znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 227/03-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., bytom K. a I. Š., bytom K., zastúpených advokátkou JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 239/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 239/99 p o r u š i l právo M. Š. a I. Š., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   239/99 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M. Š. a I. Š. p r i z n á v a   každému zvlášť primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. Š. a I. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 21 970 Sk (slovom dvadsaťjedentisícdeväťstosedemdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť ich advokátke JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., na jej účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 17. decembra 2003 č. k. I. ÚS 227/03-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť M. Š., bytom K., a I. Š., bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 239/99.

2. V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že 26. mája 1999 podali okresnému súdu žalobu o vypratanie bytu. Toto konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 29 C 239/99, je na okresnom súde stále bez rozhodnutia vo veci samej.

3.   Sťažovatelia   okrem   vyslovenia   porušenia   ich   práv   podľa   označených   článkov ústavy a Dohovoru   a prikázania okresnému súdu   vo veci konať „bez prieťahov“ žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie pre každého z nich po 50 000 Sk, pretože „doba, ktorá   uplynula   od   podania   návrhu   až   doposiaľ,   (...)   je neprimerane   dlhá   a ničím neospravedlniteľná   a spôsobil   ju   odporca   svojou   nečinnosťou“.   Dôsledkom   postupu okresného súdu je (...) „pocit márnosti snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovatelia nezvratne nadobudli (...)“. Vo vzťahu k výške finančného zadosťučinenia sťažovatelia ďalej uviedli,   „že   sa   jej   domáhajú   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   súd   v obidvoch konaniach - 29   C   239/99   a 20 C 1287/99   prejednáva   nároky,   ktoré   vyplývajú   z kúpnej zmluvy zo dňa 5. 5. 1999 uzatvorenej medzi nimi a predávajúcimi a týkajúce sa bytu, ktorý je vlastníctvom sťažovateľov už takmer 5 rokov. Byt, ktorý je predmetom týchto konaní je jediným   bytom   sťažovateľov,   ktorí   sú   manželmi,   rodičmi   mal. dieťaťa. Sťažovatelia   sa obrátili na súd v odôvodnenom presvedčení, že takýto postup je jediný správny a legálny a je   možné   sa   ním   domôcť   ochrany   svojho   práva.   Po uvedenej   dobe   však   sťažovatelia nadobudli   hlboké   presvedčenie,   že   postup   odporcu   umožňuje   iným   účastníkom občianskoprávnych   vzťahov,   ktorí   porušujú   svoje   povinnosti   z týchto   vzťahov vyplývajúcich, nerešpektovať vlastnícke   právo sťažovateľov. Sťažovatelia uplatnili, teda uprednostnili,   legálny   spôsob   ochrany   svojich   práv   pred   inými,   ktoré   ako   sú   teraz presvedčení, by im efektívnejšie zabezpečili to, aby byt, ktorý je ich vlastníctvom, mohli aj užívať.   Podľa   názoru   sťažovateľov   je   nenapraviteľnou   ujmou,   že   takúto   zmenu   ich vnímania   miesta   a úlohy   súdov   spôsobil   práve   taký   orgán,   ktorého   ústavnou   úlohou   je ochrana zákonnosti“.

Sťažovatelia zároveň žiadali, aby ústavný súd uložil okresnému súdu zaplatiť ich právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia každému zo sťažovateľov „vo výške 10.632,- Sk“ (spolu 21 264 Sk).

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 28. januára 2004 písomne vyjadril predseda okresného súdu JUDr. V. K. V odpovedi na toto stanovisko sa 9. februára 2004 vyjadrila aj právna zástupkyňa sťažovateľov.

5. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov   ústavy   a Dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústavnom   pojednávaní - vzhľadom   na povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je určená   povahou   základného   práva - ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02).

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   239/99   a písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa   26.   mája   1999   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľov o vypratanie bytu proti žalovaným L. B. (ďalej aj „žalovaný č. 1“) a jeho manželke J. (ďalej aj   „žalovaná   č.   2“),   obaja   bytom   v K.,   (predmetný   byt   nadobudli   sťažovatelia   od žalovaných kúpnou zmluvou z 5. mája 1999 a ich bezpodielové vlastníctvo bolo vložené do katastra nehnuteľností Okresného úradu Košice II a zapísané na liste vlastníctva č. 14824).Okresný súd 21. júna 1999 vytýčil termín pojednávania na 23. november 1999.Na   výzvu   okresného   súdu   zo   14.   októbra   1999   sa   žalovaní   vyjadrili   k žalobe 25. któbra 1999 a súčasne oznámili, že 20. októbra 1999 podali na okresnom súde návrh na vyslovenie neplatnosti vyššie uvedenej kúpnej zmluvy uzatvorenej so sťažovateľmi.Vyjadrenie žalovaných k žalobe bolo 15. novembra 1999 doručené sťažovateľom, ktorí k nemu zaujali stanovisko 16. novembra 1999.

