znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 227/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho práva na obhajobu postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 78/2008 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011 doručená sťažnosť D. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   obhajobu   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 78/2011 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„1.   Dňa 17.   mája 2011 som na OS BA   2 pred začatím hlavného pojednávania, upovedomil predsedu senátu JUDr. P. Š. a taktiež celý senát, že ruším môjho právneho zástupcu JUDr. A. L., nakoľko medzi mnou a ním vznikla silná nedôvera, predseda senátu JUDr. Š. aj napriek tomu otvoril hlavné pojednávanie a vo veci konal, potom ako som mu oznamil že písomne do 3 dní mu oznámim meno nového môjho právneho zástupcu. Mám zato, že boli porušené moje ľudské práva a taktiež aj právo na nutnú obhajobu.

2. Taktiež som trval na vypočutí znalcov z odvetvia psychiatrie, dal som pribrať jedného znalca na vyloženie zákona. Môj návrh na vypočutie JUDr. P. Š. prijal a predvolal znalcov na 17. 5. 2011 a však znalci sa nedostavili na hlavné pojednávanie. Ja som naďalej trval na vypočutí znalcov a opätovnom predvolaní, čo predseda senátu JUDr. Š. zamietol. Zo zákona vyplýva, ak trvá jedna (obhajoba) alebo druhá (žalobca) strana na vypočutí svedka, znalca alebo iných osôb, musia byť tieto vypočuté. JUDr. Š. ani na toto nebral ohľad a vo veci konal po svojom.

3.   Taktiež som   trval na tom,   aby boli vykonané konfrontácie   medzi jednotlivými svedkami   a   však   ani   na   toto   JUDr.   Š.   nebral   ohľad   a   vo   veci   konal,   otvoril   hlavné pojednávanie a vyniesol rozsudok. Nie je možné, aby sa vo veci konalo, keď som ostal bez právneho zástupcu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal ústavný súd „o podrobné prešetrenie môjho spisu, anulovanie rozsudku a vec vrátil späť prvostupňovému súdu, nakoľko boli porušené moje ľudské práva a taktiež právo na moju nutnú obhajobu pred súdom“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   najskôr   skúmal,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti, a zistil, že sťažovateľ nepripojil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ani nepožiadal ústavný súd o jeho ustanovenie. Zákon o ústavnom súde neobsahuje ustanovenie, ktoré by pripúšťalo výnimky z požiadavky povinného právneho zastúpenia v konaní o sťažnosti. Chýbajúce splnomocnenie je odstrániteľným nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti. Ústavný súd však sťažovateľa nevyzýval na jeho doplnenie, pretože zistil, že je daný iný dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý bráni jej meritórnemu prerokovaniu.

Pri   preskúmaní   sťažnosti   na   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   vychádzal z vymedzenia predmetu sťažnosti v jej závere, hoci táto časť nebola výslovne označená ako petit.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   obhajobu   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   78/2008,   ako   aj   jeho   rozsudkom zo 7. mája   2011.   Sťažovateľ   teda   namieta   porušenie   svojich   práv   rozhodnutím   vo   veci samej, ktoré ako vyplýva zo zistenia ústavného súdu, zatiaľ nebolo vyhotovené, teda ani sťažovateľovi nemohlo byť doručené.

Ak podľa názoru sťažovateľa boli postupom okresného súdu ako prvostupňového súdu porušené jeho základné práva, najmä právo na obhajobu, môže využiť riadne, resp. mimoriadne opravné prostriedky proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorých vyčerpanie je podmienkou prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Uvedené konštatovanie vychádza z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný   súd   nie   je   oprávnený   prijať   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby vo veci porušenia jej základných práv alebo slobôd, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o   ochrane   konkrétneho základného práva alebo slobody (II. ÚS 54/02).

Ústavný súd konštantne uvádza vo svojej judikatúre, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie je od svojho začiatku   až   po   jeho   koniec   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania   jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany príslušných orgánov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd   označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (podobne napr. III. ÚS 3/02, III.   ÚS   18/04,   III.   ÚS   75/05).   Právomoc   ústavného   súdu   zasiahnuť   do   neskončeného trestného konania je daná len výnimočne vtedy, ak rozhodnutie orgánu verejnej moci, jeho opatrenie alebo iný zásah znamená porušenie základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu iným orgánom verejnej moci alebo ho nie je možné odstrániť v inom konaní (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ak   o   závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   upravených   v   príslušnom procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

V závislosti na jeho rozhodnutí má sťažovateľ možnosť využiť opravné prostriedky v rámci sústavy všeobecných súdov. Až v prípade, ak by nedošlo k náprave namietaného porušenia   jeho   základných   práv,   sa   sťažovateľ   môže   domáhať   ich   ochrany   podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011