znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 226/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MANAGEMENT   ERES   s. r. o., Prešovská   40,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Burocim,   Advokátska kancelária,   Chrapčiakova   7,   Spišská   Nová   Ves,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   1 S   246/2013 zo 16. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MANAGEMENT ERES s. r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MANAGEMENT ERES s. r. o., Prešovská 40, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Burocim, Advokátska   kancelária,   Chrapčiakova   7,   Spišská   Nová   Ves,   ktorou   namieta   porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 246/2013 zo 16. januára 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „V súlade s ust. § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. sťažovateľ... Daňovému úradu Bratislava, oznámil, že ako právny nástupca platiteľa dane... ktorá... zanikla bez likvidácie, sa dňa 14.08.2013 stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty....

Správca   dane   listom...   oznámil   sťažovateľovi,   že   sa   nestáva   platiteľom   dane z pridanej   hodnoty   zo   zákona   podľa   §   4   ods.   6   zákona   o   DPH,   preto   správca   dane osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty spoločnosti nevydal...

Keďže   správca   dane   nekonal   vo   veci   oznámenia   vzniku   zákonnej   registrácie sťažovateľa   za   platiteľa   dane   z pridanej   hodnoty...   začaté   daňové   konanie   neukončil prijatím meritórneho rozhodnutia, ale vec vybavil len neformálnym oznámením, sťažovateľ sa obrátil s ochranou jeho práv na Krajský súd v Bratislave vo veci návrhu na vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.“

Podľa sťažovateľky je «... jednoznačné, že dňom oznámenie o právnom nástupníctva bol správca dane povinný začať daňové konanie v danej veci, pričom rozhodnutie mal vydať v zákonnej 7 dňovej lehote. Nakoľko v prípade vyhovenia je správca dane povinný vydať osvedčenie,   toto   osvedčenie   je   podľa   §   67   ods.   7   meritórnym   rozhodnutím   v daňovom konaní!

Predpokladom   pre   uplatnenie   žaloby   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   je nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Oznámenie   o   nevydaní   osvedčenia   nie   je   procesným   úkonom   definovaným   daňovým poriadkom ani zákonom č. 222/2004 Z. z...

Vydanie   oznámenia   je   teda   jednoznačne   potrebné   považovať   za   nekonanie   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   keďže   žiaden právny predpis nepredpokladá, že správny orgán vybaví vec len neformálnym oznámení. Rovnako   vydanie   oznámenie   je   nečinnosťou   správneho   orgánu,   keďže   ten   aj   napriek uplynutie zákonných lehôt v danej veci nevydal rozhodnutie v zmysle zákona....

Je   primárnou   povinnosťou   orgánu   štátnej   správy   konať   zákonom   upraveným postupom.... Za nečinnosť je nutne potrebné považovať aj taký stav, keď štátny orgán odmieta vydať rozhodnutie a vec vybaví len neformálnym listom, čo je aj tento prípad... Závery Krajského súdu v Bratislave sú však v úplnom rozpore s ústavne konformným výkladom   právnych   predpisov,   nerešpektujúc   základne   vymedzenie   pôsobnosti   štátnych orgánov a rešpektovania základných práv účastníkov konaní.

Právnu argumentáciu Krajského súdu Bratislave je možné považovať za arbitrárnu vychádzajúcu z úplného nepochopenia procesného postup orgánu verejnej správy. Okrem toho   právne   závery   súdu   sú   v   rámci   rešpektovania   základných   práv   fyzických   osôb a právnických osôb neakceptovateľné.

Krajský   súd   uvádza:   „Zo   zákona   o   DPH   ani   z   daňového   poriadku,   na   ktorého primerané   použitie   zákon   o   DPH   odkazuje   (§   84)   nevyplýva,   že   by   bol   správca   dane povinný vydať vo veci registrácie právnych nástupcov bez likvidácie zaniknutého platiteľa DPH   formálne   rozhodnutie.   Uvedené   právne   predpisy   nestanovujú   osobitný   procesný postup, v ktorom by bol správca dane povinný vybaviť žiadosti navrhovateľa o registráciu s výnimkou   stanovenia   lehoty   7   dni   pre   vykonanie   registrácie,   vydanie   osvedčenia a pridelenie čísla pre DPH plynúcej odo dňa doručenia oznámenia o právnom nástupníctve po platiteľovi DPH a zaniknutom bez likvidácie“.

Ďalej súd uvádza „Keďže z právneho poriadku SR nevyplýva odporcovi povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie so zákonom stanovenými náležitosťami, nemôže súd odporcovi z tohto pohľadu nič vytknúť ani konštatovať jeho nečinnosť.“...