Pre chorobu zákonnej sudkyne bol vytýčený termín pojednávania 16. novembra 1999 zrušený.

Dňa   7.   januára 2000   bol   daný   pokyn   pre   kanceláriu,   aby zistila   spisovú   značku konania   o návrhu   z 20.   októbra   1999   na   vyslovenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   (podľa úradného záznamu z uvedeného dňa je vec vedená pod sp. zn. 20 C 1287/99).

Podľa   úradného   záznamu   zo   16.   februára   2000   vo   veci   sp.   zn.   20   1287/99   bol vytýčený termín pojednávania na 28. február 2000.

Predvolaním z 29. marca 2000 vytýčil okresný súd pojednávanie na 16. jún 2000. Na tomto pojednávaní (za prítomnosti sťažovateľov a ich právnej zástupkyne) bolo konanie vo veci sp. zn. 29 C 239/99 prerušené až do právoplatného skončenia konania vo veci sp zn. 20 C 1287/99 (uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2000).Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   20   C   1287/99-80   z 12.   marca   2001   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 Co 539/01-104 z 25. januára 2002 bol návrh   manželov   B.   na   vyslovenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   zamietnutý.   Rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. apríla 2002.

Sťažovatelia 2. mája 2002 oznámili okresnému súdu, že vec sp. zn. 20 C 1287/99 je už právoplatne skončená, a žiadali vytýčiť termín pojednávania.

Pokynmi pre kanceláriu z 3. júna 2002 a 26. júna 2002 žiadal zákonný sudca pripojiť spis sp. zn. 20 C 1287/99.

Podľa úradného záznamu z 28. augusta 2002 požadovaný spis je u JUDr. S., ktorý bude na dovolenke do 2. septembra 2002.

Sťažovatelia   listom   zo   17.   septembra   2002   a z   30.   októbra   2002   žiadali   vytýčiť termín pojednávania.

Okresný   súd   12.   decembra 2002 predvolal účastníkov na pojednávanie v termíne 8. apríl 2003.

Pre   chorobu   zákonnej   sudkyne   bolo   pojednávanie   stanovené   na   8.   apríl   2002 odročené na neurčito (pojednávania sa zúčastnili sťažovatelia a ich právna zástupkyňa).Sťažovatelia   23.   apríla   2003   žiadali   prešetriť   príčinu   neúčasti   žalovanej   č.   2   na pojednávaní a proti žalovanému č. 1 navrhli použiť poriadkové opatrenie.

Zákonná sudkyňa pokynom z 30. júla 2003 uložila súdnej kancelárii vyzvať žalovanú č. 2, aby predložila dôkazy o svojich zdravotných ťažkostiach.

Sťažovatelia 16. septembra 2003 opätovne žiadali vytýčiť termín pojednávania.Zákonná   sudkyňa   listom   z 30.   septembra   2003   oznámila   právnej   zástupkyni sťažovateľov, že z dôvodu skončenia „aktívnej sudcovskej činnosti“ už nevytýčila termín pojednávania.

Žalovaná   č.   2   predložila   13.   októbra   2003   okresnému   súdu   doklad   o svojej práceneschopnosti v trvaní od 9. októbra 2002 do 10. septembra 2003.

Okresný súd 12. januára 2004 vytýčil termín pojednávania na 22. marec 2004.Okresný súd 22. januára 2004 oznámil účastníkom konania, že vec sp. zn. 29 C 239/99 bola pridelená sudkyni JUDr. J. M.

Súdny spis sp. zn. 29 C 239/99 bol od 3. februára 2004 do 11. februára 2004 na ústavnom súde.

