SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 226/2016-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpených advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛,konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanísp. zn. 3 M Cdo 7/2012 a jeho uznesením z 26. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľky“),ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 M Cdo 7/2012 a jehouznesením z 26. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Okresný súd Čadca (ďalej len„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 14 C 12/2010 z 18. januára 2011 (ďalej len „rozsudokprvostupňového súdu“) uložil sťažovateľkám ako žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť trpieťprávo prechodu pešo, vozom, osobným a nákladným motorovým vozidlom žalobcov cezpozemok ⬛⬛⬛⬛ v časti vyznačenej v grafickompláne tvoriaceho súčasť znaleckého posudku č.vypracovaného znalcom ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľkám zároveň uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovykonania. Na základe odvolania sťažovateliek Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)rozsudkom sp. zn. 5 Co 237/2011 z 15. augusta 2011 (ďalej aj „rozsudok odvolaciehosúdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Na podnet sťažovateliekgenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal protirozsudkom prvostupňového a odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie podľa § 243f ods. 1písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže nimi bol porušenýzákon. Najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálnehoprokurátora odmietol ako procesne neprípustné.
3.Sťažovateľky nesúhlasia s právnym záverom najvyššieho súdu, ktorý mimoriadne dovolanie odmietol z dôvodu, že sťažovateľky nepodali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Podľa sťažovateliek „Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení len konštatoval, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebolo podané, a preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol. Najvyšší súd SR sa nevyjadril z akých podkladov vychádzal pri riešení otázky prípustnosti opravného prostriedku, resp. dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, a preto jeho rozhodnutie... považujeme za nepreskúmateľné a v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd rozhodolo porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupomnajvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 M Cdo 7/2012 a jeho uznesením z 26. novembra 2015,napadnuté uznesenie zrušil, priznal sťažovateľkám primerané finančné zadosťučineniev sume po 500 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 187,93 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkami namietané porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn.3 M Cdo 7/2012 a jeho uznesením z 26. novembra 2015, ktorým najvyšší súd odmietolmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne neprípustné.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne.
10. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateliek s právnym záverom najvyššiehosúdu o neprípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý považujú za nedostatočneodôvodnený a nepreskúmateľný.
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedápovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesnégarancie v súdnom konaní.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
13. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
14. Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutéuznesenie nie je arbitrárne a či ho najvyšší súd ústavne akceptovateľným a udržateľnýmspôsobom zdôvodnil.
15. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:«Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§243f ods. 1 O. s. p.).
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania a výkladu ustanovení § 243e až § 243j O. s. p. v otázke procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania.
Na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 20. októbra 2015, bolo prijaté spoločné zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“.
Predmetné stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j O. s. p.
Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva uvedené stanovisko, skúmal na podklade spisu, či žalované napadli rozsudok odvolacieho súdu dovolaním. Po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodali, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).»
16. Ústavný súd poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uzneseniakonštatuje, že námietky sťažovateliek o nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnostiprávneho záveru najvyššieho súdu zjavne neobstoja.Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného v prospech sťažovateliek po tom, ako zistil, že sťažovateľky nepodali proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, poukazujúc pritom na závery vyplývajúce zo spoločného stanoviskaobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššiehosúdu prijatého 20. októbra 2015 a publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdua rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015 (ďalej len „spoločné stanovisko“),ktoré citoval a s ktorými sa stotožnil.Ústavný súd preto konštatuje, že predmetný postupnajvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateliek nemožnopovažovať za zjavne neodôvodnený, nepreskúmateľný či arbitrárny. Skutočnosť,že sťažovateľky sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilnározhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
17. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že v tejto veci prijalo zjednocujúce stanovisko ajplénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 (ďalej len„zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu“) v tomto znení: „Rešpektujúc princípprávnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosťmimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávanéhogenerálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaníakceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako ajmimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktorémohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov“. Z citovanej právnejvety vyplýva, že závery spoločného stanoviska nepochybne reflektujú záveryzjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu.
18. Z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateliek protinapadnutému uzneseniu sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvodyna spochybňovanie napadnutého uznesenia, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatísťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek pri jej predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
19. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovaťo ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016