znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 227/04-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. Anny Beňačkovej, B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 52/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 52/95 p o r u š i l základné   právo   Mgr.   Anny   Beňačkovej,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   52/95 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Anne Beňačkovej p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mgr. Anne Beňačkovej p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisíc deväťstodeväťdesiatjeden slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 2. decembra 2004 č. k. I. ÚS 227/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   Anny   Beňačkovej,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 52/95.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 3. mája 1991 okresnému súdu návrh na začatie konania proti Nemocnici s poliklinikou, Bratislava (ďalej len „odporca“), vo veci náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   lekárskym   (liečebným)   postupom.   Toto   súdne konanie vedené najprv pod sp. zn. 12 Nc 56/91, neskôr pod sp. zn. 13 C 52/95 nebolo doteraz   skončené.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   od   podania   návrhu   okresnému   súdu „... uplynulo viac než 13 rokov a 6 mesiacov. Súd za toto obdobie doposiaľ nerozhodol ani v prvom   stupni“ a od   posledného   jej   známeho   procesného   úkonu   okresného   súdu „... uplynulo už viac ako 4 a ½ roka a súd doposiaľ nevytýčil termín pojednávania“. Aj napriek sťažnostiam na prieťahy v konaní (z 22. marca 1993 a 31. augusta 1994) k náprave nedošlo. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadala priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   350   000   Sk,   pretože „...   Moja nemajetková ujma vyplýva z pocitu neistoty, krivdy a úzkosti prameniacich zo situácie, keď súd vo veci za neprimerane dlhú dobu nerozhodol“. Zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 7. februára 2005 písomne vyjadril okresný súd (Spr. 2191/04) a k tomu vyjadreniu zaujal stanovisko 8. marca 2005 právny zástupca sťažovateľky.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   52/95   a písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav predmetného konania:A. Návrhom doručeným Obvodnému súdu Bratislava 1 (ďalej len „obvodný súd“; v súčasnosti okresný súd) 3. mája 1991 sa sťažovateľka domáhala „odškodnenia na zdraví – náhrady škody zavinenej nesprávnym lekárskym postupom“ odporcom.

Okresný súd 23. júla 1991 vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu a úpravu petitu v lehote 14 dní.

Pokynom z 23. septembra 1991 bolo uložené súdnej kancelárii urgovať doručenku k výzve.

Podľa úradného záznamu z 12. októbra 1992 bolo na Miestnom oddelení Policajného zboru Slovenskej republiky Bratislava Staré Mesto (ďalej len „miestne oddelenie“) zistené, že sťažovateľka podala na odporcu trestné oznámenie za jej nesprávnu liečbu.

Podľa úradného záznamu zo 7. apríla 1993 preverením na miestnom oddelení bolo zistené, že trestné oznámenie bolo odložené.

Okresný súd 9. apríla 1993 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 14 dní doplnila návrh (vo   výzve   ju   všeobecne   poučil   o obsahových   náležitostiach   návrhu).   Výzva   (podľa oznámenia uvedeného na doručenke) bola uložená na pošte 26. apríla 1993.

Sťažovateľka   predložila   10.   mája   1993 „Doplnenie   a upresnenie   návrhu   zo   dňa 2. 5. 1991 – odškodnenie na zdraví s pripojeným dôkazovým materiálom“.

Sťažovateľka 10. mája 1993 oznámila obvodnému súdu, že výzva z 19. apríla 1993 jej   bola doručená   27. apríla   1993.   Zásielka   obvodného   súdu   z 18.   júla 1991   jej   nebola doručená (uvedené tvrdí aj v liste z 8. mája 1993 adresovanom podpredsedníčke okresného súdu,   v ktorom   žiada   aj „poskytnutie   právnej   kvalifikovanej   pomoci   cez   Slovenskú advokátsku komoru“).

Návrh sťažovateľky a jeho doplnenie bolo 26. mája 1993 zaslané odporcovi.Okresný   súd   19.   júla   1993   urgoval   vyjadrenie   odporcu   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej pokuty.

