znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 226/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. Z. M. a Ing. arch. M. M., obaja bytom P., zastúpených advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Cob 86/2010, 2 Cob 87/2010, 2 Cob 21/2011 z 23. februára 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 21 Cb 207/2004 zo 16. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. Z. M. a Ing. arch. M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   arch.   Z.   M.   a   Ing.   arch.   M.   M.,   obaja   bytom   P.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. J., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 86/2010, 2 Cob 87/2010, 2   Cob   21/2011   z 23.   februára   2011   (ďalej   len   „rozsudok   z   23.   februára   2011“   alebo „namietaný rozsudok“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Cb 207/2004 zo 16. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok zo 16. decembra 2008“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2Cob/86/2010-358, 2Cob 87/2010, 2 Cob 21/2011 Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 16. 12. 2008, č. k. 21Cb 207/2004-290 v spojení s opravným uznesením zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 21Cb 207/2004-308 v napadnutej časti vo výroku o zamietnutí žaloby, potvrdil uznesenie zo dňa 15. 07. 2010, č. k. 21Cb 207/204-341 o povinnosti nahradiť štátu trovy vo výške 20,- eur, zmenil uznesenie zo dňa 29. 06. 2009, č. k. 21Cb 207/2004-306 tak, že žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne… trovy   prvostupňového   konania   vo   výške   3.213,66   eur…   a   zaviazal   žalobcov   spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne… trovy odvolacieho konania vo výške 1.291,26 eur…

V   danom   prípade   si   sťažovatelia   uplatnili   nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia, zaplatenie nemajetkovej ujmy a ušlého zisku, a to s poukazom na porušenie autorských práv sťažovateľov žalovaným, Ing. arch. V. L., ktorý porušil ich autorské právo pri projektovaní Domu smútku v L., keď skopíroval ich projekt Domu smútku v M., pričom zhoda oboch projektov je 99 %.

Oba súdy zhodne konštatovali,   že v danom prípade došlo k premlčaniu nárokov sťažovateľov, pretože vzťah medzi sťažovateľmi a žalovaným je potrebné posudzovať podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka…

Závery oboch súdov vo vzťahu k premlčaniu nároku, resp. k posudzovaniu uvedeného nároku podľa Občianskeho zákonníka, hoci išlo o vzťah dvoch podnikateľských subjektov, nemožno považovať za ústavne konformný, keďže súdy v danom prípade použili nesprávnu právnu normu, v dôsledku čoho je ich rozhodnutie arbitrárne.

Predmetom   premlčania   v zmysle §   387 ods.   2 Obch.   zákonníka sú všetky práva vyplývajúce z obchodných záväzkových vzťahov. Medzi obchodné záväzkové vzťahy treba zahrnúť   aj   právo   na   náhradu   škody,   a   to   aj   vtedy,   ak   toto   právo   vzniklo   v   dôsledku porušenia   mimozáväzkovej   povinnosti.   Náhrada   škody   sa   totiž   vždy   realizuje   vo   forme záväzkového vzťahu, t. j. záväzku, ktorý smeruje k náhrade škody.

Jedným z nárokov, ktoré si žalobcovia uplatnili bol aj nárok na náhradu škody, išlo pritom   o   nárok   vyplývajúci   z   mimozáväzkového   vzťahu,   ktorý   však,   s   poukazom   na skutočnosť, že ide o vzťah dvoch podnikateľov, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti, je potrebné posudzovať podľa obchodného zákonníka. Keďže Obchodný zákonník má celistvú úpravu premlčania, je použitie Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o premlčanie, v danom prípade vylúčená.

