znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 226/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., M., vo veci namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky   a základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46,   čl.   47   a   čl.   48   Ústavy Slovenskej   republiky, namietaného   porušenia   čl.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd a základného   práva   podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 51/08 a jeho rozsudkom z 25. marca 2009, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 155/2003 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010 doručená (doplnená podaniami z 5. mája 2010 a 14. mája 2010) sťažnosť K. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46,   čl.   47   a   čl.   48 ústavy, namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 52/08 a jeho rozsudkom z 25. marca 2009, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 155/2003 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2007.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol v procesnom   postavení   navrhovateľa   proti   odporcovi   U.,   a.   s.,   B.,   v spore „o platnosť poistnej zmluvy, o zaplatenie 494.250 Sk s príslušenstvom“ vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 155/2003. V predmetnej veci okresný súd 27. apríla 2007 rozsudkom č. k. 11 C 155/2003-209 zamietol návrh sťažovateľa. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp.   zn. 2 Co 51/08 z 25. marca 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

3.   Dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   51/08 z 25. marca 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 33/2010 z 24. marca 2010 ako neprípustné odmietol.

4. Sťažovateľ okrem iného vo svojej sťažnosti uviedol:„Podávam sťažnosť Ústavnému súdu... na začatie konania proti nespravodlivému vynesenému Rozsudku... sp. zn. 11 C/155/2003 na OS SR..., nespravodlivému Rozsudku... sp. zn.   2   Co 51/08   Krajského   súdu...   z dôvodu nedostatočného   preskúmania   veci podľa zákonov SR, porušenia mojich ústavných práv byť prítomný na jednaní súdu a vyneseniu nespravodlivého rozsudku vo veci samej, čím bolo aj popreté moje právo na spravodlivý rozsudok.

Podávam sťažnosť pre porušenie mojich ústavných práv... právo byť prizvaný na jednanie Krajského súdu..., porušenia práv podľa čl. 12, 46, 47, 48 Ústavy..., porušenia Listiny... článok 1 a... článok 38 ods. 2... NS... moje DOVOLANIE z dôvodu neprizvania na jednanie KS... zamietol (správne malo byť odmietol, pozn.)... Moju sťažnosť podávam proti nespravodlivému rozhodnutiu OS... ako i KS... v Bratislave vo veci samej...“

5. Sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby takto rozhodol : „Rozsudky OS... a KS S... sa rušia. Poisťovňa   podľa   Zákonov   SR   pri   uzatváraní   poistnej   zmluvy,   musí   časť   poistnej zmluvy o zdravotnom stave klienta vyplniť podľa zdravotnej dokumentácie lekárom. Ak poisťovňa pri uzatváraní poistnej zmluvy preukázateľným spôsobom nežiadala klienta vyplniť dotazník o zdravotnom stave podľa zdravotnej dokumentácie, tak týmto sa poisťovňa zbavila možnosti vypovedať poistnú zmluvu podľa § 802 OZ v tej časti poistnej zmluvy, kde je uvedený zdravotný stav klienta a to z dôvodu tvrdenia poisťovne, že klient neuviedol nejakú chorobu či úraz do poistnej zmluvy.

Nevyžadovaním   poisťovní   vypísať   poistnú   zmluvu   v   časti   dotazník   o   zdravotnom stave klienta lekárom, dochádza ku neoprávnenému obohateniu poisťovní.

Navrhovateľ je oslobodený od platenia poistného z poistnej zmluvy... zo dňa 21. 8. 2001 uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom s účinnosťou od 1. 1. 2004.

Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   16   406,09   €   a   k   tomu   úrok z omeškania... a k tomu trovy právneho zastúpenia... vo výške 772,32..., trovy právneho zastúpenia pridelených právnikov súdmi..., súdne trovy navrhovateľa a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

6. Sťažovateľ okrem iných písomností k sťažnosti pripojil:

a) rozsudok č. k. 11 C 155/2003-209 z 27. apríla 2007, ktorým okresný súd jeho návrh   z 23.   decembra   2003   (zmenený   27.   mája   2005)   zamietol,   lebo „na   základe vykonaného   dokazovania   a s poukázaním   na   citované   zákonné   ustanovenia   dospel   súd k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť...“,

b) rozsudok sp. zn. 2 Co 51/08 z 25. marca 2009, ktorým krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil,

c)   uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6   Cdo   33/2010   z 24.   marca 2010,   ktorým dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu [bod b)] odmietol.