Okresnému   súdu   bolo   6.   augusta   1993   doručené   vyjadrenie   odporcu   k návrhu (navrhuje ho zamietnuť, lebo nie je preukázaný protiprávny úkon a ani príčinná súvislosť. Sťažovateľka   už   dlhšiu   dobu „vo   svojich   listoch   napádala   našich   zdravotníckych pracovníkov...“).

Okresný súd 19. augusta 1993 zaslal vyjadrenie odporcu sťažovateľke, ktorá listom z 2. septembra 1993 potvrdila jeho prevzatie 1. septembra 1993 a uviedla, že stanovisko k nemu zašle okresnému súdu do 10 dní.

Okresnému   súdu   bolo   16.   septembra   1993   predložené   stanovisko   sťažovateľky k vyjadreniu odporcu (sťažovateľka trvá na svojom návrhu, uvádza, že pre imobilitu má problémy s účasťou na pojednávaniach).

Dňa   2.   marca   1995   požiadala   sťažovateľka „o   ustanovenie   zástupcu   z radov advokátov“.

Okresný   súd   20.   marca   1995   stanovil   termín   pojednávania   na   4.   máj   1995 (predvolanie bolo doručené odporcovi a sťažovateľke 24. marca 1995).

Podľa úradného záznamu z 2. mája 1995 sa sťažovateľka ospravedlnila (zdravotné dôvody).

Pojednávanie konané 4. mája 1995 (prítomný len splnomocnený zástupca odporcu) bolo odročené na neurčito.

Pokynom   z 9.   mája   1995   bolo   súdnej   kancelárii   uložené   predložiť   súdny   spis v mesiaci júl 1995.

Podaním   z 18.   mája   1995   sťažovateľka   predložila   doklady   ku   svojej   žiadosti o ustanovenie   právneho   zástupcu   (potvrdenie   o majetkových   pomeroch,   rozhodnutie Okresného úradu Bratislava I o sociálnych peňažných dávkach a kópiu preukazu zdravotne ťažko postihnutej).

Okresný súd uznesením z 21. augusta 1995 ustanovil JUDr. D. Š. z B. za právneho zástupcu sťažovateľky (ďalej len „advokát“).

Dňa 19. septembra 1995 podal advokát proti povereniu odvolanie.Súdny spis bol 27. septembra 1995 postúpený Mestskému súdu v Bratislave (ďalej len „mestský súd“).

Okresnému súdu bolo 15. januára 1996 doručené uznesenie mestského súdu, ktorým potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   (toto   bolo   doručené   sťažovateľke,   advokátovi a odporcovi v čase od 25. marca do 10. apríla 1996).

Okresný   súd   7. júna 1996   predvolal   účastníkov   na pojednávanie,   ktorého   termín stanovil na 8. august 1996 (doručené advokátovi a odporcovi).

Dňa 2. júla 1996 advokát navrhol vypočuť sťažovateľku v jej byte.Advokát   5.   augusta   1996   žiadal   odročiť   pojednávanie   a trval   na   výsluchu sťažovateľky v jej byte.

Pojednávanie konané 8. augusta 1996 (prítomný zástupca odporcu) bolo odročené na neurčito za účelom vypočutia sťažovateľky v jej byte.

Predvolanie z 15. novembra 1996 na pojednávanie stanovené na 23. január 1997 bolo doručené advokátovi a odporcovi.

Advokát 10. januára 1997 žiadal vykonať pojednávanie v byte sťažovateľky.Sťažovateľka 10. septembra 1997 žiadala „odložiť“ pojednávanie a jej výsluch na neskorší mesiac (marec, resp. apríl 1997) z dôvodu nástupu na kúpeľnú liečbu.

Pojednávanie konané 23. januára 1997 za prítomnosti JUDr. P. P., splnomocnenej zástupkyne odporcu (ďalej len „advokátka“), bolo odročené na neurčito.

Okresný   súd   14.   apríla   1997   požiadal   sťažovateľku   o predloženie   jej   zdravotnej dokumentácie.

Sťažovateľka   2.   mája   1997   predložila   okresnému   súdu   vyjadrenie   ošetrujúceho lekára a lekársku správu o liečbe v kúpeľoch z 2. júla 1997.

Okresný   súd   7.   augusta   1997   vyzval   advokátku   na oznámenie   termínu   možného vypočutia sťažovateľky.