Osvedčenie o registrácii za platiteľa dane je podľa § 67 ods. 7 zákon a č. 563/2009 Z. z.   meritórnym   rozhodnutím   vo   veci,   ktorým   správca   dane   registruje   daňový   subjekt. Osvedčenie   je   individuálnym   správnym   aktom,   ktorý   z   dôvodu,   že   žiadosti   je   vyhovené v plnom rozsahu, sa vydáva v zjednodušenej forme. Je úplne prirodzené, že ak orgán štátnej správy   vyhovie   návrhu   jedného   účastníka   konania,   že   zákon   nahrádza   rozhodnutie osvedčením.   Ak   by   sa   však   akceptoval   právny   názor   Krajského   súdu   v   Bratislave,   tak účastníkovi,   ktorému   sa   návrhu   v   plnom   rozsahu   vyhovie,   by   sa   poskytla   vyššia   miera právnej   istoty,   ako   účastníkovi,   ktorého   návrhu   sa   nevyhovelo.   Uvedené   nemôže   byť v žiadnom   prípade   v   súlade   s   materiálnym   chápaním   právneho   štátu,   keďže   účastník, ktorému   sa   podaniu   nevyhovelo   má   evidentne   vyšší   záujem   poznať   dôvody   takéhoto odmietnutia.

Za žiadnych okolností tak nie je možné považovať názor súdu za ústavne konformný, ak   uvádza,   že   „z   právneho   poriadku   SR   nevyplýva   povinnosť   vydať   vo   veci   formálne rozhodnutie“. Týmto názorom súd neprimerane zasiahol do základných práv sťažovateľa na spravodlivé konanie....

Sťažovateľ je toho názoru, že postavenie platiteľa dane z pridanej hodnoty vzniklo sťažovateľovi na základe hmotného práva. Ide teda o zákonnú povinnosť správcu dane splniť si povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. Podľa sťažovateľa, súd v navrhovanom petite neprikáže správcovi dane rozhodnúť vo veci určitým spôsobom, ale rozhodne splniť si zákonnú povinnosť. Táto zákonná povinnosť je jednoznačná, vyplýva z hmotného práva a neumožňuje správcovi dane svojvôľu. To že samotné hmotné právo ustanovuje povinnosť registrovať právneho nástupcu bez ďalšej zákonnej podmienky, keďže právny   nástupca   získava   postavenie   svojho   právneho   predchodcu   (o   ktorom   bolo rozhodnuté v daňovom konaní a ktorému bolo vydané rozhodnutie vo forme osvedčenia, a ktorý je správca dane v súlade s prezumpciou správnosti právoplatného individuálneho aktu povinný rešpektovať) je deklarované aj krátkou zákonnou lehota na rozhodnutie, keďže ide o skutočnosť právne nespochybniteľnú!...

Z pohľadu univerzálnej sukcesie do práv a povinnosti právneho predchodcu, ktorá je rešpektovaná celým právnym poriadkom, jednoznačne vyplýva, že právny nástupca získava postavenie svojho právneho predchodcu. Je evidentne zákonnou povinnosťou správcu dane konať v súlade s ust. §4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.

Sťažovateľ nemá povinnosť oznamovať a ani preukazovať iné skutočnosti, ako sú tie uvedené v zákone. Správca dane nemôže svojvoľne spochybňovať univerzálnu sukcesiu, ale musí   rešpektovať   právne   postavenia   právneho   predchodcu   priznané   právoplatným individuálnym   správnym   aktom   (vydaným   osvedčením   o   registrácii   pre   právneho predchodcu). Je teda zákonnou povinnosťou správcu dane, v prípade, že odmieta vydať osvedčenie a registrovať právneho nástupcu za platiteľa preukázať, že neexistujú zákonné dôvody na splnenie si povinnosť v súlade s ust. §4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.»

Sťažovateľka žiadala tiež o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodnila takto: „Zamietnutím návrhu sťažovateľa Krajský súd Bratislava odňal základné právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   konanie.   Z   dôvodu   zamietnutia   návrhu   tak   o   nároku sťažovateľa na registráciu sťažovateľa za platiteľa dane z pridanej hodnoty v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. ako právneho nástupcu, sa neviedlo ani zákonné daňové konanie   a   ani   nebude   vydané   meritórne   rozhodnutie,   voči   ktorému   by   mohol   uplatniť sťažovateľ príslušné právne prostriedky na ochranu práv sťažovateľa...

