znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 226/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P. B., s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl.   20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. k. 11 CoE 41/2011-51 z 23. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P. B., s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2012 doručená telefaxom (doplnená písomne 20. februára 2012) sťažnosť spoločnosti P. B., s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoE 41/2011-51 z 23. novembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 26. mája 2011 podaným Okresnému súd Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) 23. júna 2011 domáhala   vykonania   exekúcie   proti   povinnému   R.   R.,   B.   (ďalej   len   „povinný“),   a   to na základe   rozsudku   Medzinárodného   obchodného   rozhodcovského   súdu   v   Bratislave č. 6/2011 z 31. marca 2011, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 154,31   €   s   príslušenstvom   a   nahradiť   trovy   konania   v   sume   277,15   €.   Rozhodcovský rozsudok nadobudol vykonateľnosť 11. apríla 2011.

Pretože okresný súd uznesením č. k. 4 Er 748/2011-29 z 26. augusta 2011 žiadosť súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol,   podala sťažovateľka   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie.   Zároveň   sťažovateľka   vzala   návrh na vykonanie exekúcie späť v časti úrokov z omeškania tak, že požadovala ich vymoženie v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho   zákonníka   v   znení   neskorších   predpisov,   a   v   časti   náhrady   poplatku zaplateného   v   rozhodcovskom   konaní   v   súlade   so   zákonom   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov.

O   opravnom   prostriedku   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 11 CoE 41/2011-51 z 23. novembra 2011 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   Okresného   súdu   Bánovce   na   Bebravou a Krajského súdu v Trenčíne boli porušené“ jej „práva“, preto podala „proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. 4 Er/748/2011-29 zo dňa 26. 8. 2011 a proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. 11 CoE/41/2011-51 zo dňa 23. 11. 2011... sťažnosť pre   porušenie...   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   ust.   čl.   48   ods.   1   ústavy v spojení s ust. čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konania podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Svoje presvedčenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodnila takto:«... právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje v štádiu exekučného skúmať, či   právoplatný   a   vykonateľný   rozsudok   alebo   rozsudok   rozhodcovského   súdu   je   vecne správny.   Táto   skutočnosť   jednoznačne   vyplýva z cit.   ust.   §   159   ods.   2   O.   s.   p.,   podľa ktorého..., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány, t. j. aj pre exekučné súdy...... sme presvedčení o tom, že komunitárne právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby   neuplatnil   vnútroštátne   procesné   normy,   na   základe   ktorých   získava   rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie komunitárneho práva.

... Okresný súd Bánovce nad Bebravou a Krajský súd v Trenčíne, ktorý sa stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu,   postupovali   v   rozpore   s   komunitárnym a vnútroštátnym   právom,   nakoľko svojim   postupom,   t.   j.   preskúmavaním   vecnej   stránky rozhodcovského rozsudku nerešpektoval rozsah svojej pôsobnosti, ktorú vnútroštátne právo pripúšťa...

Je potrebné zdôrazniť, že... zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie, ak vymáhané plnenie je v rozpore s dobrými mravmi a nie iba to, že spotrebiteľská zmluva obsahuje dojednanú doložku...

... sťažovateľ aj s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 23. 9. 2011 v žiadnom   prípade   nepožaduje   plnenie,   ktoré   mohlo   byť   v   rozpore   s   dobrými   mravmi, nakoľko   po   úprave   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   preukázateľne   požaduje   len   úroky z omeškania, ktoré sú v súlade so zákonom a náhradu trov konania tak ako keby svoje nároky uplatnil na všeobecnom súde. Z tohto dôvodu považujeme uznesenie Krajského súdu v   Trenčíne   a   Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou   za   nesprávne,   nakoľko   plnenie požadované v návrhu na vykonanie exekúcie s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie nie je v žiadnom prípade plnenie v rozpore s dobrými mravmi.

Nesprávnosť napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trenčíne vidíme v tom, že odvolací súd a aj súd prvého stupňa túto vec nesprávne právne posúdil...

Nesprávne právne posúdenie v napadnutom uznesení podľa nášho názoru vyplýva z toho, že súd na základe ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 1 zákona   o   rozhodcovskom   konaní   zamietol   žiadosť   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie napriek tomu, že nie sú splnené podmienky pre takýto postup podľa ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. V súlade s vyššie uvedeným čiastočným späťvzatim návrhu na   vykonanie   exekúcie   je   totiž   potrebné   konštatovať,   že   plnenie,   ktorého   vymoženia sa oprávnený   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   domáha   nie   je   objektívne   nemožné, právom nedovolené ani odporujúce dobrým mravom...

