znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 225/2010-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Petra Brňáka o sťažnosti I. M., D., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl. 1   ods.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   9   Co   449/2006 z 10. apríla   2008   v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 24/2009 z 21. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 449/2006 z 10. apríla 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 449/2006 z 10. apríla 2008 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť I.   M. trovy   právneho zastúpenia v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. Ch. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 225/2010-19 z 9. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť I. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 449/2006 z 10. apríla 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 24/2009 z 21. decembra 2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol, že ako zákonný dedič v III.   skupine podal na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhal určenia, že poručiteľ J. D. bol vlastníkom bližšie označenej nehnuteľnosti. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 46/2003 zo 7. júna 2006 tento návrh zamietol. Vo svojom odôvodnení uviedol, že „mal preukázané vykonaným dokazovaním, že poručiteľ J. D. bol v čase smrti vlastníkom spornej nehnuteľnosti“, avšak návrh zamietol „z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že je dedičom po poručiteľovi J. D. a tým nepreukázal ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie určovacej žaloby“. Na odvolanie navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.) krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 449/2006 z 10. apríla 2008 potvrdil prvostupňový rozsudok. Proti tomuto   rozsudku   podal   navrhovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo 24/2009 z 21. decembra 2009 odmietol.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „podľa záverov dovolacieho... súdu... ako i Krajského súdu...   v   danom   spore   môže   navrhovateľ   byť   nositeľom   aktívnej   vecnej   legitimácie   len v prípade, ak preukáže, že je dedičom, t. j. nadobúdateľom majetku, ohľadne ktorého podal na súd určovaciu žalobu. Skutočnosť, že sťažovateľ je podľa potvrdenia notárskeho úradu zákonným dedičom v III. skupine dedičov po poručiteľovi a teda účastníkovi dedičského konania   považovali   oba   súdy   za   nedostatočný   dôvod   k   priznaniu   aktívnej   vecnej legitimácie.“. Zároveň uviedol, že „Notársky úrad JUDr. M. S., na ktorom začalo dedičské konanie po poručiteľovi J. D., ktorého majetok je zatiaľ zapísaný vo vlastníctve iných osôb, môže o dedičstve a jeho nadobúdateľoch rozhodnúť až vtedy, keď právoplatným súdnym rozhodnutím bude určené, že sporný majetok patrí do dedičstva po poručiteľovi J. D. To vyplýva aj z potvrdenia notárskeho úradu zo dňa 23. 9. 2008 predloženého v dovolacom konaní Najvyššiemu súdu... Vzhľadom na stanoviská súdov, že nositeľom aktívnej vecnej legitimácie v predmetnom spore môže byť len dedič sporného majetku, pričom na druhej strane, notársky úrad objektívne nemôže rozhodovať o spornom majetku skôr ako bude súdom určené, že tento majetok patrí do dedičstva, vzniká právny stav, podľa ktorého sa sťažovateľ nemôže nikdy dovolať svojho práva a notársky úrad dedičské konanie zastaví. Sťažovateľ je názoru, že jeho aktívna vecná legitimácia je daná tým, že je zákonným dedičom v III. skupine. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR bolo porušené jeho právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná..., pretože ide o rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne... Ak sa odvolací súd obmedzil v rozhodnutí o odvolaní len na stotožnenie sa s dôvodmi   uvedenými   v   prvostupňovom   rozsudku   a   neuviedol   pritom   žiadne   konkrétne skutočnosti, ktoré by vyvrátili odvolacie dôvody sťažovateľa, ide o rozhodnutie v rozpore s právom na súdnu ochranu a s právom na spravodlivé súdne konanie.

Čo sa týka... náhrady trov konania... spor o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva nie je sporom o určenie vlastníckeho práva, pri ktorom sa vychádza z hodnoty veci, ale sporom o určenie právneho vzťahu, pre ktorý sa má použiť náhrada podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., pri použití ktorej je sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 1/13 výpočtového základu, teda podstatne nižšia suma, než z akej vychádzali súdy. Týmto   chybným   použitím   právneho   predpisu   o   odmeňovaní   zo   strany   Okresného a Krajského   súdu   došlo   nielen   k   zásahu   do   označených   garantovaných   ústavných   práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj k zásahu do vlastníckeho práva, ktoré garantuje čl. 20 Ústavy... a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru... Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť,   že svojho práva sa domáha už od r.   2003,   pričom dlhodobé čakanie na spravodlivosť aj vzhľadom na pokročilý vek sťažovateľa zvyšuje a predlžuje jeho psychickú traumu a stav právnej neistoty.“.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „Právo I. M. priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a vlastnícke právo garantované   čl.   20   Ústavy...   a   čl.   1   ods.   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   rozhodnutím Krajského   súdu...   sp.   zn.   9   Co   449/2006   zo   dňa   10.   4.   2008   v   spojení   s Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cdo (správne má byť 24/2009, pozn.) zo dňa 21. 12. 2009 porušené bolo.