Keďže   Krajský   súd   v   Bratislave   neprimerane   zasiahol   do   základného   práva sťažovateľa   na   spravodlivé   konanie;   ktorý   považoval   postup   správcu   dane,   ktorý o postavení   sťažovateľa   ani   nezačal   daňové   konanie   a   nevydal   meritórne   rozhodnutie, za zákonný;   pričom   sťažovateľovi   ako   právnickej   osobe   založenej   len   za   účelom dosahovania zisku je bránené voľne túto činnosť vykonávať, nakoľko v zmysle univerzálnej sukcesie práv mal sťažovateľ nadobudnúť postavenie svojho právneho predchodcu, čo však správca   dane   odmietol   učiniť,   sťažovateľ   požaduje   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   1 000,-   Eur   (slovom   jedentisíc   eur).   Uvedené   finančné   zadosťučinenie   je odôvodnené aj skutočnosťou, že postavenie zdaniteľnej osoby bolo sťažovateľovi priznané hmotným   právom   na   základe   prechodu   práv   a   povinností   z   právneho   predchodcu.   Aj napriek   uvedenému,   však   sťažovateľ   ako   právny   nástupca   sa   musí   domáhať   svojich jednoznačných práv a o uvedenom ani príslušný orgán štátnej správy nechce začať ani daňové konanie a príslušný súd neposkytol sťažovateľovi žiadnu ochranu. Sťažovateľovi, ako   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   ktorá   vznikla   za   účelom   vykonávania podnikateľskej činnosti, je tak neprimerane bránené voľne túto činnosť vykonávať, keďže ako právny nástupca platiteľa dane, ak sa nepreukáže opak, má získať také isté postavenie ako mal právny predchodca.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo MANAGEMENT ERES s.r.o. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 246/2013 zo dňa 16. 01. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 246/2013 zo dňa 16. 01. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti   MANAGEMENT   ERES   s.r.o.   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   1   000,-   Eur   (slovom   jedentisíc   eur),   ktoré   jej   je   Krajský   súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu

4. Spoločnosti   MANAGEMENT   ERES   s.r.o.   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry ústavný súd   nie je súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02,   III.   ÚS   271/05,   III.   ÚS   153/07).   O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III.   ÚS   305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd v prvom rade skúmal námietky sťažovateľky týkajúce sa možnosti porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým uznesením krajského súdu vydaným v konaní podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o návrhu sťažovateľky zo 17. októbra 2013 (ďalej len „návrh sťažovateľky“), ktorým   sa domáhala, aby krajský súd rozhodol takto: „Súd   ukladá   odporcovi   Daňovému   úradu   Bratislava   povinnosť   konať   vo   veci registrácie   navrhovateľa   za   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty   ako   právneho   nástupca platiteľa,   pričom   odporca   je   povinný   navrhovateľa   registrovať   pre   daň,   vydať   mu osvedčenie o registrácii pre daň a prideliť ma identifikačné číslo pre daň bezodkladne, najneskôr do siedmich dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.“

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľky   malo   dôjsť nesprávnym právnym názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, podľa ktorého z právneho poriadku nevyplýva daňovému úradu v prípade odmietnutia vydania osvedčenia o registrácii pre DPH vydať rozhodnutie so všetkými formálnymi náležitosťami.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza: „Z pripojeného administratívneho spisu odporcu súd zistil, že navrhovateľ písomným podaním zo dna 16.8.2013 doručenou 22.8.2013 správcovi dane oznámil, že ako právny nástupca   platiteľa   dane   spoločnosti   ERES   CORP,   s.r.o...,   ktorá   v   zmysle   projektu rozdelenia... zanikla bez likvidácie sa dňa 14.8.2013 stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti a tým aj platiteľom DPH.

Navrhovateľ žiadal týmto Daňový úrad o vydanie osvedčenia o registrácii pre DPH, prideliť identifikačné číslo pre daň bezodkladne najneskôr do 7 dní.

Listom   zo   dňa   3.9.2013   č.   9101302/5/401963/13/Mol   oznámil   odporca navrhovateľovi.   že osvedčenie podľa ust.   § 4 ods. 6 zák.č. 222/2004 Z.z. nevydá. Toto oznámenie   odôvodnil   posúdením   skutkového   stavu   a   reálnosti   naplnenia   možnosti rozdelenia spoločnosti, ktoré je podľa odporcu rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti registrácie.

Podľa osi. § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom,   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie umožňuje   osobitný   predpis.   Podľa ods. 4 veta prvá, cit. ust. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením.