Podobnú   argumentáciu   je   možné   použiť   aj   vo   vzťahu   k   nároku   sťažovateľov   na vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   Na   riešenie   vzťahu   Občianskeho   a   Obchodného zákonníka   je   potrebné   použiť   interpretačné   pravidlo,   vymedzené   §   v   §   1   Obch.   zák. východiskovou otázkou je, že záväzok z titulu bezdôvodného obohatenia, ak ide o vzťah medzi   podnikateľmi   a   vznikol   v   súvislosti   s   ich   podnikateľskou   činnosťou,   je obchodnoprávnym vzťahom, a to aj napriek tomu, že sa naň v dôsledku absencie právnej úpravy v Obchodnom zákonníku bude aplikovať právna úprava Občianskeho zákonníka. Hoci právnu úpravu bezdôvodného obohatenia obsahuje Občiansky zákonník a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy, na tieto vzťahy, na tieto vzťahy nemožno aplikovať aj právnu úpravu premlčania, t.j. osobitnú dvojročnú premlčaciu dobu pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   Obchodný   zákonník   pre   vydanie   bezdôvodného obohatenia   neustanovuje   osobitnú   premlčaciu   dobu   odlišnú   od   všeobecnej   štvorročnej premlčacej   doby.   To   znamená,   že   osobitne   treba   pristupovať   k   právnej   úprave bezdôvodného   obohatenia   a   osobitne   k   inštitútu   premlčania,   upravenom   v   Obchodnom zákonníku.

Tento názor zastáva i NS ČR, ktorý vychádza vlastne z toho istého Obchodného zákonníka, ktorý je platný a účinný v SR a následne i Ústavný súd v ČR vo svojom náleze z 8. júla 1999 sp. zn. III US 140/99, kde US uzavrel, že rozhodujúce pre riešenie otázky, ktorý   právny   predpis   treba   použiť   pri   posudzovania   premlčania   nároku   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia   je   podstata   spoločenského   vzťahu   v   ktorom   podnikateľ vystupoval.

Okrem toho i NS SR v rozsudku z 23. 10. 2001 sp. zn. M Obdo V 2/2002 a v ďalších veciach rozhodol obdobne o aplikácii obch. zákonníka na posudzovanie otázky premlčania nároku   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v   nepublikovanom   rozsudku   sp.   zn. 4 Obo 57/03   zo   dňa   26.   2.   2004   došiel   k   záveru,   že   nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením z neplatnej zmluvy sa premlčuje v 4-ročnej lehote podľa § 397 Obch. zákonníka. Tento rozsudok potvrdil i US SR rozsudkom sp. zn. IV. US 214/04 z 13.   12.   2005,   kde   konštatoval,   že   obch.   zákonník   obsahuje   úpravu   odlišnú   od   OZ (špeciálnu úpravu) práve v otázke premlčania. Dĺžka premlčacej lehoty je v obchodných vzťahoch zásadne odlišná – do úvahy prichádza iba (všeobecná) 4-ročná premlčacia doba. Posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa teda bude riadiť OZ ale premlčanie práv podľa tohto   bezdôvodného   obohatenia   budú   podliehať   iným   pravidlám   ako   tým,   ktoré   platia v režime   OZ.   To   isté   konštatoval   aj   NS   SR   i   v   ďalšom   svojom   rozsudku   sp.   zn. 5 Obo 86/2005 zo 6. 10. 2005.

Súd mal za preukázané, že premlčacia doba začala žalobcom plynúť dňom 16. 11. 2001. Pri aplikácii správnej právnej normy, t. j. Obchodného zákonníka, by premlčacia doba uplynula dňom 16. 11. 2005, pričom žaloba bola na súd podaná dňa 21. 11. 2003, čo znamená, že nárok žalobcov bol podaný riadne a včas a vznesená námietka premlčania nie je dôvodná...

Z doložených dôkazov a výpovedí žalobcov je zrejmé, že žalobcovia sa o tom, že daný dom smútku projektoval Ing. arch. L. dozvedeli s určitosťou až pri predložení dokumentácie k   tejto   stavbe   súdu.   To   je   až   v   roku   2006/2007   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku. Následne zo znaleckého posudku č. 25/2007, znalca Ing. arch. I. B., sa žalobcovia dozvedeli o tom, ako boli ich domy smútku upravené, a to či už po stránke architektonickej, ale i stavebno-technickej. To znamená, že až od tejto doby začala plynúť subjektívna premlčacia lehota.

