znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 225/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Advokátska kancelária, Národnéhooslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľačl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislaveč. k. 3 Co 235/2013-93 z 22. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 235/2013-93 z 22. augusta 2013 (ďalej len „rozsudokz 22. augusta 2013“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len„okresný súd“) rozsudkom č. k. 14 C 55/2010-63 zo 6. novembra 2012 (ďalej len „rozsudokzo 6. novembra 2012“) zamietol návrh sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohateniavo výške   92,94   €   predstavujúcej   náklady   uhradené   za   odťah   jeho   motorového   vozidlasmerujúci proti Dopravnému podniku Bratislava, a. s., ako správcovi komunikácie.

Krajský   súd   rozsudkom   z   22.   augusta   2013   na   základe   odvolania   podaného28. januára 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. novembra 2012. Najvyšší súdSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp. zn.   8   Cdo   201/2014z 10. decembra   2012   sťažovateľom   podané   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súduz 22. augusta 2012 odmietol.

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu zo 6. novembra 2012 podal 28. januára2013 odvolanie, v odôvodnení ktorého

«1. Sťažovateľ poukazoval na ústavný aspekt odťahovania vozidiel, ktoré netvoria prekážku cestnej premávky. Odťah vozidla je dočasným obmedzením vlastníckeho práva. Ako taký môže byť vykonaný iba vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a len za účelom dosiahnutia ustanoveného cieľa. Vykladať zákony ústavne konformným spôsobom pritom výslovne ukladá aj čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

2. Ustanovenie § 40 ods. 1, 4 a 5 zák. č. 315/1996 Z. z. priznáva nárok na náhradu nákladov odstránenia vozidla správcovi komunikácie. V danom prípade však Dopravnému podniku   Bratislava,   akciová   spoločnosť   (ďalej   len   „DP“)   nárok   na   žiadnu   náhradu nevznikol,   keďže   DP   nie   je   správcom   komunikácie.   Úhrada   sumy   92,94   €   vykonaná sťažovateľom teda predstavuje plnenie bez právneho dôvodu.

3.   Prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   mylnej   domnienke,   že   DP   je oprávnený vykonať   odťah, lebo je právnickou osobou založenou obcou a svoj predmet činnosti rozšíril o odťahovaciu službu a prevádzkovanie parkoviska. Sťažovateľ namietal, že neexistuje právna norma, ktorá by správcovi komunikácie dovoľovala preniesť právomoc na vykonávanie odťahu na iný subjekt.

4. Príslušník Mestskej polície nebol oprávnený nariadiť odťah podľa ust. § 40 ods. 5 zákona č. 315/1996 Z. z., nakoľko citované ustanovenie takéto oprávnenie priznáva iba policajtovi, ktorým sa na účely zák. č. 315/1996 Z. z. v zmysle ust. § 2 písm. o) rozumie výlučne príslušník Policajného zboru, nie príslušník mestskej, či obecnej polície. Takéto oprávnenie nevyplýva príslušníkom obecnej (mestskej) polície ani zo zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii. Podľa ust. § 3 zák. č. 564/1991 Zb. obecná (mestská) polícia nie je oprávnená pôsobiť na úseku správy komunikácií. S absenciou pôsobnosti je v súlade aj absencia   právomocí,   keďže   žiadne   ustanovenie   zák.   č.   564/1991   Zb.   neoprávňuje príslušníka   obecnej   (mestskej)   polície   rozhodovať   o   odstránení   vozidla,   či   na   takéto odstránenie vydávať pokyn.

5. Sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že správca komunikácie môže požadovať iba náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a priamo vynaložené na odstránenie vozidla v konkrétnom   prípade.   Stanovenie   výšky   nákladov   nemôže   vychádzať   zo   znaleckého posudku,   ktorý sa nezaoberal   výškou nákladov konkrétneho   odťahu vozidla sťažovateľa a ktorý   je   navyše   vyhotovený   nesprávnou   metodikou   a   do   kalkulovaných   nákladov   sú zahrnuté aj nesúvisiace výdavky.».

