znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 227/2014-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra 2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej a sudcu   Milana   Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   Č., zastúpenej   advokátom   JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 77/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 77/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   77/2009 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. Č. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   Č.   trovy   právneho zastúpenia v sume 497,55 € (slovom štyristodeväťdesiatsedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   Martina   Olosa,   R.   Štefánika   71,   Žilina,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   8.   apríla 2014 doručená   sťažnosť   M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 77/2009.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 77/2009 zistil tento priebeh namietaného konania:

Konanie   začalo   9.   marca   2009   doručením   žaloby   sťažovateľky   okresnému   súdu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu ako jej zamestnávateľa listom z 8. januára 2009 a náhrady mzdy.

Okresný   súd   rozsudkom   vyhláseným   na   pojednávaní   konanom   16.   marca   2010 vyhovel žalobe sťažovateľky v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a čiastočne aj v časti náhrady mzdy a odporcu zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľky.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie sťažovateľka aj odporca. Spis bol okresným súdom predložený na odvolacie konanie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   14.   septembra   2010.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   216/2010-358 z 8. júna   2011   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 8. júla 2011.

V ďalšom priebehu konania okresný súd nariadil pojednávanie na 31. január 2012, avšak   tento   termín   pojednávania   bol   zrušený   z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej sudkyne. Druhé pojednávanie nariadil okresný súd na 18. apríl 2013, pričom aj tento termín pojednávania   bol   zrušený   na   žiadosť   právneho   zástupcu   odporcu   a   nový   termín pojednávania bol určený na 10. október 2013.

Podľa   uvedeného   stavu   konania   predsedníčka   okresného   súdu   listom sp. zn. Spr. 2101/2013 zo 16. mája 2013 vyhodnotila sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v namietanom konaní ako dôvodnú a konštatovala vznik prieťahov v konaní a oznámila, že vyzvala „zákonného sudcu a vyššieho súdneho úradníka, aby neodkladne prijali opatrenia na odstránenie vzniknutého stavu“.

Na   pojednávaní   konanom   10.   októbra   2013   okresný   súd   vypočul   sťažovateľku, oboznámil prítomných s obsahom spisu, zaprotokoloval, že právny zástupca sťažovateľky trvá   na   výsluchu   svedkyne   S.   (z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľka   výsluch   tejto svedkyne, ako aj T. navrhovala už podaním doručeným 9. januára 2012, pozn.) a „z dôvodu potreby doplnenia dokazovania vzyšlého na dnešnom pojednávaní“ pojednávanie odročil na 25. marec 2014 s tým, že budú predvolaní svedkovia. Následne okresný súd zmenil určený termín pojednávania zo zdravotných dôvodov sudcu na 15. apríl 2014. Toto pojednávanie bolo pre neprítomnosť odporcu a jeho zástupcu bez prerokovania veci odročené na 10. október 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla:„Som účastníkom konania (žalobcom) v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy vedenom Okresným súdom Bratislava I. pod sp. zn. 18C 77/2009. Okresný súd vo veci koná už šiesty rok.

Vzhľadom na nečinnosť súdu som podaním zo dňa 15.04.2013 predsedovi Okresného súdu Bratislava I.   doručila sťažnosť podľa § 62 zákona č.   757/2004 Z. z. na prieťahy v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 18C 77/2009. Predseda súdu moju sťažnosť vybavil ako dôvodnú dňa 16.05.2013, napriek tomu vo veci naďalej pretrvávajú prieťahy a súd koná naďalej neefektívne, zmätočne, chaoticky a neustále produkuje rôzne formálne chyby (napr.   na   ostatnom   pojednávaní   nesprávne   zaprotokolovanie   mien   právnych   zástupcov, odročovaníe   pojednávaní   bez   splnenia   procesných   podmienok   na   základe   žiadosti   PZ odporcu a pod.)....

Vec tak nie je doposiaľ právoplatne rozhodnutá ani po vyše 5 rokov od podania žaloby. Okresný súd doposiaľ ani nevypočul svedkov, ktorých som navrhovala ešte v r. 2009

- 2010 a od vydania kasačného uznesenia krajského súdu okresný súd prakticky nekoná, čo je zjavne neprípustné. Vec pritom nie je právne a ani skutkovo náročná, práve naopak.... Uvedený stav súdneho konania mi spôsobuje značné existenčné problémy, navyše neustále pretrváva stav právnej neistoty. Náhrady mzdy, ktorú požadujem, činí cca sumu 40.000,-   EUR.   Samotný   žalovaný   sa   počas   konania   navyše   stal   platobne   neschopným, fakticky ukončil svoje podnikanie...“

