znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 227/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 M Obdo V 6/2006-263 z 30. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2009 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. L., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č.   k. 1 M Obdo V 6/2006-263 z 30. októbra 2008.

Sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   domáhala   vydania   bezdôvodného   majetkového   obohatenia   od   Fondu   národného majetku   (ďalej   len   „fond“)   ako   žalovaného   v   sume 101 493 248 Sk   s   príslušenstvom. K bezdôvodnému   obohateniu   došlo   podľa   sťažovateľky   poskytnutím   plnenia   zo   strany sťažovateľky v prospech fondu na základe neplatných právnych úkonov.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 28. 06. 2002 sp. zn. 50 Cb 49/01-153 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcu (sťažovateľa) zaviazal zaplatiť žalovanému (Fondu národného majetku Slovenskej republiky - v ďalšom len „FNM SR“) trovy konania...

Na   odvolanie   sťažovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa 09. 06. 2005 sp. zn. 3 Obo 37/2003 rozsudok prvého stupňa potvrdil...

Proti   uvedeným   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu   na   podnet sťažovateľa   podal   mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky a navrhol ich zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd svojím rozsudkom zo dňa 30. 10. 2008 sp. zn. 1 M Obdo V 6/2006-263 mimoriadne dovolanie zamietol...

Generálny prokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní zo dňa 15. 05. 2006 uplatnil dva dovolacie dôvody:

- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku] a

- a napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]...

Prvý z odvolacích dôvodov generálny prokurátor oprel o svoj názor, že súd prvého stupňa nezistil úplne skutkový stav veci. Tento svoj názor generálny prokurátor podrobne odôvodnil.

V   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky nie   žiadna   zmienka   o   tom, že generálny prokurátor uplatnil dovolací dôvod podľa ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Úplne   chýba   aj   právne   posúdenie   tohto   dovolacieho dôvodu a rozhodnutie dovolacieho súdu neobsahuje žiadne odôvodnenie o tom, prečo nie je tento názor generálneho prokurátora správny.

Generálny prokurátor vo svojom mimoriadnom dovolaní podrobne odôvodnil aj to, prečo nie sú správne názory súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o tom, že zmluva o prechode práv a povinností zo dňa 21.   5.   1997 iba v častiach prechodu pohľadávky kupujúceho na vydanie akcií a ich založenia a pohľadávky predávajúceho na zaplatenie časti   kúpnej   ceny   vo   výške   18.000.000,-   Sk   je   neplatná.   V   časti   povinnosti   žalobcu (sťažovateľa)   zaplatiť   zostávajúcu   časť   kúpnej   ceny   akcií   vo   výške   102.000.000,-   Sk žalovanému (FNM SR) je platná. Generálny prokurátor uviedol aj argumenty, prečo tieto časti zmluvy o prechode práv a povinností zo dňa 21. 5. 1997 nie sú oddeliteľné.

Dovolací   súd   ani   s   týmto   názorom   a   s   argumentmi   generálneho   prokurátora nevysporiadal...

Z vyššie uvedeného plynie, že sa v prípade dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) alebo § 243f ods. písm. c) Občianskeho súdneho poriadku predmetom dovolacieho prieskumu stanú práve a len dovolateľom nastolené právne otázky a dovolací súd   nesmie   pri   svojej   prieskumnej   činnosti   vykonať   neobmedzenú   revíziu   dovolaním napadnutého   rozhodnutia,   ktorá   by   znamenal   prekročenie   rámca   prieskumnej   činnosti vymedzeného v § 242 Občianskeho súdneho priadku v spojení s jeho § 241 a aj porušenie zásady rovnosti účastníkov konania.

Pri vymedzení obsahu prieskumnej činnosti dovolacieho súdu sa dovolacie dôvody neposudzujú len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zo dňa 15. 05. 2006 (pozri tretí a štvrtý odstavec na strane 6 a prvý a druhý odstavec na strane 7) je zrejmé, že dovolateľ svoj druhý dovolací dôvod (t. j. dovolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci) odôvodnil tým,   že   súd   prvého   stupňa   a   odvolací   súd   nesprávne   aplikovali   ustanovenie § 41 Občianskeho súdneho poriadku. Dve časti zmluvy o prechode práv a povinnosti zo dňa 21.   05.   1997   nie sú oddeliteľné od   seba.   Týmto dovolateľ   vymedzil   obsah   prieskumnej činnosti dovolacieho súdu v predmetnom prípade. Dovolací súd mohol a mal rozhodnúť iba o   tejto   právnej   otázke.   Dovolací   súd   sa   vo   svojom   rozsudkom   s   touto   právnu   otázkou nezaoberal.