7. Z obsahu sťažnosti vyplýva (bod 4), že sťažovateľ v zásade namieta porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci „v jeho prítomnosti“ (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny) a základné právo na súdnu ochranu („spravodlivý rozsudok“) podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   ktoré   podľa   jeho   tvrdenia   porušili   v predmetnej   veci   konajúce všeobecné súdy svojím postupom a označenými rozhodnutiami.

8.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 155/2003-209 z 27. apríla 2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 51/08 z 25. marca 2009 nadobudli právoplatnosť 21. mája 2009. Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľov návrh na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku   krajského   súdu   z 25.   marca   2009   Krajská   prokuratúra   v Bratislave   listom z 27. apríla 2010 odložila.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

12.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 155/2003-209 z 27. apríla 2007

13. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   („právo   na   spravodlivý   rozsudok“)   rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 155/2003-209 z 27. apríla 2007.

14. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti   (a   k   nej   pripojených   písomností)   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   (v sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 155/2003-209 z 27. apríla 2007 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sa   namieta   porušenie   práva sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.

II.B K z obsahu sťažnosti vyplývajúcemu namietaniu porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 33/2010 z 24. marca 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 51/08 z 25. marca 2009

15.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   tiež   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 33/2010 z 24. marca 2010 [ktorým   dovolanie sťažovateľa   odmietol   podľa   §   218   ods. 1   písm.   c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 243b ods. 5 OSP] a jemu predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 51/08 z 25. marca 2009.

16. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania, či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

17.   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

18. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 33/2010 z 24. marca 2010

19. Aj keď sťažovateľ v sťažnosti bližšie nekonkretizoval dovolacie dôvody (a ani neuviedol,   v čom   spočívala   protiústavnosť   postupu   najvyššieho   súdu),   z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ namietal najmä odňatie mu možnosti konať pred odvolacím súdom (porušenie „práva byť prizvaný na jednanie krajského súdu“, pozri bod 4) a tiež nezaoberanie sa ním v priebehu celého konania uvádzanými skutočnosťami.

20.   Najvyšší   súd   sťažovateľovo   dovolanie   posúdil   ako   také,   ktoré   smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

21. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

22.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 33/2010 z 24. marca 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu v zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„Proti... rozsudku krajského súdu... podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Dovolanie   odôvodnil   odňatím   možnosti   konať   pred odvolacím súdom a tiež tým, že oba súdy neprihliadli na skutočnosti, ktoré prezentoval počas   celého   konania.   K   odňatiu   možnosti   konať   pred   odvolacím   súdom   malo   dôjsť postupom   tohto   súdu   spočívajúcim   v   tom,   že   mu   nebol   oznámený   termín   odvolacieho pojednávania. Preto nemohol na pojednávaní predniesť dôvody svojho odvolania a vysvetliť navrhnuté   doplnenie   dokazovania...   Najvyšší   súd...   skúmal   predovšetkým   prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nieje prípustné, preto ho treba odmietnuť... Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci,   pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej stránke zásadného významu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   §   237 O. s. p.  ...   Nezistil   však   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej v tomto   zákonnom   ustanovení.   Nezistil   teda   ani   podmienku   prípustnosti   dovolania namietanú   dovolateľom,   ktorá   mala   spočívať   v   odňatí   možnosti   konať   pred   odvolacím súdom a to tým, že nebol týmto súdom informovaný o termíne odvolacieho pojednávania, v dôsledku čoho sa ho nemohol zúčastniť.

Z obsahu spisu je zrejmé, že na prejednanie odvolania žalobcu nariadil odvolací súd pojednávanie na deň 25. 3. 2009, na ktoré predvolal vtedajšieho právneho zástupcu žalobcu JUDr.   V.   M.   a   žalovanú.   Právnemu   zástupcovi   žalobcu   i   žalovanej   bolo   predvolanie doručené 24. 10. 2008.

Postup odvolacieho súdu, ktorý predvolanie na odvolacie pojednávanie doručil len právnemu zástupcovi žalobcu, bol v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť   len   tomuto   zástupcovi.   Pretože   zástupca   žalobcu   bol   zástupcom s plnomocenstvom na celé konanie a nešlo o prípad podľa druhej uvedeného ustanovenia, t. j. o prípad kedy by mal žalobca osobne niečo vykonať, napr. že by sa mal podrobiť vykonaniu   dôkazu   svojím   výsluchom,   bolo   doručenie   predvolania   jeho   zástupcovi postačujúce. Pre posudzovanie správnosti postupu odvolacieho súdu nebolo rozhodujúce, či zástupca žalobcu o termíne pojednávania žalobcu informoval, alebo či tak zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov neurobil.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd dovolanie... ako neprípustné odmietol...“