Advokát   22.   augusta   1997   oznámil   požadovaný   termín   –   18.   septembra   1997 o 9.00 h.

Okresný   súd   27.   augusta   1997   oznámil   advokátovi,   že   v pondelok   a štvrtok   sú pojednávacie dni. Žiada určiť nový termín.

Advokát 10. septembra 1997 oznámil okresnému súdu, že pre zhoršovaný zdravotný stav sťažovateľky nie je možné ju vypočuť.

Advokát 9. októbra 1997 oznámil nový možný termín vypočutia 28. novembra 1997 o 9. 00 h.

Okresný súd 9. októbra 1997 určil termín výsluchu na 28. november 1997 o 9.30 h v byte sťažovateľky (predvolanie doručené advokátovi a odporcovi).

Dňa 28. novembra 1997 bol vyhotovený úradný záznam z výsluchu sťažovateľky, na ktorom sa zúčastnili samosudkyňa, zapisovateľka, sťažovateľka, advokát, zástupca odporcu (JUDr. M.   G.   podľa   generálnej   plnej   moci).   Sťažovateľka   opísala   úraz   z 5. mája   1989 a priebeh jej ošetrovania a liečby v dobe po úraze a uviedla, že vzniknutú škodu „môžem vyčísliť v priebehu ½ roka“. Z úradného záznam ďalej vyplýva, že advokát žiadal konanie prerušiť do 1. júla 1998, dokedy sťažovateľka podá presnú špecifikáciu návrhu. Okresný súd   konštatoval,   že   konanie   preruší   a sťažovateľke bude   ustanovený   znalec,   s čím sťažovateľka nesúhlasila „nakoľko má vyšetrenie špičkové“.

Dňa   5.   februára   1998   odporca oznámil   adresy   bydliska   lekárov   MUDr.   M.   H. a MUDr. J. K., ktorí už u neho nepracujú.

Podaním z 5. októbra 1998 sťažovateľka navrhuje prerušiť konanie „do vykonania znaleckého posudku, resp. posúdenia môjho zdravotného stavu z odboru ortopédie“.Okresný súd 22. decembra 1998 uznesením č. k. 13 C 52/95-57 prerušil konanie podľa   ustanovenia   §   110   Občianskeho   súdneho   poriadku   (doručené   odporcovi, sťažovateľke, advokátovi).

Sťažovateľka 22. októbra 1999 navrhla pokračovať v konaní, lebo „dôvod, pre ktorý som   požiadala   o prerušenie   konania   nebol   naplnený,   resp.   nebolo   vykonané   znalecké dokazovanie v inom konaní, ktoré súvisí, vzťahuje sa aj na uvedené konanie“.

Okresný súd 15. marca 2000 žiadal sťažovateľku, aby oznámila sp. zn. konania, v ktorom bolo nariadené znalecké dokazovanie (odpoveď sťažovateľky zo 6. apríla 2000 sp. zn. 11 C 119/92).

Dňa   7.   apríla   2000   bol   daný   pokyn   pre   kanceláriu   na   predloženie   spisu sp. zn. 11 C 119/92.

Podľa úradného záznamu z 10. apríla 2000 spis sp. zn. 11 C 119/92 nemôže byť pripojený, lebo je u JUDr. H., vo veci konajúcej sudkyne.

Dňa 26. apríla 2000 bola vykonaná kontrola spisu.Dňa   11.   októbra   2000   bol   daný   pokyn   pre   kanceláriu   na   pripojenie   spisu sp. zn. 11 C 119/92.

Podľa   úradného   záznamu   zo   6.   novembra   2000   sa   spis   sp.   zn.   11   C   119/92   od 9. augusta 2000 nachádzal u JUDr. H.

Dňa   21.   februára   2001   bol   daný   opätovný   pokyn   na   pripojenie   spisu sp. zn. 11 C 119/92.

Podľa úradného záznamu z 27. februára 2001 sa spis sp. zn. 11 C 119/92 nachádzal na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z dôvodu   vznesenej   námietky zaujatosti.

