znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 226/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., M., zastúpeného advokátom JUDr. L. J., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4 T 13/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2008 doručená sťažnosť M. Č., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. J., R., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4 T 13/2007.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   25.   mája   2007   bola   proti   nemu prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod   č.   k.   VII   Gv   375/04-225   podaná   obžaloba.   Špeciálny   súd   30.   mája   2008   v   rámci predbežného prerokovania obžaloby vydal uznesenie, ktorým podľa § 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku nariadil v uvedenej veci hlavné pojednávanie.

Prijatím   rozhodnutia   o nariadení   hlavného   pojednávania   Špeciálnym   súdom v predmetnej   veci   došlo   podľa   sťažovateľa   k zásahu   do   jeho „práva   nebyť   odňatý zákonnému   súdu,   práva   nebyť   stíhaný   z iných   ako   zákonných   dôvodov   a   zákonným spôsobom, práva na súdnu ochranu a teda v konečnom dôsledku aj práva na spravodlivé súdne konanie“.

Podľa   sťažovateľa   vo   vzťahu   k jeho   osobe „nie   sú   dané   podmienky   osobnej príslušnosti špeciálneho   súdu   podľa   § 14   ods.   1   Trestného poriadku,   a   ani podmienky vecnej   príslušnosti   špecifikované   v   ods.   2   citovaného   ustanovenia   limitujúceho   rozsah rozhodovacej právomoci špeciálneho súdu“. V danom prípade totiž škoda, ktorá mala byť spôsobená   trestným   činom   sťažovateľa   špecifikovaným   ako   skutok   č.   4   v obžalobe, nedosahuje   dvadsaťpäťtisícnásobok   malej   škody   podľa   Trestného   zákona,   a preto na konanie o obžalobe vznesenej proti nemu by mal byť vecne príslušný okresný súd. Právomoc Špeciálneho súdu rozhodovať v danej veci nie je daná ani podľa § 18 ods. 4   Trestného   poriadku,   pretože   nie   je   splnená   podmienka   založenia   právomoci Špeciálneho súdu, podľa ktorej musí byť sťažovateľ súčasne stíhaný pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s trestným činom, na ktorý sa vzťahuje právomoc Špeciálneho súdu. Podľa   sťažovateľa   je vo vzťahu k založeniu   vecnej   príslušnosti Špeciálneho   súdu „krajne nenáležité obyčajné spočítanie škody u všetkých skutkov opísaných v obžalobe, bez ohľadu na to, komu sa ich spáchanie kladie za vinu. Ak by aj súčet škody vymedzenej obžalobou u niektorých z obžalovaných presiahlo sumu 200.000.000,- Sk, potom to ešte nie je dôvod, aby súd vyslovil svoju príslušnosť na konanie aj vo vzťahu k osobám ostatných obžalovaných. Nakoľko však namietané rozhodnutie špeciálneho súdu potvrdzuje, že tento vychádzal zjavne z týchto názorov, ktoré nie sú ústavne konformné a možno ich označiť za arbitrárne, je nutné prijať záver, že dôsledky jeho rozhodnutia o nariadení hlavného pojednávania zasahujú do základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.“.

