znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 225/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. D. Č., S., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 CbPv 2/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. D. Č.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 1. augusta 2011   doručená   sťažnosť   PharmDr.   D.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 CbPv 2/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala 22. februára 2010 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhala proti žalovanému ospravedlnenia, primeraného zadosťučinenia, náhrady škody, ako i náhrady trov konania z titulu ochrany proti nekalosúťažnému konaniu.

3. Keďže sťažovateľka nebola spokojná s postupom okresného súdu v napadnutom konaní,   3.   novembra   2010   podala   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu listom zo 16. novembra 2011 sp. zn. Spr 2300/2010 uznala dôvodnosť sťažnosti a konštatovala, že predmetné konanie v období od 22. februára 2010 do 15. novembra 2010 bolo poznačené prieťahmi.

4. Sťažovateľka vyjadruje v sťažnosti presvedčenie, že napriek podanej sťažnosti na prieťahy predsedníčke   okresného súdu konajúci súd v napadnutom konaní nezabezpečil taký   procesný   postup,   ktorý   by   odstránil   jej   stav   právnej   neistoty,   čo   má   za následok porušenie jej označených základných práv.  

5. Sťažovateľka sa preto v petite sťažnosti domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo   na prejednanie veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru v napadnutom   konaní   porušené   bolo,   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných prieťahov, zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania k rukám jej advokáta.

6.   Požadované   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   súdne konanie, ktoré do podania ústavnej sťažnosti trvá takmer 18 mesiacov, spôsobuje v nej stav právnej neistoty a vzhľadom na správanie sa súdu nie je ani možné predpokladať, kedy sa tento   pretrvávajúci   stav   neistoty   odstráni.   Sťažovateľka   zároveň   zdôraznila,   že nekalosúťažné konanie, ktoré je predmetom napadnutého konania pred okresným súdom, predstavuje zásah do jej osobných a majetkových práv, a aj z tohto dôvodu by mal okresný súd danú vec prerokovávať bez zbytočných prieťahov.  

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná.   Vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (porovnaj I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08, I. ÚS 455/2010).

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

12.   Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08), prípadne ak argumenty v sťažnosti sťažovateľky nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

13.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   sťažovateľkou označeného základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

14.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   po   podanej   sťažnosti   na   prieťahy predsedníčke   okresného   súdu,   ktorú   treba   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy, uskutočnil úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci; konkrétne 15. novembra 2010 vyzval žalovaného na vyjadrenie k podanému návrhu na začatie konania a následným podaním z 22.   februára   2011   vyzval   sťažovateľku   na   zaslanie   prípadnej   písomnej   repliky k stanovisku žalovaného.

15.   Ústavný   súd   ďalej   zdôrazňuje,   že   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti prihliadal aj na správanie samotnej sťažovateľky, ktoré taktiež prispelo k dĺžke súdneho konania.   Z príloh   k   sťažnosti   vyplýva,   že   právny   zástupca   sťažovateľky   bol   podaním okresného   súdu   z   22.   februára   2011,   ktoré   podľa   prezenčnej   pečiatky   bolo   adresátovi doručené 10. marca 2011, vyzvaný na zaujatie stanoviska k vyjadreniu žalovaného. Napriek tomu, že okresný súd vo výzve stanovil 15-dňovú lehotu na vyjadrenie, právny zástupca sťažovateľky zaslal konajúcemu súdu svoje stanovisko až podaním z 21. júla 2011, teda približne 4 mesiace po súdom stanovenej lehote. Ústavný súd k tomu uvádza, že správanie účastníka v konaní je taktiež jedným z nosných kritérií pri posudzovaní možnosti porušenia základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Opomenutie výzvy konajúceho súdu treba pričítať na ťarchu sťažovateľky.  

16. Ústavný súd s poukazom na uvedené súhrnne uvádza, že priebeh napadnutého konania pred okresným súdom nebol síce celkom bez prieťahov (predovšetkým v období pred   podaním   sťažnosti   predsedníčke   okresného   súdu),   v   zásade   však   s   prihliadnutím na okolnosti prípadu nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali zásah ústavného súdu. Podľa názoru ústavného súdu neprichádza preto do úvahy, aby doterajší namietaný postup okresného súdu reálne znamenal   možnosť   kvalifikovať   ho   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie označených práv sťažovateľky.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

18. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľke nebráni, aby   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   v   ďalšom   priebehu   konania   nepostupoval   efektívne a plynulo, podal v tej istej veci opätovne sťažnosť ústavnému súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012