Označené rozhodnutia Najvyššieho súdu... ako aj Krajského súdu... sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu...

I. M. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom... tak ako budú vyčíslené pri skončení konania o Ústavnej sťažnosti.“.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadrili predsedovia najvyššieho súdu a krajského súdu.

-   Predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení   č.   KP   4/2010-62   z 29.   júna   2010 v podstatnom uviedol, že „... napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu... z 10. apríla 2008 sp. zn. 9 Co 449/2006, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu... zo 7. júna 2006... Najvyšší súd... skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 O. s. p. So zreteľom na dovolateľom namietanú vadu sa detailne zaoberal vadou konania, podľa ktorej účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O. s. p.). Dospel k záveru, že dovolateľ   namieta   predmetnú   vadu   konania   odvolacieho   súdu   bezdôvodne.   Osobitne zdôraznil, že nedostatok vecnej legitimácie nemožno považovať za nedostatok spôsobilosti byť   účastníkom   konania,   ktorý   vedie   k   zastaveniu   konania.   Zaoberal   sa   aj   námietkou ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov, pričom mal za to, že nebolo porušené ani ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p... Najvyšší súd... uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania, osobitne v súvislosti s posudzovaním odňatia možnosti   účastníkovi   konať   pred   súdom,   v   súlade   s   doteraz   zaužívanou   praxou a judikatúrou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   vyslovenými   závermi   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.“.

- Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 3333/2010 z 29. júna 2010 v podstatnom uviedla, že „Právny názor vyslovený v rozhodnutí súdu prvého stupňa ako aj v odvolacom a dovolacom rozhodnutí, nie je neodôvodnený, ani arbitrárny.“.

6. Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   so   súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   Účastníci   konania   poskytli   súhlas   na upustenie   od   ústneho pojednávania.

II.

7. Ústavný   súd   si   na   posúdenie   námietok   a tvrdení   sťažovateľa   vyžiadal   (i)   spis okresného súdu sp. zn. 6 C 46/2003, ako aj (ii) dedičský spis sp. zn. D not 124/06 a spis Okresného súdu Pezinok sp. zn. 13 D 1223/2009 (predtým vedený na okresnom súde pod sp.   zn.   31 D 699/04).   V súvislosti   s dedičským   spisom   si   ústavný   súd   vyžiadal   tiež stanoviská   notárky   a predsedu   Okresného   súdu   Pezinok.   V rozsahu   podanej   sťažnosti ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

(i) Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 46/03-230 zo 7. júna 2006 zamietol návrh, ktorým   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia,   že   poručiteľ   J.   D.,   bol   ku   dňu   svojej   smrti vlastníkom bližšie označených nehnuteľností v katastrálnom území J. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k spornej nehnuteľnosti, ktorá bola konfiškovaná J. D., ktorý zomrel v Rakúsku a o ktorom navrhovateľ   tvrdí,   že   je   jeho   právnym   predchodcom.   Sťažovateľ   okrem   naliehavého právneho záujmu na takomto určení nepreukázal ani vecnú (aktívnu) legitimáciu, keď síce tvrdil,   že   nebohý   J.   D.   bol   jeho   strýkom   (brat   jeho   matky),   avšak   v súdnom   konaní nepreukázal, že bol dedičom v základnom dedičskom konaní po nebohom J. D., resp. že poručiteľ   zanechal   závet   (a   teda,   že   existujú   závetní   dedičia   a   že   je   medzi   nimi   aj sťažovateľ), resp. ktorým všetkým osobám svedčilo právo dediť po nebohom J. D. Teda sťažovateľ nepreukázal, že mu vôbec svedčí niektorý z dôvodov (závet, zákon) dediť.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 449/2006 z 10. apríla 2008   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   vo   veci   samej   a zmenil   ho   v časti   náhrady   trov prvostupňového konania, keď túto náhradu v sume 120 821 Sk priznal strane žalovaných; rovnako im priznal aj trovy odvolacieho konania. Krajský súd v podstatnom uviedol, že „Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, má ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu alebo práve, o ktoré v konaní ide, alebo ktorého právnej sféry sa sporný právny vzťah alebo sporné právo týka.

