znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 227/06-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského súdu   v Trnave   v konaní vedenom   pod sp. zn. 20 Cbs 31/03 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 257/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2006 doručená sťažnosť V. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn. 20 Cbs 31/03   a postupom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 257/04.

Zo sťažnosti vyplynulo, že:   «(...) Návrhom žaloby zo dňa 16. 07. 2003 som sa domáhal zrušenia „Rozhodnutia o vylúčení akcionára zo spoločnosti“.

V zamestnávateľskej   organizácii   S.,   a.   s.,   H.   som   zakúpil   zamestnanecké   akcie v počte 720 ks za stanovenú cenu za akciu 300. Sk, spolu za 216.000.- Sk.

V zmysle Stanov a. s. S. H. zostávali vo vlastníctve naďalej tým pracovníkom, ktorí odišli do dôchodku v zmysle Čl. V Zamestnanecké akcie bod 17.

Súd vo veci neefektívne konal a robil zbytočné súdne prieťahy. Listom zo dňa 07. 10. 2003, ktorý som doručil Krajskému súdu v Trnave k č. k.: 20 Cbs 31/03-14 som musel oznamovať, že trvám na podanej žalobe a ďalej, že žiadam pozmeniť návrh žaloby aj o náhradu spôsobenej škody.

Súd vytýčil pojednávanie až takmer po 7. mesiacoch. Na pojednávaní som doručil súdu „Stanovisko navrhovateľa ku konaniu na súde 4. 3. 2004“.

Krajský súd rozhodol rozsudkom zo dňa 4. marca 2004, sp. zn.: 20 Cbs 31/03-61. Proti horeuvedenému nespravodlivému rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 20 Cbs 31/03-61 som podal odvolanie zo dňa 18. 07. 2004 doručené súdu 20. 07. 2004. Z toho dôvodu, že vo veci nebolo konané takmer rok a pol, tak som dňa 7. 12. 2005 doručil na Krajský súd v Trnave „Sťažnosť na prieťahy konania“.

Krajský súd listom zo dňa 3. 1. 2006 mi oznámil, že moju sťažnosť na prieťahy konania postúpil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nespravodlivo   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.: 1 Obo 257/2004 zo dňa 7. februára 2006.

Stanovy   a.   s.   S.   H.   schválené   valným   zhromaždením   18.   mája   1995   zaručovali zamestnanecké akcie aj po odchode do dôchodku v zakúpenej hodnote 300.- Sk za akciu až do   smrti   dôchodcu.   V dobrej   viere   na   prilepšovanie   nízkeho   dôchodku   som   si   zakúpil zamestnanecké akcie, ktoré mali vylepšovať nízke dôchodky, z príjmov za dividendy, až do mojej smrti.

Tu chcem zdôrazniť, že 10 pracovníkov a. s. S. H. nadobudlo cca 80 % akcií bez akéhokoľvek   fin.   vkladu,   lebo   ich   splácanie   bolo   dohodnuté   z dosahovaného   zisku   po odpočítavaní nákladov spojených s modernizáciou a. s. V tejto dobe účtovná hodnota a. s. bola 1,8 miliardy Sk, čo po modernizácii bolo zvýšené na hodnotu cca 4 miliardy Sk. V tomto   prípade   je   ustanovenie Obch.   zák.   diskriminačné   voči   akcionárom,   ktorí vlastnili zamestnanecké akcie. V danom prípade bol som v zmysle § 177 Obch. zák. povinný splatiť emisný kurz akcií, ak naďalej som mal v úmysle byť akcionárom tejto spoločnosti. Následkom uvedeného mi vznikla škoda z toho dôvodu, lebo som chcel byť naďalej akcionárom, ako bol pôvodný úmysel v zmysle stanov a. s., ktoré boli schválené valným zhromaždením 18. 5. 1995.

Mimoriadne valné zhromaždenie zo dňa 8. 8. 2002 a následné rozhodnutie o vylúčení akcionára dňa 14. 7. 2003 predstavenstvom spoločnosti, boli nespravodlivé rozhodnutia, ktoré   sú diskriminačné   s ohľadom na schválenie   zamestnaneckých akcií   18.   mája   1995 a v dobrej viere pri zakúpení týchto akcií.

