znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 225/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. P.,   P.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods.   1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a 4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos/135/2012   z 8.   januára   2013   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn. 2 T/16/2011 zo 14. decembra 2012 a jeho postupom, ktorý mu predchádzal v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2013 doručená sťažnosť I. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   Tos/135/2012   z 8.   januára   2013   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu“)   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/16/2011 zo 14. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného   súdu“)   a jeho   postupom,   ktorý   mu   predchádzal   v konaní   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením sp. zn. ČVS: PPZ-87/BOK-Z-2008 z 25. júna 2008 vznesené obvinenie pre pokus obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu formou spolupáchateľstva podľa § 14 ods. 1, § 20 k § 186 ods. l, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe v ňom uvedenom. Uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp/54/2009 z 20. marca 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo/11/2009 z 24. marca 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. l písm. a) a písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Uvedeným súdnym rozhodnutiam   o väzbe   sťažovateľa   predchádzalo   jeho   zadržanie   justičnými   orgánmi v Spolkovej republike Nemecko, a to 6. decembra 2008 na podklade vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu. V priebehu trvania väzby sťažovateľ žiadosťou zo 4. decembra 2012 požiadal   okresný   súd   o prepustenie   z väzby,   v ktorej   jeho   nosnou   argumentáciou   bola skutočnosť   uplynutia   maximálnej   celkovej   lehoty   väzby   podľa   §   76   ods.   6   písm.   c) Trestného poriadku (do celkovej dĺžky sa malo podľa jeho názoru započítať aj obmedzenie osobnej   slobody   na   území   Spolkovej   republike   Nemecko,   pozn.).   Táto   žiadosť   bola napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   (bod   1)   zamietnutá. V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.

3. Argumentácia sťažovateľa je koncentrovaná do dvoch rovín.

3.1   V prvej   rovine   namieta   nezákonnosť   svojho   ďalšieho   zotrvania   vo   väzbe z dôvodu uplynutia jej zákonom predpokladanej dĺžky v prípravnom konaní podľa § 76 ods. 6   písm.   c)   Trestného   poriadku,   k čomu   argumentuje,   že „...   legitimita   väzby   ako výrazného zásahu do... osobnej slobody zanikla minimálne od 6. 12. 2012, kedy uplynulo 48 mesiacov od... zadržania uskutočneného pri realizácii európskeho zatýkacieho rozkazu, t. j. odo dňa, kedy... v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré sa... vedie, bola obmedzená osobná   sloboda.  ...   všeobecné   súdy   príslušné   o   tejto   veci   rozhodnúť,   nezákonný   stav neodstránili, keď... žiadosť o prepustenie z väzby Uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2011, zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/35/2012-6000, zo dňa 8. 1. 2013 zamietli.“. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov, podľa ktorého sa „... začiatok väzby... počíta nie od okamihu, kedy došlo   k obmedzeniu...   osobnej   slobody   pri   zadržaní   v   Nemecku,   ale   od   okamihu... odovzdania na územie Slovenskej republiky, t. j. od 20. 3. 2009...“. Inými slovami, podľa sťažovateľa   sa „So   závermi   všeobecných   súdov   o zákonnosti   počítania   lehoty   väzby... nemožno stotožniť, keďže vychádzajú z nesprávnej aplikácie Trestného poriadku o väzbe, v dôsledku   čoho   nie   je   splnená   ústavnoprávna   podmienka   zásahu   do   práva   na   osobnú slobodu   zákonným   spôsobom.   Trestný   poriadok   vo   vzťahu   k začiatku   plynutia   väzby nerozlišuje, či k zadržaniu alebo zatknutiu došlo na území Slovenskej republiky, alebo bolo toto realizované v spolupráci s justičnými orgánmi cudzieho štátu na základe európskeho zatýkacieho   rozkazu.“.   Teda   podľa   názoru   sťažovateľa „...   nie   je   vo   vzťahu   k určeniu začiatku plynutia väzby rozhodujúce, kedy bol... dodaný na územie Slovenskej republiky, ale rozhodujúci je čas, kedy bol zadržaný na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného v súvislosti   s obvinením   v trestnej   veci,   v ktorej   bolo   následne   rozhodnuté   o jeho   väzbe, k čomu došlo 6. 12. 2008“.