Z tohto pohľadu sa návrh navrhovateľa javí odvolaciemu súdu ako prinajmenšom predčasný. Navrhovateľ totiž v priebehu celého konania nepreukázal, že je dedičom po poručiteľovi J. D..., keďže len dedič môže mať naliehavý právny záujem... na takom určení, akého sa navrhovateľ domáha. Vzhľadom k tomu, že zatiaľ nepreukázal, že patrí do skupiny ľudí, ktorí sú dedičmi po zomrelom J. D., nebol preukázaný ani jeho právny záujem na určení akého sa domáha.

Tvrdenie navrhovateľa, že v zmysle § 175b O. s. p. je účastníkom dedičského konania ako dedič v tretej skupine (§ 475 Obč. zák.), je aktívne legitimovaný v tomto konaní, je nesprávne.

Podľa   §   175b   O.   s.   p.   účastníkmi   konania   sú   tí,   o   ktorých   sa   možno   dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi...

Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že toto ustanovenie platí pre dedičské konanie a nie je možné ho premietnuť do tohto konania. Skutočnosť, že možno predpokladať, že navrhovateľ je potencionálnym dedičom po nebohom J. D., neznamená, že týmto   dedičom   v   skutočnosti   je.   Ak   preukáže   vierohodným   listinným   dokladom   (t.   j. právoplatným rozhodnutím príslušného rakúskeho súdneho orgánu), že týmto dedičom je, má právo podať návrh o určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Preukázanie tejto skutočnosti, to zn., že je dedičom, je jeho dôkaznou povinnosťou (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu v tejto veci nie je - ako sa mylne navrhovateľ domnieva - určovať rozsah dedičov. Povinnosť ustáliť okruh dedičov po nebohom patrí do právomoci toho súdu, ktorý má povinnosť konať podľa § 175d až § 175 zc O. s. p., to zn. v dedičskom konaní...“.

K rozhodnutiu   o trovách   konania   krajský   súd   uviedol,   že „V   časti   týkajúcej   sa náhrady trov prvostupňového konania súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, i keď vec správne posudzoval po právnej stránke. Úspešným odporcom... patrí síce v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. náhrada trov konania, ale táto bola priznaná v nesprávnej výške.

Hodnota   veci   bola   správne   určená   sumou   102.150,70   Sk   (§   13   ods.   1   vyhl. č. 163/2002 Z. z. a § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.)...“.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   dovolanie,   o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 24/2009 z 21. decembra 2009 tak, že ho odmietol. Najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Prípustnosť   dovolania   v predmetnej   vecí   podľa   §   238   O.   s.   p.   neprichádza   do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   §   237 O. s. p....

K   tvrdeniu   žalobcu,   podľa   ktorého   postupom   odvolacieho   súdu   mu   bola   odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. treba uviesť, že žalobca nesprávne stotožňuje vecnú legitimáciu so spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva; má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva   alebo   povinnosti.   Jej   nedostatok,   podobne   ako   nedostatok   naliehavého   právneho záujmu na požadovanom určení, vedie k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.   Na rozdiel od toho,   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   (civilnoprocesnú subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon   priznáva   (§   19   O.   s.   p.).   Odpoveď   na   otázku,   kto   má   spôsobilosť   mať   práva   a povinnosti dáva Občiansky zákonník, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti   vzniká   narodením   a   zaniká   smrťou   (§   7   ods.   1,   2   OZ).   Nedostatok   vecnej legitimácie   (či   už   aktívnej   alebo   pasívnej)   nemožno   preto   považovať   za   nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania a teda za jednu z podmienok konania, ktorý procesný nedostatok vedie k zastaveniu konania. Ak súdy nižších stupňov dospeli k záveru, že žalobca nie   je   v   konaní   vecne   legitimovaný,   resp.   že   nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   na požadovanom určení, správne postupovali, ak konanie nebolo zastavené, ale žaloba bola zamietnutá. Týmto postupom neodňali žalobcovi možnosť konať pred súdom tak, ako to nesprávne tvrdil žalobca.