Krajský   súd   podľa   sťažovateľa   ani   v   najmenšom   na   jeho   námietky   predloženév odvolaní nereagoval napriek tomu, že obsahovali argumentáciu smerujúcu k podstate veci,čím došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 22. augusta2013 vyjadril iba k ním predloženej druhej námietke, avšak § 40 ods. 1, 4 a 5 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   315/1996   Z.   z.   o   premávke   na   pozemnýchkomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“) a § 3dods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v zneníneskorších   predpisov   vyložil   v   rozpore   s   účelom   a   zmyslom   týchto   právnych   noriem,pretože uviedol, že odporca bol oprávnený vykonať odťah osobného motorového vozidlaz toho dôvodu, že ako podnikateľ má v predmete svojej podnikateľskej činnosti aj odťahovúslužbu, a na zostávajúce námietky sťažovateľa nereagoval.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej odťahovanie vozidiel, ktoré netvoria prekážkucestnej   premávky,   nemá   ústavnoprávny   základ,   sa   krajský   súd   vôbec   nevyjadril,   hociuvedené konanie možno považovať podľa sťažovateľa za obmedzenie vlastníckeho právagarantovaného čl. 20 ústavy, ktoré je možné uložiť podľa čl. 13 ods. 4 ústavy len v mierepotrebnej na dosiahnutie ustanoveného cieľu a zároveň sa musí dbať na podstatu a zmyseltohto práva.

Krajský   súd   sa   k   druhej   námietke   predloženej   sťažovateľom   obmedzilna odôvodnenie, podľa ktorého „V konaní nebolo preukázané, že by išlo o plnenie bez právneho   dôvodu   –   právny   dôvod   bolo   rozhodnutie   o   priestupku   a   zaplatenie   pokuty v blokovom konaní a ani nebolo preukázané, že by tento právny dôvod zanikol.“. Tentozáver krajského súdu je v rozpore s § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z., z ktoréhovyplýva, že právnym dôvodom na náhradu nákladov správcovi cesty je oprávnený výkonodťahu vozidla oprávnenou osobou – správcom cesty.

Podľa sťažovateľa sú záruky práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.ústavy zabezpečené len v rámci konania o priestupku, a preto pokiaľ by sa rešpektovaluvedený   stav,   tak   odťah   osobného   motorového   vozidla   by   bol   trestom   uloženým   bezakýchkoľvek procesných záruk. Z uvedeného následne vyplýva, že pri takejto aplikáciidotknutých právnych predpisov by mohlo dôjsť k situácii, v ktorej by vodič osobnéhomotorového vozidla musel zaplatiť náklady za odťah vozidla napriek skutočnosti, že bols ohľadom   na   špecifické   okolnosti   porušenia   dopravných   predpisov   spod   obvineniazo spáchania priestupku oslobodený. Zároveň je aplikácia dotknutých právnych predpisovrozporná aj s ohľadom na možný nesúlad medzi vodičom ako páchateľom dopravnéhopriestupku   a   prevádzkovateľom   vozidla   ako   subjektom   povinným   uhradiť   nákladyna odstránenie vozidla.

V   danom   prípade   bol   podľa   sťažovateľa   odťah   osobného   motorového   vozidlavykonaný osobou, ktorá na takéto konanie nemala oprávnenie, a preto jej nemohol vzniknúťani   nárok   na   náhradu   nákladov   uskutočneného   odťahu.   Sťažovateľom   uplatnený   nárokna vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z   titulu   neoprávnene   vybratého   poplatkuza nezákonný odťah osobného motorového vozidla nie je viazaný na skutočnosť, či došloalebo nedošlo k spáchaniu dopravného priestupku. V danom prípade odporcovi nemoholvzniknúť   nárok   na   úhradu   nákladov   za   odťah   osobného   motorového   vozidla,   pretožeho nemožno považovať za správcu cesty podľa § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej aj keď odporca má v rámci svojho predmetupodnikania v Obchodnom registri Slovenskej republiky zapísanú aj odťahovú službu, nie jesprávcom cesty ani nebol založený pre účely správy miestnych komunikácií, treba uviesť, žesprávu predmetných komunikácií vykonáva hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava(ďalej len „mesto“), ktoré je ako správca komunikácie pri výkone svojej právomoci viazanéčl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého orgány verejnej moci môžu konať iba to, čo im zákondovoľuje.   Podľa   sťažovateľa   neexistuje   právna   norma,   ktorá   by   mestu   ako   správcovikomunikácie umožňovala preniesť výkon jeho právomoci na odťah osobných motorovýchvozidiel na iný subjekt.

Krajský   súd   svoj   záver   vo   vzťahu   k   štvrtej   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorejpríslušník mestskej polície nie je oprávnený nariadiť odťah osobného motorového vozidla,v rozsudku   krajského   súdu   z   22.   augusta   2013   založil   na   domnienke,   podľa   ktorej«odstránenie vozidla ako úradný akt je odlišné od „samotného technického výkonu“, ktorý je vykonávaný na základe rozhodnutia Mestského policajta. Zák. č. 315/1996 Z. z. však v ust. § 40 ods. 5 priznáva právomoc „rozhodnúť“ o odstránení iba príslušníkovi PZ».