3.2 V druhej rovine poukazujúc na ustanovenie § 77 ods. 1 a 2 Trestného poriadku „Výkladom tohto ustanovenia dospejeme k záveru, že nezapočítanie väzby alebo zadržania v cudzine nenastáva ex lege, ale je potrebné o takomto postupe rozhodnúť, a to uznesením, na   návrh   prokurátora,   pričom   proti   takémuto   rozhodnutiu   je   prípustná   sťažnosť. V porovnaní s § 45 ods. 4 Trestného zákona, kde zákonodarca ex lege ukladá započítanie väzby v cudzine do výkonu uloženého trestu, vo vzťahu k výkonu väzby umožňuje predsedovi senátu   a   v   prípravnom   konaní   na   návrh   prokurátora   sudcovi   pre   prípravné   konanie rozhodnúť, že doba väzby v cudzine sa do celkovej lehoty väzby nezapočítava, pričom proti takémuto   rozhodnutiu   zákon   pripúšťa   sťažnosť“,   sťažovateľ   vo   svojej   trestnej   veci argumentuje, že „... vykonal časť väzby v období od 6. 12. 2008 do 19. 3. 2009 v cudzine, avšak ani sudcom v prípravnom konaní, ani predsedom senátu po podaní obžaloby nebolo rozhodnuté, žeby sa toto obdobie do celkovej lehoty väzby nezapočítavalo. V období 48 mesiacov, na ktoré je maximálna celková lehota väzby pri obzvlášť závažnom zločine,... nie len   že   nebolo   o   nezapočítaní   väzby   v   cudzine   rozhodnuté,   ale   ani   nebol   zo   strany prokurátora podaný návrh na nezapočítame tohto   obdobia do celkovej lehoty,   preto je zrejmé, že uplynutím 48 mesiacov od zadržania... vypršala celková lehota väzby...“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 Ústavy... a právo na slobodu podľa článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods.4 Dohovoru... Uznesením Okresného   súdu   Nitra,   sp.   zn.   2 T/16/2011,   zo   dňa 14.   12.   2012   v spojení s Uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre,   sp.   zn.   1   Tos/135/2012-6000,   zo   dňa   8.   1.   2013 a konaním Okresného sudu Nitra vedenom pod sp. zn. 2 T/16/2011 porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2 T/16/2001, zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tos/135/2012-6000, zo dňa 8. 1. 2013 sa zrušuje a Okresnému súdu Nitra sa prikazuje, aby I. H. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

I. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20 000 EUR..., Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť I. H. trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

9. Dohovor v čl. 5 a ústava v čl. 17 sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva, ale ustanovuje jasné limity pre štát v prípade zásahov do osobnej slobody jednotlivca.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené   zárukou   (III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   100/04).   Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň   determinovaná aj skutkovými   okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na základe   konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS 271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

13. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo,   a   preto   rešpektovanie   tohto   práva   je   integrálnou   súčasťou   záväzkov   zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. mája 2004).

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä   ak   nemožno   jeho   totožnosť   ihneď   zistiť,   ak   nemá   stále   bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.

16. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.Podľa § 77 ods. 1 Trestného poriadku dom plynutia lehôt podľa § 76 ods. 6 a 7 sa nezapočítava   doba,   počas   ktorej   sa   obvinený   nemohol   zúčastniť   na   úkonoch   trestného konania v dôsledku toho, že

a) bol vo väzbe v cudzine alebo tam bol zadržaný,

b) úmyselne si poškodil alebo nechal poškodiť zdravie, alebo

c) úmyselne vyvolal inú prekážku, ktorá mu v takej účasti bránila alebo bránila riadnemu vykonaniu úkonu trestného konania.

Podľa § 77 ods. 2 Trestného poriadku uznesenie podľa odseku 1 vydá predseda senátu   a v prípravnom   konaní   na   návrh   prokurátora   sudca   pre   prípravné   konanie.   Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

17. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

18.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 dohovoru malo dôjsť   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos/135/2012   z 8.   januára   2013   v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T/16/2011 zo 14. decembra 2012 a jeho postupom, ktorý mu predchádzal v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012.