Sťažovateľka poukazujúc na celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už viac ako 5 rokov a dosiaľ   nie   je   právoplatne   skončené,   a na   nečinnosť   okresného   súdu   po   zrušení   jeho rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   M.   Č...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I. pod sp. zn. 18C 77/2009 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I.   prikazuje   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18C 77/2009 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi M. Č. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- € (slovom dvadsať tisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný mu zaplatiť do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I. je povinný uhradiť sťažovateľovi M. Č... trovy konania vo výške 331,65 EUR... na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 227/2014-15 z 21. mája 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3301/2014 z 30. septembra 2014 opísal už ústavným súdom zistený priebeh namietaného konania a doplnil: „Uznesením č. k. 18 C 77/2009-449   zo   dňa   26.08.2014   súd   pripustil   zmenu   petitu,   ktorú   navrhovateľka navrhla   podaním   doručeným   súdu   dňa   08.04.2014.“ Ďalej   uviedol,   že   sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní doručená okresnému súdu 16. apríla 2013 bola vybavená listom predsedníčky súdu sp. zn. Spr. 2101/2013 z 13. mája 2013 ako dôvodná. K tvrdeniu sťažovateľky o danosti prieťahov v konaní pred a aj po vybavení jej sťažnosti doručenej predsedníčke okresného súdu okresný súd uviedol:. „Celkovú dĺžku konania ovplyvnilo aj správanie navrhovateľky, ktorá označila prostredníctvom právneho zástupcu dôkazy až dňa 09.01.2012,   teda   po   3   rokoch   od   podania   návrhu   (vypočutie   svedkov),   zmena   návrhu, neúčasť svedka na pojednávaní a v neposlednom rade aj nadmerná zaťaženosť zákonnej sudkyne, ktorá má v súčasnosti pridelených 605 vecí (podobne ako aj ostatní sudcovia občianskoprávneho   úseku   tunajšieho   súdu).  ...   V   prípade,   že   Ústavný   súd   Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov navrhujem, aby sťažovateľke nepriznal finančné zadosťučinenie, resp. jej toto finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške...“

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   podaní   doručenom ústavnému   súdu   20.   októbra   2014   poukázala   na   nedôvodné   odročenie   pojednávania nariadeného   na   10.   október   2014   bez   prerokovania   veci,   a   to   na   19.   december   2014. V ďalšom podaní doručenom ústavnému súdu 3. novembra 2014 sťažovateľka reagujúc na obsah   vyjadrenia   okresného   súdu   v   celom   rozsahu   zotrvala   na   dôvodnosti   svojej sťažnosti.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z   30.   septembra   2014   a   právny   zástupca sťažovateľky   vo   vyjadrení   doručenom   3.   novembra   2014   ústavnému   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet   posudzovaného konania (určenie   neplatnosti   okamžitého   skončenia   pracovného pomeru a náhrada mzdy) sa po skutkovej ani právnej stránke nejaví ako zložitý. Predmet konania sa po skutkovej stránke môže javiť ako zložitejší, vzhľadom na potrebu nariadenia znaleckého dokazovania a uvedené čiastočne odôvodňuje dĺžku posudzovaného konania.

2. Správanie   účastníkov   konania   je druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Posudzované   konanie   sa   začalo   9.   marca   2009   podaním   žaloby   sťažovateľky okresnému súdu. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom zo 16. marca 2010. Krajský súd v odvolacom konaní zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom spis bol okresnému súdu vrátený s rozhodnutím krajského súdu 8. júla 2011. Postup okresného súdu v ďalšom období charakterizuje nariaďovanie pojednávaní v značných časových odstupoch a ich odročovanie bez prerokovania veci samej. Ústavný súd   konštatuje   po   vyhodnotení   jednotlivých   úkonov   okresného   súdu   v   posudzovanom období (od 9. marca 2009 do podania sťažnosti 8. apríla 2014 v trvaní piatich rokov) pri zohľadnení postupu súdu aj po podaní sťažnosti, že postup okresného súdu sa javí ako neefektívny. Neefektívnosť konania sa prejavila najmä v nesústredenom postupe okresného súdu pri zisťovaní skutkového stavu veci a jeho právnom posúdení (rozsudok okresného súdu bol zrušený v odvolacom konaní a vec vrátená na ďalšie konanie), ako aj opakovanom odročovaní   pojednávaní   bez   sústredeného   vyhodnotenia   potreby   nariadenia   účastníkmi navrhovaných dôkazov a ich vykonania.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   po   134   €   (§   11   ods.   3   vyhlášky),   čo   spolu s režijným   paušálom   3   x   8,04   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   426,12   €. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám právneho   zastúpenia   sťažovateľky   je   potrebné   pripočítať daň   z   pridanej   hodnoty   20   % v sume 85,22 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia v sume 511,34 €.

Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   si   úhradu   trov   právneho zastúpenia uplatnil iba v sume 497,55 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu sťažovateľke priznal len vo výške uplatneného nároku.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014