Znenie   §   40   ods.   4   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   zveruje   správcovi   komunikácieprávomoc   odstrániť   vozidlo,   t.   j.   nerozlišuje   fázu   rozhodovaciu   a   fázu   vykonávaciu,ale zachováva jej jednotu, a preto prenesením právomoci samotného technického výkonuodťahu vozidla dôjde aj k preneseniu celej spomínanej právomoci zverenej mestu.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:«Názor o dualite výkonu právomoci a jej technickej realizácie by pritom viedol k ústavne   neprípustným   dôsledkom   a   priamo   by   odporoval   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR. Zasahovať do práv fyzických a právnických osôb by totiž mohli súkromné subjekty, ktoré zákon na takéto zásahy nesplnomocnil, ani ich činnosť nijako neupravuje a štátna moc fakticky na ne nemá dosah. Keby sme záver súdu aplikovali na iné situácie, dospeli by sme k záveru, že napríklad príslušník PZ by svoje oprávnenie podľa ust. § 19 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore zaistiť fyzickú osobu mohol realizovať tak, že by pred zaisťovanou osobou vyhlásil „zaisťujem vás“ a následne by „technický výkon“ zaistenia realizovala súkromná   bezpečnostná   služba   na   základe   „zmluvy   o   výkone   zaisťovacej   služby“ uzatvorenej   s   príslušným   krajským   riaditeľstvom   PZ.   Rovnako   oprávnenie   podľa   §   23 zákona č. 171/1993 Zb. na zastavovanie a prehliadku dopravného prostriedku by príslušník PZ vykonal tak, že by stojac pri ceste vyhlásil „zastavujem vás“, avšak následný „technický výkon“   zastavenia,   t.   j.   zdvihnutie   zastavovacieho   terčíku,   by   už   vykonala   súkromná bezpečnostná   služba.   V   prípade   odstránenia   vozidla   sťažovateľa   teda   zrejme   príslušník Mestskej   polície   na   mieste   vyhlásil   „odstraňujem   vozidlo“   a   následne   DP   vozidlo „technicky odstránil“. Takýto postup však znamená, že vozidlo odstránil DP a príslušník Mestskej polície sa iba zdržiaval na mieste, prípadne zdokumentoval priestupok, čo však už nie je súčasťou odstránenia.»

V súvislosti so svojou piatou námietkou týkajúcou sa nemožnosti určenia paušálnejsumy   ako   úhrady   za   výkon   núteného   odťahu   vozidla   sťažovateľ   poukázal   na   záveryrozhodnutí   najvyššieho   súdu   sp. zn.   6   M   Cdo   22/2010   z   20.   decembra   2011a sp. zn. 3 Cdo 70/03   z   1.   januára   2006,   v   ktorých   tento   súd   uviedol: «Dovolací   súd poukazuje na to, že § 40 zákona o premávke na pozemných komunikáciách v každom prípade   (t.   j.   v   odsekoch   1,   4   a   5)   predpokladá   odtiahnutie   vozidla   na   náklady   jeho prevádzkovateľa,   pretože   výška   týchto   nákladov   je   individuálna   v   každom   jednotlivom prípade odtiahnutia toho – ktorého vozidla (závisí od vzdialenosti z miesta, z ktorého sa odtiahnutie uskutočňuje, do miesta, kam sa vozidlo odťahuje a tiež dopravných technológií a prostriedkov, ktoré sú použité na odtiahnutie), nemožno v žiadnom prípade aplikovať paušálne určenie „sadzieb ceny za výkon núteného odťahu vozidla“, ale je potrebné zisťovať individuálne náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a v konkrétnom prípade priamo vynaložené na odstránenie vozidla (viď rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/01).»

Sťažovateľ poukázal na účel a zmysel § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z., a tonahradiť správcovi cesty náklady, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho zásahu pri odstraňovaníprekážky v cestnej premávke, a nie zachovanie „rentability podnikania právnickej osoby, ktorá mimo svoju hlavnú činnosť (hromadná doprava osôb) prevádzkuje aj odťahovú službu. Najmä ak si do výpočtu svojich paušálnych nákladov zahŕňa aj zjavne nesúvisiace položky a výsledná suma je vyššia ako požadujú odťahové služby fungujúce otvorene na komerčnej báze ak by si ich DP na odťah objednal.“.