V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že pre určovaciu žalobu nie je určujúca hmotnoprávna   legitimácia   účastníkov,   ale   existencia   naliehavého   právneho   záujmu   na požadovanom určení. Ak dôvodom jej zamietnutia bol len nedostatok naliehavého právneho záujmu, právoplatný rozsudok nie je prekážkou rozsúdenej veci pre novú určovaciu žalobu (porovnaj R 15/2005)... Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, treba uviesť, že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O. s. p.   Námietka   účastníka   konania,   ktorou   vytýka   súdu   existenciu   omylu   pri   aplikácii práva, treba považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktorý však sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p....“

(ii) Popri občianskoprávnom konaní už uvedenom [bod 7 (i)] sťažovateľ 21. marca 2004 podal na okresnom súde návrh (sp. zn. 31 D 699/04) na „Prejednanie dedičstva po J. D...   –   žiadosť“,   v ktorom   okrem   iného   uviedol,   že   nebohý   bol   vlastníkom   bližšie označených nehnuteľností, ktoré síce boli konfiškované, ale nemali byť. Ďalej uviedol, že podľa jeho vedomosti ako dedič prichádza do úvahy iba on (syn sestry poručiteľa), a preto požiadal okresný súd o prejednanie dedičstva po neb. J. D. s tým, že dedičom jeho celého majetku sa stáva sťažovateľ.

- Uznesením okresného súdu č. k. 31 D 699/04-14 zo 6. mája 2004 bol sťažovateľ vyzvaný, aby v stanovenej lehote odstránil nedostatky podaného návrhu, keďže návrh na dodatočné   prejednanie   dedičstva   musí   obsahovať   (sťažovateľ   pritom   neuvádzal,   že   ide o dodatočné prejednanie dedičstva, pozn.) dedičské rozhodnutie vydané v Rakúsku (a jeho preklad...).

- Listom z 24. mája 2004 oznámil sťažovateľ okresnému súdu, že rakúske orgány mu odmietajú vydať dedičské rozhodnutie po jeho nebohom ujovi, a preto požiadal okresný súd o súčinnosť podľa medzinárodných zmlúv o pomoci, t. j. nech toto rozhodnutie vyžiada okresný súd úradnou cestou.

- Dňa 15. júla 2006 sťažovateľ doručil úmrtný list po neb. J. D. a zopakoval, že nie je v jeho silách zabezpečiť dedičské rozhodnutie z Rakúska.

- Sudkyňa okresného súdu poverila 22. septembra 2006 notárku JUDr. M. S., aby vykonala   potrebné   úkony „vo   veci   prejednania   dedičstva“ (teda   nie   dodatočného prejednanie dedičstva, pozn.) po poručiteľovi J. D.

- Status sťažovateľa ako dediča v III. skupine potvrdila notárka na žiadosť sťažovateľa 23.   septembra   2008   s tým,   že   ak   nebudú   predložené   doklady   osvedčujúce   vlastníctvo poručiteľa k hnuteľným alebo nehnuteľným veciam, bude dedičské konanie zastavené pre nemajetnosť.

- Dňa 26. novembra 2008 bol právny zástupca sťažovateľa notárkou vyzvaný, aby predložil doklad o vlastníctve nehnuteľností, ktoré je potrebné prejednať ako dedičstvo po poručiteľovi, ako aj rozhodnutie rakúskeho úradu o dedičskom konaní po poručiteľovi, inak bude konanie zastavené.

- Listom z 26. januára 2009 advokát oznámil notárke, že prebieha konanie na súde (na dovolacom).

- Notárka podaním zo 6. mája 2009 požiadala rakúskeho partnera o pomoc, na koho sa má obrátiť, aby zistila, či prebehlo dedičské konanie po poručiteľovi.

- Sudkyňa   okresného   súdu   v dedičskom   spise   3.   novembra   2009   zaznamenala úradným záznamom, v ktorom je uvedené, že príslušnosť slovenského súdu na prejednanie dedičstva vyplýva z § 88 ods. 1 písm. l) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   zmien   (ďalej   aj „OSP“),   keďže   majetok   sa   nachádza   na   Slovensku, pričom vec nie je skončená. Vec bola odstúpená na Okresný súd Pezinok v zmysle súdnej reorganizácie. Zároveň je uvedený ďalší postup vo veci (právomoc...).