Dňa 18. júna 2001 bol daný opätovný pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 11 C 119/92.Podľa   poznámky   zo   16.   apríla   2001   uvedenej   v spise   sa   vec   vedená   pod sp. zn. 11 C 119/92 týka sporu B. c/a školská správa o odškodnenie úrazu, spis je u znalca od 4. februára 2001.

Dňa 15. mája 2003 bol daný pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 11 C 119/92.Dňa   24.   októbra   2003   bol   daný   opätovný   pokyn   na   pripojenie   spisu sp. zn. 11 C 119/92   za   účelom   nahliadnutia   ohľadne   výsledku   znaleckého   dokazovania s pokynom na vyhotovenie fotokópie.

Podľa zápisu z 27. októbra 2003 sa spis nachádza na krajskom súde. Podľa zápisu z 25. mája 2004 sa spis stále nachádza na krajskom súde. Bol daný pokyn   na   vyhotovenie   fotokópie   znaleckého   posudku   a rozsudku   krajského   súdu (vyhotovená   fotokópia   znaleckého   posudku   MUDr.   T.   P.   –   znaleckého   denníka,   ktorý znalec   predložil   osobne   okresnému   súdu   9.   októbra   2002   na   jeho   založenie   do   spisu sp. zn. 11 C 119/92).

Okresný súd 29. novembra 2004 vytýčil termín pojednávania   na   2.   február   2005 (predvolanie bolo doručené sťažovateľke a odporcovi).

Dňa 19. januára 2005 odporca oznámil organizačnú zmenu týkajúcu sa jeho zrušenia (a zlúčenia) a prechodu práv a povinností na Fakultnú nemocnicu s poliklinikou Bratislava. Žiadal odročiť pojednávanie na II. polrok 2005.

Sťažovateľka   1.   februára   2005 navrhla   vypočuť   ako   svedka   MUDr.   M.   H.,   jej ošetrujúcu lekárku v r. 1989 (tá mala porušiť svoje lekárske povinnosti).

Pojednávanie konané 2. februára 2005 za prítomnosti sťažovateľky bolo odročené na 6. apríl 2005 (sťažovateľka žiadala predvolať svedkyňu MUDr. M. H.).

V spise (č. l. 84) sa nachádza rozsudok okresného súdu   č. k. 11 C 119/92-209 zo 17. apríla   2003,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľky vo   veci   náhrady   škody   na zdraví   spôsobenej   pracovným   úrazom („nedošlo   k takému   zhoršeniu   zdravotného   stavu sťažovateľky..., ktoré by mohlo byť charakterizované ako pracovný úraz“). Tento rozsudok bol rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 255/03-307 z 15. apríla 2004 potvrdený.

Okresný súd   4. februára 2005 vytýčil termín pojednávania na 6. apríl 2005.Súdny spis bol predložený 17. februára 2005 ústavnému súdu na nahliadnutie.

B. K sťažnosti bola pripojená odpoveď predsedníčky obvodného súdu č. Spr. 178/93 z 22. apríla 1993 na sťažovateľkinu sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej konštatovala, „... že vo veci som zistila prieťah...“.

Taktiež   v odpovedi   predsedníčky   obvodného   súdu   č.   Spr.   154/94   z 20. decembra 1994 na sťažnosť bolo konštatované, že „... Z výsledkov vykonaného šetrenia vyplynulo, že vo všetkých vyššie uvedených veciach som zistila prieťahy v konaní“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   52/95   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 11.   februára   2005   vykonal chronologický prehľad podstatných úkonov súdu v konaní a uviedol: „... dovoľujem si Vás požiadať, aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade s platnými právnymi predpismi   s ohľadom   na   množstvo   vecí   vybavovaných   v oddelení   13   C.   Po   odchode zákonnej sudkyne JUDr. I.   Á. vo februári 1999 prebrali zastupujúcu agendu v oddelení 13 C (cca 384 vecí) dve zastupujúce zákonné sudkyne, ktoré sa snažili popri priemernom mesačnom   nápade   nových   vecí   konať   bez   zbytočných   prieťahov.   Subjektívne   zavinenie konajúcich sudkýň zistené nebolo. Vzhľadom na neúmerne vysoké stavy vecí v pridelených oddeleniach súd konal bez zbytočných prieťahov.