... Okresný súd Bánovce nad Bebravou a ani Krajský súd v Trenčíne nijako neuviedli, na základe akých úvah dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je v rozpore s cit. ust. zákona o rozhodcovskom konaní a taktiež neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že pre tento nesúlad by mala byť rozhodcovská doložka neplatná. Sme presvedčení o tom, že pre tento nedostatok odôvodnenia je napadnuté uznesenie v tejto časti nepreskúmateľné. Ako   je   zrejmé   z   uznesenia   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   tento   potvrdil   uznesenie Okresného   súdu,   avšak   bez   toho,   aby   bližšie   odôvodnil   prečo   tak   postupoval.   Zároveň sa krajský súd nijako nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa, ktoré boli pre rozhodnutie   v   tejto   veci   podstatné.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho uznesenia odvolacie námietky posúdil rovnako ako v prípade uznesenia okresného súdu predstavuje nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...

Skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozsudku len vágnym a nepresvedčivým spôsobom poukázal na niekoľko otázok, ktoré posúdil rovnako ako súd prvého stupňa, pričom sa viacerými odvolacími námietkami žalovaného vôbec nezaoberal, zakladá podľa nášho názoru vadu odvolacieho rozhodnutia, ktorá rovnako ako v prípade rozsudku   súdu   prvého   stupňa   predstavuje   nedostatočné   a   nepresvedčivé   odôvodnenie rozhodnutia.

S   poukazom   na   to,   že   Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   ako   aj   Krajský   súd v Trenčíne   dostatočným   spôsobom   a   v   dostatočnom   rozsahu   neodôvodnili   svoje rozhodnutia, Krajský súd v Trenčíne sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, je možné konštatovať, že odôvodnenie týchto uznesení je v rozpore s právom na súdnu ochranu v zmysle cit. ust. Čl. 46 ods. 1 ústavy...

Ako je zrejmé z uznesenia Krajského súdu, nijako sa nevysporiadal so zásadnými odvolacími   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   boli   pre   rozhodnutie   v   tejto   veci   podstatné. Krajský súd túto vec posúdil rovnako ako okresný súd, pričom sa viacerými námietkami sťažovateľa vôbec nezaoberal...

... konanie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a následne konanie Krajského súdu v Trenčíne bolo zjavne neodôvodnené, svojvoľné a zároveň v rozpore s vnútroštátnym a komunitärnym právom...

... postupom Okresného súdu v Bánovciach na Bebravou a zároveň aj postupom Krajského   súdu   v   Trenčíne   došlo   k   porušeniu   sťažovateľovho   práva   vlastniť   majetok zaručeného v ust. Čl. 20 ústavy a ust. Čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru...

... je teda zrejmé, že pojem „majetok“ je potrebné vykladať vo všeobecnosti ako súhrn hodnôt oceniteľných peniazmi; tvoria ho teda nielen veci, ale aj majetkové práva, pohľadávky a nehmotný majetok.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedených   skutočností   je   nepochybné,   že   pohľadávka na zaplatenie požadovanej sumy je zahrnutá v pojme majetok. To znamená, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou spolu s Krajským súdom v Trenčíne zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia o vymoženie vymáhanej sumy porušil sťažovateľovo právo vlastniť majetok... Okresný súd Bánovce nad Bebravou spolu s Krajským súdom v Trenčíne nielen, že sťažovateľovi nepriznali nárok na zaplatenie príslušenstva, t. j. úrokov z omeškania, ktoré boli   vyčíslené   podľa   požiadaviek   Občianskeho   zákonníka   a   náhradu   trov   konania,   ale nepriznali ani nárok na zaplatenie istiny...