Sťažovateľ   v   predmetnom   konaní   poukazoval   na   skutočnosť,   že   reálne   nákladyna odťah   jeho   vozidla   môže   preukázať   iba   odporca,   pričom   rozdiel   v   takto   zistenýchnákladoch a sumou ním zaplatenou v sume 92,94 € predstavuje bezdôvodné obohatenie,a to aj v prípade, ak by bol odťah vozidla zákonný. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejtoveci však podľa sťažovateľa vôbec neprejavili snahu o zistenie reálnych nákladov odťahuvozidla a na jeho námietku nijako nereagovali.

Krajský   súd   sa   tiež   svojím   rozhodnutím   odchýlil   od   konštantnej   judikatúrynajvyššieho súdu, t. j. konal v rozpore s princípom právnej istoty sťažovateľa, ktorý svojužalobu   podal   na   základe   poznania   konštantnej   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdua v očakávaní, že aj v jeho prípade budú právne normy aplikované v súlade s konštantnoujudikatúrou.

Sťažovateľ v závere sťažnosti uviedol, že právne posúdenie veci krajským súdomodporuje   účelu   a   zmyslu   aplikovanej   právnej   normy   a   nesie   zjavné   znaky   svojvôlea arbitrárnosti. Nedostatočné a v časti chýbajúce odôvodnenie rozsudku krajského súduz 22. augusta 2013 spôsobuje vážny zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Rovnakosvojvoľný   odklon   od   konštantnej   judikatúry   predstavuje   zásah   do   práva   sťažovateľana súdnu ochranu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydalnález, v ktorom vysloví:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22. 08. 2013, č. k. 3Co/235/2013-93 porušil základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 08. 2013, č. k. 3Co/235/2013-93 sa zrušuje.

3. Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania

na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   malo   dôjsťk porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je arbitrárny a neodôvodnený,pričom   predovšetkým   tvrdí,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   nedostatočne,resp. vôbec nevysporiadal s námietkami uvedenými v jeho odvolaní, a to konkrétne, že:

1. odťahovanie   vozidiel,   ktoré   netvoria   prekážku   cestnej   premávky,   má   ústavnýaspekt (ďalej len „prvá námietka“),

2. nárok na náhradu nákladov odstránenia vozidla správcovi cestu nevznikol, lebodopravný podnik nie je správca cesty (ďalej len „druhá námietka“),

3. dopravný podnik je oprávnený vykonať odťah (ďalej len „tretia námietka“),

4. nemožnosť   prenesenia „samotného   technického   výkonu“ na   odťah   vozidlasprávcom komunikácie na inú právnickú osobu (ďalej len „štvrtá námietka“),

5. správca   komunikácie   môže   požadovať   iba   skutočné,   preukázateľné   a   priamovynaložené náklady (ďalej len „piata námietka“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Krajský súd v napadnutom rozsudku k prvej, druhej a piatej námietke sťažovateľauviedol:

«Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O.   s.   p.)   preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka... Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka...

Ustanovenie   odseku   2   vymedzuje   pojem   bezdôvodné   obohatenie.   Zákon   v   tomto ustanovení uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia a to:

1. Majetkový prospech bol získaný plnením bez právneho dôvodu....

2. Majetkový prospech bol získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla z neplatnej zmluvy....

3. Majetkový   prospech   bol   získaný   plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   tu   síce spočiatku existoval, ale potom dodatočne odpadol.

4. Majetkový prospech bol získaný z nestatočných zdrojov.... Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať.

Zo   žalobného   návrhu   (zo   dňa   31.   3.   2010)   bolo   preukázané,   že   navrhovateľ   sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že odporca vykonal odťah motorového vozidla, ktorého je navrhovateľ držiteľom, za ktorý odťah navrhovateľ dňa 11. 9. 2008 zaplatil odporcovi sumu 92,94 Eur. Namietal, že vozidlo netvorilo prekážku cestnej premávky a preto nemalo byť odtiahnuté. Tiež namietal, že odporca odstránenie vozidla vykonal bez zákonného oprávnenia. Odporca nie je správcom komunikácie a preto nemal nárok na náhradu nákladov na odstránenie vozidla. Príslušník Mestskej polície nebol oprávnený nariadiť odťah podľa § 40 ods. 5 zákona č. 315/1996 Z. z.

V podaní zo dňa 24. 11. 2010, doručeným súdu dňa 6. 12. 2010, poukazuje na to, že odporca napriek § 40 ods. 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z. požaduje paušálnu úhradu nákladov, hoci môže požadovať iba náklady, ktoré boli skutočne preukázateľne a priamo vynaložené na odstránenie vozidla v konkrétnom prípade.