V prípade, že Ústavný súd SR dospeje k záveru, že bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby Ústavný súd SR pri zvážení otázky týkajúcej sa výšky finančného zadosťučinenia vzal uvedené skutočnosti na vedomie a nepriznal sťažovateľke zadosťučinenie z dôvodu, že vo veci bolo potrebné vykonať výsluch sťažovateľky   mimo   budovy   súdu.   V konaní   bolo   rovnako   nevyhnutné   vykonať   znalecké dokazovanie,   čo   najskôr   sťažovateľka   odmietla.   Zdĺhavosť   konania   ovplyvnila   aj skutočnosť, že v predmetnom konaní konali dvaja zákonní sudcovia a vo veci rozhodoval aj Krajský súd v Bratislave...“.

3.   Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v reakcii   (z   8.   marca 2005) na toto vyjadrenie okresného súdu o. i. uviedla „... Prvostupňový súd nenamieta, že ide o neobvykle skutkovo a právne komplikovanú alebo problematickú právnu vec.V sťažnosti som podrobne opísala činnosť resp. dlhú nečinnosť súdu. Od podania návrhu 03. 05. 1991, do vytýčenia prvého pojednávania na 04. 05. 1995, čo je doba trvajúca štyri roky, podpredseda súdu dvakrát skonštatoval prieťahy v súdnom konaní.

Moja   neprítomnosť   pri   nasledovných   pojednávaniach   bola   zapríčinená   mojím nepriaznivým zdravotným stavom. Svoju neprítomnosť som riadne ospravedlnila. Mám však za to, že aj táto okolnosť výrazným spôsobom neprispela k predĺženiu súdneho konania. Medzi   vytyčovanými   pojednávaniami   boli   neúmerne   dlhé   prestávky,   čo   len   svedčí o neefektívnej činnosti súdu ako celok.

Právnu   argumentáciu   súdu   na   nepriznanie   finančného   zadosťučinenia   zásadne odmietam. Tvrdenie súdu, že niekoľkoročné prieťahy spôsobil môj výsluch mimo budovy súdu je absurdný a právne neprijateľný (...).

Občan nemôže byť znevýhodnený pri uplatňovaní svojich zákonných práv len preto, že   mu   zdravotný   stav   neumožňuje   dostaviť   sa   do   pojednávacej   siene.   Navyše   výsluch v bydlisku sťažovateľky nebola až taká neprekonateľná prekážka. Bývam v blízkosti súdu cca 500 m, a tu ma súd vypočul už v septembri 1992.

Mám   za   to,   že   na   moju   ujmu   nemôže   byť   ani   administratívny   nedostatok   pri zabezpečení úloh súdu podľa rozvrhu práce po odchode zákonnej sudkyne. Vo veci konalo podľa mojich vedomostí už päť zákonných sudcov.(...)

Vzhľadom aj k vyššie uvedeným okolnostiam žiadam priznať uplatnené primerané finančné   zadosťučinenie   nakoľko   zohľadňuje   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní   (vyše trinásť   rokov)   a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu,   ktorá   mi   vznikla   v dôsledku   obáv o ochranu mojich práv ako aj zdravotných problémov s tým spojených“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne   konanie   (rozhodovanie   o návrhu „o   náhrade   škody   zavinenej nesprávnym   lekárskym   postupom“),   ktoré   sa   začalo   3.   mája   1991,   teda   pred   viac   ako 13 rokmi a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje   ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02).

Obdobie,   ktoré   v dôsledku   toho   ústavný   súd bral do   úvahy, prekročilo   12 rokov. Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   upresniť,   že   ak   nie   je   v zásade   oprávnený   skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom   hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993   uplynulo,   došlo   alebo nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods.   1   dohovoru,   nemôže   tiež   zohľadniť   stav   konania   k uvedenému   dátumu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

4.2.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   doterajšia   dĺžka   konania   nebola   závislá   od právnej, resp. faktickej zložitosti občianskoprávneho sporu vedeného pred okresným súdom.