K sťažnosti bola pripojená odpoveď predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 2313/03 z 3. februára 2003 na sťažnosť sťažovateľky č. 2 z 24. januára 2003 na prieťahy v konaní vo veci   sp.   zn.   29   C   239/99,   v ktorej   odôvodňoval   doterajší   priebeh   konania   „enormnou zaťaženosťou   a vysokým   počtom   nevybavených   vecí   v súdnych   oddeleniach   sudcov tunajšieho súdu (...)“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 239/99 došlo k porušeniu práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení z 28. januára 2004 okrem prehľadu úkonov v konaní uviedol, že zákonná sudkyňa (...) „dňa 3. 11. 2003 nastúpila na materskú dovolenku. V dôsledku uvedeného boli všetky veci z jej súdneho oddelenia dňa 11.   11.   2003 rozdelené   medzi všetkých   sudcov   rozhodujúcich   v uvedenej   agende a dňa 1. 12. 2003 pridelené v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M.

Napriek tomu, že táto sudkyňa prevzala všetky veci zo súdneho oddelenia JUDr. K., s ktorými   sa   musela   postupne   oboznamovať   a celkom   je   v jej   súdnom   oddelení   722 nevybavených vecí, dňa 12. 1. 2004 určila v danej veci termín pojednávania na deň 22. 3. 2004.Súd teda v danej veci nebol a nie je nečinný a primerane k objektívnym možnostiam, ktoré   na   tunajšom   súde   existujú,   vytyčoval   vo   veci   pojednávania.   Práceneschopnosť konajúcej sudkyne nemožno podľa môjho názoru považovať za takú skutočnosť, ktorá by mohla byť hodnotená ako prieťah v konaní zavinený súdom. (...).

Pokiaľ   ide   o namietané   nepokračovanie   v konaní   bezprostredne   po odpadnutí prekážky,   pre   ktorú   bolo   konanie   prerušené,   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   aj   keď sťažovatelia, resp. ich zástupkyňa súdu oznámili, že dôvod prerušenia konania pominul, konajúca   sudkyňa   si   nimi   tvrdenú   skutočnosť   potrebovala   overiť   práve   pripojením predmetného spisu (sťažovatelia nepredložili na preukázanie svojho tvrdenia právoplatný rozsudok)   a navyše   sa   potrebovala   oboznámiť   s obsahom   tohto   spisu.   (...).   Pripojenie daného spisu bolo preto pre pokračovanie v konaní nevyhnuté.

Vzhľadom   na   vyššie   uvádzané   skutočnosti   považujem   sťažovateľmi   požadované finančné zadosťučinenie za neprimerane vysoké“.

3.   Sťažovatelia   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   v reakcii   z 9. februára 2004   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   uviedli,   že   „Vyjadrenie   neobsahuje   žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť tvrdenie sťažovateľov o tom, že odporca vo veci sp. zn. 29 C 239/1999 koná neprimerane dlho a so zbytočnými prieťahmi. Ako už sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   domáhajú   sa   vyslovenia   neprimeranosti   dĺžky   konania a existencie   zbytočných   prieťahov   v predmetnom   konaní   v období   od   24.   4.   2002   až doposiaľ. (...).

Sťažovatelia trvajú na názore, že pre nich, ako účastníkov konania, nie je podstatné (...), ale to, či skutočný priebeh konania je taký, aby priniesol výsledok, ktorý sťažovatelia ako účastníci konania od postupu súdu legitímne očakávajú, teda, odstránenie stavu právnej neistoty   právoplatným   rozhodnutím   veci.   Toto   ich   presvedčenie   ich   núti   zotrvávať   na stanovisku, že aj v čase od podania návrhu až do 13. 6. 2000 odporca mohol a mal v konaní postupovať   efektívnejšie,   teda   aj   rýchlejšie.   Zásadné   výhrady   však   majú   sťažovatelia predovšetkým   k tej   časti   vyjadrenia   odporcu,   v ktorej   sa   snaží   zbaviť zodpovednosti   za neprimeranú dĺžku konania v období do (pozn. zrejme od) 24. 4. 2002 až dosiaľ.

Sťažovatelia sa domnievajú, že postoj odporcu možno zhrnúť tak, že súd nenesie zodpovednosť za to, že od 24. 4. 2002 až doposiaľ nevykonal jediný efektívny úkon, nie je možné   pričítať   na   ťarchu   súdu.   V prospech   tohto   stanoviska   argumentuje   odporca konštatovaním,   že   od   24.   4.   2002   (resp.   od   15.   4.   2002,   kedy   sťažovatelia   oznámili skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu I. stupňa) až do septembra 2002, nebolo možné vec pojednávajúcou sudkyňou zistiť zo spisu toho istého súdu, či konanie 20 C 1287/99 je právoplatne skončené. Pri tomto spôsobe argumentácie môžu sťažovatelia zostať len pri konštatovaní obsiahnutom v sťažnosti, že takáto situácia vypovedá len o spôsobe organizácie   práce   súdu   a v žiadnom   prípade   nemôže   byť   relevantným   dôvodom na ospravedlnenie   dĺžky   konania.   Sťažovatelia   považujú   nekonanie   súdu   z dôvodov uvedených vo vyjadrení odporcu za zbytočné prieťahy spôsobené výlučne postupom súdu, bez toho, aby sa čo i len nepriamo na nich podieľali účastníci konania, či už sťažovatelia alebo odporcovia v predmetnom konaní. (...).

