znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 225/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 126/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ ) bola 3. mája 2011 doručená sťažnosť Ľ. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 126/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému súdu 27. mája 2008 proti S. a D. F. (ďalej len „žalovaní“) domáhala náhrady škody v sume 240 133 Sk   vzniknutej   v   dôsledku   dopravnej   nehody,   ku   ktorej   došlo   11.   júna   2006. Predmetná vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 8 C 126/2008.

Po   podaní   žaloby   žalovaný   uhradil   sťažovateľke   sumu   210 350 Sk,   a   preto sťažovateľka v tejto časti zobrala svoj návrh späť. Okresný súd v časti uhradenej istiny uznesením sp. zn. 8 C 126/2008 z 5. septembra 2008 konanie zastavil a v časti trov konania rozhodol   tak,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania.   Proti predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 Co 254/2008 z 30. júna 2009 tak, že napadnuté uznesenie zrušil v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V ďalšom období bol okresný súd podľa sťažovateľky nečinný, nekonal ani po jej výzve zo 14. decembra 2009, a preto prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podala 18. mája 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. V liste z 8. júla 2010 predseda okresného súdu konštatoval prieťahy v napadnutom konaní a vyzval zákonného sudcu, aby vykonal úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní okresný   súd „začal   konať   a   vytyčovať   pojednávania.   Pojednávanie   dňa   19.   1.   2011 porušovateľ znova odročil na deň 14. 02. 2011 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Doposiaľ   však   rozsudok   vyhlásený   nebol   a   nebol   ani   účastníkom   tým   pádom doručený.“.

Podľa sťažovateľky uvedeným postupom okresný súd nedodržal trojtýždňovú lehotu na vyhlásenie rozsudku v súlade s § 156 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v deň, kedy mal byť vyhlásený rozsudok, ho nevyhlásil a ani účastníkom konania ho ďalšie dva a pol mesiaca nedoručil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla že uvedeným postupom okresného súdu jej bolo odňaté právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a bola popretá i rovnosť účastníkov konania, pretože „týmto protizákonným postupom sa porušovateľ jednoznačne postavil na stranu odporcu, nakoľko pre odporcu je výhodné, aby sa vo veci rozhodlo minimálne čo najneskôr už aj z dôvodu, že napr. trovy konania, o ktorých rozhodne súd, nie je možné sankcionovať ani len úrokom z omeškania.“

Postup okresného súdu považuje sťažovateľka tiež za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa názoru sťažovateľky „vedomé vyvolávanie prieťahov v konaní je i porušením rovnosti účastníka konania. Presvedčenie, že ide o vedomé konanie súdu spočíva v tom, že súd   nielen   nekoná   napriek   tomu,   že   od   podania   žaloby   uplynula   dlhá   doba   a   bola konštatovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale závažným spôsobom porušuje právne predpisy, tým, že odročuje termín pojednávania na dlhšiu dobu, ako to pripúšťa zákon a porušuje právne predpisy i tým, že koná v rozpore s ustanovením § 156 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého je povinný doručiť rozsudok účastníkom na pojednávaní a neprítomným účastníkom ho doručiť do 3 dní od pojednávania, na ktorom mal byť vyhlásený.“.

Vzhľadom   na   už   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   považoval   jej sťažnosť   za   naliehavú,   aby   ju   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   na   ďalšie   konanie a následne takto nálezom rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. 8C 126/2008 porušil základné   právo   Ľ.   B.   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   i právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava II. sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva Ľ. B. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky vo veci 8C 126/2008 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal bez zbytočných prieťahov. Ľ. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Eur

3. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 311,57 Eur (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 123,50 Eur, 2 úkony á 123,50 Eur – príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 7,41 Eur, t. j. 261,82 Eur + 19% DPH v sume 49,75 Eur) k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   označené   základné   právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 126/2008 tým, že nedodržal trojtýždňovú lehotu na odročenie pojednávania na účely vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 2 OSP, tento dosiaľ nevyhlásil a ani účastníkom konania nedoručil. Uvedený procesný postup okresného súdu je podľa sťažovateľky nezákonný a popiera rovnosť účastníkov v konaní.