24.   Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého postupu odvolacieho súdu a jeho výroku, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 33/2010 z 24. marca 2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

25. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy (a prípadne tiež podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti   na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 51/08 z 25. marca 2009

26. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom z 25. marca 2009 [pozri tiež body 1, 2, 3 a 6 b)]. Predmetným rozsudkom krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 155/03-209 z 27. apríla 2007. V podstatnom krajský súd uviedol:

«... Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa   domáhal,   aby   súd   rozhodol,   že   navrhovateľ   je   oslobodený   od   platenia   poistného z poistnej zmluvy... z... 21. 08. 2001 uzavretej... od 01. 01. 2004 a aby uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 494.250,- Sk s... úrokom z omeškania... do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci konania uzavreli dňa 21. 08. 2001   poistnú   zmluvu   a navrhovateľ   pri   uzatváraní poistnej zmluvy   v bode 6   dotazníka o zdravotnom stave poisteného uviedol a svojim podpisom osvedčil, že netrpí a ani netrpel chorobami   alebo   ťažkosťami   nervového   systému,   dýchacieho   systému,   srdcovocievneho systému,   imunitného   systému,   epilepsiou,   urologickými,   obličkovými,   kožnými,   kostnými, kĺbovými   chorobami,   resp.   inými   chorobami   taxatívne   vymedzenými   v   zmluve.   Pri uzatváraní poistnej zmluvy bol navrhovateľ povinný odpovedať úplne a pravdivo na všetky písomné   otázky   odporcu   ako   poisťovateľa,   týkajúce   sa   dojednaného   poistenia.   Vývoj ochorenia navrhovateľa po úraze zo dňa 11. 12. 2001 nadväzoval predovšetkým na úrazy v krížovej   časti   chrbtice   v   roku   1977   a v   roku   1986,   čo   bolo   preukázané   znaleckým posudkom... Tvrdenia navrhovateľa, že žiadal o vyplnenie dotazníka o jeho zdravotnom stave   ošetrujúcim   lekárom,   súd   považoval   za   účelové   a   v   konaní   nepreukázané   a   toto tvrdenie   navrhovateľa   poprela   aj   svedkyňa...   Z uvedených   dôvodov   považoval   súd odmietnutie odporcu plniť z poistnej zmluvy s poukazom na ust. § 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka za právne opodstatnené. Návrh v časti oslobodenia navrhovateľa od platenia poistného z poistnej zmluvy súd vyhodnotil ako nedôvodný... Podľa názoru súdu odporca dôvodne odstúpil od zmluvy,   v dôsledku čoho poistná zmluva zanikla a navrhovateľovi nebolo možné priznať oslobodenie od platenia poistného z neexistujúcej zmluvy. Námietku navrhovateľa, že odporca odmietol plnenie až po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty, súd   považoval   za   neopodstatnenú,   pretože   odporca   sa   okolnosti   o   zdravotnom   stave navrhovateľa uvedené v bode 6 dotazníka mohol dozvedieť až dňom oznámenia poistnej udalosti navrhovateľom a to dňa 25. 11. 2002. Súd preto dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť... proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ... Namietal, že súd prvého stupňa   nesprávne   právne   posúdil   vec...   Uviedol,   že...   poistiteľ   môže   odmietnuť   poistné plnenie   v   zmysle   §   802   ods.   2   O.   z.   len   vtedy,   ak   vedome   zatajenou   skutočnosťou   je ochorenie, ktoré ako príčina úrazu zo dňa 11. 12. 