Súdy nebrali v zreteľ uvedené skutočnosti ani to, že každý sa môže domáhať svojho práva   a že   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   – upravené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej súdy nebrali do úvahy, že som postupom bývalej zamestnávateľskej organizácie a. s. S. H. bol donútený zaplatiť zvyšok akcií vo výške 335.450.- Sk.

Zakúpením akcií na základe stanov a. s. z 18. mája 1995 za hodnotu 300.- Sk spolu 216.000.-   Sk   som   takto   nadobudol   svoj   majetok,   ktorého   ochranu   mi   zabezpečuje   aj Článok 1 – ochrana majetku, Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého ochranu nemôže zrušiť nejaké nové ustanovenie Obchodného zákonníka,   ktoré   je   diskriminačné,   čo   je   zároveň   v rozpore   s Článkom   14   –   Zákaz diskriminácie „Dohovoru“.

Uvedeným nesprávnym postupom všeobecných súdov bol porušený aj Článok 17 – Zákaz zneužitia práv „Dohovoru“.

V zmysle horeuvedeného bolo vo veci nespravodlivo rozhodnuté, vo veci boli robené zbytočné súdny prieťahy a neefektívne konanie, následkom čoho je porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež Článok 6 ods. 1 „Dohovoru“. (...)

Na základe skutočností uvedených v časti I. tejto sťažnosti je nesporné, že Krajský súd v Trnave a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom vo veci porušili základné práva upravené v čl. 48 ods. 2, v čl. 46 ods. 1 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Na   základe   tohto   porušenia   bol   porušený   aj   čl.   12   ods.   1,   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky.

Ďalej   vo   veci   boli   porušené   nasledovné   Články   „Dohovoru“:   Článok   6   ods.   1, Článok 14, Článok 13, Článok 17.

V Dodatkovom protokole k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol porušený Článok 1 – Ochrana majetku.

Skutočnosť, že Krajský súd v Trnave a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky zdĺhavo konali, konali neefektívne vyvolával u mňa dlhodobý stav právnej neistoty. Predmet namietaného konania nie je právne ani fakticky tak zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu spravodlivého rozhodnutia.

Krajský súd a ani Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptovali uplatňované moje práva, ktoré mi zaručuje Ústava Slovenskej republiky a tiež Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle Dodatkového protokolu k „Dohovoru“, nespravodlivo rozhodovali, následkom čoho mi vznikli veľké škody a nemajetková ujma, veľká psychická záťaž následkom ktorej bolo porušené moje zdravie. (...)

Nečinnosťou a nespravodlivým rozhodnutím som diskriminovaný, mám znemožnené právo na účinný opravný prostriedok, sú zneužívané práva v môj neprospech pre akciovú spoločnosť   a takto   nie   je   zabezpečená   moja   ochrana   majetku,   ktorým   som   nadobudol v hodnote   216.000.-   Sk   v počte   720   ks   akcií   zamestnaneckých,   v dobrej   viere,   že   tieto zostanú bez zmeny až do mojej smrti.

Spravodlivým   rozhodnutím   všeobecnými   súdmi   došlo   by   u mňa   k podstatnému zlepšeniu mojej finančnej situácie, keďže som poberateľom nízkeho starobného dôchodku a ako   osoba   zdravotne   ťažko   postihnutá   (som   držiteľom   preukazu   ZŤPS   s potrebou doprovodu sprievodcom, ktorý vydal pod č. 056606 Okresný úrad v T., odbor soc. vecí ÚPČ. Moja manželka je tiež držiteľkou preukazu ZŤPS, číslo preukazuje je 089128, ktorý tiež vydal OÚ v T. a tak potrebuje doprovod inej osoby), nemám možnosť žiadneho iného príjmu.

Dlhodobý stav právnej neistoty spôsoboval mi okrem iného aj veľkú psychickú záťaž, ktorá zhoršovala môj zdravotný stav.