Podľa § 156 ods. 2 OSP rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré   rozsudku   predchádzalo.   Ak   to   nie   je   možné,   súd   na   vyhlásenie   rozsudku   odročí pojednávanie najdlhšie   na tri   týždne;   v   takom   prípade   súd doručí   rozsudok   prítomným účastníkom   hneď   po   pojednávaní,   na   ktorom   bol   rozsudok   vyhlásený,   a   neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní.

Z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C   126/2008   okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   19.   januára   2011   (za   účasti právnej zástupkyne sťažovateľky ako aj oboch žalovaných) odročil pojednávanie pre účely vyhlásenia rozsudku na 14. február 2011. Zo zápisnice o pojednávaní zo 14. februára 2011 jednoznačne vyplýva, že okresný súd na uvedenom pojednávaní bez prítomnosti účastníkov konania rozsudok vyhlásil.

V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

V   danom   prípade   aj   keď   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   nebola predmetná vec sťažovateľky právoplatne skončená, okresný súd už vo veci sťažovateľky meritórne rozhodol, čím odstránil jej právnu neistotu. Táto skutočnosť v zásade zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti o to viac, že sťažovateľka o pojednávaní nariadenom na účely vyhlásenia rozsudku vedela, hoci sa ho bez ospravedlnenia nezúčastnila.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka namieta, že jej dosiaľ nebol doručený rozsudok okresného súdu, keďže ho okresný súd neodoslal v lehote ustanovenej v § 156 ods. 2 OSP (3 dní od vyhlásenia), ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že nedodržanie zákonom   ustanovenej   lehoty   na   odoslanie   rozsudku   účastníkom   konania   samo   osebe nezakladá dôvody na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný   súd   totiž   v   rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   už   viackrát   vyslovil,   že   pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na zákonom ustanovené lehoty na vykonanie určitého úkonu sudcom alebo iným štátnym orgánom. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 11/00, IV. ÚS 167/2010).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 17/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti,   ako   aj   na   základe   predloženého súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že v predmetnej veci došlo pri odosielaní rozsudku vyhláseného 14. februára 2011 k určitým prieťahom v postupe okresného súdu (odoslanie predmetného rozsudku trvalo viac ako 3 mesiace, pozn.), čo však podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za taký závažný nedostatok v konaní, ktorý by po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie umožňoval reálne dospieť k záveru, že v predmetnej veci okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 126/2008 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne pozri napr. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/01).

Z   petitu   podanej   sťažnosti   tiež   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiada   ústavný   súd   aj o vyslovenie   porušenia   práva   na   súdnu   ochranu   upraveného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy v označenom konaní pred okresným súdom. Tento návrh sťažovateľka vo svojej sťažnosti zdôvodnila nesprávnym procesným postupom okresného súdu, ktorým bola podľa je názoru popretá rovnosť účastníkov v konaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Preskúmanie   predmetného   spisu   okresného   súdu   nesignalizuje   taký   postup   súdu, z ktorého by sa dalo odvodiť, že sťažovateľke nebolo umožnené domáhať sa svojich práv na nestrannom a nezávislom súde; sťažovateľka mala možnosť v konaní predkladať návrhy a vyjadrenia a zúčastňovať sa nariadených pojednávaní v prerokúvanej veci. Ústavný súd teda nezistil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   126/2008.   Ústavný   súd   z   hľadiska   svojej konštantnej judikatúry uvádza, že prieťahy v súdnom konaní nemajú za následok porušenie základného práva na súdnu   ochranu (II.   ÚS   154/05).   Sťažovateľke okresný   súd svojím postupom   neodoprel   poskytnutie   súdnej   ochrany, bol   jej   totiž   umožnený reálny prístup k súdu.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011