2001 viedlo k vzniku poistnej udalosti. Ak by aj navrhovateľ zatajil ochorenia, ktoré však neboli príčinou poistnej udalosti, nie je daný dôvod   na   odmietnutie   poistného   plnenia,   pričom   poukázal   na   rozhodnutie   NS   SR 3 Cdo 45/2003.   Pre   poistnú   udalosť   je   právne   relevantná   len   tá   skutočnosť,   ktorá   ju vyvolala a nie vývoj ochorenia až po poistnej udalosti. V konaní však súd poukázal len na vývoj ochorenia navrhovateľa po úraze zo dňa 11. 12. 2001. Samotná poistná udalosť zo dňa 11. 12. 2001 však vôbec nebola v príčinnej súvislosti s úrazmi navrhovateľa z roku 1977   alebo   1986,   ktoré   mal   zatajiť.   Súd   preto   nesprávne   posúdil   skutkový   stav   a   mal zaviazať odporcu na poistné plnenie. Poukázal na to, že odporca mal nielen možnosť, ale i povinnosť oboznámiť sa so zdravotným stavom navrhovateľa a preto výpoveď svedkyne P. mala byť vyhodnotená ako účelová. V ustanovení § 802 ods. 2 O. z. je uvedená možnosť, aby poistiteľ po poistnej udalosti odmietol plniť zo zmluvy. Táto možnosť prichádza do úvahy až po vzniku poistnej udalosti, ako sa poistiteľ dozvie, že jej príčinou je skutočnosť, ktorú   pre   vedome   nepravdivé   alebo   neúplné   odpovede   nemohol   zistiť   pri   objednávaní poistenia a ktorá bola pre uzavretie zmluvy podstatná. Ak sú splnené obe tieto podmienky, tak   až   potom   možno   plnenie   zo   zmluvy   odmietnuť   a   v   prípade   ich   spornosti   ich   musí poistiteľ   dokázať,   ale   táto   skutočnosť   v konaní   zo   strany   odporcu   preukázaná   nebola. Pokiaľ   ide   o odstúpenie   od   poistnej   zmluvy   zo   strany   odporcu...,   toto   je   podľa   názoru navrhovateľa neplatné. Podmienka vedomého porušenia povinnosti zo strany navrhovateľa nebola   splnená   a   len   všeobecné   konštatovanie,   že   pri   pravdivom   a   úplnom   uvedení odpovedí navrhovateľa by odporca zmluvu neuzatvoril, nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch a nemôže spĺňať zákonné požiadavky na platné odstúpenie od zmluvy v zmysle ust. § 802 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru navrhovateľa je odstúpenie odporcu od poistnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2002 neplatné a poistná zmluva je naďalej platná... a keďže došlo k poistnej udalosti predpokladanej poistnou zmluvou, mal súd odporcu zaviazať na poistné plnenie a tiež návrh navrhovateľa v časti oslobodenia od platenia poistného odo dňa 01. 01. 2004 je dôvodný.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý uviedol, že z vyjadrenia znalca vyplýva, že už od prvého úrazu v roku 1977 u navrhovateľa pretrvávali bolesti chrbtice a že vývoj jeho choroby sa začal už po tomto prvom úraze, po druhom úraze v r. 1986 sa navrhovateľovi začali podlamovať nohy a zosilneli bolesti. Navrhovateľ v tlačive oznámenia poistnej   udalosti   uviedol   v   odpovedi   na   otázku,   aby   popísal   podrobne   činnosť,   spôsob a okolnosti vzniku úrazu odpoveď, že „schádzal som zo stroja dole schodmi náhle sa mi podlomila noha a spadol som“. Odporca tvrdil, že navrhovateľ nepravdivo odpovedal na otázky ohľadne jeho zdravotného stavu. V prípade, že by navrhovateľ pravdivo odpovedal na otázky odporcu a uviedol svoje početné úrazy a ochorenia, odporca by ďalej overoval jeho zdravotný stav u príslušného praktického lekára pre dospelých a poistnú zmluvu by neuzavrel, resp. len bez úrazového pripoistenia. Odporca tvrdil, že nemal dôvod skúmať zdravotný   stav   navrhovateľa,   keď   uviedol,   že   netrpel   ani   netrpí   žiadnymi   ochoreniami a v odpovedi na otázku č. 12, či utrpel v minulosti úraz, ktorý zanechal trvalé následky, uviedol len úraz nohy z roku 2000...