II.A

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

19. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

20. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu

21.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

22. Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 Tost/135/2012 z 8. januára 2013 vo vzťahu k sťažovateľovi v podstatnom uviedol:

„Súd I. stupňa v podrobnom odôvodnení napadnutého uznesenia, na správny obsah ktorého nadriadený súd len odkazuje, správne poukázal na rozhodnutia o vzatí obvinených do   väzby,   stav   trestného   stíhania,   obsahy   žiadostí   oboch   obžalovaných,   ako   aj   ich vyjadrenia   k   nim   pred   súdom,   stanovisko   prokurátora,   príslušné   zákonné   ustanovenia. Ďalej v ňom uviedol aj podrobné právne úvahy, ktorými sa riadil pri zisťovaní, či aj v súčasnom   štádiu   trestného   stíhania   u   oboch   obvinených   existujú   konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce u oboch obžalovaných dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por., alebo či sa tieto dôvody nezmenili.

Čo sa týka sťažnostných námietok obžalovaného H. tieto nadriadený súd nepovažuje za dôvodné, pretože predmetom daného prieskumného konania je napadnuté uznesenie a nie právoplatné rozhodnutie o vzatí do väzby, ktoré je právne záväzné a to aj vo vzťahu k lehote od kedy sa počíta väzba. Názor obžalovaného H. o počítaní lehoty väzby, o ktorej rozhodol súd Slovenskej republiky od doby kedy bol zadržaný na území Spolkovej republiky Nemecko, preto nie je správny a nemá oporu v zákone. Je tomu tak preto, lebo vzhľadom na princíp teritoriality možno prostriedky práva toho ktorého štátu použiť voči osobe vtedy, ak táto osoba sa na jeho území nachádza, resp. je na jeho územie dodaná. Preto aj prostriedky trestného   práva   Slovenskej   republiky   súvisiace   s   väzbou   mohli   byť   realizované   u obžalovaného H. až jeho odovzdaním orgánom Slovenskej republiky na jej územie.“

23.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   krajského   súdu sp.   zn. 1 Tost/135/2012   z 8.   januára   2013 s   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T/16/2011 zo 14. decembra   2012   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť z napadnutého rozhodnutia okresného súdu:

„K   žiadosti   obžalovaného   I.   H.   o   prepustenie   z   väzby   príkazom   pre   uplynutie maximálnej lehoty väzby, s námietkou, že lehota trvania väzby je u neho nesprávne určená sudcom pre prípravné konanie, vzhľadom na to, že k obmedzeniu jeho osobnej slobody došlo na území Nemeckej republiky dňa 06. 12. 2008, o čom predložil súdu listinný dôkaz, súd dáva do pozornosti, že konanie o vzatí do väzby obžalovaného I. H. prebiehalo podľa ustanovení § 71 odsek 1 Trestného poriadku, § 72 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku a následne   §   76   odsek   10   Trestného   poriadku,   teda   sa   riadilo   ustanoveniami   Trestného poriadku Slovenskej republiky v nadväznosti na článok 5 odsek 1 písmeno c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obmedzenie osobnej slobody obžalovaného v konaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu na území Nemeckej republiky a s tým súvisiace jeho právo na slobodu a bezpečnosť je vyjadrené v článku 5 odsek 1 písmeno f) Dohovoru a inštitút predbežnej a vydávacej väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze má iný charakter ako väzba v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlavy prvého až tretieho dielu Trestného   poriadku   a   nevzťahujú   sa   naň   tieto   ustanovenia.   Preto   obmedzenie   osobnej slobody v rozsahu vykonanom v konaní o európskom zatýkacom rozkaze môže byť vyjadrené jej započítaním väzby a trestu v zmysle § 45 odsek 4 Trestného zákona, samozrejme len v prípade odsúdenia obžalovaného. Vzhľadom na uvedené, je lehota trvania väzby, ako ju určil sudca pre prípravné konanie, pri rozhodovaní o vzatí do väzby na základe realizácie európskeho zatýkacieho rozkazu u obžalovaného započítaná v súlade s ustanovením § 76 odsek 10 Trestného poriadku, keďže obžalovaný bol odovzdaný na územie SR dňa 20. 03. 2009 o 15.30 hod. Rozhodnutie OS Galanta a jeho výrok o nezapočítaní doby strávenej vo väzbe v cudzine a doby prevozu na územie SR, do celkovej lehoty väzby, nebude súd v tomto kontexte posudzovať, pretože sa jedná o právoplatné rozhodnutie iného súdu v inej trestnej veci. Na   základe   žiadosti   obžalovaného   I.   H.   v   súlade   s   ustanovením   §   79   odsek   2 Trestného poriadku aj u neho súd skúmal, či dôvody väzby konštatované pri jeho vzatí do väzby   a   preskúmavané   v   ďalších   rozhodnutiach   naďalej   zotrvávajú   aj   v   tomto   štádiu konania, prípadne či nedošlo k ich zmene alebo zoslabeniu. S ohľadom už na súdom hore konštatované   vykonané   dokazovanie   ani   u   obžalovaného   I.   H.   dôvody   útekovej a preventívnej väzby vyplývajúce z konkrétnych skutočností (prebiehajúce trestné stíhania v iných   trestných   veciach,   zadržanie   na   základe   EZR   v   Nemecku   s   falošnými   dokladmi totožnosti, hrozba vysokého trestu) sa nezmiernili ani nevylúčili obavu súdu z možného pokračovania v trestnej činnosti a tiež obavu z možného úteku, aby sa vyhol trestnému stíhaniu.