Napriek vyššie uvedenej právnej praxi, ktorá akceptuje posudzovanie premlčania vo vzťahoch   medzi   podnikateľmi   podľa   ustanovení   Obchodného   zákonníka,   konajúce   súdy aplikovali Občiansky zákonník a nárok posúdili ako premlčaný. Pritom postup všeobecného súdu,   ktorý   aplikuje   určité   ustanovenie   zákona   bez   relevantných   dôvodov   v   rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou je potrebné považovať za postup arbitrárny, ktorý je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy (I. ÚS 335/06)

Ak by sme aj pripustili tento postup súdu, k premlčaniu nemohlo dôjsť, pokiaľ ide o nárok   na   nemajetkovú   ujmu,   ktorý   sa   premlčuje   vo   všeobecnej   trojročnej   premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvýkrát. Premlčacia lehota v danom prípade uplynula až 16. 11. 2004, preto nie je zrejmé, ako súdy dospeli k záveru, že aj tento nárok žalobcov je premlčaný. V tejto časti preto považujeme napadnuté rozsudky za nepreskúmateľné.

Poukazujeme tiež na to, že právne posúdenie uplatneného nároku je výlučne vec súdu. Posúdenie právnej kvalifikácie patrí výlučne súdu a navrhovateľ vôbec nie je povinný svoj   nárok   aj   právne   kvalifikovať.   Z   tohto   dôvodu   sme   toho   názoru,   že   už   v   rámci prvostupňového konania mal súd posudzovať oba nároky súčasne, a to odo dňa uplatnenia nároku, a teda že tieto nároky nemôžu byť ani premlčané.

Dôkaz: Rozsudok Najvyššieho súdu č. 5CdoS8/99 publikovaný v ZSR č. 6/2000 pod číslom 61, strana 122-123

Podľa § 44 ods. 1 383/97 Z. z. v znení noviel, autor, ktorého právo bolo porušené môže   sa   domáhať   najmä   toho,   aby   sa   porušovanie   jeho   práva   zakazovalo,   následky porušenia odstránili a aby sa mu poskytlo náležité zadosťučinenie. Ak vznikla porušením práva   autorovi   závažná   ujma   nemajetkovej   povahy   má   autor   právo   na   zadosťučinenie v peňažnej   sume,   ak   sa   priznanie   iného   zadosťučinenia   nejaví   ako   postačujúce,   výšku peňažného zadosťučinia určí súd, ktorý prihliada najmä na rozsah vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. V danom prípade žalobcom ako autorom domu smútku v M. vznikla odkopírovaním ich domu smútku žalovaným v P., L. a pod. veľká nemajetková   ujma,   nakoľko   zásahy   žalovaného   do   projektu   žalobcov   znížili   hodnotu pôvodného diela, nakoľko boli vykonané tak, že celkovo zhoršili kvalitu architektonického diela   novovytvoreného   a   z   dôvodu,   že   každý   sa   domnieval,   že   išlo   o   projekt   žalobcov poškodili tým ich dobré meno nekvalitnou kopiráciou bez ich vedomia.

