znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 226/04-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   februára   2005 v senáte zloženom   z predsedu   Štefana Ogurčáka a zo sudcov   Eduarda   Báránya a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   MUDr.   K.   C.,   M.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. E. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 199/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 199/1999 p o r u š i l právo MUDr. K. C., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   P   199/1999 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. K. C. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Martin p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. MUDr. K. C. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden slovenských korún), ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť jej advokátke JUDr. E. C., B., na jej účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 25. novembra 2004 č. k. I. ÚS 226/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. K. C., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   P   199/1999   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Sťažovateľka   návrhom   doručeným   na   Okresný   súd Martin dňa 25. 8. 1999 žiadala zvýšiť výživné na jej mal. dieťa, P. C., nar. 21. 1. 1993. (...) Ku dňu podávania tejto sťažnosti o návrhu sťažovateľky nie je právoplatne rozhodnuté. (...) Sťažovateľka   touto   sťažnosťou   namieta   porušenie   jej   základných   práv   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 199/1999. (...)

Predmetom konania vedenom pred Okresným súdom Martin sp. zn. 16 P 199/1999 je zvýšenie výživného na maloleté dieťa sťažovateľky, v ktorom ide o posúdenie podmienok na zmenu výšky už určeného výživného na mal. dieťa vzhľadom na zmenu pomerov na strane tohto   dieťaťa,   najmä   v súvislosti   s jeho   nástupom   na   povinnú   školskú   dochádzku.   Ide o bežnú   súčasť   agendy   na   všeobecných   súdoch,   ktorú   nemožno   hodnotiť   ako   právne a fakticky   zložitú,   pričom   metodika   všeobecných   súdov   vo   veciach   starostlivosti o maloletých je dostatočne jasná a podopretá stabilizovanou judikatúrou.

Sťažovateľka   si   nie   je   vedomá   žiadnej   závažnej   skutočnosti   v jej   správaní v napadnutom konaní, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom konaní   k zbytočným   prieťahom,   naopak   mala snahu konanie ukončiť (návrh na schválenie rodičovskej dohody z 1. 3. 2004).

(...)   Sťažovateľka   s poukazom   na   čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, ust. § 50 ods. 3, ust. § 56 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk z dôvodu stavu právnej neistoty, v ktorej sa ona a jej mal. dieťa nachádza, s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania o zvýšenie výživného na jej mal. dieťa.

Sťažovateľka   si   ďalej   uplatňuje náhradu trov konania vzniknutých   jej v dôsledku právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom v celkovej výške   9.352,-   Sk,   podľa ust.   § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), ust. § 19, ust. § 25 vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z., a to: dva úkony právnej služby po 4.540,- Sk, 2 x režijný paušál á 136,- Sk.

(...) Vzhľadom na vyššie uvedené, sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (...) vo veci samej rozhodol nálezom takto:

1) Základné právo MUDr. K. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jej záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 P 199/1999, porušené bolo.

2) Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 16 P 199/1999 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) MUDr. K. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk (slovom: päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré jej je Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný súd Martin je povinný uhradiť MUDr. K. C. trovy konania (...).

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jej predsedníčkou JUDr. I. N., listom zo 7. januára 2005 sp.   zn.   Spr.   1689/04   a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 25. januára 2005.

Predsedníčka okresného súdu podala chronológiu úkonov okresného súdu v danej veci,   pripojila   vyjadrenie   konajúceho   sudcu   a   vo   veci   uviedla   nasledovné   relevantné skutočnosti:

„(...) Na základe uvedenej chronológie úkonov vo veci, tiež pripojeného vyjadrenia zákonného sudcu zo 7. 1. 2005 konštatujeme, že vo veci sa priebežne konalo a sťažnosť je možné posudzovať ako opodstatnenú len čo do celkovej dĺžky konania a to s ohľadom na charakter veci a v tých časových obdobiach, v ktorých úkony presiahli dobu primeranú na ich   vykonanie   (v   zásade   na   14   dní).   Či   išlo   o zbytočné   prieťahy   v konaní,   nech   ustáli Ústavný   súd   SR.   Za   podstatný   dôvod   vo   vzťahu   k celkovej   dĺžke   konania   považujeme absenciu súčinnosti zo strany otca maloletého dieťaťa, ktorý sústavne nepreberal zásielky súdu   a len   za   súčinnosti   polície   sa   súdu   darilo   doručovať   mu   najmä   predvolania   na pojednávanie. Najmenej v 1 prípade vôbec neodpovedal na výzvu súdu (č. l. 118 spisu). Vo veci bolo tiež potrebné vykonať širšie dokazovanie o pomeroch účastníkov, keďže do ich okruhu, okrem obvyklých rodičov maloletého a maloletého dieťaťa v zastúpení kolízneho opatrovníka,   patrili   i rodičia   otca   maloletého   dieťaťa   a prešetrenie   pomerov   sa   týkalo i manželky otca maloletého dieťaťa. Do akej miery sa na celkovej dĺžke konania podieľala nesústredenosť   pri   príprave   pojednávaní,   nedostatočná   súčinnosť   Okresného   súdu v Námestove pri vybavovaní dožiadania (č. l. 73 - 87 spisu) a procesné pochybenie vytknuté v uznesení Krajského súdu Žilina sp. zn. 5 Co 376/01-53 z 23. 4. 2001, nech zváži Ústavný súd SR.

Napriek znalosti štandardnej judikatúry Ústavného súdu SR v podobných veciach, pre úplnosť je potrebné uviesť, že v rokoch 1997 – 2003 Okresný súd Martin bol personálne výrazne   poddimenzovaný,   čo   najmä   u sudcov   vytvorilo   nadmerné   pracovné   zaťaženie. Z tohto hľadiska, čo do doby, ktorá prešla medzi jednotlivými úkonmi súdu, nie je možné prípadne   zistené   prieťahy   vyhodnotiť   ako   subjektívne.   Výnimkou   je   prekročenie   lehoty podľa ust. § 158 ods. 4, v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p. pri vypracovaní a odoslaní písomného vyhotovenia predbežného opatrenia (č. l. 126 - 129 spisu) zo dňa 14. 6. 2004. Do pozornosti Ústavného súdu SR pri rozhodovaní o prijatej sťažnosti dávame, že ak aj celé konanie vo veci doteraz právoplatne skončené nebolo, stav právnej neistoty, ktorý najmä   sťažovateľka   pri   podaní   sťažnosti   napadla,   bol   vydaním   predbežného   opatrenia o dočasnej úprave vyživovacej povinnosti otca maloletého dieťaťa, s právoplatnosťou od 26. 10. 2004, v značnej miere odstránený.

(...)   Po   zhodnotení   všetkých   okolností   prípadu   nepovažujeme   sťažovateľkou požadované   finančné   zadosťučinenie   za   primerané,   takým   by   mohla   byť   suma neprekračujúca 12.000.- Sk.

(...)   Na   vykonaní   ústneho   pojednávania   o prijatej   ústavnej   sťažnosti   netrváme (§ 30 ods. 1, 2 Zák. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení).

Zákonná sudkyňa zaujala k veci nasledovné stanovisko:„Vo veci som konala priebežne. Zatiaľ bolo vytýčených 11 pojednávaní, pričom 2- krát bol spis zaslaný na vybavenie dožiadania Okresnému súdu v Námestove.

Pomery   na   strane   dieťaťa   sú   zastabilizované   vydaním   predbežného   opatrenia   – 16 P 199/1999   zo   dňa   14.   6.   2004,   ktorým   bolo   zvýšené   výživné   v súlade   s posledným prednesom matky a to na sumu 800,- Sk dňom 1. 6. 2004.

Ďalšie pojednávanie je vytýčené na deň 31. 1. 2005.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla tieto podstatné skutočnosti:

«(...)   Ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   konanie   vo   veci   starostlivosti o mal. vedenom na okresnom súde pod č. k. 16 P 199/1999 trvalo 5 rokov a 3 mesiace (od 28. 5. 1999 do 2. 9. 2004). V konaní vo veci starostlivosti o maloletých však nepostačuje len to, že súd „koná“ (III. ÚS 281/03, IV. ÚS 111/04). Som toho názoru, že okresný súd neeliminoval nedostatok súčinnosti zo strany otca mal. využitím napr. uloženia poriadkovej pokuty   v zmysle   ust.   §   53   OSP   alebo   odročením   pojednávania   na   určený   termín pojednávania v súlade s ust. § 119 ods. 1) OSP (odročené pojednávanie z 22. 1. 2004 na neurčito   po   tom,   čo   rodičia   mal.   oznámili   okresnému   súdu   možnú   dohodu,   následné vytýčenie termínu pojednávania okresným súdom na deň 15. 4. 2004, predvolanie na ktoré si otec mal. neprevzal).

