znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 226/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. G., bytom H. T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 45/03-65 z 24. apríla 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 9 Co 45/03-65 z 24. apríla 2003   p o r u š i l právo JUDr. J. G. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 45/03-65 z 24. apríla 2003 vo výroku o potvrdení rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 9 C 160/02-44 z 29. novembra 2002 z r u š u j e   a vec v rozsahu zrušenia   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. J. G.   n e v y h o v u j e.

4. JUDr. J. G.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 470 Sk (slovom trinásťtisícštyristosedemdesiat slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť právnej zástupkyni JUDr. E. Ľ., Advokátska   kancelária, B., do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 226/03-11   zo 17.   decembra   2003   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. J. G., bytom H. T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo   veci   porušenia   čl.   46   ods. 1 a čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 9 Co 45/03-65 z 24. apríla 2003 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ v podaní z 26. marca 2004,   ako   aj krajský   súd   vo vyjadrení   z 20.   februára   2004 vyslovili   súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že 25. marca 2002 na základe rozhodnutia policajta Mestskej polície Bratislava II bolo obchodnou spoločnosťou ASTER, s. r. o. (ďalej len „žalobca“),   odtiahnuté sťažovateľovo   osobné   motorové   vozidlo   Seat Toledo   s tvrdením, že stálo   na   mieste,   kde   tvorilo   prekážku   v cestnej   premávke.   Za   toto   odtiahnutie   mal sťažovateľ žalobcovi zaplatiť 1 600 Sk, čo však odmietol. Rozsudkom Okresného súdu v Leviciach (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 160/02-44 z 29. novembra 2002 v spojení s napadnutým rozsudkom bolo žalobe žalobcu vyhovené a sťažovateľ bol zaviazaný uhradiť istinu 1 600 Sk.

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   došlo   k porušeniu   jeho základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak preto, že vôbec nebol splnený zákonný dôvod pre odtiahnutie vozidla sťažovateľa, keďže zostalo sporným, či tvorilo prekážku cestnej premávky, pričom v tomto smere   sťažovateľove   návrhy   na   výsluch   svedkov   neboli   bez   odôvodnenia   akceptované, a jednak aj preto, že podľa správneho výkladu príslušného zákona realizovať odtiahnutie vozidla bol oprávnený iba správca cesty, ktorým je mesto Bratislava, alebo ním založená právnická   osoba, nie teda   žalobca, ktorý   tak koná na zárobkovom   princípe.   Sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevyjadril, prečo odmietol jeho dôkazné návrhy, čím mu znemožnil uplatniť právo vyjadriť sa k meritu veci. Bolo porušené aj sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce tak z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnutý rozsudok a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia   krajského   súdu   z 20.   februára   2004,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené   3.   marca   2004,   vyplýva,   že   podľa   názoru   krajského   súdu   k namietanému porušeniu označených práv nedošlo.

Krajský súd konal a rozhodol na nariadenom pojednávaní v prítomnosti sťažovateľa, pričom jeho rozsudok bol verejne vyhlásený, odôvodnený a prítomným účastníkom bolo dané poučenie o opravnom prostriedku.