- Dňa   16.   novembra   2009   bola   vec   odstúpená   v dôsledku   súdnej   reorganizácie   na Okresný súd Pezinok a bola jej pridelená sp. zn. 13 D 1223/2009 (sudkyňa JUDr. V. M.).

- Dňa 25. marca 2010 bol zaslaný dedičský spis notárke JUDr. S. na pokračovanie v konaní. Zároveň bola notárka vyzvaná na oznámenie stavu konania v lehote 3 mesiacov.

- Notárka   listom   z 15.   apríla   2010   opakovane   vyzvala   advokáta   na   predloženie požadovaných dokladov pod následkom zastavenia dedičského konania.

- Listom zo 4. mája 2010 požiadal právny zástupca sťažovateľa notárku o predĺženie lehoty (o 30 dní) na predloženie požadovaných dokladov, pretože bolo zistené, že poručiteľ J.   D.   zomrel   síce   v Rakúsku,   ale bol   nemeckým   štátnym   občanom,   a preto je potrebné žiadať doklady od príslušných orgánov v Nemecku.

Zaznamenaný už uvedený priebeh dedičskej veci sťažovateľa [bod 7 (ii)] zodpovedá tiež obsahu oznámenia predsedu Okresného súdu Pezinok č. Spr. 3235/2010 z 23. júna 2010,   ktoré   si   vyžiadal   ústavný   súd.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k priebehu dedičského konania vyjadrila aj notárka JUDr. M. S. a v oznámení „o stave dedičského konania D not. 124/06 po J. D.,... naposledy bytom Rakúska republika“, zo 16. júna 2010 uviedla, že „... dedičské konanie po poručiteľovi J. D. posledne bytom, Rakúska republika, zapísaný   na   Okresnom   súde   Pezinok   pod   č.   13D   1223/2009   (pôvodne   Okresný   súd Bratislava I I I   pod č. 31 D 699/04) nebolo do dnešného dňa ukončené... Dedičská vec nie je doteraz ukončená z dôvodu, že zástupca dediča žijúceho na Slovensku, nepredložil doklad o tom, kto zostal ako dedič v Rakúsku, doklad o štátnom občianstve poručiteľa, ako aj doklad o vlastníctve nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom dedenia...“.

III.

8. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou je ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a neprislúcha mu právo dozoru nad ich rozhodovacou činnosťou, do ktorej je oprávnený zasiahnuť len vtedy, ak boli právoplatným rozhodnutím súdu porušené sťažovateľove základné práva a slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky (teda aj práva podľa dohovoru či dodatkového protokolu, pozn.). K porušeniu ústavným poriadkom zaručených práv osôb dochádza hlavne vtedy, ak orgány   verejnej   moci   nesprávne   aplikujú   právne   normy,   takže   sa   právne   závery   v ich rozhodnutiach   dostávajú   do extrémneho   nesúladu   s vykonanými   skutkovými   zisteniami (I. ÚS 123/2010).

9.   Rovnaké   účinky   (pozri   bod   8)   pre   dotknuté   osoby   má   svojvoľný   postup všeobecných súdov (notára), v rámci ktorého tieto orgány verejnej moci odmietajú vecne rozhodnúť o ich návrhu, a to či už pre dlhodobú nečinnosť [v okolnostiach danej veci zo strany notárky, pozri bod 7 (ii)], a to napriek existujúcej príslušnosti slovenských súdov o dedičskom návrhu konať a rozhodnúť, resp. pre ústavne nekonformný výklad § 80 písm. c) OSP (v okolnostiach danej veci zo strany okresného súdu a krajského súdu). „Pojem svojvôle môže mať pritom dvojaký význam: môže ísť o svojvôľu v zmysle materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci, a ďalej o svojvôľu v postupe a obsahu rozhodnutia v zmysle nerešpektovania alebo absencie vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania“ (I. ÚS 123/2010).