Dovolací súd vo svojom rozsudku odchýlil od spoločného právneho názoru súdu prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu,   podľa   ktorého   účelom   zmluvy   o   prechode   práv a povinnosti zo dňa 21. 05. 1997 bola zmena v osobe kupujúceho formou prechodu práv a povinností kupujúceho z pôvodnej zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou a pri uzavretí tejto   zmluvy   v   spojení   s   dodatkom   č.   1   k   zmluve   o   odplatnom   prevode   akcií   kúpou č. 1691/1997   boli   tak   do   jednej   zmluvy   spojené   dva   právne   úkony,   samostatne   však oddeliteľné. Podľa názoru dovolacieho súdu skutočným obsahom zmluvy o prechode práv a povinnosti zo dňa 21. 05. 1997 bol prevod (predaj) akcií a nie zmena v osobe kupujúceho formou prechodu práv a povinností kupujúceho z pôvodnej zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou. Vychádzajúc z tohto svojho názoru dovolací súd, ako to sám uviedol „z iných právnych   dôvodov“,   považoval   žalobu   sťažovateľa   za   bezdôvodnú.   Týmto   dovolací   súd v predmetnom prípade porušil ustanovenia § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva spoločnosti E., spol. s r. o.,... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, na súdnu ochranu podľa ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   10.   2008   sp.   zn. 1 M Obdo V 6/2006-263 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   10.   2008   sp.   zn. 1 M Obdo   V   6/2006-263   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú   (IV.   ÚS 16/04,   II.   ÚS 1/05,   II.   ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   50   Cb   49/01-153   z   28.   júna   2002   (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“) v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 37/2003 z 9. júna 2005 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 9. júna 2005“) bola zamietnutá žaloba sťažovateľky, ktorou sa domáhala voči fondu vydania bezdôvodného majetkového obohatenia v sume 101 493 248 Sk a sťažovateľke bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému trovy súdneho konania.

Z   obsahu príloh   k sťažnosti   vyplývajú tieto   skutočnosti   a dôvody   sťažovateľkou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného majetkového obohatenia od fondu:„Medzi účastníkmi nie je sporné, že v procese privatizácie žalovaný (fond, pozn.) zmluvou   o   odplatnom   prevode   akcií   z   9.   januára   1997…   predal   spoločnosti   E.,   a.   s., 311 503 akcií spoločnosti E., a. s... Akcie predal za dohodnutú kúpnu cenu 120 mil. Sk, splatnú do 31. decembra 2006, z čoho prvá splátka 18 mil. Sk bola splatná do 60 dní od podpísania   zmluvy.   Predávané   akcie   mali   formu   zaknihovaných   cenných   papierov a predávajúci sa zaviazal previesť ich na účet kupujúceho v Stredisku cenných papierov. Registráciou   prevodu   v   Stredisku   cenných   papierov   17.   januára   1997   sa   kupujúci   stal majiteľom akcií. Zaplatenie kúpnej ceny bolo zabezpečené záložným právom na prevádzané akcie,   zriadeným   osobitnou   zmluvou   v   prospech   predávajúceho.   Kupujúci   sa v zmluve zaviazal nepreviesť založené akcie na iný subjekt. Žalobca (sťažovateľka,   pozn.) 21.   mája   1997...   uzavrel   zmluvu   o   prechode   práv a povinností so spoločnosťou E., a. s. Predmetom zmluvy bol prechod práv a povinností vyplývajúcich   pre   postupcu   (pozn.   spoločnosť   E.,   a.   s.)   zo   zmluvy   o prevode   akcií a zo záložnej zmluvy. V čl. IV/1 a 2 sa účastníci zmluvy dohodli, že postupca odovzdá akcie postupníkovi   (žalobca)   prevodom   na   jeho   účet   v   Stredisku   cenných   papierov.   Príkaz na registráciu prevodu mal dať postupca do 7 dní od účinnosti zmluvy. V stredisku cenných papierov bol 27. mája 1997 zapísaný prevod zaknihovaných akcií z E., a. s., na žalobcu. Obsahom   článku   V   (i   keď   nie   celkom   zrozumiteľne   vyjadreným)   je   dohoda,   že žalobca zaplatí postupníkovi 18 mil. Sk, ktoré postupník zaplatil žalovanému ako prvú splátku ceny prevádzaných akcií. V rovnaký deň uzavrel E., a. s., so žalovaným dodatok č. 1 ku zmluve o prevode akcií. Dodatok podpísal aj žalobca. Obsahom dodatku je súhlas žalovaného s prechodom všetkých práv   a   povinností   vyplývajúcich   pre   kupujúceho   zo   zmluvy   na   žalobcu.   Od účinnosti dodatku sa za kupujúceho podľa zmluvy o prevode akcií považuje žalobca. Z uvedeného vyplýva, že hoci predmetom prevodu bolo 97 % akcií jedného emitenta, zmena majiteľa akcií sa uskutočnila bez vyhlásenia verejného prísľubu, ako ho vyžadoval § 79a ods. 2 zák. č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch. Uvedený postup bol dôvodom, pre ktorý Ministerstvo financií Slovenskej republiky uložilo rozhodnutím č. 020/1998/SAN z 9. júla 1998   žalobcovi   pokutu   300 000,-   Sk.   Rozhodnutie   zostalo   nedotknuté aj po preskúmaní   v   konaní   o   rozklade.   Žalobca   bol   neúspešný   aj   v   konaní   vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Sž 46/99. Žalobu, ktorou žalobca žiadal o   zrušenie   rozhodnutia   Ministerstva   financií   o   uložení   pokuty,   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky rozsudkom z 30. septembra 1999 žalobu zamietol.