Z   vykonaného   dokazovania   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   preukázané,   že o odtiahnutí vozidla rozhodol príslušník MsP s identifikačným číslom 350. Z protokolu o odtiahnutí   sporného   vozidla,   fotodokumentácie,   ale   aj   z   výsluchu   navrhovateľa   je nesporné, že zaparkovanie motorového vozidla na zákaze zastavenia bolo kvalifikované ako priestupok, za ktorý navrhovateľ aj zaplatil pokutu. Podľa protokolu išlo o pokutu vo výške 500,- Sk. Následne mu bolo vydané motorové vozidlo a prevzal aj poštovú poukážku na zaplatenie sumy za odťah.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ nikdy nerozporoval uloženie pokuty za priestupok, ktorú aj uhradil.

Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z.... Podľa § 40 ods. 4 písm. a) zákona č. 315/1996 Z. z.... Podľa § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z.... Podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb. (v znení platnom, kedy došlo k priestupku – 4. 9. 2008) Priestupku sa dopustí ten, kto iným konaním, než ako je uvedené v písmenách a) až h), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (zákon č. 315/1996 Z. z.).

Podľa   §   22   ods.   3   zákona   č.   372/1990   Zb.   v   blokovom   konaní   možno   uložiť za priestupok podľa odseku 1 pokutu do 2 000 Sk.

Za priestupok možno uložiť pokutu v blokovom konaní, ak je priestupok spoľahlivo zistený a obvinený z priestupku je ochotný pokutu zaplatiť. Proti blokovému konaniu sa nemožno   odvolať,   nemožno   ho   obnoviť   ani   preskúmať   mimo   odvolacieho   konania. Predmetné je potrebné si v praxi vykladať tak, že po potvrdení súhlasu s uložením pokuty v blokovom   konaní   vlastnoručným   podpisom   páchateľa   na   bloku   sa   tento   stáva právoplatným a nie je ho už možné napadnúť riadnymi opravnými prostriedkami a ani niektorými mimoriadnymi opravnými prostriedkami.

Ak nemôže páchateľ priestupku zaplatiť pokutu na mieste, vydá sa mu blok na pokutu na mieste nezaplatenú s poučením o spôsobe zaplatenia pokuty, o lehote jej zaplatenia a následkoch   nezaplatenia   pokuty.   Prevzatie   tohto   bloku   páchateľ   priestupku   potvrdí. V blokovom   konaní   možno   uložiť   za   priestupok   podľa   §   22   ods.   1   písm.   a)   zákona priestupkoch až i) pokutu do 650 eur (19 581,90 Sk), podľa § 22 ods. 1 písm. j) zákona o priestupkoch do 150 eur a podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch do 60 eur. Blokové konanie je tzv. zjednodušeným a zrýchleným konaním o priestupku, kedy oprávnený   orgán   dospeje   k   záveru,   že   skutok   bol   spoľahlivo   zistený,   pričom   obvinený z priestupku vyjadril ochotu pokutu zaplatiť.

Podľa § 135 ods. 1, veta druhá O. s. p. ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov   o   tom,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   priestupok   alebo   iný   správny   delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Z uvedeného vyššie dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne   ak   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   navrhovateľ   uznal rozhodnutie policajta a jeho prešetrenie a nežiadal o prešetrenie postupu policajta, ktorý nariadil odťah vozidla z dôvodu, že netvorilo prekážku.

Pre posúdenie oprávnenosti žalobného nároku navrhovateľa bola skutočnosť, že išlo o plnenie bez právneho dôvodu, prípadne plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V konaní nebolo preukázané, že by išlo o plnenie bez právneho dôvodu – právny dôvod bolo rozhodnutie o priestupku a zaplatenie pokuty v blokovom konaní a ani nebolo preukázané, že by tento právny dôvod zanikol.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   veci,   ale   aj   vzhľadom   na   uvedené   vyššie   dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu   zodpovedajúci.   V   odvolaní   sa   neargumentuje   skutočnosťami,   ktoré   by   mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než   napadnutým   rozsudkom   vyslovený   právny   záver   nevyplýva   a   v   odvolaní   uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

K odvolacej námietke navrhovateľa,   že odporca nebol oprávnený nariadiť   odťah podľa § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z.

V preskúmavanej veci ide o aplikáciu ustanovenia § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. v spojení s ustanovením § 40 ods. 1, resp. ods. 4 písm. a) a ods. 5 zákona č. 315/1996 Z. z., a z nej vychádzajúce posúdenie, či uskutočnené odstránenie motorového vozidla navrhovateľa odporcom bolo možné považovať za odstránenie vozidla vykonané na toto konanie legitimovaným subjektom.