Vzhľadom   k vyjadreniam   otca   mal.   (nesúhlas   so   zvýšením   výživného,   žiadosti o zníženie výživného, spolu s manželkou sociálne odkázaný manželský pár), sťažovateľka podala na okresný súd návrh na pribratie starých rodičov zo strany otca mal. do konania (okresnému súdu doručený návrh dňa 9. 1. 2002), okresný súd o tomto návrhu rozhodol dňa 12. 1. 2004 – dva roky po podaní návrhu, pričom dňa 17. 1. 2002 (8 dní po doručení návrhu na   okresný   súd),   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročoval   za   účelom dožiadania Okresného súdu Námestovo o vypočutie otca mal. Tento postup okresného súdu považujem za neefektívny, nakoľko pri efektívnej organizácii svojho postupu, okresný súd už v r.   2002   mohol   rozhodnúť   o návrhu   sťažovateľky,   mohol   požiadať   dožiadaný   súd o vypočutie   aj   starých   rodičov   zo   strany   otca   mal.   (viď   pojednávania   okresného   súdu z 22. 1. 2004, z 14. 6. 2004, kedy okresný súd odročuje pojednávania za účelom dožiadania Okresného   súdu   Námestovo   o vypočutie   starých   rodičov   zo   strany   otca   mal.),   pričom z prehľadu úkonov predsedníčky okresného súdu vyplýva, že títo doposiaľ ako účastníci konania neboli vypočutí.

V období od 4. 6. 2002 do 14. 2. 2003 (o vypočutí otca mal. dožiadaným súdom okresný súd rozhodol už na pojednávaní konanom dňa 17. 1. 2002) a od 9. 6. 2003 do 25. 6. 2003   sa   spis   nachádzal   na   Okresnom   súde   Námestovo,   pričom   okresný   súd v priebehu   konania   (4.   6.   2002   až   do   14.   2.   2003   –   takmer   osem   mesiacov)   ani   raz neurgoval výsledok dožiadania na dožiadanom súde.

Nesúhlasím   s názorom   predsedníčky   okresného   súdu,   že   stav   právnej   neistoty sťažovateľky bol do značnej miery odstránený vydaním predbežného opatrenia o dočasnej úprave vyživovacej povinnosti otca mal. od 1. 6. 2004 s právoplatnosťou 26. 10. 2004, nakoľko predbežným opatrením ide vždy len o dočasnú úpravu práv a povinností smerujúcej do budúcnosti, ktorú je možné podľa ust. § 77 ods. 2 OSP zrušiť, ak pominú dôvody, pre ktoré   bolo   nariadené   (napr.   zmena   pomerov,   ktorú   otec   mal.   avizoval   na   pojednávaní konanom dňa 14. 6. 2004 – očakávané narodenie jeho ďalšieho potomka). Poukazujem aj na   to,   že   v konaní   č.   k.   16   P   199/1999   sťažovateľka   žiadala   o zvýšenie   vyživovacej povinnosti otca k mal. Pavlovi od 1. 4. 1998.

Záverom   si   dovoľujem   poukázať   na   to,   že   konanie   vo   veciach   starostlivosti o maloletých je konaním do značnej miery špecifickým, ktorého odlišnosť spočíva v tom, že maloletí   požívajú   zvláštnu   ochranu   zo   strany   štátu   a spoločnosti,   vyplývajúcu   z čl.   32 Listiny   základných   práv   a slobôd,   Dohovoru   o právach   dieťaťa   a ďalších   predpisov hmotného práva, základným cieľom a zmyslom toho konania musí byť ochrana najlepších záujmov dieťaťa a toto konanie nemôže trvať viac ako päť rokov aj napriek tomu, že otec mal. prispel k tomu, že okresný súd mal čiastočne sťažený postup v konaní nepreberaním zásielok zo strany otca mal.

(...)   Súhlasím   s tým,   aby   ústavný   súd   v predmetnej   veci   upustil   od   ústneho pojednávania.

(...) V predmetnej veci si uplatňujem trovy právneho zastúpenia a oznamujem moje bankové spojenie:.... Nie som platcom DPH.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ktorej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva - inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 P 199/1999:

Sťažovateľka sa návrhom podaným 25. augusta 1999 na okresnom súde domáhala proti otcovi J. D. (ďalej aj „otec maloletého“) zvýšenia výživného na maloletého P. C., nar. 21. januára 1993 (ďalej aj „maloletý“).