Z vykonaného dokazovania mali súdy preukázané, že dom smútku v P. bol odkopírovaný, čo uviedol vo svojom znaleckom posudku č. 25/2007 zo dňa 28. 11. 2007 aj súdny znalec Ing. arch. B. Ivan, ktorý v závere uvádza, že pri vyhodnotení všetkých aspektov a kritérií porovnania prevládajúcich a rozhodujúcich základných prvkov domu smútku v obci P. a v obci M. sú totožné, pokiaľ ide o pôdorysné riešenie stavby a vonkajší tvar stavby.   Znalec   taktiež   konštatoval,   že   v   danom   prípade   boli   zhodné   dispozičné   a dispozičnoprevádzkové riešenia domov smútku žalobcov v M. a domov smútku v P. V závere svojho   znaleckého   posudku   znalec   konštatuje,   že   žalobcom   vznikla   nesporná   ujma neoprávneným použitím ich architektonického návrhu, resp. použitím ich projektu domu smútku v obci M. pre účely výstavby domu smútku v obci P. Ing. arch. B. na pojednávaní dňa 23. 09. 2008 uviedol, že nestretol, nepozná a nemôže sa to stať, aby sa dve stavby od rôznych autorov navzájom zhodovali tak, ako to je v danom prípade. Už samotná táto výpoveď preukázala, že znalec – odborník, architekt svojou výpoveďou dokázal kopiráciu domu smútku L. žalovaným od diela žalobcov, ktoré realizovali v M. Ak súdy túto závažnú svedeckú výpoveď prehliadli, konali tak účelovo v neprospech žalobcov. Závery súdov sú v tomto   smere   značne   nekoherentné,   postrádajú   racionalitu,   sú   v   rozpore   s   popísaným vyjadrením znalca, a preto máme za to, že ide o rozhodnutia rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, Ústavy   SR,   ako   aj   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 2Cob/86/2010-358, 2Cob 87/2010, 2 Cob 21/2011 zo dňa 23. 02. 2011, doručenom dňa 25. 03. 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 21Cb 207/2004 zo dňa 16. 12. 2008 porušené boli.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   2Cob/86/2010-358,   2Cob   87/2010, 2 Cob 21/2011 zo dňa 23. 02. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktorú je Krajský súd Prešov povinný vyplatiť sťažovateľovi do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd Prešov je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 86,18 € na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia sa v konaní vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   21   Cb   207/2004   domáhali   proti   žalovanému   peňažných nárokov z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a svoje nároky odvíjali od nimi tvrdeného porušenia ich autorských práv žalovaným.

Okresný   súd   rozsudkom   zo   16.   decembra   2008   zamietol   žalobu   sťažovateľov a krajský súd rozsudkom z 23. februára 2011 potvrdil odvolaním sťažovateľov napadnutý rozsudok okresného súdu zo 16. decembra 2008. Okresný súd aj krajský súd zhodne dospeli jednak   k   záveru,   že   nebolo   preukázané   porušenie   autorských   práv   sťažovateľov,   a   aj k záveru o premlčanosti sťažovateľmi uplatnených nárokov.

Sťažovatelia   vidia   porušenie   nimi   označených   základných   a   iných   práv v nesprávnych   záveroch   v   rozsudku   krajského   súdu   z   23.   februára   2011   v   spojení s rozsudkom okresného súdu zo 16. decembra 2008, a to najmä v podľa nich nesprávnej aplikácii   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   pri   posudzovaní   premlčanosti   ich   nárokov (namiesto ustanovení Obchodného zákonníka), ako aj v nesprávnych záveroch o tom, že nebolo preukázané porušenie ich autorských práv.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom okresného súdu zo 16. decembra 2008

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   v   petite   sťažnosti   namietali   porušenie   nimi označených   základných   a   iných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   z   23.   februára   2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu zo 16. decembra 2008, aj keď ako porušovateľa označených práv neoznačili okresný súd, ústavný súd ustálil, že ich sťažnosť smeruje aj proti   rozsudku   okresného   súdu   zo   16.   decembra   2008.   Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu k preskúmaniu   rozsudku   okresného   súdu   zo   16.   decembra   2008   konštatuje,   že   postup okresného   súdu   a jeho   rozsudok   boli   preskúmateľné   na   základe   dostupného   opravného prostriedku – odvolania, ktorý sťažovatelia aj využili, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu z 23. februára 2011

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   z   23.   februára 2011.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu z 23. februára 2011 v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2008 ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, s právnou úpravou, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súlade   s   jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   z   23.   februára   2011   sa   náležite vysporiadal s otázkou premlčanosti nárokov sťažovateľov, keď uviedol:

„Žalobcovia v konaní uplatňujú proti žalovanému nároky z tvrdeného porušenia ich autorských práv súvisiacich s tým, že žalovaný odkopíroval ich projekt na stavbu domu smútku a použil túto kópiu pre Dom smútku v Obci L. Žiadajú v konaní v číselnom vyjadrení zaplatenie sumy 395.400,- Sk (13.124,88 eur) so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne od 21. 10. 2004 do zaplatenia. Aj keď sa v konečnom súčte uplatňovaných nárokov ich procesné vyjadrenia rozchádzajú (podľa úpravy žaloby je to 395.400,- Sk, inokedy tvrdia aj 400.000,- Sk), podľa ich písomného podania zo 14. 10. 2004, doručeného súdu 22. 10. 2004, súd prvého stupňa pripustil zmenu žaloby tak, že žalobcovia uplatňujú 395.400,- Sk so 17,6 % úrokmi z omeškania ročne od 21. 10. 2004 do zaplatenia. Na odvolacom pojednávaní 13. 5. 2010 ich zástupca potvrdil, že v slovenských korunách uplatňujú sumu 395.400,- Sk. Táto suma pozostáva   z 28.000,-   Sk   titulom   vydania bezdôvodného   obohatenia,   t.   j.   toho,   čo žalovaný prijal od Obce L. za dodanú projektovú dokumentáciu, či štúdiu, zo sumy 50.000,- Sk,   čo   by   oni   účtovali   za   dodanie   projektovej   dokumentácie   (ušlý   zisk)   a zostatok uplatňovaného nárokuje náhradou nemajetkovej ujmy. Zástupca žalobcov poukázal na to, že ak v iných podaniach, či vyjadreniach uviedli aj sumu 400.000,- Sk, išlo len o mylné prezentovanie ich požiadaviek, ktoré uplatňujú v konaní a neišlo o rozšírenie žalobného návrhu.

Žalobcovia žalobu o zaplatenie uvedených nárokov proti žalovanému podali na súde prvého stupňa 21. 11. 2003 (č. l. 14 spisu). Túto žalobu následne upresňovali žalobcovia už vyššie uvedeným podaním zo 14. 10. 2004 doručeným súdu 22. 10. 2004 (č. l. 53 spisu). Z obsahu spisu vyplýva aj to, že žalobcovia už listom zo 16. 11. 2001 oznamujú žalovanému, že včera s prekvapením zistili, že Dom smútku v L. je nepodarenou kópiou ich Domu smútku v M. Upozorňujú adresáta, že jeho konaním došlo k porušeniu ich autorských práv   a   že   podniknú   všetky   kroky   k   náprave.   Tento   ich   list   bol   doručený   doporučene žalovanému s tým, že on túto zásielku prevzal 19. 11. 2001.

Zo spisu vyplýva aj to, že súd prvého stupňa správne a zodpovedajúco zmluve o dielo uzavretej žalovaným s Obcou L. dňa 25. 10. 1999 uzavrel, že projektová dokumentácia na Dom smútku v L. bola obci odovzdávaná v decembri 1999 a cenu za túto vo výške 20.000,- Sk zaplatila obec 28. 1. 2000. Predtým ešte zodpovedajúco uzavretej zmluve z 25. 10. 1999 obec zaplatila žalovanému aj za štúdiu k územnému konaniu pre stavbu domu smútku sumu 8.000,- Sk.

Uvedené dátumy sú relevantnými v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaným v konaní.

Tak   ako   je   už   uvedené   vyššie,   žalobca   uplatňuje   nároky   súvisiace   s   tvrdeným porušením   jeho   autorských   práv,   ku   ktorému   malo   dôjsť   ešte   v   rokoch   1999,   či   2000. Počnúc dňom 1. 1. 2004 je účinný zák. č. 618/2003 Z. z. o ochrane autorských práv. Z ust. § 87 ods. 2 označeného zákona vyplýva, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti; vznik týchto právnych vzťahov, ako   aj   nároky   z   nich   vzniknuté   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   zákona   sa   však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Citované   ustanovenie   je   prechodným   (intertemporálnym)   ustanovením,   ktorým   je určená zásada tzv. nepravej spätnej retroaktivity. Nová zákonná úprava autorských práv realizovaná zák. č. 618/2003 Z. z. sa použije odo dňa účinnosti tohto zákona aj na právne vzťahy vzniknuté pred 1. 1. 2004. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Do 31. 12. 2003 platil pre ochranu autorských práv zák. č. 383/1997 Z. z.. Ak nároky,   ktoré   uplatňujú   žalobcovia   v   konaní   mali   vzniknúť   ešte   za   účinnosti   zák.   č. 383/1997 Z. z., preto sa musí aj táto norma aplikovať na nároky uplatňované žalobcami v konaní.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 383/1997 Z. z. autor, ktorého právo bolo porušené, môže sa domáhať   najmä   toho,   aby   sa   porušovanie   jeho   práva   zakázalo,   následky   porušenia odstránili   a   aby   sa   mu   poskytlo   náležité   zadosťučinenie.   Ak   vznikla   porušením   práva autorovi závažná ujma nemajetkovej povahy, má autor právo na zadosťučinenie v peňažnej sume,   ak   sa   priznanie   iného   zadosťučinenia   nejaví   ako   postačujúce;   výšku   peňažného zadosťučinenia   určí   súd,   ktorý   prihliada   najmä   na   rozsah   vzniknutej   ujmy,   ako   aj   na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva.