Sťažovatelia nepovažujú za potrebné reagovať na argumenty odporcu na porovnanie práceneschopnosti ktoréhokoľvek sudcu, ako k argumentu, ktorým sa chce odporca vyviniť zo zodpovednosti za prieťahy s práceneschopnosťou na strane účastníkov konania. Nie je predmetom, zmyslom ani cieľom sťažnosti sťažovateľov posudzovať alebo hodnotiť dĺžku práceneschopnosti, jej dôvody a opodstatnenosť zo strany konajúcej sudkyne. Sťažnosť totiž nesmeruje voči vo veci konajúcej sudkyni, ale voči súdu - orgánu, ktorý svojím postupom v občiansko-súdnom konaní je povinný naplniť ústavné právo účastníka zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 vety prvej ods. 1 Dohovoru. Veci týkajúce sa organizácie práce súdu, jeho personálneho obsadenia, prekážok v práci na strane zamestnancov súdu, resp. sudcov toho-ktorého súdu, nie sú vecami, ktoré by mali vo vzťahu k sťažovateľom ako účastníkom konania akúkoľvek relevanciu. (...).

Vychádzajúc z ustálených kritérií, podľa ktorých je možné posudzovať primeranosť dĺžky konania a existenciu zbytočných prieťahov sťažovatelia poukazujú na to, že vec, ktorá je   predmetom   konania,   je   bežnou   súčasťou   agendy   súdov   a ako   už   bolo   uvedené,   po skončení konania o neplatnosť zmluvy, ktorou nadobudli byt, o vypratanie ktorého v konaní 29 C 239/99 ide, sa javí byť skutkovo aj právne jednoduchá. Ani samotný odporca netvrdí, že by sťažovatelia akokoľvek prispeli k neprimeranej dĺžke konania alebo, že by oni sami spôsobovali v ňom zbytočné prieťahy. Je to teda postup odporcu, ktorý sa v celom rozsahu podieľa na dĺžke konania a zbytočných prieťahov v ňom.

Sťažovatelia poukazujú na vyššie uvedené skutočnosti, v celom rozsahu zotrvávajú na svojej sťažnosti.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ústavného   súdu   a   ESĽP   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne konanie (vo veci vypratania nehnuteľnosti), ktoré sa začalo 26. mája 1999, teda pred skoro piatimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu skončené na súde prvého stupňa.   Vzhľadom   na v zásade   plynulý   priebeh   konania   od nápadu   veci   po   prerušenie konania uznesením zo 16. júna 2000 považoval ústavný súd za dôvodné a účelné zaoberať sa (posudzovať) obdobím po 24. apríli 2002 (t. j. po právoplatnosti rozsudku vo veci sp. zn. 20   C   1287/99),   tak   ako   to sťažovatelia   navrhli   vo   svojej   sťažnosti   a aj   v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu.

4.2. Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť   (skutkovú,   právnu   alebo   procesnú prekážku), na základe ktorej - samostatne alebo v spojení s inými - by mohol predmetnú vec vrátane   konania   o nej   posúdiť   ako   zložitú.   Rozhodovanie   o žalobe   o   vypratanie   bytu s prihliadnutím   na   možnosť   využitia   výsledkov   konania   vo   veci   sp.   zn.   20   C   1287/99 (zamietnutý   návrh   na   vyslovenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   k predmetnému   bytu) nekvalifikuje ústavný súd ako vec právne a fakticky zložitú.

Pri posudzovaní správania sťažovateľov v posudzovanom konaní (riadna účasť na pojednávaniach, aktívny prístup k plynulosti konania dokumentovaný urgovaním termínov pojednávania, promptná odpoveď na vyjadrenie žalovaných) ústavný súd nezistil žiadne relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   bolo   potrebné   pripísať   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní vplyvu ich správania na dĺžku konania v predmetnej veci.

Ústavný súd je toho názoru, že uvedená dĺžka konania nebola závislá od zložitosti občianskoprávneho sporu vedeného v konaní pred okresným súdom a nebola ani vyvolaná správaním sťažovateľov.