Ust. 4 hlavy 5 časti O.s.p. upravujúce konanie proti nečinnosti orgánov verejnej správy umožňuje sudu poskytnúť ochranu každej fyzickej alebo právnickej osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánov verejnej správy a to tým, že na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť v danej veci konať a v primeranej lehote rozhodnúť, Samozrejme za predpokladu, že po oboznámení sa s príslušným spisom zistí, že orgán verejnej správy vo veci- týkajúcej navrhovateľa bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom, hoci by konať mohol a mal. Z citovaných ustanovení O.s.p. vyplýva, že na ich základe možno nečinnému orgánu verejnej   správy   len   uložiť   povinnosť   zaoberať   sa   vecou   navrhovateľa   a   vydať   o   tom rozhodnutie.   Súd   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   akýmkoľvek   spôsobom   zasiahnuť do spôsobu posúdenia danej vecí príslušným orgánom, prípadne mu prikázať rozhodnúť vo veci určitým spôsobom.

Zo zákona o DPH ani z daňového poriadku, na ktorého primerané použitie zákon o DPH odkazuje (§ 84) nevyplýva, že by bol správca dane povinný vydať vo veci registrácie právnych   nástupcov   bez   likvidácie   zaniknutého   platiteľa   DPH   formálne   rozhodnutie. Uvedené právne predpisy nestanovujú osobitný procesný postup, v ktorom by bol správca dane povinný vybaviť žiadosti navrhovateľa o registráciu s výnimkou stanovenia lehoty 7 dní pre vykonanie registrácie, vydanie osvedčenia a pridelenie čísla pre DPH plynúcej odo ona doručenia oznámenia o právnom nástupníctve po platiteľovi DPH a zaniknutom bez likvidácie.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že odporca, ktorému bolo dňa 22.8.2013 ako správcovi dane oznámené, že sa stal právnym nástupcom platiteľa dane spoločnosti ERES CORP, s.r.o. Bratislava, dal jednoznačne navrhovateľovi písomným oznámením zo dňa   3,9.2013   na   vedomie,   že   osvedčenie   o   registrácii   pre   DPH   nevydá,   nakoľko navrhovateľ nespĺňa podmienky kladené zákonom o DPH pre platiteľa tejto dane.

Oznámenie navrhovateľa o právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti ERES CORP, s.r.o.. Bratislava, teda odporca vybavil spôsobom z ktorého je zrejmé, že záležitosť registrácie navrhovateľa pre DPH z titulu právneho nástupníctva po zaniknutom platiteľovi považuje za skončenú.

Súd konštatoval, že v predmetnej veci odporca rozhodol tým, že neformálnym listom vyrozumel   navrhovateľa   o   tom,   že   sa   nestal   platiteľom   DPH   zo   zákona   a   preto   mu osvedčenie o registrácii pre DPH nevydáva. Keďže z právneho poriadku SR nevyplýva odporcovi   povinnosť   vydať   vo   veci   formálne   rozhodnutie   so   zákonom   stanovenými náležitosťami,   nemôže sud odporcovi   z tohto pohľadá   nič vytknúť   ani konštatovať jeho nečinnosť.

Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že nakoľko odporca vo veci registrácie navrhovateľa pre DPH, vydanie osvedčenia a identifikačného čísla pre DPH nebol ku dňu podania návrhu navrhovateľa na súd nečinný, preto postupoval súd podľa § 250t ods. 4 posledná veta O.s.p. a návrh ako nedôvodný zamietol.“

Ústavný súd v súvislosti   s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v sťažnosti považoval za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z § 250t ods. 1 prvej vety OSP a spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej   správy,   ktorý   vo   veci   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným príslušným   právnym   predpisom,   pričom   týmto   odstránením   nečinnosti   orgánu   verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania. Úloha   súdu   v   tomto   konaní   spočíva   v   povinnosti   preskúmať   na   základe   žaloby,   či   je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný ústav) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby   v   primeranej   lehote   vo   veci   rozhodol,   alebo   ak   dospeje   k   záveru,   že   žaloba   je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).

Ústavný súd zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to,   o   aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS   27/2010,   rovnako   aj   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ako z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo návrh sťažovateľky zamietol.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   danom   prípade   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   návrhom   sťažovateľky.   Závery   napadnutého uznesenia sú dostatočne odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým krajský súd dospel, boli svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd primeraným a pritom   ústavne akceptovateľným   spôsobom   splnil   úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení   štvrtej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani právomoc   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky sťažovateľky neindikujú také pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tvrdenia sťažovateľky prednesené v sťažnosti podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivo. K tomuto záveru ústavný súd dospel hlavne s poukazom na obsah sťažovateľkinho návrhu na začatie konania, kde sa nedomáhala toho, aby krajský súd uložil daňovému úradu vydať v jej veci rozhodnutie, a nie iba neformálne oznámenie, ako to tvrdí v sťažnosti, ale domáhala sa toho, aby krajský súd uložil daňovému úradu vydať osvedčenie o registrácii pre daň.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014