Dňa 24. septembra 1999 súd uznesením č.   k. P 199/99-12 ustanovil   maloletému kolízneho opatrovníka, požiadal o pripojenie spisu sp. zn. P 13/94 z Okresného súdu Dolný Kubín, vyžiadal ďalšie správy a nariadil pojednávanie na 26. október 1999.

Dňa 26. októbra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa   29.   novembra   1999   okresný   súd   vyžiadal   ďalšie   správy   -   podklady   pre rozhodnutie.

Dňa 27. a 29. decembra 1999 súdu došli písomné správy z Národného úradu práce v Námestove a z Okresného úradu v Námestove.

Dňa   16.   februára   2000   súd   vyzval   otca   maloletého,   aby   oznámil   mená   a adresu svojich rodičov a adresy ich zamestnávateľov.

Dňa   25.   februára   2000   bola   súdu   doručená   správa   o generáliách   rodičov   otca maloletého.

Dňa 12. mája 2000 súd vyžiadal správu o príjmoch rodičov otca maloletého. Dňa 13. júna 2000 bola doručená súdu správa zo Sociálnej poisťovne Bratislava (vo vzťahu k starému otcovi maloletého).

Dňa 28. júla 2000 okresný súd vyžiadal ďalšie správy o zárobkových a sociálnych pomeroch otca maloletého a nariadil pojednávanie na 21. september 2000.

Dňa 25. a 30. augusta 2000 boli súdu doručené ostatne vyžiadané správy. Dňa   21.   septembra   2000   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený rozsudok. Konajúci sudca požiadal predsedu súdu o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie   tohto   rozhodnutia.   Predseda   súdu   prípisom   sp.   zn.   Spr.   400/00   súhlasil s predĺžením lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku do 25. novembra 2000.

Dňa   23.   novembra   2000   súd   odoslal   písomné   vyhotovenie   rozsudku   účastníkom konania.

Dňa   14.   decembra   2000   sťažovateľka   doručila   súdu   odvolanie   proti   uvedenému rozsudku.

Dňa 19. decembra 2000 súd vyzval otca maloletého a kolízneho opatrovníka, aby sa vyjadrili k odvolaniu sťažovateľky.

Dňa 31. januára 2001 otec maloletého podal vyjadrenie k odvolaniu. Dňa 7. februára 2001 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.

Dňa 23. apríla 2001 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 376/01 zrušil napadnutý rozsudok   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 3. mája 2001.

Dňa 14. júna 2001 súd vyžiadal rôzne správy podľa záverov odvolacieho súdu. Dňa 17. júla 2001 bola súdu doručená správa z Okresného úradu v Námestove. Dňa 19. júla 2001 došla súdu správa z Okresného úradu práce v Námestove. Dňa 24. septembra 2001 súd nariadil pojednávanie na 15. november 2001. Dňa 15. novembra 2001 súd pojednávanie odročil pre procesnú prekážku. Dňa 9. januára 2002 bol súdu doručený návrh sťažovateľky na rozšírenie okruhu účastníkov na strane otca maloletého o jeho rodičov.

Dňa 17. januára 2002 súd pre neprítomnosť otca maloletého (o termíne pojednávania sa nedozvedel) pojednávanie odročil na neurčito. Nariadilo sa vypočutie otca maloletého dožiadaným Okresným súdom Námestovo.

Dňa 4. júna 2002 bol spis doručený Okresnému súdu Námestovo. Dňa   14.   februára   2003   po   viacerých   opakovaných   a   bezvýsledných   pokusoch o predvolanie   otca   maloletého   i prostredníctvom   polície   dožiadaný   súd   spis   vrátil okresnému súdu bez vybavenia dožiadania.

Dňa 28. mája 2003 súd opakovane dožiadal Okresný súd Námestovo, aby vypočul otca maloletého.

Dňa 9. júna 2003 bol spis doručený Okresnému súdu Námestovo. Dňa 18. júna 2003 Okresný súd Námestovo vykonal výsluch otca maloletého. Dňa 25. júna 2003 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 5. novembra 2003 súd nariadil pojednávanie na 22. január 2004. Dňa 20. novembra 2003 bola súdu doručená správa z Okresného úradu v Námestove o pomeroch otca maloletého.