Skutok   č.   4,   ktorým   sa   mal   sťažovateľ   dopustiť   spáchania   trestného   činu,   bol v uznesení   o vznesení   obvinenia   vyšetrovateľa   Krajského   úradu   justičnej   a   kriminálnej polície Policajného zboru P. sp. zn. KÚV-62/OVEK-2002 z 13. októbra 2003 kvalifikovaný ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1 a 4 Trestného zákona. Sťažovateľ bol na zmenu právnej kvalifikácie v zmysle § 250 Trestného zákona upozornený až v októbri 2006, teda za účinnosti nového Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Sťažovateľ ďalej poukázal na § 86 písm. d) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 tvrdiac, že v súlade s týmto ustanovením zanikla trestnosť jeho trestného činu. Vo svojej argumentácii   uviedol: „Ak   by skutok č. 4   mohol   byť   posúdený   ako   napĺňajúci   znaky trestného činu, potom je viac než zrejmé, že jeho trestnosť zanikla dávno pred ukončením vyšetrovania. Ako totiž vyplýva z č. l. 1683 vyšetrovacieho spisu, suma 98.400.000,- Sk, ktorá mala byť následkom konania všetkých troch zúčastnených subjektov pri skutku č. 4 obžaloby,   označeného   ustanovenia   právneho   predpisu   (pokiaľ   by   išlo   o skutok   trestný), ktorý by bol rozhodne pre mňa priaznivejší (§ 2 ods. 1 Trestného zákona účinného od 1. 1. 2006) zanikla, pričom sa tak stalo pred upozornením na zmenu právnej kvalifikácie (už 1. 1. 2006 platilo dotknuté ustanovenie). K 1. 1. 2006 bol skutok č. 4 kvalifikovaný ako trestný čin neodvedenia dane a poistného, ktorého trestnosť zanikala zaplatením dane. Nakoľko daň v danom prípade bola zaplatená už 15. 4. 1998 (vyjadrenie Daňového úradu L. z č. l. 1683), potom dňa 1. 1. 2006 by trestnosť daného činu zanikla. Po zániku trestnosti už neboli v   danej   veci oprávnení   konať   ani   vyšetrovateľ,   ani   prokurátor,   neboli   teda   oprávnení upozorňovať   na zmenu právnej   kvalifikácie   a   ani   podať   obžalobu.   Vo   svetle   týchto skutočností vnímam akt upozornenia na zmenu právnej kvalifikácie učinený až v mesiaci október 2006 ako účelový a doslova obchádzajúci zákon, ku ktorému orgány prípravného konania pristúpili len preto, aby navodili dojem že k zániku trestnosti nedošlo. (skutok č. 4 bol od vznesenia obvinenia kvalifikovaný podľa § 148a Trestného zákona až do októbra 2008, teda po dobu viac ako 3 kalendárnych rokov, pričom v rámci vyšetrovania nedošlo k žiadnym   zmenám   či   zvratom,   ktoré by umožňovali   prijať   iné logické vysvetlenie upozornenia na zmenu právnej kvalifikácie).

V danej veci, pokiaľ by skutok č. 4 bolo na mieste považovať za trestný čin, sú navyše prítomné aj ďalšie dôvody zániku trestnosti. Skutok č. 4 sa mal stať v auguste 1997, pričom ako   bolo   vyššie   uvedené,   tento   skutok   bol právne kvalifikovaný v uznesení   o   vznesení obvinenia ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, 4 TZ. Je teda viac než zrejmé, že pokiaľ ide o moju osobu, nikdy mi nebolo vo vzťahu k skutku č. 4 vznesené obvinenie za trestný čin podvodu podľa § 250 Trestného zákona. Ak je predmetom obžaloby mojej osoby práve trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 Trestného zákona č. 248/1994   Z.   z.,   tak   potom   bolo povinnosťou   aj špeciálneho   súdu   skúmať,   či   trestné stíhanie mojej osoby za takýto trestný čin je možné. Zastávam názor, že tomu tak nebolo, a že trestnosť tohto trestného činu, ak by bol spáchaný, zanikla jeho premlčaním...... premlčacia doba, pokiaľ ide o skutok č. 4 by u mňa uplynula už v mesiaci august 2007. K prerušeniu plynutia premlčacej doby nikdy nedošlo, nakoľko ja sám som nespáchal iný   trestný   čin   v   priebehu   plynutia   premlčacej   doby,   a   navyše   za   trestný   čin   podvodu mi nikdy nebolo vznesené, resp. oznámené obvinenie. Ak nedošlo k vzneseniu obvinenia za trestný čin podvodu v danom prípade nikdy nedošlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, pretože z pohľadu jej plynutia je rozhodná právna kvalifikácia činu v uznesení. Pri každom trestnom čine plynie premlčacia doba samostatne. Uznesenie o vznesení obvinenia by mohlo spôsobiť prerušenie plynutia premlčacej doby trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, 4 TZ, nie však trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 4   TZ.   Upozornenie   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   nie   je   dôvodom   prerušenia   plynutia premlčacej doby. Nakoľko pre trestný čin podvodu nebolo ani oznámené a ani vznesené obvinenie, nikdy nedošlo k realizácii nasledujúcich úkonov smerujúcim k môjmu trestného stíhaniu (ich podmienkou by bolo vznesenie obvinenia pre trestný čin podvodu nie pre iný trestný   čin),   preto   premlčacia   doba   márne   uplynula   a   nič   nespôsobilo   prerušenie   jej plynutia.“