Podľa   §   44   ods.   2   cit.   zák.   na   nárok   autora   na   náhradu   škody,   ktorá   vznikla porušením jeho práv, sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Vychádzajúc z § 1 Obč. zák. do systému občianskeho práva sa zaraďuje aj právo nehmotných statkov a v rámci neho autorské právo, právo príbuzné s autorským právom a práva súvisiace s autorským právom. Autorský zákon je zároveň prameň občianskeho práva a doplňuje občianskoprávnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, tak ako to vyplýva z § 1 ods. 3 Obč. zák., ktorý upravuje, že právne vzťahy vznikajúce z výsledkov duševnej tvorivej činnosti upravujú osobitné zákony. Tak ako je to aj výslovne uvedené v citovanom ust. § 44 ods. 2 zák. č. 383/1997 Z. z. na nárok autora na náhradu škody, ktorá vznikla   porušením   jeho   práv   sa   vzťahujú   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka.   Ak žalobcovia tvrdili v konaní v podanom odvolaní, že na posudzovanie námietky premlčania, či   premlčacej   doby   treba   aplikovať   Obchodný   zákonník,   táto   ich   argumentácia   je z uvedených dôvodov nedôvodná, nemožno ju preto akceptovať.

Ak sa má na nárok na náhradu škody aplikovať Obč. zák., tak potom ten, kto poruší autorské práva, zodpovedá autorovi za spôsobenú škodu podľa ustanovení § 420 a § 420a Obč. zák., ktoré upravujú prípady všeobecnej zodpovednosti za škodu. Ide o subjektívnu zodpovednosť,   t.   j.   vyžaduje   sa   zavinenie   na   rozdiel   od   objektívnej   zodpovednosti   za porušenie (ohrozenie) práva, kedy škodca zodpovedá bez ohľadu na zavinenie. Právo na náhradu škody sa premlčuje v subjektívnej dvojročnej lehote, teda za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (§ 106 Obč. zák.). Ak ide o rozsah náhrady škody spôsobenej na majetkových právach autora, môže sa uplatniť a škodcom nahradiť skutočná   škoda   a   ušlý   zisk.   Nie   je   vylúčené   ani   to,   aby   sa   autor   domáhal   vydania bezdôvodného   obohatenia   v   súlade   s   ust.   §   451   a   nasl.   Obč.   zák..   Zodpovednosť   za bezdôvodné obohatenie je objektívnou zodpovednosťou a ten, kto sa bezdôvodne obohatí, zodpovedá autorovi bez ohľadu na zavinenie. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia   sa   premlčí   za   dva   roky   odo   dňa,   keď   sa   oprávnený   dozvie,   že   došlo   k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa toto právo premlčí za 3 roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 Obč. zák.). Výšku bezdôvodného obohatenia u toho, kto neoprávnene nakladal s dielom by mohlo predstavovať aj to, že by zodpovedala odmene, ktorú by za získanie diela bol autor získal v čase neoprávneného nakladania s dielom.

