znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 227/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.   B.,   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M.   S.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením základného práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 23 CoE 112/2011-47 z 26. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P. B., s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2012 doručená telefaxom (doplnená písomne 20. februára 2012) sťažnosť spoločnosti P. B., s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k 23 CoE 112/2011-47 z 26. januára 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľka   sa   ako   oprávnená návrhom z 11. júla 2011 podaným Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) 18.   júla   2011   domáhala   vykonania   exekúcie   proti   povinnému   J.   Ď.,   O.   (ďalej   len „povinný“),   a   to   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   bol   rozsudok   Medzinárodného obchodného   rozhodcovského   súdu   v   Bratislave   č.   28/2010   z   9.   mája   2011   (ďalej   len „rozhodcovský   rozsudok“).   Týmto   rozhodnutím   bol   povinný   zaviazaný   zaplatiť sťažovateľke   sumu   151,41   €   s   príslušenstvom.   Rozhodcovský   rozsudok   nadobudol právoplatnosť 16. mája 2011 a vykonateľným sa stal 20. mája 2011.

Pretože okresný súd uznesením č. k. 5 Er 468/2011-26 z 31. augusta 2011 zamietol žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   podala sťažovateľka 23. septembra 2011 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, v ktorom navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Zároveň   sťažovateľka   vzala   návrh   na   vykonanie   exekúcie   späť   v   časti   úrokov z omeškania   tak,   že   požadovala   ich   vymoženie   vo   výške   zodpovedajúcej   ustanoveniam nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   v   znení   neskorších   predpisov,   a   v   časti   náhrady poplatku zaplateného v rozhodcovskom konaní, a uplatnila tak nárok na vymoženie trov konania pozostávajúcich z poplatku vyčísleného v súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

O podanom odvolaní rozhodol   krajský súd uznesením č. k 23 CoE 112/2011-47 z 26. januára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a rozhodnutím okresného, ako aj krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku zaručené čl. 1 dodatkového protokolu.

Svoje presvedčenie sťažovateľka odôvodnila takto:«... právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok alebo rozsudok rozhodcovského súdu je vecne správny. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z cit. ust. § 159 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého znenia, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány, t. j. aj pre exekučné súdy...

... sme presvedčení o tom, že komunitárne právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby   neuplatnil   vnútroštátne   procesné   normy,   na   základe   ktorých   získava   rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie komunitárneho práva...

... Okresný súd Bánovce nad Bebravou a Krajský súd v Trenčíne, ktorý sa stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu,   postupovali   v   rozpore   s   komunitárnym   a vnútroštátnym   právom,   nakoľko   svojim   postupom,   t.   j.   preskúmavaním   vecnej   stránky rozhodcovského rozsudku nerešpektoval rozsah svojej pôsobnosti, ktorú vnútroštátne právo pripúšťa...

...   zákonný   dôvod   umožňuje   zastaviť   exekučné   konanie,   ak   vymáhané   plnenie   je v rozpore s dobrými mravmi a nie iba to, že spotrebiteľská zmluva obsahuje dojednanú doložku.

... sťažovateľ aj s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 23. 9. 2011 v žiadnom   prípade   nepožaduje   plnenie,   ktoré   mohlo   byť   v   rozpore   s   dobrými   mravmi, nakoľko   po   úprave   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   preukázateľne   požaduje   len   úroky z omeškania, ktoré sú v súlade so zákonom a náhradu trov konania tak ako keby svoje nároky uplatnil na všeobecnom súde. Z tohto dôvodu považujeme uznesenie Krajského súdu v   Trenčíne   a   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   za   nesprávne,   nakoľko   plnenie požadované v návrhu na vykonanie exekúcie s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie nie je v žiadnom prípade plnenie v rozpore s dobrými mravmi.

Nesprávnosť napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trenčíne vidíme v tom, že odvolací súd a aj súd prvého stupňa túto vec nesprávne právne posúdil...

