znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 227/05-8 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., bytom D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody L., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Slovenskej   republiky   a Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky v jeho trestnej veci a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2005 doručená sťažnosť R. R., bytom D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v jeho trestnej veci.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v dobe „od   7.   marca   2004   až   do 14. septembra 2004“ nachádzal vo vyšetrovacej väzbe. Jeho trestná vec bola vedená na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 T 1/03 a na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 To 25/2004.

Ústavný súd dopytom na krajskom súde (a aj najvyššom súde) zistil, že sťažovateľ bol trestne stíhaný podľa § 10 ods. 1 a) a § 8 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1 Trestného zákona a vo veci najvyšší súd právoplatne rozhodol rozsudkom zo 14. septembra 2004. Od uvedenej doby je sťažovateľ vo výkone trestu odňatia slobody. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo sťažovateľovi doručené prostredníctvom krajského súdu 21. januára 2005.Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv („čl. IV – Namietam, že porušiteľ hrubým spôsobom porušil moje základné práva a slobody, keď nevykonal súdne konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a v primeranej   lehote“) a navrhol, aby ústavný   súd vyslovil,   že   tieto   práva   boli   porušené „(...)   Slovenskou   republikou   a Ministerstvom spravodlivosti SR, nevykonaním súdneho konania bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote (...)“ Žiadal tiež priznanie náhrady škody vo výške 1 200 000 Sk.

Čím, resp. akým konaním porušila Slovenská republika a ministerstvo spravodlivosti ním označené základné práva sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol. Z obsahu sťažnosti však možno vyvodiť, že porušenie práv mali spôsobiť svojím postupom „OČTK“ (orgány činné v trestnom konaní pozn.) „v trestnom konaní“. Sťažovateľ tvrdí, že „súdne konanie napriek skutočnosti, že išlo o väzobnú vec trvalo 4 roky a 6 mesiacov“ a že „neprimerane dlhá doba trvania súdneho konania a vyšetrovacej väzby mi ako obvinenému spôsobovala bezdôvodne nežiadúce a nikomu nepotrebné utrpenie“. Sťažovateľ podal „niekoľko žiadostí o prepustenie z vyšetrovacej väzby na slobodu“, no „všetky moje žiadosti príslušné súdy zamietli“. Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   „porušiteľ   (...)   realizoval   markantné   prieťahy v súdnom   konaní.   Mnoho   mesiacov   nekonal   vôbec   nič“. Z   uvedenej   dokumentácie (argumentácie) vyplýva, že aj keď sťažovateľ v petite svojho návrhu označil za zodpovedné subjekty   Slovenskú   republiku   a ministerstvo   spravodlivosti,   je   zrejmé,   že   namietal porušenie svojich práv postupom v sťažnosti uvedených súdov počas súdneho trestného konania.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o (...) oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   v sťažnosti   uvedené   subjekty porušili ním označené základné práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   14.   septembra   2005   namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Bez   ohľadu   na   označenie   zodpovedných   subjektov   (Slovenská   republika, ministerstvo   spravodlivosti)   ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   už tvrdené   porušenie   práv   sťažovateľa   netrvalo.   Konanie,   v ktorom   malo   dochádzať k zbytočným   prieťahom,   bolo   už   skončené   rozsudkom,   ktorý   nadobudol   podľa   zistenia ústavného súdu právoplatnosť 14. septembra 2004.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že posudzovaná sťažnosť bola podaná tiež po zákonnom ustanovenej lehote.Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je teda v prípade tohto   práva   vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho porušení. Posúdenie tejto možnosti je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ   ide   o konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre   plynutie   zákonnej   lehoty   na podanie   sťažnosti,   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   o namietaných skutočnostiach   týkajúcich   sa   postupu   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   dozvedel   najneskôr 21. januára   2005,   keď   mu   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu   doručený.   Po   tomto   dátume sťažovateľ   žiadny   prieťah   vo   veci   konajúcich   súdov   už   nenamietal   ani   neuvádzal. Predmetnú sťažnosť však ústavnému súdu podal až 14. septembra 2005, t. j. v čase, keď už uplynula   lehota   ustanovená   pre   tento   typ   konania   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd pritom nezistil z obsahu sťažnosti sťažovateľa žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci od neskoršieho času, než je čas, keď mu bolo doručené rozhodnutie najvyššieho súdu.

Z týchto dôvodov bolo možné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako návrh podaný oneskorene.

Taktiež vzhľadom na to, že v petite sťažnosti nesprávne označených zodpovedných subjektov, ktoré podľa sťažovateľa mali spôsobiť prieťahy v predmetnom trestnom konaní súdnom, ide o nedostatok ich pasívnej legitimácie v konaní pred ústavným súdom je ďalším dôvodom odmietnutia posudzovanej sťažnosti jej neopodstatnenosť.

Záverom   ústavný   súd   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   eventuálnej   požiadavke sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej postupom, resp. rozhodnutím štátneho orgánu nie je v právomoci ústavného súdu, ale všeobecných súdov.

V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   je   predmetom   predbežného prerokovania iba rozhodovanie o návrhu vo vzťahu k základným právam alebo slobodám, porušenie ktorých sa namieta. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný   súd   už   o jeho   žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia nerozhodol, lebo jeho poskytnutie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 19. októbra 2005