Tvrdenie sťažovateľa, že mu bolo krajským súdom znemožnené vyjadriť sa k meritu veci   na   jej   objasnenie   a na   predloženie   dôkazov   relevantných   pre   jej   posúdenie   tým, že krajský   súd   nevypočul   ním   navrhovaných   svedkov,   a že   vo   svojom   rozhodnutí nezdôvodnil   takýto   postup,   je   nesprávne.   Zo   spisu   totiž   vyplýva,   že   sťažovateľ   tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní plne využil svoje procesné práva, akými boli účasť na pojednávaniach, vyjadrenie sa k veci, navrhovanie dôkazov, podanie odvolania. Nedošlo ani k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania alebo nejakého konkrétneho práva   sťažovateľa.   Za   porušenie   práva   sťažovateľa   nemožno   považovať   nevykonanie sťažovateľom   označených   dôkazov.   Z ustanovenia   §   120   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   totiž   vyplýva,   že   súd   rozhodne,   ktoré   z navrhnutých   dôkazov   vykoná,   pričom zásadne   nevykoná   dôkazy   nemajúce   význam   pre   vec   samu   alebo   dôkazy,   ktoré   by potvrdzovali len zhodné   tvrdenia   účastníkov.   Navyše,   k porušeniu   práva   vyjadriť sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže pred všeobecnými súdmi dôjsť   vtedy,   keď   príslušný   súd   dôkazy   vykonáva,   nie   teda   vtedy,   keď   ich   nevykonal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nepochybne vyplýva, ktoré skutkové zistenia považoval krajský súd za preukázané a na základe čoho dospel k právnemu záveru. Taktiež   je   z neho   možné   vyvodiť   i dôvody   procesného   postupu   krajského   súdu,   ktorý nevyhovel návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov.

Z podania sťažovateľa z 26. marca 2004 doručeného ústavnému súdu 2. apríla 2004 v replike   na   vyjadrenie   krajského   súdu   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľa   má   krajský   súd pravdu v tom, že iba on sám môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, ale na druhej strane musí o uplatnených návrhoch účastníka konania na vykonanie konkrétneho dôkazu   rozhodnúť   a   –   pokiaľ   im   nevyhovie   –   vo   svojom   rozhodnutí   uviesť,   z akých dôvodov   navrhnuté   dôkazy   nevykonal   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku). Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Neobstojí   ani   tvrdenie   krajského   súdu,   podľa   ktorého k porušeniu práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom môže dôjsť len vtedy, keď   sa   dôkazy   vykonávajú,   a   nie   vtedy,   keď   sa   nevykonávajú.   Ústavnej   praxi   totiž zodpovedá názor, že ak z vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť skutkový stav, potom je nutné z hľadiska princípov spravodlivého súdneho konania dokazovanie doplniť.Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že pokiaľ ústavný súd odmietol tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 20 ústavy, stalo sa tak iba preto, že sťažnosť nebola v tejto časti dostatočne zdôvodnená, resp. objasnená. Preto žiada, aby sa ústavný súd znova zaoberal touto časťou sťažnosti.

Ústavný   súd   prípisom   zo   6.   apríla   2004   umožnil   žalobcovi,   aby   sa   tiež   vyjadril v konaní.   Za   tým   účelom   žalobcovi   doručil   sťažnosť   z 10.   októbra   2003,   uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 226/03-11 zo 17. decembra 2003, vyjadrenie krajského súdu z 20.   februára   2004   a stanovisko   sťažovateľa   z 26.   marca   2004.   Žalobca   túto   možnosť nevyužil.

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   160/02,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil, vyplývajú nasledovné skutočnosti.

Žalobou   z 2.   mája   2002   požadoval   žalobca   zaviazať   sťažovateľa   platobným rozkazom   zaplatiť   1   600   Sk   s úrokmi   z omeškania.   Platobný   rozkaz   bol   vydaný   pod sp. zn. 1 Ro 556/02 10. mája 2002, pričom sťažovateľ 28. mája 2002 podal voči nemu odpor.

Na pojednávaní 16. októbra 2002 bol sťažovateľ osobne prítomný a v rámci svojej účastníckej výpovede namietal, že žalobca nebol oprávnený siahať na jeho osobný majetok, keďže v skutočnosti predpisy neporušil, nestál v križovatke, pretože tam bola jednosmerná cesta. Na túto skutočnosť má aj svedkov. Bola mu vyrubená aj pokuta 1 000 Sk, proti ktorej sa odvolal, pričom dosiaľ žiadnu odpoveď nedostal. Keďže žiaden predpis neporušil, nie je ochotný zaplatiť pokutu za priestupok, ale ani náklady spojené s odtiahnutím.