Nesprávne právne posúdenie v napadnutom uznesení podľa nášho názoru vyplýva z toho, že súd na základe ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1 zákona   o   rozhodcovskom   konaní   zamietol   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie napriek tomu, že nie sú splnené podmienky pre takýto postup podľa ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. V súlade s vyššie uvedeným čiastočným späťvzatím návrhu na   vykonanie   exekúcie   je   totiž   potrebné   konštatovať,   že   plnenie,   ktorého   vymoženia sa oprávnený   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   domáha   nie   je   objektívne   nemožné, právom nedovolené ani odporujúce dobrým mravom...

...Okresný súd Bánovce nad Bebravou a ani Krajský súd v Trenčíne nijako neuviedli, na základe akých úvah dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je v rozpore s cit. ust. zákona o rozhodcovskom konaní a taktiež neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že pre tento nesúlad by mala byť rozhodcovská doložka neplatná. Sme presvedčení o tom, že pre tento nedostatok odôvodnenia je napadnuté uznesenie v tejto časti nepreskúmateľné. Ako   je   zrejmé   z   uznesenia   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   tento   potvrdil   uznesenie Okresného súdu, avšak bez toho, aby bližšie odôvodnil prečo tak postupoval. Zároveň sa krajský   súd   nijako   nevysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   boli   pre rozhodnutie   v   tejto   veci   podstatné.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho uznesenia odvolacie námietky posúdil rovnako ako v prípade uznesenia okresného súdu predstavuje nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...

Skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozsudku len vágnym a nepresvedčivým spôsobom poukázal na niekoľko otázok, ktoré posúdil rovnako ako súd prvého stupňa, pričom sa viacerými odvolacími námietkami žalovaného vôbec nezaoberal, zakladá podľa nášho názoru vadu odvolacieho rozhodnutia, ktorá rovnako ako v prípade rozsudku   súdu   prvého   stupňa   predstavuje   nedostatočné   a   nepresvedčivé   odôvodnenie rozhodnutia.

S   poukazom   na   to,   že   Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   ako   aj   Krajský   súd v Trenčíne   dostatočným   spôsobom   a   v   dostatočnom   rozsahu   neodôvodnili   svoje rozhodnutia, Krajský súd v Trenčíne sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, je možné konštatovať, že odôvodnenie týchto uznesení je v rozpore s právom na súdnu ochranu v zmysle cit. ust. Čl. 46 ods. 1 ústavy...

Ako je zrejmé z uznesenia Krajského súdu, nijako sa nevysporiadal so zásadnými odvolacími   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   boli   pre   rozhodnutie   v   tejto   veci   podstatné. Krajský súd túto vec posúdil rovnako ako okresný súd, pričom sa viacerými námietkami sťažovateľa vôbec nezaoberal...

... konanie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a následne konanie Krajského súdu v Trenčíne bolo zjavne neodôvodnené, svojvoľné a zároveň v rozpore s vnútroštátnym a komunitárnym právom.

... postupom Okresného súdu v Bánovciach na Bebravou a zároveň aj postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   došlo   k   porušeniu   sťažovateľovho   práva   vlastniť   majetok zaručeného v ust. Čl. 20 ústavy a ust. Čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru...

...   je   nepochybné,   že   pohľadávka   na   zaplatenie   požadovanej   sumy   je   zahrnutá v pojme majetok. To znamená, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou spolu s Krajským súdom v Trenčíne zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia o vymoženie vymáhanej sumy porušil sťažovateľovo právo vlastniť majetok...

Okresný súd Bánovce nad Bebravou spolu s Krajským súdom v Trenčíne nielen, že sťažovateľovi nepriznali nárok na zaplatenie príslušenstva, t. j. úrokov z omeškania, ktoré boli   vyčíslené   podľa   požiadaviek   Občianskeho   zákonníka   a   náhradu   trov   konania, ale nepriznali ani nárok na zaplatenie istiny.