... žalobca,... za neplatnú považuje zmluvu o prevode práv a povinností a dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve, z čoho vyvodzuje, že plnenie, ktoré poskytol žalovanému na zaplatenie kúpnej ceny akcií, bolo plnením z neplatných právnych úkonov, čím žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie. Podľa žalobcu žalovaný mu nič neplnil, keďže predmet plnenia - akcie spoločnosti, nevlastnil... “

Rozsudkom krajského súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu z 9. júna 2005 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky z dôvodov:

„... súd   prvého   stupňa...   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   išlo   o   zmluvu o prechode   práv   a   povinností,   uzavretú   v zmysle   ust.   §   524   a   nasl.   Obč.   zák.   Keďže predmetom platného prevodu práv a záväzkov zo zmluvy môžu byť len práva a záväzky existujúce,   súd   v častiach   prechodu   pohľadávky   kupujúceho   na   vydanie   akcií   a   ich založenia a pohľadávky predávajúceho na zaplatenie časti kúpnej ceny vo výške 18 000 000 Sk považoval zmluvu zo dňa 21. mája 1997 za neplatnú. V ostatnom došlo k platnému prechodu   práv   a   záväzkov,   vrátane   záväzku   kupujúceho   na   zaplatenie   kúpnej   ceny zostávajúcej časti 102 000 000 Sk na žalobcu. Dodatok č. 1 ku zmluve o odplatnom prevode akcií č. 1691/1997 z 21. 5. 1997 má náležitosti súhlasu veriteľa k prechodu záväzku dlžníka

- kupujúceho na tretiu osobu, daný v súlade s ust. § 531 ods. 1 Obč. zák. Z uvedeného vyplýva,   že   žalobca   platil   žalovanému   zostávajúcu   časť   kúpnej   ceny   akcií   v   súlade so zákonom a v súlade so záväzkom, ktorý na neho platne prešiel...“

Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu a právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu   z   9.   júna   2005   podal   mimoriadne   dovolanie   Generálny   prokurátor   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Najvyšší súd svojím rozsudkom č. k. 1 M Obdo V 6/2006-263 z 30. októbra 2008 (ďalej   len   „rozsudok   najvyššieho   súdu“)   zamietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.   3   ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa   sťažovateľky   sa   najvyšší   súd   nezaoberal   a   nevysporiadal   s   dovolacími dôvodmi   generálneho   prokurátora podľa   §   243f   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   t.   j.   že   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala za následok   nesprávne rozhodnutie   vo   veci,   a podľa   §   243f   ods.   1   písm.   c)   OSP,   t.   j. že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.