Vzhľadom   na   odstup   od   podania   návrhu   na   súd,   nespravodlivým   rozhodnutím a porušením   uvedených   článkov   Ústavy   Slovenskej   republiky   a Článkov   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, možno celkovú finančnú ujmu stanoviť na sumu 500.000.- Sk.

Na   základe   uvedeného   a v súlade   s vyššie   citovanými   ustanoveniami   platných právnych predpisov navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 25   ods.   3   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   ústavného   súdu,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal tento nález:

1.   Krajský   súd   v Trnave   spoločne   s Najvyšším   súdom   SR   v konaní   vedenom   pod sp. zn.: 20 Cbs 31/03-61, 1 Obo 257/2004 porušili základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa Čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajský   súd   v Trnave   spoločne   s Najvyšším   súdom   SR   v konaní   vedenom   pod sp. zn.: 20 Cbs 31/03-61, 1 Obo 257/2004 porušili čl. 46 ods. 1, ods. 3, čl. 12 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej porušili Článok 14, Článok 13, Článok 17 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   tiež   Dodatkový   protokol   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Článok 1.

3. V zmysle čl. 12 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň v zmysle Článku   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   zrušuje   rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.: 20 Cbs 31/03-61 zo 4. marca 2004 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Obo 257/2004 zo 7. II. 2006 a zároveň prikazuje Krajskému súdu v Trnave, aby vo veci znova konal s prihliadnutím na čl. 46 ods. 1, ods. 3, čl. 12 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež, aby konal v zmysle Článkov: 6 ods. 1, 14, 17 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a tiež   v zmysle   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Článok 1 – Ochrana majetku.

4. V. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000.- Sk, ktoré mu je   Krajský   súd   v Trnave   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. V. S. priznáva náhradu trov konania ako aj náhradu trov právneho zastupovania, ktoré budú vyčíslené do troch dní od rozhodnutia.

Sťažovateľ súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14, čl. 17 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cbs 31/03 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 257/04.

1. K námietke porušenia práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy,   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   20 Cbs   31/03-61   zo 4. marca   2004   a postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 257/04 zo 7. februára 2006

1. 1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie krajského súdu, ako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho   postup   a rozhodnutie   preskúmal   v dôsledku   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

1.   2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a čl.   6   ods.   1   dohovoru „nespravodlivým“ postupom   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   257/04   zo 7. februára 2006.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Citovaný čl.   46   ods.   1   ústavy   (a v danom   kontexte   aj čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý bol v podstate nasledovne odôvodnený:

„(...) žalobca sa návrhom podaným dňa 16. 7. 2003 a upraveným dňa 8. 10. 2003 domáhal   určenia   neplatnosti   rozhodnutia   o vylúčení   akcionára   zo   spoločnosti predstavenstvom a náhrady škody vo výške 73 031 Sk so 17,5 % úrokom z omeškania za obdobie   od   3.   7.   2003   do   zaplatenia,   ako   aj   škody   na   dividendách   v budúcom   období následkom núteného odpredaja 390 ks akcií v nominálnej hodnote 1 000 Sk/akcia. Keďže novelizáciou Obchodného zákonníka č. 500/2001 Z. z. boli valné zhromaždenia akciových spoločností povinné najneskôr do 1. 1. 2004 rozhodnúť o zmene zamestnaneckých akcií nakoľko   tieto   už   prestali   byť   osobitným   druhom   akcií,   valné   zhromaždenie   žalovaného rozhodlo tak, že vlastník zamestnaneckých akcií ich mohol buď predať spoločnosti, ktorá ich následne zmenila alebo doplatiť čiastku 550 Sk/akcia do výšky ich nominálnej hodnoty, čím   by   sa   vlastník   bývalých   zamestnaneckých   akcií   stal   vlastníkom   akcií   kmeňových. O takejto možnosti bol žalobca spoločnosťou informovaný ako akcionár vlastniaci 720 ks akcií. Žalobca však akcie spoločnosti neodpredal a doplatenie sumy 396 000 Sk na tieto akcie vykonal celkom až po rozhodnutí spoločnosti o jeho vylúčení, čo malo za následok zrušenie rozhodnutia o jeho vylúčení. Z oznámenia žalovaného zo dňa 30. 1. 2006 vyplýva, že   podľa   zoznamu   akcionárov   k 31.   12.   2005   vypracovaného   Centrálnym   depozitárom cenných papierov v Bratislave je žalobca akcionárom spoločnosti vlastniaci 720 ks akcií – ISIN SK 1120007812 (bývalé zamestnanecké akcie a 2 ks akcií – ISIN SK 1120004439 (kmeňové). Vzhľadom na vyššie uvedené prvostupňový súd správne rozhodol, keď v tejto časti petitu návrh žalobcu ako podaný bez právneho dôvodu zamietol. Žalobca sa však domáhal   aj   náhrady   škody   s príslušenstvom,   ktorá   mu   mala   vzniknúť   tým,   že   musel nevýhodne predať akcie v iných spoločnostiach v nevýhodnom kurze, keďže mu žalovaný neumožnil doplatenie ceny akcií pri ich zmene na kmeňové v splátkach. V tomto sa odvolací súd stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že podmienky pre priznanie náhrady škody v zmysle ust. § 373 a nasl. Obch. zák. preukázané a teda ani splnené zo strany žalobcu neboli. Žalobca bol v zmysle § 177 Obch. zák. v danom prípade povinný splatiť emisný kurz akcií, ak naďalej mal v úmysle byť akcionárom tejto spoločnosti. Žalovaná spoločnosť ho k povinnosti na doplatenie nominálnej hodnoty akcií vyzvala a učila mu lehotu, do ktorej mal   možnosť   svoju   povinnosť   splniť,   bolo   preto   na   ňom,   ako   sa   zachová   a či   svoju povinnosť splní. K porušeniu povinnosti voči akcionárovi zo strany spoločnosti nedošlo, škoda ako následok porušenia povinnosti mu nevznikla, a preto mu ani nevznikol nárok na náhradu škody tak, ako si ju v konaní uplatnil. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. (...)“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

1.   3.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojich   základných   práv   garantovaných v čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13, čl. 14, čl. 17 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 257/04 zo 7. februára 2006.Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   jeho   práva   na   súdnu   ochranu,   na účinný prostriedok   nápravy, pričom, ako to bolo konštatované vyššie, súdy postupovali spravodlivo,   teda   aj   bez   diskriminácie   a nedošlo   k zneužitiu   práv.   Sťažovateľovi   súdy neodopreli   spravodlivosť,   ibaže   jeho   žalobnému   návrhu   nevyhoveli.   Ústavou   zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I.   ÚS   8/96).   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Zo sťažnosti   vyplýva   aj   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   Cbs   31/03   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obo   257/04   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

2. 1. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cbs 31/03,   zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva, že   toto   konanie bolo   ukončené vydaním rozsudku č. k. 20 Cbs 31/03-61 zo 4. marca 2004.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským a najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľ predmetnú ústavnú sťažnosť odovzdal na poštovú prepravu 20. marca 2006 a ústavnému súdu bola doručená 22. marca 2006, teda v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   namietané   porušovanie   označeného   základného   práva   sťažovateľa   na krajskom   súde   už   netrvalo.   Toto   konanie,   v ktorom   malo   dochádzať   k zbytočným prieťahom, bolo skončené najneskôr 28. júla 2004, keď bol spis podľa zistenia ústavného súdu doručený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa. Tento skutkový stav   bol   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

2. 2. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 257/04, toto odvolacie konanie bolo podľa zistenia ústavného súdu začaté 28. júla 2004 a ukončené bolo vydaním rozsudku zo 7. februára 2006. Písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia bolo uskutočnené do 30 dní a spis bol vrátený krajskému súdu 15. marca 2006, takže v čase podania tejto sťažnosti namietané porušenie základných práv ani na najvyššom súde už netrvalo.  

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   najvyššieho   súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2006