znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 227/2010-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.o., I., zastúpenej   A.,   Advokátska kancelária, s. r. o., B., konajúcou advokátkou JUDr. G. S. F., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 184/08 z 22. júla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 31. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 184/08 z 22. júla 2008 (ďalej len,,krajský súd“ a,,uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola na strane žalovaného účastníkom súdneho konania o zaplatenie sumy 7 565,34 € s prísl. titulom náhrady škody. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 7 C 179/06 (ďalej len,,okresný súd“). Prvostupňový súd rozhodol 22. januára 2007 rozsudkom pre zmeškanie podľa   §   153b   Občianskeho   súdneho   poriadku   s odôvodnením: „Odporca   sa   k   návrhu na začatie konania nevyjadril napriek výzve   súdu,   ktorá   mu   bola   riadne doručená dňa 20.11.2006 a   na   pojednávanie   nariadené   dňa   22.01.2007   sa   bez   ospravedlnenia odôvodneného vážnymi okolnosťami nedostavil, hoci predvolanie naň, obsahujúce poučenie o následkoch nedostavenia sa na pojednávanie, vrátane možnosti rozhodnutia podľa § 153b ods. 1 OSP, mu bolo doručené taktiež dňa 20.11.2006. Hoci odporca v podaní zo dňa 18.01.2007, doručenom súdu 19.01.2007, uviedol, že sa v dôsledku náhlej služobnej cesty mimo Bratislavu nemôže zúčastniť nariadeného súdneho pojednávania, a preto požiadal o jeho odročenie na iný vhodný termín , súd toto ospravedlnenie odporcu neuznal , nakoľko mal   za   to,   že   služobná   cesta   odporcu   nie   je   takou   vážnou   okolnosťou,   ktorá   by znemožňovala   odporcovi   zúčastniť   sa   pojednávania.“ Sťažovateľka   podaním   z 5.   apríla 2007 požiadala okresný súd o zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Uznesením z 21. apríla 2008 okresný súd návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zamietol, pričom uznesenie odôvodnil   aj   tým,   že:   „... služobná   cesta   nie   je   takou   vážnou   okolnosťou,   ktorá by znemožňovala žalovanému zúčastniť sa pojednávania..... odporca, ako právnická osoba mohol poveriť zastupovaním niekoho zo svojich zamestnancov alebo splnomocniť advokáta, prípadne inú fyzickú osobu.“

3. Na odvolanie sťažovateľky proti predmetnému uzneseniu z 21. apríla 2008 vo veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením z 22. júla 2008 uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že neboli splnené zákonné podmienky podľa § 153c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre zrušenie rozsudku pre zmeškanie, pričom uviedol: „... žalovaný ani s ospravedlnením z 18.01.2007, ani s podaním návrhu na zrušenie rozsudku nepredložil súdu dôkaz o existencii dôvodu, pre ktorý ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní   dňa   22.01.2007   a   preto podľa názoru   odvolacieho   súdu žalovaný   ako   odvolateľ   nepreukázal,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   posúdil ospravedlniteľnosť   dôvodu   jeho   neprítomnosti   na   tomto   pojednávaní...   Ak   účastník ospravedlňuje svoju neúčasť na pojednávaní časovou kolíziou s náhlou služobnou cestou mimo   Bratislavy,   môže   byť   takéto   ospravedlnenie   dôvodné   len   vtedy,   ak   súdu   oznámi konkrétne údaje o tom, prečo sa nemôže pojednávania zúčastniť, hlavne aké iné skutočnosti mu bránia v účasti na pojednávam (napr. v akej veci, z akého dôvodu, na akom mieste), kedy sa o tom dozvedel a že z časového dôvodu to nebolo možné vyriešiť inak.“

4.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktorého prípustnosť zakladala na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda na tom, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 324/08 z 29. septembra 2009 dovolanie odmietol, pretože nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke prostredníctvom   právneho   zástupcu   doručené   30.   októbra   2009,   pričom   od   tohto   dňa odvodzuje začatie plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

5.   Ďalej   v sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že  ,,.... všetky   podmienky   na   vydanie rozsudku   pre   zmeškanie,   ktoré   musia   byť   splnené   kumulatívne,   splnené   neboli   a   preto si dovoľujeme   požiadať   ústavný   súd   o   preskúmanie   uznesenia   krajského   súdu   zo   dňa 22.07.2008 č. k. 2 Co 184/08“, pričom nesplnenie zákonných podmienok pre jeho vydanie podrobne   odôvodnila.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie označených práv uznesením krajského súdu, toto zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.   Požadovala   priznať   aj   náhradu   trov   konania   a dočasným   opatrením   odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a   slobôd   podľa   ústavy),   je   rozhodnúť   o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

9. V zmysle ústavnej blankety podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy), pričom zároveň platí, že domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   možno   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú (čl.   51 ods.   1 ústavy).   V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok. Tento   upravuje   aj   možnosť   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o   žalobe   rozsudkom   pre zmeškania za predpokladu, že sú splnené súčasne všetky podmienky uvedené v § 153b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudkom pre zmeškanie možno spor rozhodnúť, ak (i) žalovaný sa nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný (§ 79 ods. 4 a § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) s poučením o následkoch nedostavenia sa vrátane možnosti rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie, (ii) žalovaný sa k žalobe a prílohám písomne nevyjadril do 15 dní odo dňa, keď mu boli doručené, hoci ho súd na to vyzval a poučil ho o následkoch nesplnenia tejto povinnosti (§ 114 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku),   žalovaný   neospravedlnil   svoju   neprítomnosť   včas a vážnymi okolnosťami.

10. Procesnou formou obrany účastníka súdneho konania, proti ktorému bol vydaný rozsudok   pre   zmeškanie,   je   tak   odvolanie   (ktorého   prípustnosť   je   podľa   §   202   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku limitovaná nesplnením podmienok pre jeho vydanie alebo nesprávnym právnym posúdením veci), ako aj návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podľa § 153c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto zákonného ustanovenia ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu nebol prítomný na pojednávaní, na ktorom súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie, môže do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku podať návrh na jeho zrušenie. Ak súd návrhu vyhovie, zruší rozsudok uznesením a začne vo veci opäť konať.

11.   Podľa   citovaného   zákonného   ustanovenia   postupovala   aj   sťažovateľka,   keď po doručení rozsudku pre zmeškanie podala okresnému súdu návrh na jeho zrušenie. Tento uznesením návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zamietol. Na odvolanie sťažovateľky krajský   súd   uznesením   z 22.   júla   2008   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil,   pretože sa stotožnil   s jeho   záverom,   že   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   jeho   zrušenie predpokladané § 153c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

12.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

13.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne   s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14.   Vychádzajúc   z týchto   kritérií   ostalo   v právomoci   ústavného   súdu   posúdiť, či uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. Krajský súd v odôvodnení uznesenia (bod 3 odôvodnenia tohto uznesenia) zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol   dôvody, pre ktoré potvrdil   uznesenie okresného súdu ako vecne správne. Podľa ústavného súdu postup   krajského súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru   vo   veci   sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva. Krajský súd dal sťažovateľke v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo v jej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zrušenie rozsudku pre zmeškanie, pričom poukázal aj na prípady, kedy by tieto podmienky naplnené boli. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľky.

15. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa   názoru ústavného súdu   predmetný právny výklad krajského súdu takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,   náhrada   trov   konania).   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd o navrhovanom dočasnom opatrení nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010