Zakladateľom odporcu je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Zakladateľ uznesením   svojho   mestského   zastupiteľstva   č.   597/2005   schválil   zmenu   stanov   odporcu v predmete činnosti tak, že do neho bude patriť aj „odťahovacia služba“. Táto zmena stanov odporcu (rozšírenie predmetu podnikania) bola zapísaná do podnikového registra. Odporca,   ktorý   odstránil   vozidlo   navrhovateľa,   bol   založený   Hlavným   mestom Slovenskej   republiky   Bratislava,   správcom   miestnej   komunikácie,   z   ktorej   vozidlo   bolo odstránené (6 M Cdo 22/2010).

Vydanie   bezdôvodného   obohatenia   na   tom   základe,   že   suma   za   odťah   vozidla nereprezentovala skutočné, preukázateľné a priamo vynaložené náklady na odstránenie vozidla nie je možné taktiež podriadiť pod žiaden z dôvodov uvedených v § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ však tento nárok ani bližšie nešpecifikoval.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 a § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca mal v odvolacom konaní úspech, trovy konania mu však nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že odporca nemá právo na náhradu trov konania.»

Ústavný súd sa oboznámil aj s obsahom rozsudku okresného súdu z 28. januára 2013v rozsahu, v ktorom naň rozsudok krajského súdu z 22. augusta 2013 odkázal. Okresný súdvo svojom rozsudku z 28. januára 2013 v podstatnom uviedol:

„Súd   vykonal   dokazovanie   oboznámil   sa   s   listinnými   dokladmi   protokolom o odstránení vozidla zo dňa 4. 9. 2008, protokolom o výdaji vozidla zo dňa 4. 9. 2008, dokladom navrhovateľa o zaplatení za odťah zo dňa 11. 9. 2008, znaleckým posudkom č. 5/2007 zmluvou o odstránení vozidiel zo dňa 21. 12. 2007, stanoviskom Mestskej polície zo dňa 30. 11. 2011 a ďalšími listinnými dokladmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav:

Z protokolu o odstránení vozidla zo dňa 4. 9. 2008 súd zistil, že dňa 4. 9. 2008 bolo rozhodnuté mestskou políciou o odstránení motorového vozidla ⬛⬛⬛⬛, z dôvodu zákazu zastavenia na Košickej ul. č. 47.

Z protokolu o výdaji vozidla zo dňa 4. 9. 2008 súd zistil, že dňa 4. 9. 2008 bolo vozidlo v priestoroch odporcu vydané navrhovateľovi, ktorý vozidlo prevzal a preukázal sa dokladmi od vozidla.. Tieto skutočnosti vyplývajú z protokolu o výdaji vozidla. Súčasne odporca si prevzal poštovú poukážku zo 4. 9. 2008 splatnú 11. 9. 2008 na sumu 92,94 Eur / 2 800,- Sk/ za výkon núteného odťahu vozidla.

Navrhovateľ bol riešený v blokovom konaní vo výške 500,- Sk. Súd   zo   zmluvy   o   odstraňovaní   vozidiel   uzatvorenej   medzi   Mestskou   časťou Bratislava-Ružinov a Dopravným podnikom, akciová spoločnosť, Olejkárska 1, Bratislava zo dňa 21. 12. 2007 zistil, že predmetom zmluvy je bezodplatné odstraňovanie vozidiel na území MČ v zmysle článku II. Zmluvy, ktoré vykonáva DPB na základe rozhodnutia policajta MsP, povereného zamestnanca MČ alebo policajta Policajného zboru SR. Zmluva uzatvára na dobu neurčitú a nadobúda účinnosť dňom 1. 1. 2008.

Súd   z   výsluchu   navrhovateľa   zistil,   že   na   okolnosti   odťahu   si   nepamätal,   avšak zaparkoval auto na Košickej s tým, že išiel na nákup na trhovisko. Po príchode na miesto parkovania zistil, že auto tam nemá a bolo odtiahnuté. Pre auto išiel na Bajzovu ul., a za odťah zaplatil dňa 11. 9. 2008 sumu 92,94 Eur. O tejto skutočnosti predložil doklad o zaplatení zo dňa 11. 9. 2008.

Súd   zo   znaleckého   posudku   č.   5/2009   vypracovaného   Ekonomickou   univerzitou v Bratislave, inštitútom ekonomického znalectva a expertíz zistil, že cena nákladov za odťah jedného motorového vozidla v roku 2008 je stanovená na sumu 101,82 Eur. Výška odťahu 101,82   Eur   pozostáva   zo   sumy   85,56   Eur   ako   náklady   na   odťah   jedného   motorového vozidla, DPH vo výške 19 % t. j. 16,26 Eur.