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Okresný súd v Bánovciach nad Bebravou spolu s Krajským súdom v Trenčíne svojím postupom znemožnili sťažovateľovi domáhať sa uplatnenia   sumy   za   poskytnuté   služby,   na   ktoré   sťažovateľovi   vznikol   nárok.   Týmto konaním   sa   pohľadávka   sťažovateľa   stala   nevymožiteľná   a   v   dôsledku   toho   došlo k zmenšeniu majetku na strane sťažovateľa.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sme   presvedčení   o   tom,   že   takýmto spôsobom súd neprimerane a zároveň aj v právnom štáte neprípustným spôsobom zasiahol do sťažovateľovho práva vlastniť majetok garantovaného v ust. Čl. 20 ústavy.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   P.   B.,   s   r.   o.   podľa   ust. Čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ust. Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ust. Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ust. Čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 11 CoE/41/2011-51 zo dňa 23. 11. 2011, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 CoE/41/2011-51 zo dňa 23. 11. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v   danom   prípade   zastúpená   kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ktorých   vyslovenia   porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie (v petite), a iba vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý v petite sťažnosti označila (krajský súd). Tvrdenia o porušení práv iným orgánom verejnej moci (okresný súd), ktorý sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za predmet sťažnosti sťažovateľky namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 11 CoE 41/2011-51 z 23. novembra 2011.

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 4 Er 748/2011-29   z   28.   augusta   2011   o   zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   z dôvodu,   že   exekúciu   nemožno   vykonať, pretože sa malo vymáhať plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, ďalej malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu, a to tým, že krajský súd sa nezaoberal odvolacími   námietkami   sťažovateľky,   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   nedostatočne a nepresvedčivo.   Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu veci a navyše konanie súdu druhého stupňa bolo svojvoľné, v rozpore s vnútroštátnym a komunitárnym   právom,   pretože   všeobecné   súdy   v   rozpore   so   zákonom   preskúmali právoplatný   a   vykonateľný   rozhodcovský   rozsudok.   V   konečnom   dôsledku   považuje sťažovateľka rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:«V   odôvodnení   súd   prvého   stupňa   uviedol...   Exekučný   súd   je   oprávnený   skúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie   súdu   alebo   rozhodcovského   súdu,   ďalej   posúdiť   obsah   povinnosti   uloženej rozhodcovským   rozsudkom   z   hľadiska   jej   objektívnej   možnosti,   súladu   s   právom   alebo dobrými mravmi. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv,   prípadne   iných   právnych   úkonov   ktoré   sú   základom   nároku   priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmava ako aj s posúdením toho, či tento nárok riadne vznikol, existuje, je splatný a pod.. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia   §   35   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní,   ktoré   účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo   zámerom   zákonodarcu   bezvýhradne   viazať   všetky   štátne   orgány   účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i s ohľadom na to, že rozhodcovský súd je - napriek   výsledku   svojej   činnosti   v   podobe   rozhodcovského   rozsudku   -   súkromnoprávny orgán   a   rozhodcovské   konanie   je   súkromnoprávnym   konaním.   Je   preto   nezlučiteľné s povahou   právneho   štátu,   aby   boli   súkromnoprávne   orgány   mocensky   postavené plnohodnotne   na   roveň   orgánom   disponujúcim   verejnou   mocou  .   Môže   skúmať,   či   sú dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O. s. p., resp. súčasnom § 57 Exekučného poriadku, či sú nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, treba považovať za ono „zákonné zmocnenie“, ktoré umožňuje exekučnému súdu toto skúmanie. V podmienkach spoločnosti P. B., s. r. o. je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.   Neprijateľné   podmienky   demonštratívne   uvedené   v ustanoveniach   §   53 Občianskeho   zákonníka   ako   inštitút,   predstavujú   pretavenie   princípu   dobrých   mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka týkajúcu sa rozhodcovskej doložky ( z. č. 568/2008 Z. z. účinný od 01. 01. 2008 ), takéto ustanovenie,   ak   je obsiahnuté   v   spotrebiteľskej   zmluve,   bude   vždy   v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský právny   poriadok,   a   teda   exekučný   súd   bude   podľa   §   45   zákona   č. 244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi.

  Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, prvostupňový súd podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   v   spojení   s   §   45   zákona   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom   konaní   ex   offo   zamietol   žiadosť   exekútora   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu...

Pri   posudzovaní   exekučného   titulu   z aspektov ustanovenia § 45 ods.   2   a   ods.   1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 - 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva o pripojení, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v prílohe č. 2 k Zmluve o pripojení v čl. 14 - Právo a súdna príslušnosť má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v čl. 14 bod 14.2., 14.3. a 14.4. Všeobecných podmienok správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa   §   53   ods.   4   Občianskeho   zákonníka.   Nemožno   konštatovať,   že   povinný   si rozhodcovskú   doložku   vyjednal,   nakoľko   je   obsiahnutá   pri   formulárových   typoch spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľ nemá možnosť, aby si sám vyjednal podmienky takejto zmluvy...