10. V prerokovávanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je sčasti dôvodná, lebo namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Ústavný súd má porozumenie pre obavy sťažovateľa, ktorý objektívne vzaté (aj podľa potvrdenia   notárskeho   úradu) „je...   zákonným   dedičom   v   III.   skupine   dedičov   po poručiteľovi“ (táto   skutočnosť   nebola   ani   okresným   ani   krajským   súdom   rozporovaná, pozn.)   a napriek   tomu   bola   ním   podaná   určovacia   žaloba   vo   veci   nároku   jeho   neb. príbuzného (brata jeho matky) zamietnutá pre rozpor s § 80 písm. c) OSP. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že v konaní okresného súdu a krajského súdu nešlo   o nárok   sťažovateľa,   ale   o nárok   jeho   nebohého   príbuzného,   proti   ktorému v budúcnosti sťažovateľ môže/nemusí byť úspešný (tak, ako k nemu môžu/nemusia byť úspešní napr. iní zákonní/závetní dedičia neb. J. D.). Krajský súd v namietanom rozsudku sp. zn. 9 Co 449/2006 z 10. apríla 2008 považoval návrh sťažovateľa za „prinajmenšom predčasný“ [pozri bod 7 (i)] a v tejto súvislosti vyslovil podľa ústavného súdu nesprávny názor, že „Vzhľadom k tomu, že zatiaľ nepreukázal, že patrí do skupiny ľudí, ktorí sú dedičmi po zomrelom J. D., nebol preukázaný ani jeho právny záujem na určení akého sa domáha.“.

12.   Článok   20   ods.   1   ústavy   ustanovuje,   že   každý   má   právo   vlastniť   majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (podobne čl. 1 dodatkového protokolu).   Podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   každý   sa   môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej   vety   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo..., prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

13. Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

14. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody. „Podľa názoru ústavného súdu taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy..., ako aj obdobného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (II. ÚS 137/08).

15. Kruciálnou otázkou, na základe ktorej krajský súd formuloval svoje odmietavé závery k návrhu sťažovateľa, bolo, či sťažovateľa (v čase rozhodovania krajského súdu, pozn.) je/nie je možné považovať za dediča po zomrelom J. D., ktorý bol bratom matky sťažovateľa [t. j. sťažovateľ prichádza do úvahy ako dedič v III. skupine podľa § 475 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), pozn.]. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že sťažovateľ „zatiaľ nepreukázal, že patrí do skupiny ľudí, ktorí sú dedičmi po zomrelom J. D.“, a preto „nebol preukázaný ani jeho právny záujem na určení akého sa domáha“. [bod 7 (i)]. Je pritom zrejmé, že sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na prejednanie dedičstva, o ktorom nebolo doteraz rozhodnuté [pozri bod 7 (ii)]. Dedičstvo sa pritom nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 OZ) a až do konečného prejednania dedičstva súdom (na základe postupu súdu podľa III. časti V. hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku),   resp.   zistenia   iných   zákonných/závetných   dedičov sťažovateľ disponuje príslušnou vecnou legitimáciou vyplývajúcou pre neho z hmotného práva (podľa VII. časti OZ, najmä § 460, § 475 ods. 2 OZ). Inými slovami, už smrť fyzickej osoby, teda poručiteľa, spôsobuje vznik dedičsko-právneho vzťahu a tento trvá dovtedy, kým   sa   v rámci   následného   prejednávania   a rozhodovania   súdu   (súdneho   komisára) v dedičskej veci nepreukáže niečo iné.

16. Ústavný súd potvrdzuje aj v danej veci svoje ustálené názory, podľa ktorých „kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   a v spojitosti   s   tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.“ (II. ÚS 122/06). V tejto súvislosti a nad rámec v bode   15 uvedeného ústavný súd dodáva, že v súvislosti   s posudzovaním ne/ústavnosti rozsudku krajského súdu nebolo možné prehliadnuť ani postoj Okresného súdu Pezinok a príslušnej notárky pri prejednávaní veci sp. zn. 13 D 1223/2009 [pozri bod 7(ii), najmä in fine],   z ktorého   nie   je   možné   vylúčiť   odmietnutie   spravodlivosti   (sťažovateľovi,   resp. samotnej dedičskej veci sp. zn. 13 D 1223/2009) aj v rámci prebiehajúceho dedičského konania,   a to   z formálno-procesných   dôvodov,   resp.   z dôvodu   neznalosti   ďalšieho procesného postupu príslušnou notárkou. „Justice must not only be done, it must also be seen to be done“ (spravodlivosť musí byť nielen vykonávaná, ale musí byť aj vidieť, že vykonávaná je).