4.3.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľky   v   preskúmavanej   veci   ústavný   súd konštatuje určitý (nie však rozhodujúci) vplyv zdravotného stavu sťažovateľky na priebeh a aj   dĺžku   doterajšieho   konania.   Ide   napr.   o   obdobie   od   8.   augusta   1996   (odročenie pojednávania na neurčito za účelom vypočutia sťažovateľky v jej byte) do 28. novembra 1997 (realizácia vypočutia), t. j. v trvaní vyše 15 mesiacov, alebo obdobie od 22. decembra 1998   (uznesenie   o prerušení   konania na návrh   účastníkov)   do   20.   októbra   1999   (návrh sťažovateľky na pokračovanie v prerušenom konaní), t. j. v trvaní vyše 10 mesiacov.Uvedené skutočnosti (podiel sťažovateľky) určitou mierou síce prispeli k predĺženiu celkovej doby predmetného občianskeho súdneho konania, no vzhľadom na dôvody, ktoré vyvolali toto predĺženie, nemožno túto dobu pripísať na ťarchu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

4.4.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených príloh, ako aj zo stanovísk účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   konštatoval zbytočné prieťahy (po 15. februári 1993) v období:

- od 16. septembra 1993 (doručenie stanoviska sťažovateľky) do 20. marca 1995 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní 18 mesiacov,

- od 15. januára 1996 (doručenie druhostupňového rozhodnutia) do 7. júna 1996 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní 4 mesiacov a 3 týždňov,

- od 28. novembra 1997 (výsluch sťažovateľky v jej byte) do   22.   decembra   1998 (uznesenie o prerušení konania), t. j. v trvaní 12 mesiacov a 3 týždňov,

- od 22. októbra 1999 (návrh na pokračovanie v konaní) do 15. marca 2000 (výzva sťažovateľke), t. j. v trvaní 4 mesiacov a 3 týždňov,

- od 7. apríla 2000 (pokyn na predloženie spisu sp. zn. 11 C 119/92) do 16. apríla 2001   (zistenie,   že   vec   sp.   zn.   11   C   119/92   sa   týka   odškodnenia   pracovného úrazu), t. j. v trvaní 12 mesiacov a 1 týždňa,

- od   9.   októbra   2002   (predloženie   znaleckého   posudku   do   spisu sp. zn. 11 C 119/02)   do   29.   novembra   2004   (predvolanie   na   pojednávanie), t. j. v trvaní 25 mesiacov a 3 týždňov,keď bol okresný súd spolu vyše 78 mesiacov (t. j. 6 a pol roka) nečinný, resp. nevykonal úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   v merite   veci.   Uvedené   obdobie   v trvaní   6   a pol   roka kvalifikuje ústavný súd ako zbytočné prieťahy spôsobené postupom okresného súdu, ktorý nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádzala.

Významnou   okolnosťou   z hľadiska   posúdenia   (a   dokumentovania)   postupu okresného   súdu   v predmetnom   konaní   je   skutočnosť,   že   od   úmyslu   vykonať   znalecké dokazovanie (28. novembra 1997) dosiaľ nedošlo k jeho nariadeniu a okresný súd čakal na výsledok znaleckého dokazovania vo veci sp. zn. 11 C 119/92 bez toho, aby sa presvedčil, čo je predmetom jej konania (náhrada škody spôsobenej pracovným úrazom), a následne až v roku 2004 zistil nepoužiteľnosť v nej vykonaného znaleckého dokazovania pre konanie vo veci sp. zn. 13 C 52/95 (náhrada škody spôsobenej nesprávnym lekárskym postupom).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom zaťažení sudcov ktoré mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.(čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 350 000 Sk z dôvodov uvedených vyššie v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet   konania   a jeho   význam   pre   sťažovateľku   považuje   za   primerané   vo   výške 100 000 Sk.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo v časti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 10. novembra 2004   a vyjadrenie z 8. marca 2005. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony vykonané v roku 2004 teda predstavujú 9 068 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) sumu 9 340 Sk. Za tretí úkon vykonaný v roku 2005 prislúcha odmena (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   Z.,   t.   j.   1/6 výpočtového   základu   15 007 Sk)   2   501   Sk,   čo   predstavuje   spolu   s režijným   paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu 11 991 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005