V   rámci   dovolacieho   dôvodu   §   243f   ods.   1   písm.   b)   OSP   generálny   prokurátor namietal   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   veci   nevykonaním   dokazovania smerujúceho   k   zisťovaniu   skutočnej   vôle   všetkých   účastníkov   právnych   úkonov,   ktoré považovala   sťažovateľka   za   neplatné   a   od   neplatnosti   ktorých   odvíjala   svoje   nároky na vydanie bezdôvodného majetkového obohatenia od žalovaného.

V rámci druhého dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP generálny prokurátor   uviedol, prečo   nepovažuje   za   správny   právny   názor   vyslovený   v   ním napadnutých   rozsudkoch   o   neplatnosti   len   časti   zmluvy   o   prevode   práv   a   povinností uzavretej   medzi   spoločnosťou   E.,   a.   s.,   a   sťažovateľkou.   Podľa   názoru   generálneho prokurátora   jednotlivé časti tejto zmluvy nie sú   od seba oddeliteľné a sú   dané dôvody pre neplatnosť tejto zmluvy ako celku.

Podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   prekročil   rámec   svojej   prieskumnej   činnosti vymedzenej   dovolacími   dôvodmi   generálneho   prokurátora,   keď   sa   nezaoberal   otázkou neoddeliteľnosti   jednotlivých   častí   zmluvy   pri   posudzovaní   platnosti   tejto   zmluvy nastolenou   generálnym   prokurátorom   ako   dovolacím   dôvodom,   a   tým   sa   nezaoberal dovolateľom nastolenou právnou otázkou.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd „... odchýlil od spoločného právneho názoru súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu...“, keď podľa neho „... skutočným obsahom zmluvy o prechode práv a povinností zo dňa 21. 05. 1997 bol prevod (predaj) akcií a nie zmena v osobe kupujúceho   formou   prechodu práv   a povinností kupujúceho   z pôvodnej   zmluvy o odplatnom   prevode   akcií   kúpou...“. Sťažovateľka   v   uvedenom   odchylnom   názore najvyššieho   súdu   videla   dôvody,   pre   ktoré   najvyšší   súd   jej   žalobu „považoval za bezdôvodnú čiastočne z iných právnych dôvodov“ ako súd prvého stupňa a odvolací súd. Aj týmto postupom podľa sťažovateľky najvyšší súd prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti vymedzenej dovolacími dôvodmi generálneho prokurátora.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   v ňom nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľkou, alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení   skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych   záveroch,   či   nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa podrobne a dôsledne vysporiadal so všetkými dovolacími dôvodmi uvedenými generálnym prokurátorom v jeho mimoriadnom   dovolaní,   keď   uviedol: „Úvahy   o   rozsahu,   dôvode   neplatnosti   úkonov a o možnosti   oddeliť   ich   neplatné   časti   od   častí   platných,   sú   v   spojení   s   motívom   ich uzavretia, sú pre posúdenie dôvodnosti žaloby relevantné len pri posudzovaní toho úkonu, ktorý viedol k dosiahnutiu nedovoleného prevodu akcií zo spoločnosti E., a. s., na žalobcu. Tým   je   len   zmluva   o   prevode   práv   a   povinností,   ktorú   uzavrel   žalobca   s dovtedajším vlastníkom   akcií.   Bez   ohľadu   na   formuláciu   predmetu   zmluvy   a   jej   názov,   je podstata zmluvy vyjadrená v čl. IV, kde sa v ods. 1 E., a. s., zaväzuje previesť akcie E., a. s., na žalobcu.

Žalovaný nie je účastníkom tejto zmluvy a zo samotnej zmluvy mu nevznikajú žiadne práva ani povinnosti. I keď to pre posúdenie dôvodnosti žaloby nie je významné, dovolací súd považuje za užitočné uviesť, že... Zmluva o prevode práv a povinností je neplatná, pretože ako celok viedla k nedovolenému prevodu akcií na žalobcu.