17. Vo svetle naznačených hľadísk sa preto nemožno stotožniť so závermi krajského súdu (a predtým aj okresného súdu), na základe ktorých sťažovateľ „zatiaľ nepreukázal, že patrí do skupiny ľudí, ktorí sú dedičmi po zomrelom J. D.“, čím „nebol preukázaný ani jeho právny záujem na určení akého sa domáha“. Ústavný súd je preto nútený konštatovať, že záver   krajského   súdu   v uvedenom   smere   bol   zjavným   výkladovým   vybočením,   ktoré predstavuje   porušenie   základného   práva   na spravodlivý   proces   vychádzajúceho   z čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Totiž aj nedostatočný/nesprávny výklad a odôvodnenie právnej argumentácie je možné považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie zásad spravodlivého procesu. Ako už bolo v podobných súvislostiach uvedené (II. ÚS 137/08), rozsudok krajského súdu, ktorý znamená popretie základného práva na súdnu   ochranu   (denegatio   iustitiae),   je   arbitrárny,   a treba   ho   považovať   za   porušenie označeného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1).

18.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pristúpil   ku   kasačnému   rozhodnutiu a k derogácii rozsudku krajského súdu (výrok 2), ktorému sa otvára možnosť opätovného meritórneho   posúdenia   odvolacích   námietok   sťažovateľa,   pod   aspektom   dôvodov   tohto nálezu a ochrany jeho ústavou zaručených základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [§ 56 ods. 2 a 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].

19. Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 449/2006 z 10. apríla 2008 namietal tiež porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu   (bod   1,   4,   12),   ústavný   súd   predovšetkým   zobral   na   zreteľ   skutočnosť,   že predmetom posudzovaného občianskoprávneho konania je určovacia žaloba vo veci nároku sťažovateľovho   neb.   príbuzného   (teda   nie   nároku   sťažovateľa),   a teda   v rámci   tohoto občianskoprávneho konania nemohli byť porušené/ohrozené práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu; tieto práva by mohli byť pre sťažovateľa významné   pri   splnení   ostatných   zákonných   predpokladov   v prebiehajúcom   dedičskom konaní,   ktoré   ale nie   je v hre   (pozri   bod   11).   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   sťažovateľa v rozsahu namietaného porušenia práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 4).

20.   Keďže   ústavný   súd   (výrokom   2)   z dôvodov   uvedených   v bodoch   14   až   18 derogoval celé rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co 449/2006 z 10. apríla 2008, a teda aj jeho výrok o trovách konania, bolo bez významu reagovať na námietky sťažovateľa proti rozhodnutiu   krajského   súdu   o trovách   konania   (pozri   bod   3),   o ktorých   bude   znova rozhodované (princíp subsiadirity); obsah vecného posúdenia návrhu sťažovateľa je okrem iného vymedzený tiež § 56 ods. 6 poslednou vetou zákona o ústavnom súde.

21.   Sťažnosti   sťažovateľa   v časti   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp.   zn. 4 Cdo 24/2009 z 21. decembra 2009 ústavný súd nevyhovel (výrok 4), pretože sťažovateľ v podanej   sťažnosti   (ani   neskôr)   neuviedol,   aké   konkrétne   výhrady   proti   dovolaciemu rozhodnutiu má. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne (nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP, pričom nesprávne právne závery krajského súdu nebol dovolací súd v zmysle § 238 OSP oprávnený skúmať). Navyše, ústavný súd v jeho (najvyššieho súdu, pozn.) dôvodoch nezistil ani arbitrárnosť, ani zjavnú neodôvodnenosť.

22.   Postup,   na   základe   ktorého   ústavný   súd   napriek   existencii   dovolacieho rozhodnutia   (pozri   bod   19)   zrušil   iba   rozsudok   krajského   (odvolacieho)   súdu,   je   tiež v súlade so zaužívanou praxou ústavného súdu, podľa ktorej je možné preskúmať ústavnosť rozhodnutia   odvolacieho   súdu   až po   rozhodnutí   o dovolaní.   „Pritom   lehota   na   podanie takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04   a jeho   body   47   a   48)   napadnutému   opravným   prostriedkom...“ (I. ÚS 178/2010).

23. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa (výrok 3), ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov účinnej do 1. júna 2010 (ďalej len „vyhláška“), a to po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 254,88 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o 19 % daň z pridanej hodnoty na sumu 303,30 €. Podanie   sťažovateľa   zo   14.   septembra   2010   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010