...   Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   preskúmal   ex   offo   súlad   právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu) so zákonom, a aj napriek výslovnému zneniu cit. ust. § 159 ods. 2 O. s. p., z ktorého jednoznačne vyplýva, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre „všetky orgány“, t. j. pre Okresný súd Bánovce nad Bebravou a aj ostatné súdy. Právna úprava neumožňuje právoplatné súdne rozhodnutie zmeniť   a   ani   zrušiť.   Zamietnutím   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie z dôvodu   údajného   rozporu   exekučného   titulu   so   zákonom   spôsobil   jeho   materiálnu nevykonateľnosť a to aj napriek tomu, že v rozhodcovskom konaní mal sťažovateľ úspech...... Okresný súd v Bánovciach nad Bebravou spolu s Krajským súdom v Trenčíne svojím   postupom   znemožnili   sťažovateľovi   domáhať   sa   uplatnenia   sumy   za   poskytnuté služby, na ktoré sťažovateľovi vznikol nárok. Týmto konaním sa pohľadávka sťažovateľa stala nevymožiteľná a v dôsledku toho došlo k zmenšeniu majetku na strane sťažovateľa...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   P.   B.,   s   r.   o.   podľa   ust.   Čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ust. Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ust. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ust. Čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne č. k. 23 CoE/112/2011-47 zo dňa 26. 1. 2012, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 CoE/112/2011-47 zo dňa 26. 1. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v   danom   prípade   zastúpená   kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ktorých   vyslovenia   porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie (v petite), a iba vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý v petite sťažnosti označila (krajský súd). Tvrdenia o porušení práv iným orgánom verejnej moci (okresný súd), ktorý sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti sťažovateľky namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 11 CoE 41/2011-51 z 23. novembra 2011.

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 5 Er 468/2011-26   z   31.   augusta   2011   o   zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať, a to pre   rozpor   vymáhaného   plnenia   s   dobrými   mravmi.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením jej základného práva vlastniť majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ďalej   malo   dôjsť   k   porušeniu   jej   práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, a to tým, že sa krajský súd nezaoberal odvolacími   námietkami   sťažovateľky,   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   nedostatočne a nepresvedčivo.   Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu veci a naviac konanie súdu   druhého stupňa bolo svojvoľné, v rozpore s vnútroštátnym a komunitárnym   právom,   pretože   všeobecné   súdy   v   rozpore   so   zákonom   preskúmali právoplatný   a   vykonateľný   rozhodcovský   rozsudok.   V   konečnom   dôsledku   považuje sťažovateľka rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:„Súd prvého stupňa zistil, že v podmienkach oprávneného je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná   rozhodcovská   doložka   spôsobuje   značnú   nerovnováhu   v   právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je v zmysle § 53 ods. 4   Občianskeho   zákonníka   neplatná.  ...   takéto   ustanovenie,   ak   je   obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi,... a teda exekučný súd bude podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť   exekúciu,   resp.   v   tomto   prípade   zamietnuť   žiadosť   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Povinný ako   spotrebiteľ   prijal   v   rámci   zmluvných   podmienok   predmetnú   rozhodcovskú   doložku, preto nemožno konštatovať, že by si ju vyjednal.... Za týchto okolností, súd prvého stupňa konštatoval,   že   rozhodcovská   doložka   je   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou,   nakoľko spôsobuje   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech povinného v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je preto v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98. V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné   vo   svetle   presného   znenia   a   účelu   smernice.   Rozhodcovská   doložka   obsiahnutá v zmluvných   dojednaniach   zmluvy   o   pripojení   podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa   spĺňa všetky   podmienky   tak,   aby   z   pohľadu   ustanovení   §   53   a   §   54   Občianskeho   zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, v akom aj z pohľadu smernice Rady č. 93/13/EHS bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná, ktorou neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti...

Po preskúmaní predmetnej exekučnej veci, odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por., ako aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení.

Smernica   Rady   93/13/EHS   zo   dňa   05.   04.   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v   zmluve   uzavretej   medzi   podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť   všetky   dôsledky,   ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa   dodáva,   že   exekučný   súd   je   v   každej   fáze   exekučného   konania   ex   offo   povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por.   alebo   osobitného   zákona.   Ustanovenie   §   45   ods.   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom   konaní   ukladá   súdu   zastaviť   výkon   rozhodcovského   rozsudku   alebo exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní   nedostatky   uvedené v ods. 1   písm.   b)   alebo   c)   citovaného   zákona,   teda   najmä,   ak   rozhodcovský   rozsudok zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné, právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom.   Pred   zastavením   exekúcie   alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá zisťovaním najmä, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na takéto plnenie.