Na pojednávaní 29. novembra 2002 bol sťažovateľ znova osobne prítomný a vyjadril sa   k predloženému   protokolu   o priestupku.   Uviedol,   že   do   tohto   protokolu   napísal vlastnoručne   svoje   stanovisko   k veci.   Proti   uloženiu   pokuty   za   priestupok   už   žiadnu sťažnosť nepodal. Mená svedkov, ktorí videli, že nikomu v ceste neprekážal, uviedol rovno do protokolu o priestupku. Po poučení súdu sťažovateľ uviedol, že žiada vypočuť svedkov uvedených   v protokole,   ktorí   dosvedčia,   že   zaparkované   vozidlo   sťažovateľa   cestnej premávke neprekážalo. Okresný súd uznesením návrh sťažovateľa na vypočutie svedkov zamietol a vzápätí vyniesol rozsudok, ktorým žalobe vyhovel.

Z protokolu o odstránení vozidla podľa ustanovenia § 40 ods. 1 a ods. 4 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   315/1996   Z.   z.“) sp. zn. Č. p.:   MsP-19/514   BA-II-2002   z 21. marca   2002   vyplýva,   že   uvedeného   dňa o 13,50 h bol zistený priestupok, keďže vozidlo Seat Toledo modrej farby tvorilo prekážku v cestnej   premávke   a bránilo   vo   výhľade   do   križovatky,   a preto   muselo   byť   o 14,05 h odtiahnuté. Došlo tým k porušeniu § 24 cit. zákona. Z vyjadrenia priestupcu po poučení k priestupku   vyplýva:   „stál   som   v blízkosti   Transpetrolu,   neprekážal   som   vozidlám prechádzajúcim po komunikácii, čo mám aj svedkov Ing. Š. B., D. B., F. B.“ Protokol je podpísaný sťažovateľom a v záverečnej rubrike „Spôsob riešenia priestupku“ je uvedené „1 000/Š“.

Z rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   9   C   160/02-44   z 29.   novembra   2002   vyplýva, že sťažovateľ   bol   zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   1   600   Sk   s úrokmi   z omeškania,   ako   aj náhradu trov konania.

Z odôvodnenia   rozsudku   vyplýva,   že   okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní hodnotil žalobu ako odôvodnenú v celom rozsahu. Považoval za preukázané, že sťažovateľ sa dopustil priestupku v dopravnej premávke tým, že svoje vozidlo odstavil na križovatke dvoch   ciest   tak,   že   vozidlo   bránilo   vo   vyhliadke   do   križovatky   a   okrem   toho   stálo v križovatke, a tým prekážalo v používaní cestnej komunikácie. Okolnosť, či sa sťažovateľ skutočne   dopustil   alebo   nedopustil   priestupku   v cestnej   premávke,   bola   preukázaná rozhodnutím mestského policajta, ktorý kvalifikoval konanie sťažovateľa ako priestupok v cestnej   doprave.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažovateľ   nepodal   opravný   prostriedok, a preto   toto   rozhodnutie   o priestupku   treba   považovať   za   právoplatné   a vykonateľné. Za priestupok bola sťažovateľovi uložená bloková pokuta 1 000 Sk. Súd nie je v konaní oprávnený skúmať, či dôvodne alebo nedôvodne bolo konanie sťažovateľa kvalifikované ako priestupok v cestnej premávke, lebo priestupkové konanie je samostatným konaním, ktoré viedol na to príslušný a oprávnený orgán.

Neobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej žalobca nebol oprávnený odťah uskutočniť jednak preto, že hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava nemôže túto svoju právomoc preniesť na súkromné právnické osoby, a jednak preto, že odtiahnutím vozidla malo dôjsť k porušeniu ústavného práva sťažovateľa vlastniť majetok. Zákon totiž umožňuje   správcovi   cesty   odstrániť   prekážku   cestnej   premávky,   pokiaľ   ju   neodstráni bezodkladne   ten,   kto   ju   spôsobil.   V danom   prípade   spôsobil   prekážku   sťažovateľ nesprávnym odstavením svojho vozidla, a preto správca cesty bol oprávnený vozidlo ako prekážku na ceste odstrániť. Nie je vecou sťažovateľa, či zmluva medzi mestom a žalobcom bola platne uzavretá. Zatiaľ túto zmluvu treba považovať za platnú a žalobca postupoval na jej základe.

Z odvolania   sťažovateľa   z 27.   januára   2003   vyplýva,   že   požadoval   zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľa platný právny poriadok kategoricky vylučuje možnosť zadržať vec svojpomocne tak, ako to urobil žalobca. Zádržné právo slúži totiž na zaistenie už splatnej pohľadávky, nie však prípadnej pokuty ako trestu podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „priestupkový zákon“) (čl. 20 ústavy). Pochybný a nepreverený je záver súdu o tom, že sťažovateľ po dobu cca 15 minút spôsobil prekážku cestnej premávky a že preto odôvodnene   došlo   k odtiahnutiu   jeho   auta.   Okresný   súd   vychádzal   totiž   len   z tvrdenia žalobcu,   hoci   sťažovateľ ponúkol   okresnému súdu   výsluch   svedkov   – spolucestujúcich, ktorí   mali   potvrdiť,   že   auto   sťažovateľa   žiadnu   prekážku   v cestnej   premávke   netvorilo a bolo   zaparkované   tam,   kde   bol   zaparkovaný   celý   rad   iných   vozidiel.   Aj z fotodokumentácie   musí   vyplývať,   že   ulica   zostala   prejazdnou   bez   akýchkoľvek obmedzení. Auto nebránilo ani vo výhľade do križovatky, keďže obe cesty, o ktoré ide, sú jednosmerné.   Za   absolútne   nesprávny   považuje   sťažovateľ   záver   o právoplatnosti rozhodnutia o uložení blokovej pokuty, pretože na jej uloženie neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 84 ods. 1 a 4 priestupkového zákona.

Na odvolacom pojednávaní krajského súdu 24. apríla 2003 bol sťažovateľ osobne prítomný. Prehlásil, že na podanom písomnom odvolaní trvá a nemá ho čím doplniť. Pokiaľ ide   o uloženú pokutu, tú dosiaľ nezaplatil, lebo odvtedy   nič od nikoho nedostal. Svoje výhrady uviedol priamo na mieste policajtovi do protokolu.

Z napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu č. k. 9 C 160/02-44   z 29.   novembra   2002   vo   veci   samej   potvrdil,   pričom   vo   výroku o náhrade trov konania ho zrušil a vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Z odôvodnenia   vyplýva,   že   medzi   účastníkmi   konania   nebolo   sporné,   že   osobné motorové vozidlo   Seat Toledo   bolo 25.   marca 2002 odtiahnuté v Bratislave na základe rozhodnutia policajta mestskej polície. Podľa protokolu o odstránení vozidla podľa § 40 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 315/1996 dôvodom odťahu bolo státie v križovatke (§ 24 cit. zákona)   a prekážka   v cestnej   premávke   –   bránenie   vo   výhľade   do križovatky   (§ 24   cit. zákona). Sťažovateľovi bola uložená bloková pokuta 1 000 Sk formou „blok nezaplatený na mieste“, ktorú dosiaľ neuhradil. Žiadna sťažnosť na odtiahnutie motorového vozidla podaná nebola. Sťažovateľ vozidlo prevzal toho istého dňa o 15,24 h. V protokole, ktorý sťažovateľ podpísal pri prevzatí vozidla, je uvedená aj pohľadávka žalobcu za odtiahnutie vozidla vo výške 1 600 Sk s tým, že je splatná 26. marca 2002.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny skutkový záver, pričom jeho rozhodnutie je vecne správne a zákonu zodpovedajúce.

Kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju neodkladne odstrániť a ak tak neurobí, odstráni ju na jeho náklady správca cesty, ktorým je v danom prípade hlavné mesto Slovenskej   republiky   Bratislava.   K odstráneniu   vozidla   dochádza   na   náklady prevádzkovateľa, pokiaľ je ponechané na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané a vozidlo   tvorí   prekážku   cestnej   premávky.   O odstránení   vozidla   môže   rozhodnúť aj policajt. V danom prípade o odtiahnutí vozidla rozhodol policajt pre porušenie zákazu státia   v križovatke   a bránenie   výhľadu   do   nej,   pričom   žalobca   na   základe   zmluvy so správcom   cesty   realizoval   odtiahnutie   vozidla,   za   čo   si   uplatnil   náklady   vo   výške 1 600 Sk.

Podľa   názoru   krajského   súdu   sťažovateľovo   právo   na   ochranu   vlastníctva   podľa čl. 20   ústavy   znamená   zároveň   aj   povinnosť   dodržiavať   zákony   (čl.   2   ods.   2   ústavy). Sťažovateľ   bol   preto   povinný   dodržiavať ustanovenia   zákona   č.   315/1996.   Žalobca   len realizoval zákonné rozhodnutie o odťahu vozidla tvoriaceho prekážku v cestnej premávke na uvedenom mieste a v uvedenom čase, a to na základe riadnej zmluvy so správcom cesty. Preto žalobcovi vzniklo právo na náhradu nákladov za odstránenie vozidla.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, (...) aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (...).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených s siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 50 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

Princíp rovnosti zbraní neznamená, že súd je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje   predovšetkým   vnútroštátne   právo.   Takisto   význam   dôkazov   a potrebnosť   ich vykonania   je   otázka,   ktorú   posudzujú   predovšetkým   vnútroštátne   orgány (Engel c. Holandsko rozhodnutie z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91).

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija   c.   Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c.   Grécko   z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30).

Treba   predovšetkým   konštatovať,   že   okresný   súd   dospel   ku   skutkovému   záveru o tom, že sťažovateľ odstavil svoje vozidlo na križovatke a že vozidlo bránilo vyhliadke do križovatky, a tým prekážalo v používaní cestnej komunikácie, nie na základe osobitného dokazovania,   ktoré   by   bol   sám   vykonal,   ale   na   základe   rozhodnutia   policajta,   ktorý kvalifikoval   konanie   sťažovateľa   ako   priestupok   v cestnej   doprave.   Keďže   sťažovateľ nepodal   proti   rozhodnutiu   opravný   prostriedok,   považoval   okresný   súd   rozhodnutie o priestupku za právoplatné a vykonateľné. Zároveň okresný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého nie je oprávnený preskúmavať, či dôvodne alebo nedôvodne bolo konanie sťažovateľa kvalifikované ako priestupok v cestnej premávke, lebo priestupkové konanie je samostatným konaním a viedol ho príslušný a oprávnený orgán.

Krajský súd dospel k záveru, že okresný súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny skutkový záver, pričom jeho rozhodnutie považoval za vecne správne   a zákonu   zodpovedajúce.   I krajský   súd   bol   toho   názoru,   že   vzhľadom na rozhodnutie   policajta   dôvodom   odtiahnutia   vozidla   bola   skutočnosť,   že   auto   bolo odstavené   na križovatke,   bránilo   výhľadu   do   križovatky   a bolo   prekážkou   v cestnej premávke. Sťažovateľovi bola uložená bloková pokuta 1 000 Sk, ktorú dosiaľ neuhradil, pričom nepodal žiadnu sťažnosť na odtiahnutie motorového vozidla. Teda ani krajský súd neopieral zhodné závery o skutkovom stave o osobitné dokazovanie vykonané okresným súdom,   prípadne   krajským   súdom,   ale   o rozhodnutie   policajta   o odtiahnutí   vozidla a o spáchaní priestupku. Tým je zároveň aj dostatočne vysvetlené, resp. odôvodnené, prečo všeobecné   súdy   nepovažovali   za   potrebné   vykonať   výsluch   svedkov   navrhnutých sťažovateľom.   Súčasne   to   znamená,   že   neobstojí   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého všeobecné   súdy   neodôvodnili,   prečo   nepovažovali   za   potrebné   vypočuť   svedkov navrhnutých sťažovateľom.