Ak   už   16.   11.   2001   žalobcovia   mali   (podľa   ich   listu   adresovaného   žalovanému) vedomosť o tom, že žalovaný zasiahol do ich autorských práv, už týmto dňom začala plynúť pre nich subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia, či na zaplatenie náhrady škody. Ak žaloba, ktorá by uplatňovala tieto nároky proti   žalovanému,   bola   podaná   až   21.   11.   2003,   bola   pokiaľ   sa   týka   týchto   nárokov uplatnená po dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote.

Ďalším z nárokov, ktorý autorovi pri porušení jeho autorských práv prináleží, je právo na zadosťučinenie v peňažnej sume, ak sa priznanie iného zadosťučinenia nejaví ako postačujúce. Právo na zadosťučinenie v peňažnej sume je jedným z relatívne samostatných prostriedkov ochrany autora, ktorého vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Obč. zák.).

Ust.   §   101   Obč.   zák.   upravuje   všeobecnú   dĺžku   premlčacej   doby,   ktorá   platí vo všetkých   prípadoch,   keď   zákon   pre   jednotlivé   práva   neráta   s   osobitnou   (kratšou,   či dlhšou)   premlčacou   dobou.   Všeobecná   premlčacia   doba   je   stanovená   v   dĺžke   3   rokov. Plynie odo dňa, keď sa právo mohlo – objektívne posudzované – vykonať (uplatniť) po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde, teda keď je actio nata. Preto nie je rozhodujúce, z akého dôvodu, t. j.   či   zo   subjektívneho   alebo   objektívneho,   tak   oprávnený   subjekt   neurobil.   Ak   sa   má posúdiť predmetný vzťah podľa predpisov občianskeho práva, tak je dôvodným aj záver o tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, či zaplatenie zadosťučinenia v peňažnej sume bol uplatnený po tejto trojročnej všeobecnej premlčacej dobe.

Ak sa žalobcovia domáhajú posudzovania premlčania podľa Obchodného zákonníka, v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť to, že predmetom premlčania v zmysle § 387 ods. 2 Obch. zák. sú všetky práva vyplývajúce z obchodných záväzkových vzťahov, t. j. všetky záväzkové   vzťahy,   ktoré   sa   spravujú   Obchodným   zákonníkom.   V   ostatných   vzťahoch (záväzkových alebo mimozáväzkových) sa premlčanie spravuje právnou úpravou Obč. zák. a to aj vtedy, ak na strane oprávneného a povinného vystupujú podnikateľské subjekty. Aj na otázku odvolacieho súdu žalobcovia zastúpení splnomocneným zástupcom odpovedali na odvolacom pojednávaní, že medzi účastníkmi tohto konania nejde o žiaden obchodnoprávny vzťah, t.j. v tom zmysle, že neexistuje medzi nimi zmluvný vzťah. Aj bez tohto ich vyjadrenia však   treba   zdôrazniť,   že   nejde   vo   veci   o   záväzkový   vzťah   na   základe   tých   ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sú upravené v tretej časti Obch. zák..

Podľa   §   100   ods.   1   posledná   veta   Obč.   zák.,   ak   sa   dlžník   premlčania   dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľov   vo   vzťahu   k   záverom   okresného   súdu,   že v konaní nebolo preukázané ani porušenie ich autorských práv, ústavný súd preskúmavanie záverov o porušení či neporušení autorských práv sťažovateľov považuje za bezpredmetné. Keďže týmito závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu zo 16. decembra 2008, ktorý bol   potvrdený   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   objektívne   nemohlo   dôjsť k porušeniu   označených   základných   a iných   práv sťažovateľov   za   stavu, keď   dôvodom zamietnutia žaloby sťažovateľov bolo premlčanie ich nárokov, ktoré odvíjali od tvrdeného porušenia   ich   autorských   práv,   ako   to   konštatoval   aj   krajský   súd,   keď   v   napadnutom rozsudku uviedol: „Pretože námietka premlčania bola vznesená žalovaným dôvodne, už toto bolo základom pre zamietnutie žaloby žalobcov proti žalovanému...“

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľov   s   napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011