Pokiaľ teda vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd prvého stupňa považuje ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú,   súd   prvého   stupňa   v   konečnom   dôsledku   správne   zamietol   žiadosť   súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Exekúcia   vedená   na   základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por.

Oprávnený   vzal   svoj   návrh   na   vykonanie   exekúcie   čiastočne   späť,   pričom   toto späťvzatie došlo na súd prvého stupňa spolu s jeho podaným odvolaním. Keďže súd prvého stupňa   pri   rozhodovaní   o   tom,   či   súdnemu   exekútorovi   udelí   poverenie   na   vykonanie exekúcie alebo nie, správne vychádzal z predloženého návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie   a   exekučného   titulu   -   rozhodcovského   rozsudku,   ktoré   sa   spolu   so   žiadosťou súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   stali   predmetom preskúmavanej činnosti exekučného súdu, odvolací súd nevidel dôvod pre zrušenie alebo prípadnú zmenu napadnutého uznesenia, a preto uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

V   citovanej   časti   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd uviedol jednoznačné dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje závery pritom oprel o konkrétne ustanovenia relevantných právnych predpisov, ktoré v rozhodnutí zreteľne označil.

Krajský   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru   o   neexistencii relevantného   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku)   na   základe   posúdenia rozhodcovskej doložky v zmluve o pripojení ako neprijateľnej podmienky podľa § 53 a § 54 zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov.   Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spôsobovala podľa   názoru súdu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, posúdil ju ako absolútne neplatnú. Záver krajského súdu teda   vzhľadom na jeho oporu v zákone nemožno považovať za svojvoľný.

Podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ak súd zistí rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   uznesením   zamietne.   Z   citovaného   ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva, že všeobecný súd povinne okrem iného skúma aj to, či exekučný   titul   nie   je   v   rozpore   so   zákonom,   a   teda   či   sú   splnené   všetky   predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, tak je daný dôvod na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom   pod   sp.   zn.   3 Cdo 164/1996   publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Na   základe   uvedeného   je   potrené   konštatovať,   že   krajský   súd   zrozumiteľne odôvodnil   úvahy, ktoré zvolil pri   rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti   uzneseniu okresného súdu, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nebolo možné vyhovieť návrhu sťažovateľky, a zároveň tým aj reagoval na jej námietky.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   tieto   okolnosti   prerokovávanej   veci   sťažovateľky vyhodnotil   rozhodnutie   krajského   súdu   a   postup,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal,   ako ústavne súladný, pretože výklad a aplikácia ustanovení právnych predpisov, ktoré krajský súd pri svojej rozhodovacej činnosti uplatnil, neboli v rozpore s ich znením. Z rozhodnutia krajského   súdu   bezpochyby   nevyplýva   žiadna   svojvôľa   alebo   neodôvodnenosť   jeho záverov. Krajský súd rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení právnych predpisov spôsobom, ktorý neodporuje ich zmyslu ani účelu.

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,   ak by sa   tento natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky,   že   v   rámci odvolacieho konania čiastočne vzala svoj návrh na vykonanie exekúcie späť, čím sa jej návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie mal stať súladný s právnym poriadkom, pretože podstata zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spočívala v neprijateľnosti podmienky – rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úprava sumy požadovaných úrokov z omeškania a trov konanie teda v tomto prípade nemohla ovplyvniť konečné rozhodnutie všeobecných súdov oboch stupňov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zamietnutím žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   štátneho   orgánu k znemožneniu   plnenia,   ktoré   vzniklo   na   základe   poskytnutia   služby   podľa   zmluvy o pripojení,   pretože   nárok   za   poskytnutie   služby   napadnutým   uznesením   nebol   vôbec dotknutý a jeho posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť rozhodcovskej doložky, a tým aj platnosti rozhodcovského rozsudku. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie   jedného   z   predpokladov   exekúcie),   uvedené   nebráni   sťažovateľke   domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia, ktorým jej súd prizná nárok za poskytnutie služby vyplývajúci zo zmluvy o pripojení.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s   uznesením   prvostupňového   súdu   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecný súd svojím postupom aplikoval   zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie konanie a náhrada trov právneho zastúpenia) už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012