voči oprávnenej.

Exekútor dňa 23.1.2012 spísal a dňa 1.2.2012 doručil sťažovateľke sériu upovedomení o začatí exekúcie, hoci sťažovateľka už 28 dní pred doručením týchto úkonov mala zaplatený celý dlh...

Sťažovateľka dňa 7.2.2012 spísala návrh na zastavenie a doručila ho na súd dňa 8.2.2012. Priložila aj kópiu bankového dokladu o hotovostnom vklade sumy 3.300,- € na bankový účet oprávnenej.

... Sťažovateľka dňa 12.7.2012 doručila na súd opakovaný návrh na zastavenie exekúcie a urgovala nečinnosť súdu.

... Sťažovateľka dňa 19.5.2014 doručila na súd sťažnosť a namietla prieťahy v exekučnej veci... Predseda súdu vybavil sťažnosť pohovorom s vyšším súdnym úradníkom a písomne oznámil sťažovateľke, že vo veci sa už koná.

... Súd sa začal návrhu na zastavenie exekúcie venovať až pod tlakom sťažnosti, keď hneď na druhý deň (20.5.2014) vydal uznesenie, ktorým zamietol návrh sťažovateľky... Sťažovateľka podala proti uzneseniu odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre... rozhodol uznesením zo dňa 30.4.2015 č. k. 11CoE/87/2015-59 tak, že vyhovel odvolaniu, plne uznal odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a zrušil uznesenie súdu, vrátiac vec na ďalšie konanie.

... Súd - viazaný právnym názorom odvolacieho súdu - vydal dňa 7.10.2015 uznesenie, ktorým exekúciu zastavil. V odôvodnení vyslovil, že rozhodne o trovách exekúcie, ak ich exekútor uplatní. Dňa 9.11.2015 sťažovateľka podala na súd výzvu, v ktorej žiada, aby súd aj bez návrhu exekútora bezodkladne rozhodol o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, pretože táto povinnosť súdu nie je podmienená aktivitou exekútora, ale vyplýva súdu priamo z Exekučného poriadku.“

4. Sťažovateľka je toho názoru, že postupom okresného súdu v napadnutom konanídošlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu jej základného práva garantovanéhov čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie uviedla:

«Súd dlhodobo nechal bez povšimnutia, že právne dôvody na exekúciu zanikli už dňa 5.1.2012, keď zanikol hmotnoprávny dlh sťažovateľky voči ⬛⬛⬛⬛. Už týmto dňom nastalo splnenie právnej podmienky na obligatórne zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku. Názoru sťažovateľky v tomto smere plne prisvedčil aj odvolací súd. Súd z neznámych dôvodov vytrvalo nechal plynúť exekučné konanie a ostal pasívny, hoci ho zaväzovala povinnosť ex offo zastaviť exekučné konanie (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

... Súd mal preukázateľnú vedomosť o zániku exekuovaného dlhu minimálne už od 7.2.2012. Napriek tomu sa odhodlal vydať meritórne rozhodnutie až 20.5.2014, čo predstavuje 834 dní nečinnosti.

... Súd teda po 834 dňoch nečinnosti vo vzťahu k návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie síce vydal rozhodnutie, ale týmto iba poskytol právnu „ochranu“ ďalšiemu plynutiu nezákonnej exekúcie. Súd zamietol návrh na zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré boli očividne neprípustné a rozporné so zásadami Exekučného poriadku.

... Sťažovateľka zastáva názor, že v kontexte okolností exekučnej veci treba aj ďalšie časové obdobie (t. j. po vydaní uznesenia o zamietnutí zastavenia exekúcie) považovať za prieťahy v konaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu ukázalo, že súd konal nezákonne... Až pod tlakom záväzného právneho názoru odvolacieho súdu došlo zo strany súdu k rozhodnutiu o zastavení exekúcie (7.10.2015), ktoré bolo sťažovateľke doručené dňa 27.10.2015. Sťažovateľka je názoru, že až rozhodnutím súdu o zastavení exekúcie došlo k odstráneniu zbytočných prieťahov v nezákonne vedenej exekúcii.

Od 7.2.2012 (keď súd získal preukázateľnú vedomosť o zániku exekuovaného dlhu) do vydania rozhodnutia o zastavení exekúcie (7.10.2015) uplynulo celkovo 1339 dní, počas ktorých je sťažovateľka vystavená úradnému tlaku a nevie sa dovolať pravdy. Súdna moc z nej urobila exekučnú dlžníčku a naďalej jej necháva blokovaný majetok.»

5. Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikážeokresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, prizná jejprimerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a náhradu trov konania v sume 296,44 €.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 1087/2011.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

10. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,I. ÚS 280/08).

11. Ako možno vyvodiť z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, zjavnáneopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, žeporušenie tohto práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom užoznačený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu označeného právanečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľomzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavuprávnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva eštemohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniťúčel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovanýaj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri ⬛⬛⬛⬛ proti Slovenskejrepublike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

13. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy jetotiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

14. Zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaníokresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie uznesením sp. zn.23 Er 1087/2011 zo 7. októbra 2015, ktorým exekúciu zastavil. Označené uznesenieokresného súdu bolo doručené sťažovateľke 27. októbra 2015 a 19. novembra 2015nadobudlo právoplatnosť. Sťažnosť sťažovateľky namietajúca postup okresného súduv napadnutom konaní bola ústavnému súdu doručená 29. decembra 2015, resp. podanána poštovú prepravu 23. decembra 2015, teda po tom, ako okresný súd konajúci o návrhusťažovateľky právoplatne rozhodol.

15. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v čase podania ústavnej sťažnosti užnemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh napadnutého konania,prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05), keďže v tom čase už bolo o návrhusťažovateľky meritórne rozhodnuté, v dôsledku čoho bola odstránená jej právna neistota.

16. Sťažovateľka v súvislosti s postupom okresného súdu v napadnutom konanínamietala aj to, že okresný súd nerozhodol o trovách exekúcie. Keďže z príloh sťažnostivyplýva, že sťažovateľka sa obrátila na okresný súd s návrhom na rozhodnutie o trováchexekúcie 9. novembra 2015, postup okresného súdu, ktorý o tomto návrhu dosiaľnerozhodol, možno hodnotiť nanajvýš ako ojedinelý prieťah, ktorý nedosahuje intenzituzbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Z judikatúry ústavného súdu totižvyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možnovykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. V prípade, ak ústavný súd zistí, že postupvšeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh odmietne akozjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

17. Vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu a v súlade so svojou doterajšourozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postupokresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšiekonanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeranéhofinančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto návrhochsťažovateľky už nerozhodoval.

19. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abysťažovateľka v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v konaní o jejnávrhu na rozhodnutie o trovách exekúcie dochádza k zbytočným prieťahom, predložilaústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016