Dňa 12. januára 2004 okresný súd uznesením č. k. 16 P 199/1999-104 rozhodol o pribratí rodičov otca maloletého ako účastníkov konania.

Dňa 22. januára 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   za   účelom   výsluchu   rodičov   otca   maloletého   dožiadaným   Okresným   súdom Námestovo a vzhľadom na oznámenie rodičov maloletého o možnej rodičovskej dohode. Dňa 23. februára 2004 súd vyzval rodičov maloletého, aby súdu oznámili, či došlo k uzavretiu dohody.

Dňa 1. marca 2004 sťažovateľka navrhla súdu schválenie rodičovskej dohody. Dňa 3. marca 2004 súd nariadil pojednávanie na 15. apríl 2004. Dňa   15.   apríla   2004   súd   pojednávanie   pre   procesnú   prekážku   (otec   maloletého neprevzal predvolanie) odročil na 14. jún 2004.

Dňa   14.   mája   2004   súd   požiadal   o doručenie   predvolania   otcovi   maloletého prostredníctvom polície.

Dňa 4. júna 2004 polícia oznámila súdu doručenie predvolania otcovi maloletého. Dňa 14. júna 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd predbežným rozhodnutím zaviazal otca maloletého prispievať na jeho výživu sumou 800 Sk mesačne od 1. júna 2004.

Dňa 24. septembra 2004 súd odoslal písomné vyhotovenie uznesenia o uvedenom predbežnom   rozhodnutí   účastníkom   konania.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť dňom 26. októbra 2004.

Dňa 29. októbra 2004 súd nariadil pojednávanie na 31. január 2005. Dňa   5.   januára   2005   súd   vyžiadal   správy   od   rôznych   úradov   a požiadal   políciu o súčinnosť pri doručovaní predvolania otcovi maloletého.

Pojednávanie dňa 31. januára 2005 bolo odročené na 2. marec 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o zvýšenie výživného pre maloletého vedenom pod sp. zn. 16 P 199/1999, v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o zvýšenie výživného môže v danej konkrétnej veci predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci napr. s vykonaním opakovaného dožiadania vo veci. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   nemôže   pripísať   na   vrub   zložitosti prerokovávanej veci.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že napadnuté rodinnoprávne konanie sa začalo 25. augusta 1999, teda pred viac ako päť a pol rokom.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je návrh na zvýšenie výživného pre maloletého, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov maloletého dieťaťa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Treba   uviesť,   že   okresný   súd   bol   v určitých   obdobiach   v posudzovanej   veci opakovane krátkodobo aj nečinný (konkrétne napr. od 17. januára 2002 do 4. júna 2002 –takmer päť mesiacov, od 25. júna 2003 do 5. novembra 2003 – viac ako štyri mesiace, od 14. júla 2004 do 29. októbra 2004 – viac ako tri mesiace) a jeho postup nevykazoval vždy znaky   plynulého   a efektívneho   konania,   jeho   úkony   nesmerovali   k odstráneniu   právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka vo veci návrhu na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Tieto nedostatky plynulosti konania by však samy osebe neznamenali porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a najmä v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale kvalitu porušenia tohto ústavného práva nadobudli v kontexte celkovej viac ako päť a pol ročnej dĺžky konania. Sama predsedníčka okresného súdu pripustila, že „sťažnosť je možné posudzovať ako opodstatnenú len čo do celkovej dĺžky konania a to s ohľadom na charakter veci“.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny („v rokoch   1997   –   2003   Okresný   súd   Martin   bol   personálne   výrazne poddimenzovaný, čo najmä u sudcov vytvorilo nadmerné pracovné zaťaženie“) spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach opakovane vyslovil (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk „z dôvodu stavu právnej neistoty, v ktorej sa ona a jej mal. dieťa nachádza, s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania o zvýšenie výživného na jej mal. dieťa“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, ale aj na skutočnosť, že „stav právnej neistoty (...) bol   vydaním   predbežného   opatrenia   o dočasnej   úprave   vyživovacej   povinnosti   otca maloletého   dieťaťa,   s právoplatnosťou   od   26. 10.   2004,   v značnej   miere   odstránený“, považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   11   991 Sk z dôvodu   trov   jej   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. E. C., B.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia 20. augusta 2004, podanie sťažnosti 30. augusta 2004 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 25. januára 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha odmena v sume 9340 a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 11 991 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005