Podľa § 40 ods. 1, 4, 5 zákona č. 315/1996 Z. z.... Podľa § 3d ods. 3, 5 zákona č. 135/1996 Z. z.... Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z.... Vykonaným dokazovaním mal súd jednoznačne preukázané, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V tomto konaní bolo nesporné, že dňa 4. 9. 2008 porušil navrhovateľ právne predpisy, keď nerešpektoval dopravné značenie na Košickej ul. č. 47 a to dopravnú značku B31 a zaparkoval osobné motorové vozidlo ⬛⬛⬛⬛ a ponechal vozidlo na mieste, kde je zastavenie zakázané. Rozhodnutie o odstránení motorového vozidla bolo realizované   príslušníkom   MsP   v   Bratislave   dňa   4.   9.   2008.   Táto   skutočnosť   vyplýva z protokolu o odstránení motorového vozidla navrhovateľa zo dňa 4. 9. 2008.V konaní bolo nesporné, že navrhovateľ dňa 4. 9. 2008 prevzal osobné motorové vozidlo na Bazovej ul. č. 6 v Bratislave a aj šek na zaplatenie za odťah na sumu 92,94 Eur /2 800,- Sk/. Tieto skutočnosti vyplývajú zo zápisu o výdaji motorového vozidla zo dňa 4. 9. 2008. V konaní bolo preukázané a je nesporné, že navrhovateľ v lehote splatnosti zaplatil za odťah sumu 92,94 Eur a preukázal to dokladom o zaplatení t. j. šekom zo dňa 11. 9. 2008. Predmetom návrhu je vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 92,94 Eur, ktoré prestavuje náklady za   odťah,   ktoré   navrhovateľ   zaplatil   dňa   11.   9.   2008.   Navrhovateľ   v   konaní   namietal, že odporca vykonal nútený odťah bez jeho súhlasu a vedomia tak ho dočasne obmedzil na výkone   jeho   vlastníckeho   práva.   Súd   v   danom   prípade   sa   nestotožnil   s   námietkou navrhovateľa z dôvodu, že z konania vyplynulo a je preukázané, že navrhovateľ porušil právne   predpisy   nerešpektoval   dopravné   značenie   B31   a   zaparkoval   osobné   motorové vozidlo ⬛⬛⬛⬛ na Košickej ul. č. 47, čím ponechal vozidlo na mieste, kde je zastavenie zakázané. Naviac súd v tomto smere uznal námietku odporcu, že po vydaní vozidla a zaplatení nákladov za odťah dňa 11. 9. 2008 vo výške 92,94 Eur navrhovateľom teda   uznaní   nevyužil   navrhovateľ   svoje   práva   na   prešetrenie   postupu   policajta,   ktorý nariadil odťah vozidla, keď navrhovateľ tvrdil, že auto netvorilo prekážku. Navrhovateľ takéto právo nevyužil a samotné náklady na odťah vo výške 92,94 Eur uznal v lehote splatnosti tým, že ich zaplatil dňa 11. 9. 2008 a doložil o tom šek o zaplatení, pričom samotný návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia podal až dňa 31. 3. 2010. Súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa, pokiaľ ide o to, že odťah bol vykonaný v rozpore s ust.   §   40   zák.   315/1996   Z.   z.   pretože   odťah   bol   vykonaný   na   základe   rozhodnutia príslušníka   MsP   v   súlade   s   §   40   ods.   5   zák.   315/1996   Z.   z.   vykonávajúceho   službu v Mestskej časti Ružinov a to v zmysle zmluvy o odstraňovaní vozidiel uzatvorenej medzi Mestskou časťou Bratislava-Ružinov a Dopravným podnikom a. s. zo dňa 21. 12. 2007. Súd sa   nestotožnil   s   námietkou   navrhovateľa,   že   náklady   na   odťah   motorového   vozidla prekračovali   výšku   priamych   nákladov,   pričom   ich   nevyčistil   o   koľko   resp.   akú   výšku prekračovali   výšku   priamych   nákladov   na   odťah   v   danom   prípade   t.   j.   z   ul.   Košickej na Bajzovú v Bratislave. Súd v tomto smere sa stotožnil s rozsudkom KS v Bratislave sp. zn. 5Co 122/2007 zo dňa 8. 4. 2008, kde sa riešila otázka nákladov na odťah. Samotná výška   nákladov   je   stanovená   znaleckým   posudkom   č.   5/2009   vypracovaným   znaleckým ústavom s prihliadnutím na závery znalca, pričom odporca si uplatnil náklady na odťah vo výške 92,94 Eur teda menej než je stanovené znaleckým posudkom t. j. 101,82 Eur. Súd na základe vykonaného dokazovania a predložených dôkazov dospel k záveru, že návrh navrhovateľa súd zamietol pretože nie je dôvodný.“

Z obsahu rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je podľa názoruústavného súdu zrejmé, že tieto na argumentáciu sťažovateľa predloženú v tomto konaníreagovali.