Oprávnený   čiastočným   späťvzatím   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   neodstránil v podmienkach spoločnosti P. B., s. r. o. neprijateľnú podmienku - rozhodcovskú doložku v zmysle   §   53   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Rozhodcovská   doložka   formulovaná vo všeobecných   podmienkach,   Príloha   č.   2   Zmluvy   o   pripojení   spôsobuje   značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Podľa § 45 o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu je súd povinný zastaviť exekúciu, v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Akékoľvek plnenie priznané na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné a vysporiadal sa s nimi súd prvého stupňa v odôvodnení uznesenia, na ktoré odvolací súd poukazuje. Preto bolo potrebné uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdiť.»

V   citovanej   časti   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd uviedol jednoznačné dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje závery pritom oprel o konkrétne ustanovenia relevantných právnych predpisov, ktoré v rozhodnutí presne označil.

Krajský   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru   o   neexistencii relevantného   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku)   na   základe   posúdenia rozhodcovskej doložky v zmluve o pripojení ako neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 až 4 a § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.   Keďže   rozhodcovská   doložka   nebola   individuálne   dojednaná   a   spôsobovala podľa   názoru   súdu   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán v neprospech spotrebiteľa, posúdil ju ako absolútne neplatnú. Záver krajského súdu teda vzhľadom na jeho oporu v zákone nemožno považovať za svojvoľný.

Podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) ak súd zistí rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   uznesením   zamietne.   Z   citovaného   ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva, že všeobecný súd povinne okrem iného skúma aj to, či exekučný   titul   nie   je   v   rozpore   so   zákonom,   a   teda   či   sú   splnené   všetky   predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje relevantné rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným titulom, tak je daný dôvod na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia na vykonávanie exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku   z 27. januára 1997 vydanom   pod   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že   „súdna   exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Na   základe   uvedeného   je   potrené   konštatovať,   že   krajský   súd   zrozumiteľne odôvodnil   úvahy, ktoré zvolil pri   rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti   uzneseniu okresného súdu, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nebolo možné vyhovieť návrhu sťažovateľky, a zároveň tým aj reagoval na jej námietky.

Ústavný súd vzhľadom na tieto okolnosti prerokúvanej veci sťažovateľky vyhodnotil rozhodnutie krajského súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako ústavne súladný, pretože výklad a aplikácia   ustanovení   právnych   predpisov,   ktoré krajský   súd   pri   svojej rozhodovacej činnosti uplatnil, neboli v rozpore s ich znením. Z rozhodnutia krajského súdu bezpochyby nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho záverov. Krajský súd rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení právnych predpisov spôsobom, ktorý neodporuje ich zmyslu ani účelu.

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky,   že   v   rámci odvolacieho konania čiastočne vzala svoj návrh na vykonanie exekúcie späť, čím sa jej návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie mal stať súladný s právnym poriadkom, pretože,   ako   správne uviedol   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia, „Oprávnený čiastočným   späťvzatím   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   neodstránil   v   podmienkach spoločnosti P. B., s. r. o. neprijateľnú podmienku - rozhodcovskú doložku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného základného práva podľa čl.20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zamietnutím žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   štátneho   orgánu k znemožneniu   plnenia,   ktoré   vzniklo   na   základe   poskytnutia   služby   podľa   zmluvy o pripojení,   pretože   nárok   za   poskytnutie   služby   napadnutým   uznesením   nebol   vôbec dotknutý a jeho posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť rozhodcovskej doložky, a tým aj platnosti rozhodcovského rozsudku. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie   jedného   z   predpokladov   exekúcie),   uvedené   nebráni   sťažovateľke   domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia, ktorým jej súd prizná nárok za poskytnutie služby vyplývajúci zo zmluvy o pripojení.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s   uznesením   prvostupňového   súdu   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecný súd svojím postupom aplikoval zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného poriadku)   a   rozhodoval   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie konanie a náhrada trov právneho zastúpenia) už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012