4.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Sťažovatelia   sa   domáhali   „vyslovenia   neprimeranosti   dĺžky   konania   a existencie zbytočných prieťahov v období od 24. 4. 2002 až doposiaľ...“.

Ako ústavný súd už vyššie konštatoval (body 4.1, 4.2), konanie v predmetnej právne a fakticky nenáročnej veci od jej nápadu na okresný súd (26. mája 1999) až do prerušenia konania (16. júna 2000) prebiehalo plynulo.

Samotné prerušenie konania bolo vyvolané nutnosťou počkať na výsledok sporu vo veci sp. zn. 20 C 1287/99 (týkajúcej sa tých istých účastníkov a aj objektu sporu - bytu na ulici Slobody 24 v Košiciach) ako právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Nečinnosť okresného súdu (zisťoval iba stav konania vo veci sp. zn. 20 C 1287/99) v čase   prerušenia   konania   nekvalifikuje   ústavný   súd   z uvedeného   dôvodu   ako   prieťah v konaní spôsobený okresným súdom (teda ako zbytočný prieťah), hoci jeho trvanie (skoro dva a pol roka) významnou mierou predĺžilo doterajšiu dĺžku predmetného konania.

Pri   posudzovaní   sťažovateľmi   označenej   doby   (po   nadobudnutí   právoplatnosti rozsudku vo veci sp. zn. 20 C 1287/99, t. j. po 24. apríli 2002) ústavný súd zistil viacero období nečinnosti okresného súdu (resp. činnosti nesmerujúcej k rozhodnutiu v merite veci):

- od 24. apríla 2002 do 8. apríla 2003 (neuskutočnené pojednávanie pre chorobu zákonnej   sudkyne)   v trvaní   vyše   11   mesiacov,   počas   ktorého   zákonná   sudkyňa vydala   príkaz na pripojenie súdneho spisu sp. zn. 20 C 1287/99 a vytýčila termín pojednávania,

- od 8. apríla 2003 do 12. januára 2004 (predvolanie na pojednávanie) v trvaní vyše 9 mesiacov, počas ktorého zákonná sudkyňa vyzvala žalovanú č. 2 na predloženie dôkazov   o jej   zdravotných   ťažkostiach   (30.   júla 2003)   a oznámila (30. septembra 2003), že končí s aktívnou sudcovskou činnosťou.

Celé vyššie analyzované obdobie (od. 24. apríla 2002 do 12. januára 2004) v trvaní takmer 21 mesiacov kvalifikuje ústavný súd ako obdobie, v ktorom okresný súd nezameral svoju činnosť na vykonanie úkonov smerujúcich k rozhodnutiu v merite veci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v personálnych problémoch   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcu   prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených (hodnotenie podľa kritéria zložitosti veci), z platnej   právnej   úpravy   a z postupu   súdu   (organizovania   jeho   procesného   postupu) v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno   hodnotiť   postup   okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (resp.   Dohovorom   priznanému   právu   na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote)   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho súdneho poriadku, čo je nevyhnutým predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

4.4. Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovatelia   požadovali   pre   každého   samostatne   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   50   000   Sk,   a to   z dôvodov   uvedených   v bode   3   I. časti   tohto odôvodnenia.

6.2. Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im   každému zvlášť aj finančné zadosťučinenie podľa   cit. ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk pre každého sťažovateľa.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených   skutočností   ústavný súd rozhodol   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 12. novembra 2003 a stanovisko z 9. februára 2004 k vyjadreniu okresného súdu (prvé 2 úkony vykonala v roku 2003 a tretí úkon v roku 2004). Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 2 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške   1/3   predstavuje   4 270 Sk   za   jeden   úkon   v roku   2003   a   4 540 Sk   v roku   2004 (výpočtový základ 13 602 Sk). Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“ (§ 17 ods. 2 vyhlášky), t. j. na sumu 3 416 Sk za jeden úkon v roku 2003, resp. 3 632 Sk v roku 2004. Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v roku 2003   a   136 Sk   v roku   2004   v zmysle   §   19   ods.   3   vyhlášky   a uznesení   Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory) predstavujú sumu 7 088 Sk v roku 2003 a sumu 3 768 Sk v roku   2004   za   každého   sťažovateľa.   Spolu   u všetkých   sťažovateľov   predstavuje   táto náhrada trov sumu 21 968 Sk po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) sumu 21 970 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti   rozhodol   tak, ako to je uvedené pod bodom   4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2004