V konaní predchádzajúcom   vydaniu   uznesenia   o nariadení   hlavného   pojednávania došlo podľa sťažovateľa aj k závažným procesným chybám, ktoré zasiahli do jeho práva na obhajobu. Na uvedené chyby sťažovateľ poukázal v rámci predbežného prerokovania obžaloby v podaní z 28. apríla 2008. Na túto argumentáciu sťažovateľa však „konajúci súd nereagoval,   a predseda   senátu   k nim   po   vyhlásení   uznesenia   o nariadení   pojednávania zaujal krátke stanovisko nezachytené v zápisnici z verejného zasadnutia, v ktorom priznal opodstatnenosť poukazu na procesné vady, ktoré podľa jeho mienky nevytvárajú prekážky nariadenia   pojednávania“. Podľa   sťažovateľa „takéto   stanovisko   nie   je   náležité, odhliadnuc   od   toho,   že   nie   je   preskúmateľné“, a v prípade,   ak   ohľadom   existencie opodstatnených výhrad voči priebehu prípravného konania dal Špeciálny súd sťažovateľovi za pravdu, „nemohol súčasne nariadiť vo veci hlavné pojednávanie bez toho, aby došlo k reparácii vád, na ktoré bolo podrobne poukázané, avšak orgánmi prípravného konania“. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ dospel k záveru, že v predmetnej veci došlo taktiež k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

S ohľadom   na   obsah   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal nález,   v ktorom   vysloví,   že   postupom   Špeciálneho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. BB 4 T 13/2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uznesenie Špeciálneho súdu sp. zn. BB 4 T 13/2007 z 30. mája 2008 a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v predmetnej   veci   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4 T 13/2007. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

-   konanie   v predmetnej   veci   prebieha   na   Špeciálnom   súde,   ktorý   nie   je   vecne príslušným na jej prerokovanie a rozhodnutie,

- došlo k zániku trestnosti skutku, ktorý je predmetom obžaloby ako skutok č.   4, ktorým sa mal sťažovateľ dopustiť trestného činu,

- v prípravnom konaní a aj v konaní pred Špeciálnym súdom do vydania uznesenia o nariadení   hlavného   pojednávania   došlo   k závažným   procesným   pochybeniam, spôsobeným predovšetkým porušením jeho práva na obhajobu.Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a realizácie   garancií   ochrany   práv   a slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať.

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám, a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre   chyby   v   napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Z uvedených   ustanovení Trestného poriadku   vyplýva, že po podaní obžaloby bol Špeciálny súd súdom s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   daného   prípadu,   ako   aj   posúdenie prípadných   procesných   pochybení   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Aj   v súvislosti s námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti   postupu   Špeciálneho   súdu   v uvedenej   veci poukazuje ústavný súd na uvedené ustanovenia Trestného poriadku, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľ   môže   tieto   námietky,   ktoré   uplatnil   vo   svojej   sťažnosti,   predložiť odvolaciemu   súdu   podaním   odvolania   proti   rozsudku   Špeciálneho   súdu,   pričom   práve Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací je súdom, do ktorého právomoci patrí oprávnenie rozhodnúť o nich.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv pred všeobecnými súdmi, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. augusta 2009