Odvolací   súd   prejednal   vec...   na   pojednávaní...   a   dospel   k záveru,   že   odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Súd   prvého   stupňa   zamietol   návrh   navrhovateľa   z   dôvodu,   že   navrhovateľ   pri uzatváraní poistnej zmluvy neuviedol pravdivé a úplné informácie o svojom zdravotnom stave týkajúce sa dohodnutého poistenia a preto bol odporca oprávnený odmietnuť poistné plnenie a odporca dôvodne odstúpil od poistnej zmluvy, v dôsledku čoho poistná zmluva zanikla a preto nebolo možné priznať navrhovateľovi oslobodenie od platenia poistného zo zaniknutej zmluvy.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný a preto podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil s tým, že podľa § 219 ods. 2 O. s. p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   a   preto   svoje   rozhodnutie   bližšie neodôvodňuje, pretože by vychádzal z tých istých skutkových a právnych záverov ako súd prvého stupňa...»

27.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   v   nadväznosti   na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické   so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

28. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

29.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   rozhodnutia   krajského   súdu sp. zn. 2 Co 51/08 z 25. marca 2009 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva. Vychádzajúc z uvedeného   je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi posudzovaným rozhodnutím   krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (prípadne   tiež   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru). S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti, zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny

30. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „Podávam sťažnosť... z dôvodu porušenia mojich ústavných práv byť prítomný na jednaní súdu... a to: právo byť prizvaný na jednanie Krajského súdu...“ (pozri tiež bod 4).

31. Vychádzajúc z časového priebehu konania všeobecných súdov v sťažovateľovej veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   11   C   155/2003,   námietka   porušenia   tohto základného práva (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny) je uplatniteľná len vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu, resp. najvyššieho súdu.

32.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   posudzovaním   eventuálneho   porušenia   tohto základného   práva   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   sa   už   zaoberal   najvyšší   súd v rámci   dovolacieho   konania (sp.   zn.   6   Cdo   33/2010)   o sťažovateľovom   dovolaní   proti rozsudku   krajského   súdu   (sp.   zn.   2   Co   51/08   z 25.   marca   2009),   ktorý   pri   zisťovaní existencie   podmienok   prípustnosti   dovolania   z dôvodu   namietaného   sťažovateľom,   t.   j. odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom [§ 237 písm. f) OSP] spôsobeného tým, že sťažovateľ nebol krajským súdom informovaný o termíne odvolacieho pojednávania (na pojednávanie   bol   predvolaný   právny   zástupca   sťažovateľa),   prijal   záver,   že „postup odvolacieho   súdu,   ktorý   predvolanie   na   odvolacie   pojednávanie   doručil   len   právnemu zástupcovi žalobcu, bol v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 veta prvá O. s. p....“ (pozri bod 23).   Neporušením   zákona,   resp.   postupom   všeobecného   súdu   súladným   s právnymi normami   na   posudzovanú   právnu   vec   aplikovaného   všeobecne   záväzného   právneho predpisu (v danom prípade § 49 ods. 1 prvá veta OSP) nemôže spôsobiť, resp. mať za následok namietané porušenie označeného základného práva (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú. Na uvedenom závere nič nemení ani okolnosť, že jeden z členov dovolacieho senátu mal odlišný (k sťažovateľovi sa prikláňajúci) názor, že povinnosťou krajského súdu bolo na odvolacie pojednávanie osobitne predvolať (okrem jeho právneho zástupcu)   tiež   navrhovateľa.   V tomto   ohľade   neostáva   ústavnému   súdu   nič   iné,   ako zopakovať   najvyšším   súdom   vyslovený   názor,   že „Postup   odvolacieho   súdu,   ktorý predvolanie   na   odvolacie   pojednávanie   doručil   len   právnemu   zástupcovi   žalobcu,   bol v súlade   s ustanovením   §   49   ods.   1   veta   prvá   O.   s.   p.,   podľa   ktorého   ak   má   účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Pretože   zástupca   žalobcu   bol   zástupcom   s plnomocenstvom   na   celé   konanie   a   nešlo o prípad podľa druhej uvedeného ustanovenia, t. j. o prípad kedy by mal žalobca osobne niečo vykonať,   napr.   že by   sa   mal   podrobiť vykonaniu   dôkazu   svojím výsluchom,   bolo doručenie predvolania jeho zástupcovi postačujúce.“.

33. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

34.   Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   (a   postupom   v konaní   im   predchádzajúcim) a namietaným porušením označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 38   ods.   2   listiny).   Preto   bolo potrebné sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   vo   vzťahu k menovaným súdom odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.D K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy a čl. 1 listiny postupom a rozhodnutiami v predmetnej sťažovateľovej veci konajúcimi všeobecnými súdmi

35. K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy a čl. 1 listiny ústavný súd poznamenáva, že   predmetné   ustanovenia   predstavujú   všeobecné   zásady   uplatňovania   základných   práv a slobôd   upravených   v druhej   hlave   ústavy   (resp.   listiny)   a nemožno   ich   posudzovať samostatne,   bez   ich   vzájomného   pôsobenia   (ako   aplikačného   pravidla)   s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie   sťažovateľom   označených   základných   práv,   ktoré   by   odôvodňovalo   následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že postupom a rozhodnutiami v predmetnej   sťažovateľovej   veci   konajúcimi   všeobecnými   súdmi   nedošlo   k porušeniu uvedených právnych noriem.

III.

36. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (najmä rozhodovaním o ustanovení mu právneho zástupcu), ako aj vyzývať sťažovateľa na odstránenie zrejmých nedostatkov jeho podania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010