Neplatnosť   zmluvy,   označenej   za   zmluvu   o   prevode   práv   a   povinností,   ktorej skutočným   obsahom   bol   prevod   (predaj)   akcií,   však   v   ničom   neovplyvňuje   práva a povinnosti   žalovaného.   Právo   žalovaného   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   akcií   vyplýva z kúpnej zmluvy. Podľa nej bol kupujúci povinný cenu akcií zaplatiť v dohodnutom termíne. Platnosť   kúpnej   zmluvy   nespochybňoval   žiaden   z   účastníkov   konania.   Dodatkom   č.   1 k zmluve o kúpe akcií došlo ku zmene v osobe dlžníka... Vo vzťahu ku kúpnej cene má dodatok č. 1 všetky znaky prevzatia dlhu, náležitosti podľa § 531 ods. 1 Obč. zák. a jeho obsah neodporuje zákonu. Žalobca nastúpil ako dlžník na miesto kupujúceho a vznikla mu povinnosť   nezaplatenú   časť   kúpnej   ceny   žalovanému   zaplatiť   za   rovnakých   podmienok splatnosti, aké boli dohodnuté v pôvodnej zmluve. Predmetom nie je prevod akcii, ale len prevzatie   povinnosti   zaplatiť   kúpnu   cenu.   V   čase   uzavretia   dodatku   už   prevod   alebo prechod akcií nemohol byť predmetom dohody so žalovaným, keďže ich už nevlastnil a v zásade na ich ďalší osud nemal vplyv...

Žalovaný nie je účastníkom zmluvy o prevode práv a povinností a § 531 Obč. zák. nevyžaduje,   aby   s   ňou   súhlasil.   Veriteľ   v   zásade   ani   nemusí   vedieť,   na   základe   akej skutočnosti nový dlžník dlh preberá. Je len vecou veriteľa, aké informácie pred súhlasom na prevzatie dlhu vyžaduje a akú mieru rizika, súvisiacu so zmenou dlžníka, je ochotný znášať. Nie je pritom povinný zaoberať sa motívmi, ktoré vedú nového dlžníka k prevzatiu dlhu, ani posudzovať platnosť zmluvy medzi pôvodným a novým dlžníkom... Žalovaný akcie vlastnil   a   predal   ich   spoločnosti   E.,   a.   s.,   ktorého dlh (povinnosť zaplatiť   cenu   akcií)   prevzal   žalobca.   Pri   opačnom   posudzovaní   uvedenej   situácie by negatívne dôsledky neplatnosti zmluvy nepostihli účastníkov, ktorí ju uzavreli, ale tretiu osobu. Žalovaný prevzal plnenie, na ktoré mal právo od dlžníka, ktorý bol povinný ho plniť. Nie je to plnenie bez právneho dôvodu, ani plnenie z neplatného právneho úkonu. Žalovaný sa prijatím kúpnej ceny za predané akcie bezdôvodne neobohatil. Žaloba bola bezdôvodná a súd prvého stupňa správne žalobu zamietol   a odvolací súd správne jeho rozhodnutie potvrdil. Dovolací súd pri rozhodovaní vychádzal z rovnakých skutkových zistení, ako oba súdy,   žalobu   však   považoval   za   bezdôvodnú   čiastočne   z   iných   právnych   dôvodov. Mimoriadne   dovolanie   preto   podľa   §   243b   ods.   1   v   spojení   s   §   243i   ods.   2   O.   s.   p. zamietol.“

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   najvyšší   súd   sa   plne   vysporiadal   tak   s prvým, ako aj druhým dovolacím dôvodom generálneho prokurátora. Skutočnosť, že najvyšší súd dospel k záveru o inom zmluvnými stranami sledovanom účele zmluvy o prevode práv a povinností, než aký bol účel ustálený prvostupňovým a odvolacím súdom, ako ani jeho záver o neplatnosti tejto zmluvy ako celku (a to v zhode s názorom sťažovateľky) nemožno hodnotiť ako prekročenie rámca prieskumnej pôsobnosti dovolacieho súdu. Osobitne nie za situácie,   keď   najvyšší   súd   veľmi   podrobne   a   dôsledne   zdôvodnil,   že   pre   posúdenie nárokov sťažovateľky nebola rozhodujúca platnosť či neplatnosť zmluvy o prechode práv a povinností, ale dodatok č. 1 k zmluve o prevode akcií, pričom tento dodatok považoval najvyšší   súd   zo   zhodných   dôvodov   ako   súd   prvého   stupňa   a   odvolací   súd   za   platný, a z tohto dôvodu žalobu sťažovateľky zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celosti,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009