Z uvedeného vyplynulo, že dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno c) Trestného poriadku u obžalovaných naďalej existujú a ani v zmysle doposiaľ vykonaného dokazovania   na   hlavnom   pojednávaní   sa   nezmenili,   čo   viedlo   súd   k   presvedčeniu,   že prepustením obžalovaného D. H. a obžalovaného I. H. z väzby na slobodu by hrozilo, že títo by v páchaní trestnej činnosti mohli ďalej pokračovať a taktiež existuje dôvodná obava, že obžalovaní by sa v prípade prepustenia vyhýbali trestnému konaniu pobytom v cudzine. Vzhľadom na už vyššie konštatované zistenia a s poukazom na to, že dôvody väzby, pre ktoré boli obžalovaní vzatí do väzby naďalej trvajú aj v tomto štádiu konania a ich prepustením na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného konania, súd rozhodol tak, že... žiadosť obžalovaného I. H. o prepustenie z väzby zamietol.“

24. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci   ústavného   súdu   nie   je   primárne   preskúmavanie   a posudzovanie   právnych názorov všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

25. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia, resp.

13

obmedzenia   osobnej   slobody,   ktoré   za   splnenia   ustanovených   podmienok   sú   prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a ods. 2 ústavy (I. ÚS 220/04).

26. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch,   keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom   na   vnútroštátny   zákon,   ale   aj   na   znenie   dohovoru   (napr.   III. ÚS   79/02, III. ÚS 77/05).

27. Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup   súdu   konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   s právnou   silou   zákona (v   danom   prípade   predovšetkým   Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú   pred   zákonom   prednosť,   ak   poskytujú   väčší   štandard   ochrany   základných   práv a slobôd.

28. V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by mala byť táto doba prekročená. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález

14

III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05). Rešpektovanie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy u osoby pozbavenej osobnej slobody väzbou preto nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

29. Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa vzťahuje   na   rozhodovanie   o vzatí   do   väzby.   Naproti   tomu   procesné   pravidlá   vrátane okolností a materiálnych podmienok týkajúcich sa dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione   materiae   súčasťou   čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Keďže   v danom   prípade   ústavný   súd neskúmal uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby, ktorými boli uznesenie krajského súdu sp.   zn.   7   Tpo/11/2009   z 24.   marca   2009   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 33 Tp/54/2009   z 20.   marca 2009,   ale uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   1 Tos/135/2012 z 8. januára   2013   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T/16/2011 zo 14. decembra   2012,   ktoré   sa   týkali   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa rozhodujúc o nej z dôvodu podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, sa ústavný súd namietaným porušením čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru nezaoberal z dôvodu ich vecnej   nepríslušnosti.   V dôsledku   vecnej   nepríslušnosti   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3 dohovoru   na   konanie   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   počas   trvania   väzby ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti týkajúcej sa namietania uvedených článkov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody, a právo na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné. Z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru   má   teda   osoba   vo   väzbe   právo   na   preskúmanie   hmotných   a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (rozsudok Schiesser c. Švajčiarsko, 1979). Inými slovami, je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať

15

všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. rakúsko, 1991). Predmetom posúdenia   ústavného   súdu   bolo   posúdenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

31. Ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (a príslušnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   na   ktoré   sa odvoláva aj krajský súd, pozn.) konštatuje, že z ich odôvodnenia vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru   s dôsledkom   porušenia   sťažovateľom   označených   práv   a jeho   ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

32.   Tak   krajský   súd,   ako   aj   okresný   súd   (v príslušnej   časti   odôvodnenia   svojho napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva aj krajský súd, pozn.) dostatočne podrobne skúmali pretrvávajúce okolnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa nielen z hľadiska relevantných zákonných   ustanovení Trestného poriadku,   ale aj z hľadiska   rešpektovania základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   garantovaných   ústavou   a dohovorom;   uvedenú potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe zdôvodnili poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby ako   napr. „S   ohľadom...   na   súdom...   vykonané   dokazovanie   ani   u   obžalovaného   I.   H. dôvody útekovej a preventívnej väzby vyplývajúce z konkrétnych skutočností (prebiehajúce

16

trestné stíhania v iných trestných veciach, zadržanie na základe EZR v Nemecku s falošnými dokladmi totožnosti, hrozba vysokého trestu) sa nezmiernili ani nevylúčili obavu súdu z možného pokračovania v trestnej   činnosti a tiež obavu z možného úteku,   aby sa vyhol trestnému   stíhaniu“,   (citujúc   z   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   2 T/16/2011   zo   14. decembra 2012, pozn.) alebo „... nadriadený súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani dĺžka väzby v danej veci, s prihliadnutím na jej charakter, nie je rozpore s jej účelom ani so zásadou   primeranosti   a väzba   bude   trvať   dovtedy,   dokedy   budú   existovať   konkrétne skutočnosti (zistené pri vzatí do väzby) odôvodňujúce väzbu z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. Por. u oboch obvinených“, (citujúc z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T/135/2012 z 8. januára 2013, pozn.).

33.   K námietkam   sťažovateľa   k   postupu   okresného   súdu   v spojení   s postupom krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2012 týkajúcim sa nezarátania dĺžky trvania väzby v čase od 6. decembra 2008 do 19. marca 2009,   teda   doby,   počas   ktorej   bol   zadržaný   justičnými   orgánmi   v Spolkovej   republike Nemecko, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí síce k tejto otázke   mohol/mal   vyjadriť   úplnejšie,   avšak   ústavný   súd   posudzoval   toto   odôvodnenie krajského   súdu   v nadväznosti   aj na odôvodnenie   okresného   súdu,   na   ktoré   krajský   súd poukázal.   Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovanej   veci   nemohol   nezobrať   na   zreteľ znenie § 77 ods. 1 Trestného poriadku, z dikcie ktorého explicitne vyplýva, že sa do výkonu väzby nezapočítava doba väzby alebo zadržania v cudzine. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. 2 Tost 34/2010 zo 6. decembra 2010, podľa ktorého je režim vydávacej a predbežnej väzby podľa zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov iný než v zmysle štvrtej hlavy prvej časti Trestného poriadku – „Inštitút vydávacej väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze (§ 16   zákona   o Európskom   zatýkacom   rozkaze)   má   iný   charakter   než   väzba   v rozsahu úpravy   v štvrtej   hlave   prvej   časti   Trestného   poriadku.“.   V kontexte   citovanej   zákonnej úpravy a rozhodovacej praxe najvyššieho súdu považuje ústavný súd aj tento sťažovateľom namietaný postup krajského súdu v spojitosti s postupom a príslušnou časťou odôvodnenia

17

prvostupňového   súdu   za   ústavne   konformný,   vychádzajúci   zo   zákonného   rámca a rešpektujúci sťažovateľom označené práva.

34.   Na   základe   uvedených   skutočností   a   dôvodov   vo   vzťahu   k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako   celku   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, prepustenie sťažovateľa z väzby), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013

18