Vo vzťahu k prvej námietke, podľa ktorej odťah vozidiel, ktoré netvoria prekážkucestnej premávky, má „ústavný aspekt“, ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudkukrajského súdu síce nevyplýva, že by sa ňou krajský súd osobitne zaoberal, avšak tátonemala vzhľadom na konkrétne okolnosti   posudzovanej veci v konaní proti   odvolanímnapadnutému rozsudku okresného súdu z 28. januára 2013 podľa názoru ústavného súduzásadný význam.

V napadnutom rozsudku z 22. augusta 2013 krajský súd poukázal na konkrétnedôkazy vykonané v rámci dokazovania v konaní pred okresným súdom, ako aj skutočnostiz nich vyplývajúce a relevantné pre rozhodnutie v danej veci (o odtiahnutí vozidla rozhodolpríslušník mestskej polície, fotodokumentáciu, ale aj výsluch sťažovateľa, z ktorého bolonesporne zistené, že sťažovateľ svoje motorové vozidlo zaparkoval na zákaze zastaveniaa za uvedený priestupok mu bola uložená pokuta, ktorú zaplatil). Z uvedeného je podľanázoru ústavného súdu zrejmé, že krajský súd sa v rozsudku z 22. augusta 2013 riadnevysporiadal   aj   s   otázkou   zákonnosti   priestupkového   blokového   konania,   keď   poukázalpredovšetkým na závery vyplývajúce z odôvodnenia rozsudku z 28. januára 2013, ktorýv tejto   súvislosti   v konaní   vykonal   osobitné   dokazovanie,   pričom   taktiež   po   posúdenísťažovateľovej argumentácie predloženej v jeho odvolaní konštatoval, že tieto by podľaneho nemali za následok zmenu okresným súdom zisteného skutkového stavu alebo jehoprávneho hodnotenia. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že tento namieta nezákonnosťa neústavnosť   odťahu   vozidla,   keď   tvrdí,   že „vykonanie   odťahu   vozidla   netvoriaceho prekážku   cestnej   premávky   zakladá   naopak   vážne   porušenie...   vlastníckeho   práva“,nespochybňuje   však „nezákonnosť   blokového   konania“,   ktoré   jeho   argument   v   spojenís odôvodnením týkajúcim sa oprávnenosti vykonania odťahu dopravným podnikom zásadnespochybňuje.

Vo vzťahu k druhej až štvrtej námietke, ktoré sa týkajú oprávnenosti dopravnéhopodniku   na   vykonanie   odťahu   a   oprávnenosti   vymáhania   nákladov   za   odťah,   súdyzúčastnené na rozhodovaní v tejto veci dospeli k záveru, podľa ktorého odstránenie vozidlaz miestnej komunikácie je oprávnená vykonať buď obec sama (správca komunikácie), aleboprávnická osoba ňou na tento účel založená alebo zriadená, pričom v danom prípade jetakouto právnickou osobou dopravný podnik, na ktorý bola zo strany obce prenesená časťoprávnení pri správe komunikácie, a preto je v konaní o náhradu nákladov, ktoré jej vznikliv súvislosti s odtiahnutím vozidla sťažovateľa, subjektom aktívne legitimovaným.

V   súvislosti   s   piatou   námietkou   týkajúcou   sa   oprávnenosti   správcu   komunikáciepožadovať   iba   skutočné,   preukázateľné   a   priamo   vynaložené   náklady   súdy   zúčastnenéna tomto konaní poukázali na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 122/2007 z 8. apríla2008, v ktorom sa uvedený súd touto otázkou podrobne zaoberal a s ktorou sa zároveňstotožnili.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnenírozsudku z 22. augusta 2013 vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v odvolaníproti   rozsudku   okresného   súdu   z   28.   januára   2013   a   zároveň   zrozumiteľnýma jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné tento rozsudok potvrdiťako vecne správny. V rozsudku z 22. augusta 2013 sú uvedené skutkové okolnosti vecia závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Zo záverov uvedených v rozsudku krajskéhosúdu z 22. augusta 2013 nevyplýva podľa názoru ústavného súdu jednostrannosť alebo takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty či zmyslu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom prerokovaníako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015