Podľa názoru ústavného súdu treba uvedené závery krajského súdu považovať za arbitrárne v dvoch súvislostiach.

Ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   v podanom odvolaní výslovne namietol právny záver okresného súdu o tom, že rozhodnutie o uložení blokovej   pokuty   nadobudlo   právoplatnosť   a je   v súlade   so   zákonom.   Poukázal   pritom na ustanovenie   §   84   ods.   1   a 4   priestupkového   zákona   s tým,   že   vôbec   neboli   splnené zákonné podmienky na uloženie blokovej pokuty.

Z ustanovenia   §   84   ods.   1   a 2   priestupkového   zákona   vyplýva,   že   za   priestupok možno   uložiť   pokutu   v blokovom   konaní,   ak   je   priestupok   spoľahlivo   zistený,   nestačí dohováranie   a obvinený   z priestupku   je   ochotný   pokutu   zaplatiť.   Proti   uloženiu   pokuty v blokovom konaní sa nemožno odvolať.

Z dôkazov,   ktoré   sa   nachádzajú   v spise   okresného   súdu,   vyplýva,   že   sťažovateľ od prvej chvíle tvrdil, že zákon neporušil, a na dôkaz toho uviedol mená svedkov, ktorí to môžu potvrdiť. Za tohto stavu je len málo pravdepodobné, že by bol sťažovateľ prejavil ochotu pokutu zaplatiť, ako to má na mysli § 84 ods. 1 priestupkového zákona.

Pokiaľ   za   takejto   situácie   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   prakticky   vôbec neodpovedal na odvolaciu námietku sťažovateľa spochybňujúcu zákonnosť priestupkového blokového   konania,   treba   absenciu   argumentácie   v tomto   smere   považovať   za   prejav arbitrárnosti. Ak má byť spáchanie priestupku preukázané iba právoplatným rozhodnutím iného orgánu v priestupkovom konaní, nie teda osobitným dokazovaním, ktoré by vykonal priamo súd, treba námietku sťažovateľa považovať za zásadnú, lebo v konečnom dôsledku môže mať vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku treba v tomto konkrétnom prípade považovať tak za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj z ďalšieho pohľadu sú závery krajského súdu arbitrárne.

Podľa   §   135   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná § 109 ods. 1 písm. b). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré   sa   týkajú   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Ďalej   je   súd   viazaný   rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný   podľa   osobitných   predpisov,   a kto   ich   spáchal,   ako   aj   rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Vzhľadom na citované ustanovenie je nepochybne v priamom rozpore so zákonom právny záver okresného súdu, podľa ktorého sa nepovažoval za oprávneného preskúmať, či sa   sťažovateľ   dopustil   priestupku   v cestnej   premávke,   pričom   krajský   súd   sa   s týmto právnym   záverom   okresného   súdu   stotožnil.   Zároveň   je   zrejmé,   že   bolo   povinnosťou všeobecných súdov vykonať všetko potrebné dokazovanie za účelom dôsledného zistenia, či sťažovateľ odstavil svoje auto na križovatke, či auto bránilo vo výhľade a či bolo prekážkou na   ceste.   Uvedená   povinnosť   všeobecných   súdov   samozrejme   neznamená   bez   ďalšieho povinnosť   vypočuť   svedkov   navrhovaných   sťažovateľom.   Je   vecou   všeobecných   súdov posúdiť, či dôkazy už sa nachádzajúce v spise (napr. grafický náčrt a fotodokumentácia) postačujú na spoľahlivé ustálenie skutkového stavu alebo či je potrebné vykonať za týmto účelom aj ďalšie dokazovanie (napr. výsluchom svedkov, príp. ohliadkou na tvári miesta atď.).

Nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku treba považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nie však za porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru neupravuje, aké okolnosti sa majú, resp. sa nemajú dokazovať, lebo to je predmetom úpravy vnútroštátneho práva.  

Z vyššie   uvedených   záverov   ústavného   súdu   sa   dá   ďalej   vyvodiť,   že   doterajšie konanie a rozhodovanie všeobecných súdov bolo jednostranné, pretože súdy brali do úvahy iba dôkazy produkované žalobcom. Naopak, súdy sa vôbec nezaoberali ďalšími dôkazmi, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie skutkového stavu z hľadiska tvrdení sťažovateľa. Ani z tohto pohľadu nemožno považovať doterajšie konanie za spravodlivé, a to tak v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že odtiahnutie vozidla boli oprávnení realizovať iba správca cesty alebo ním založená právnická osoba, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú   judikatúru   citovanú   už vyššie,   z ktorej   vyplýva, že   výklad zákona prislúcha všeobecným súdom, nie teda ústavnému súdu. Pokiaľ preto podľa názoru krajského súdu bol   žalobca   oprávnený   na   základe   zmluvného   vzťahu   odtiahnutie   vozidla   sťažovateľa realizovať, ústavný súd nepovažuje tento výklad za arbitrárny a nemá dôvod doň zasahovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 9 Co 45/03-65 z 24. apríla 2003 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   sťažovateľa   na   to,   aby   sa   mohol vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   porušené nebolo.   Sťažovateľ   sa   osobne   zúčastnil   všetkých   pojednávaní   na   okresnom   súde   i na krajskom súde a zo zápisníc je zrejmé, že sa vyjadroval k podstatným otázkam, pričom navrhol aj doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Rovnako nijaké obmedzenia nezistil ústavný   súd   ani   pri   predkladaní   písomných   stanovísk   sťažovateľa   v konaní.   Napokon sťažovateľ ani nenamietal takéto skutočnosti, lebo porušenie svojho základného práva videl v tom,   že   všeobecné   súdy   nevypočuli   ním   navrhnutých   svedkov.   Medzi   uvedeným postupom   všeobecných   súdov   a namietaným   porušením   základného   práva   ústavný   súd nevidí príčinnú súvislosť.

Vzhľadom na uvedené nebolo možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 3 výroku).

Taktiež   nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa,   aby   ústavný   súd   uložil krajskému   súdu   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Sk (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Ujma na základných právach, ktorá sťažovateľovi vznikla, je podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovaná tým, že ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Pokiaľ sťažovateľ požadoval, aby sa ústavný súd opätovne zaoberal porušením čl. 20 ústavy,   treba   uviesť,   že   o tejto   otázke   ústavný   súd   už   právoplatne   rozhodol   uznesením č. k. I. ÚS 226/03-11 zo 17. decembra 2003, a preto nie je možné o tom znova rozhodovať. Ústavný súd je viazaný predmetom konania tak, ako bol vymedzený vo výroku citovaného uznesenia (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa pozostávajú z troch úkonov právnych služieb zo   strany   advokátky,   a to   z   prevzatia   a prípravy   zastupovania,   zo   spísania   sťažnosti a zo spísania stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. Za prvé dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume po 4 270 Sk a za tretí úkon vykonaný v roku   2004 v sume 4 540 Sk. Režijný paušál k dvom úkonom z roku 2003 je 128 Sk a k poslednému úkonu v roku   2004   je   136   Sk.   Preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   (po zaokrúhlení) celkom sumu 13 470 Sk (bod 4 výroku).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004