znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 227/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., toho času v ústave na výkon trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Tos 112/12 z 10. januára 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6 Nt/24/2012 z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013 doručená sťažnosť Ľ. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 112/12 z 10. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6   Nt/24/2012   z 25. októbra   2012   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.   2   T/82/2007   z   15.   júna   2010   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 5 To/200/2010 z 24. januára 2012 uznaný vinným zo spáchania zločinu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov a šesť mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a ochranný dohľad v trvaní troch rokov. Po nástupe výkonu trestu odňatia slobody sťažovateľ okresnému súdu doručil návrh na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného konania, ktoré bolo na tomto súde vedené   pod   sp. zn.   2   T/82/2007,   spolu   so   žiadosťou   o prerušenie   výkonu   právoplatne uloženého   trestu   odňatia   slobody.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   6 Nt/24/2012 z 25. októbra 2012 rozhodol o zamietnutí obidvoch sťažovateľových návrhov. Krajský súd svojím   uznesením   sp.   zn.   2   Tos   112/12   z 10.   januára   2013   rozhodol   o zamietnutí sťažovateľom   podanej   sťažnosti   z dôvodu   vecnej   a právnej   správnosti   napadnutého rozhodnutia okresného súdu. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nesúhlasil s právnymi závermi tak krajského súdu, ako aj okresného súdu, ktoré „... novoobjavené dôkazy...“ nevyhodnotili v prospech jeho návrhu na obnovu konania, ale ich bezdôvodne odmietli, a v nadväznosti na to aj zamietli obnovu konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, k čomu dôvodil, že „... som nikdy   nevytýkal   v konaní   o obnove   hodnotenie   dôkazov   v pôvodnom   konaní.   Naopak v konaní   o obnove   som   uviedol   iné   novoobjavené   dôkazy,   o ktorých   súdy   nevedeli v pôvodnom konaní a to konkrétne:

1) list svedka M. M. z 10. 03. 2012

2) potvrdenie S. a. s o splácaní môjho úveru svedkom M. M. (motív pomsty) a tak isto aj historiu splácania úveru M.

3)   svedok   M.   M.   pri   povolení   o obnove   konania   na   OS   v B.   B.   označil   pravého organizátora a to L. Č. z T. prezývaný L.

Oba   súdy   v konaní   o povolení   obnovy   konania   nespravodlivo   v môj   neprospech vyhodnotili novoobjavené dôkazy a nevyužili možnosti v zmysle § 398 ods. 1 TP, ktorými je možné zistiť konkrétnosť pravého organizátora.“.

Sťažovateľ   v   ďalšom   argumentoval,   že „V   zmysle   §   398   ods.   1   TP   ak   pre rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania treba na preverenie dôvodnosti niektorú okolnosť (konkrétnosť osoby L. Č.) vopred objasniť, vykoná potrebné šetrenie predseda senátu.

Pre takéto vyšetrenie platia ustanovenia o dokazovaní podľa VI. hlavy I. časti. V zmysle § 2 ods. 12 TP každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo prejednaná.“.

S poukazom na už uvedené v závere sťažovateľ konštatuje „arbitrárnosť záveru KS v B. B. (úvahy) toto, že je pravdou, že OS v B. B. v pôvodnom konaní nemal potvrdenie S. a. s. (motív pomsty) a preto nie je možné vytýkať súdu pôvodnému hodnotenie dôkazov a preto nie je možné povoliť obnovu konania. Záver je nelogický a odchyľuje sa od zákona. Domáham sa, aby bol uvedený doklad vyhodnotený v zmysle § 2 ods. 12 TP...   arbitrárnosť   záveru   takého,   že   osôb z menom   L.   Č.   (L.)   z T.   môže   byť   tisíce.   V môj prospech súdy žiadnym spôsobom ustanoveným v TP nedali zistiť konkrétnosť osoby L. Č. Domáham sa zistenie konkrétnosti osoby.“.

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Napadnutým rozhodnutím KS v B. B. sp. zn. 2 To/112/12 zo dňa 10. 01. 2013 v spojení s rozhodnutím OS v B. B. sp. zn. 6 Nt 24/12 zo dňa 25. 10. 2012, bol porušený čl. 6 ods. 1 dohovoru – právo na spravodlivé prejednanie veci arbitrárnosťou rozhodovania.

2. Zrušuje sa rozhodnutie KS v B. B. sp. z. 2 To 112/12 zo dňa 10. 01. 2013 v spojení s rozhodnutím OS v B. B. sp. z. 6 Nt 24/12 zo dňa 25. 10. 2012.

3. Vec sa vracia OS v B. B., aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. V tomto konaní bude všeobecný súd viazaný právnym názorom ÚS SR.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo namietaným rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr.   II. ÚS 70/00,   IV. ÚS 66/02, III. ÚS 138/02).

8. Predmetom sťažnosti je posúdenie tvrdenia sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorými   nevyhoveli   jeho návrhu na povolenie obnovy konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 T/82/2007 a zároveň zamietli aj jeho návrh na prerušenie výkonu   právoplatne   uloženého   trestu   odňatia   slobody: „Oba   súdy   v konaní   o povolení obnovy   konania   nespravodlivo   v môj   neprospech   vyhodnotili   novoobjavené   dôkazy a nevyužili možnosti v zmysle § 398 ods. 1 TP...“

9. Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje   o občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   prípadne o oprávnenosti   trestného   obvinenia.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v okolnostiach konkrétneho   prípadu   rozhoduje   všeobecný   súd   alebo iný   orgán   verejnej   moci,   a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

10. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.:   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v   tejto   súvislosti   poukazuje   na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

11. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011) preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu   a krajského   súdu v napadnutých rozhodnutiach po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Inými   slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi namietaným základným právom sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a napadnutými rozhodnutiami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

12. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ani o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013